SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 414/2015-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 1. decembra 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval spojené prijaté sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátskakancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžr 132/2012 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2013, ako aj pre namietané porušenie čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžr 154/2012 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012a rozsudkom zo 16. júla 2013 p o r u š i l právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 132/2012zo 16. júla 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012a rozsudkom z 8. októbra 2013 p o r u š i l právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdv spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 154/2012z 8. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

5. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v aúhradu trov konania v sume 551,88 € (slovompäťstopäťdesiatjeden eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskejrepubliky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Gabriely Kľačanovej, Advokátskakancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 414/2015-11 z 25. júna 2015 boli prijaté na ďalšie konanie spojené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 Sžr 132/2012 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2013, ako aj pre namietané porušenie čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013.

Zo spojených sťažností vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012 bolo na základe návrhu sťažovateľkyako navrhovateľky smerujúceho proti Obvodnému pozemkovému úradu Martin (ďalej len„odporca“) zrušené rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-2012/00258-III.-URB z 12. januára 2012a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012zo 16. júla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutiaodporcu sťažovateľka ako oprávnená osoba spĺňa podmienky podľa zákona č. 503/2003Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctvak pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), čo sa týkašpecifikovaných parciel, a má právo na náhradu za pozemky, ktoré nie je možné vydať.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012 bolo na základenávrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho proti odporcovi zrušené rozhodnutieodporcu č. ObPÚ-2012/00258-II.-URB z 11. januára 2012 a vec bola vrátená na ďalšiekonanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 bolrozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia odporcu sťažovateľkanespĺňa podmienky reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva ani na priznanie práva nanáhradu za ne, čo sa týka špecifikovaných parciel.

V rámci oboch sťažností uplatňuje sťažovateľka v podstate totožné námietky.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že návrhom podaným krajskému súdu v súlades ustanovením § 250m Občianskeho súdneho poriadku stanovila okruh účastníkov tak, že saúčastníčkou stala ona ako navrhovateľka a odporca ako správny orgán, ktorý napadnutérozhodnutie vydal. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že účastníkmi súdneho konaniamajú byť ešte ďalšie subjekty, mal o tejto skutočnosti rozhodnúť procesne čistýmspôsobom, t. j. vydaním uznesenia o pribratí vedľajšieho účastníka do konania. Namiestoštandardného procesného postupu však len rukou do návrhu sťažovateľky bol niekýmdopísaný ako účastník konania Slovenský pozemkový fond (ďalej len „fond“), hoci nebolúčastníkom pôvodného správneho konania.

Podľa názoru sťažovateľky fond bol zriadený na ten účel, aby za štát a neznámychvlastníkov konal pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu. Dané veci všakdo tejto kategórie nepatrili. Je síce pravdou, že podľa § 6 ods. 5 poslednej vety reštitučnéhozákona poskytuje fond finančnú náhradu za pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nevraciaa za ktoré nebol poskytnutý náhradný pozemok, avšak táto skutočnosť z hmotnoprávnehohľadiska automaticky nezabezpečuje účastníctvo fondu v správnom súdnictve. Podľa názorusťažovateľky fond nie je a ani nemá byť účastníkom konania v daných prípadoch. Podľaustanovenia § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie súpriamo upravené v piatej časti (správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej,tretej a štvrtej časti. Ak teda bol fond od istého okamihu účastníkom súdneho konaniavedeného krajským súdom, mali fond, ale aj krajský súd konať v súlade s ustanovením § 42ods. 3 druhej a tretej vety Občianskeho súdneho poriadku. Fond mal teda svoje podaniasúdu predkladať v potrebnom počte rovnopisov tak, aby jeden rovnopis zostal na súdea každý účastník dostal jeden rovnopis. Sťažovateľka však okrem vyjadrení odporcuk podaným opravným prostriedkom žiadne iné podania počas celého priebehuprvostupňových konaní nedostala. Takýmto procesným postupom krajský súd porušilzásadu rovnosti zbraní v neprospech sťažovateľky.

Sťažovateľka zastáva názor, že odporca jej uplatnený reštitučný nárok svojvoľnerozdelil na niekoľko častí, pričom o jednotlivých častiach vydal viaceré samostatnéčiastkové rozhodnutia. O zostatku uplatneného nároku ešte nerozhodol. Vydávanímčiastkových rozhodnutí môže dôjsť k poškodeniu sťažovateľky. Platí totiž, že náhradnýpozemok sa poskytne oprávnenej osobe, ak jej bol priznaný nárok na náhradu za pozemkyvo výmere nad 400 m² a ak nárok v peniazoch je vyšší ako 166 €. Ak oprávnená osobanespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada sa poskytne ibav peniazoch. Podľa názoru sťažovateľky odporca konal svojvoľne. Vydávanie čiastkovýchrozhodnutí je protizákonné, pretože môže dôjsť k situácii, že v čiastkových rozhodnutiachsťažovateľka nebude spĺňať kumulatívnu podmienku výmery nad 400 m² a zároveň hodnotypozemkov vyššej ako 166 €, aj keď jej celkový uplatnený nárok zákonom špecifikovanépodmienky kumulatívne spĺňa. Všeobecné súdy túto námietku vyhodnotili ako nedôvodnús poukazom na interný pokyn generálneho riaditeľa fondu upravujúci postup priposkytovaní náhrad oprávneným osobám. Podľa tohto pokynu sa majú jednotlivé čiastkovénároky jednej osoby sčítavať a k posudzovaniu nároku má dôjsť úhrnne. Podľa názorusťažovateľky takáto argumentácia je v rozpore so zákonom. Fond totiž nie je ústrednýmorgánom štátnej správy a nemá normotvornú právomoc. Zároveň podľa § 6 ods. 10reštitučného zákona postup fondu pri poskytovaní náhradných pozemkov podrobnejšieupraví vláda Slovenskej republiky nariadením. Z toho zreteľne vyplýva, že pokiaľ generálnyriaditeľ fondu vykonal výklad právnej úpravy bez výslovného zákonného splnomocnenia,konal nad rámec zákona.

Sťažovateľka trvá na tom, že preskúmavané rozhodnutia odporcu neboli dostatočneodôvodnené a boli nepreskúmateľné. Nebolo uvedené, na základe čoho prešlo vlastníckeprávo k tej-ktorej parcele na štát a k akému konkrétnemu dátumu sa tak stalo. Tento dátumje dôležitý preto, že charakter pozemku sa posudzuje ku dňu jeho prechodu alebo prevoduna štát. Vôbec sa nezisťovalo, či ku dňu prechodu mali pozemky charakter zastavanejplochy.

V sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012zo 16. júla 2013 sťažovateľka navyše namieta nesprávnosť výroku o náhrade trov konania,a to nepriznanie sumy 209,02 €. Je toho názoru, že odvolanie proti rozhodnutiu odporcupodala dôvodne, a preto jej mala byť priznaná úplná náhrada trov konania. Účastníkkonania nemôže utrpieť materiálnu ujmu len preto, že uplatnil svoje základné právo nasúdnu ochranu. Pokiaľ by správny orgán (odporca) pracoval normálnym pracovnýmpostupom pri posudzovaní uplatňovaného nároku, trovy právneho zastúpenia by vôbecnevznikli.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Sžr/132/2012 a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 21S/3/2012(správne má byť sp. zn.22 Sp 7/2012, pozn.)porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 16.07.2013, sp. zn.: 1 Sžr/132/2012 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.: 22Sp/7/2012-71, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € (slovom: dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) za dva úkony právnej služby á 130,16 € + dvakrát režijný paušál á 7,81 € (úkony právnej služby: 1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 30.09.2013; 2/ sťažnosť zo dňa 01.10.2013), ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ďalej žiadala vysloviť, že„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Sžr/154/2012 a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22Sp/6/2012 porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ (...), na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a Článkom 2 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2013, sp. zn.: 1 Sžr/154/2012 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.: 22Sp/6/2012-47, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ (...) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 EUR (slovom: tritisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť (...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 EUR (slovom: dvestosedemdesiatpäť euro a deväťdesiatštyri centov) za dva úkony právnej služby á 130,16 EUR + dvakrát režijný paušál á 7,81 EUR (úkony právnej služby; 1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 23.12.2013; 2/ vypracovanie sťažnosti zo dňa 27.12.2013),ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-50 z 5. augusta 2015doručeného ústavnému súdu 11. augusta 2015 vyplýva, že nepovažuje sťažnosť za dôvodnú.V súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 zdôrazňuje,že najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že odvolacienámietky sťažovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajskéhosúdu, ktorý sa dôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutieodporcu aj z toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jehozákonnosť. Najvyšší súd nezistil v postupe krajského súdu žiadne pochybenie. V súvislostis námietkou týkajúcou sa účastníctva fondu v konaní poukázal najvyšší súd na skutočnosť,že náhradu za pozemky, ktoré nemožno vydať, poskytuje štát prostredníctvom fondu,ktorému preto prináleží účastníctvo v konaní. V súvislosti s námietkou o rozhodovaníodporcu čiastkovými rozhodnutiami najvyšší súd zdôraznil, že je bežnou praxoupozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku oprávnených osôb čiastkovýmirozhodnutiami, pričom takýto postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania nímnie sú nijakým spôsobom dotknutí, či ohrození na svojich právach a právom chránenýchzáujmoch. Fond vychádza z úhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznanéprávo na náhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.

Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne nevyužila možnosť repliky navyjadrenie najvyššieho súdu a prípisom z 31. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu3. septembra 2015 iba oznámila, že trvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústnepojednávanie.

Ústavný súd doručil sťažnosti, uznesenie č. k. II. ÚS 414/2015-11 z 25. júna 2015a vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu aj odporcovi, aby sa aj on mohol vyjadriťvo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj on mohol byť dotknutý na svojichprávach.

Z vyjadrenia odporcu sp. zn. OÚ-MT-PLO-2015/011737-ÚRB-P z 28. septembra2015 doručeného ústavnému súdu 1. októbra 2015 vyplýva, že odporca sa nestotožňujes právnym názorom sťažovateľky. Postavenie fondu je určené zákonom a vzhľadom napovinnosť poskytovať náhradu v zmysle reštitučného zákona je odporca presvedčený, žekrajský súd správne považoval fond za účastníka konania. Podľa informácie z prostrediafondu priznané právo na náhradu za nevydané pozemky uvedené vo viacerýchrozhodnutiach sa sčíta dohromady a oprávnenej osobe sa poskytne náhrada ako súčet náhraduvedených v jednotlivých čiastkových rozhodnutiach.

Na ústnom pojednávaní konanom 1. decembra 2015 sudca spravodajca oboznámilpredmet konania, napadnuté a s ním súvisiace rozhodnutia, vyjadrenia a stanoviskáúčastníkov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podstate zopakovala argumentyuvedené v sťažnostiach, ako i v jej písomných stanoviskách a navrhla sťažnostiam v plnomrozsahu vyhovieť. Sťažovateľka si trovy konania za právne zastúpenie na ústnompojednávaní neuplatnila.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012 vyplýva, že nímbolo zrušené rozhodnutie odporcu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodneniarozsudku možno inter alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnémuprostriedku, ktorý proti rozhodnutiu odporcu podala sťažovateľka.

Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71zo 6. júla 2012 vyplýva inter alia, že okrem vyjadrenia odporcu jej nebolo doručené žiadneiné podanie, hoci krajský súd považoval za účastníka konania aj fond. Takýto postuppovažuje za porušenie zásady rovnosti zbraní v jej neprospech.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 vyplýva, že nímbol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012. Sťažovateľkav podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci, pribratie fondu do konaniaa nesúhlas s názorom krajského súdu o zákonnosti rozhodovania odporcu o uplatnenomreštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí. Vytýkala tiež, že jej neboli doručenépodania fondu. V súvislosti s trovami konania trvala na tom, že mala nárok na celú náhradutrov konania podľa predloženého vyčíslenia. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd sadôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutie odporcu ajz toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť.Pokiaľ dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci a o existencii vád majúcichvplyv na zákonnosť rozhodnutia a z týchto dôvodov rozhodnutie zrušil a vec vrátilodporcovi na nové konanie, bolo potrebné rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecnesprávny. V jeho postupe nebolo zistené žiadne pochybenie. Odvolacie námietkysťažovateľky treba hodnotiť ako irelevantné. K námietke týkajúcej sa účastníctva fonduv konaní treba poukázať na ustanovenie § 14 Správneho poriadku, v zmysle ktorého jeúčastníkom konania, o koho právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach samá konať alebo koho práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti môžu byťrozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byťrozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamodotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komuosobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania sú oprávnenáosoba a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré nemožnopre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát prostredníctvomfondu, ktorému z toho dôvodu prináleží účastníctvo v tomto konaní. Obdobne saúčastníkom konania stáva aj každá iná právnická či fyzická osoba, ktorá by rozhodnutímodporcu o reštitučnom nároku mohla byť dotknutá. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že o jejnároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami, čím mali byť dotknuté jej práva,treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnomnároku oprávnených osôb čiastkovými rozhodnutiami. Takýto postup nie je v rozporeso zákonom a účastníci konania nie sú ním nijakým spôsobom dotknutí či ohrození nasvojich právach a právom chránených záujmoch. K tvrdeniu sťažovateľky, že v jednotlivýchčiastkových rozhodnutiach nespĺňa kumulatívne podmienku výmery nad 400 m² a zároveňhodnoty pozemkov vyššej ako 166 €, hoci celkový uplatnený nárok tieto podmienky spĺňa,treba uviesť, že v takýchto prípadoch sa vychádza z úhrnnej výmery jednotlivýchpozemkov, za ktoré bolo priznané právo na náhradu, teda nie z jednotlivých čiastkovýchrozhodnutí zvlášť. Pokiaľ ide o výšku náhrady trov konania, treba poukázať na podrobnéodôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012 vyplýva, že nímbolo potvrdené rozhodnutie odporcu z 11. januára 2012. Z odôvodnenia rozsudku možnointer alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnému prostriedku, ktorýsťažovateľka podala proti rozhodnutiu odporcu.

Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47z 21. augusta 2012 vyplýva inter alia, že sťažovateľke nebolo okrem vyjadrenia odporcudoručené žiadne podanie od fondu. Je toho názoru, že takýmto procesným postupom bolaporušená zásada rovnosti zbraní v jej neprospech.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012.Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že krajský súd pribral do konania fond, hocitento nebol a nemal byť účastníkom konania. Ďalej nesúhlasila so záverom krajského súdu,že rozhodovanie odporcu o jej reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí nebolov rozpore so zákonom. V tejto súvislosti tvrdila, že výklad zákona nebol v právomoci fondu.Ďalej vytýkala, že jej neboli doručené podania fondu a že jeho úradný postup bol nesprávnya jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislostis námietkou účastníctva v konaní je podstatné ustanovenie § 14 Správneho poriadku, podľaktorého je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebopovinnostiach sa má konať, alebo ten, koho práva, právom chránené záujmy alebopovinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebopovinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konaniaje aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konaniasú oprávnená a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktorénemožno pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát, a toprostredníctvom fondu, ktorému z tohto dôvodu prináleží účastníctvo v konaní. Pokiaľsťažovateľka namietala, že o jej nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami,a tým mali byť dotknuté jej práva, treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkovýchorgánov rozhodovať o reštitučnom nároku čiastkovými rozhodnutiami, pričom takýtopostup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania ním nie sú nijakým spôsobomdotknutí či ohrození na svojich právach a právom chránených záujmoch. V prípadoch, keďodporca rozhodoval čiastkovými rozhodnutiami, fond pri rozhodovaní o práve na náhraduvychádza zo súhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané právo nanáhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd v oboch spojených veciach jejnedali možnosť zaujať stanovisko k písomným vyjadreniam fondu, ktoré tento podalv odpovedi na opravné prostriedky sťažovateľky proti rozhodnutiam odporcu, a to ajnapriek tomu, že oba súdy boli toho názoru, že fond má byť účastníkom konania.Sťažovateľka zároveň trvá na tom, že fond v skutočnosti účastníkom konania nemal byť.Rovnako trvá aj na tom, že čiastkové rozhodovanie o reštitučných nárokoch môže viesťk finančnému poškodeniu oprávnenej osoby.

Najvyšší súd a rovnako aj odporca sú presvedčení, že fond mal byť účastníkomkonania a čiastkovým rozhodovaním o uplatnených reštitučných nárokoch nemôže dôjsťk poškodeniu oprávnenej osoby.

Z pohľadu ústavného súdu sa ako prvoradá javí námietka sťažovateľky, podľa ktorejprocesné vyjadrenia fondu ako účastníka konania neboli sťažovateľke doručené, a táto pretonemala možnosť poznať obsah týchto vyjadrení a podľa potreby na ne reagovať.

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za potrebné konštatovať, že krajskýsúd nakladal v oboch konaniach s fondom ako s účastníkom konania (bez ohľadu na to, čipo formálnej stránke vydal alebo nevydal uznesenie o tom, že sa fond priberá do konania).Fondu boli podľa všetkého doručené opravné prostriedky, ktoré sťažovateľka podala protirozhodnutiu odporcu, pričom fond v oboch prípadoch podal vyjadrenie k opravnýmprostriedkom. Vyplýva to nepochybne z rozsudkov krajského súdu, v ktorých sa naexistenciu vyjadrení fondu a na ich stručný obsah poukazuje. Rovnako treba považovať zapreukázané, že sťažovateľka vo svojich odvolaniach proti rozsudkom krajského súdunamietla inter alia aj to, že vyjadrenia fondu považovaného krajským súdom za účastníkakonania jej neboli doručené, a preto k nim nemohla prípadne zaujať stanovisko. Napokon jepodstatné, že najvyšší súd síce v oboch svojich rozsudkoch konštatuje v rámci oboznámeniaobsahu odvolaní sťažovateľky proti rozsudkom krajského súdu uvedené námietky, avšak nane nijako nereaguje. Celkom bez významu nie je ani tá skutočnosť, že sa najvyšší súdk týmto námietkam nevyjadril ani vo svojom stanovisku podanom ústavnému súdu.

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožnoho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.Nevyžaduje sa teda, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre verdikt rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).

Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivýproces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskehosúdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom zapodmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi stranami, z ktorých každá musímať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.Kontradiktórny spor je možnosťou strany opierať (contra dicere) požiadavky a argumentydruhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jehokontradiktórny charakter. Každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazya argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sas každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho rozhodnutiea vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).

Pri aplikácii už uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietkasťažovateľky o nedodržaní princípu rovnosti zbraní tým, že jej neboli doručené stanoviskáfondu považovaného všeobecnými súdmi za účastníka konania, sa javí ako dôvodná.Požiadavka „rovností zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je len iným označenímzákladného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.Z hľadiska tohto princípu, ako aj princípu kontradiktórnosti konania sa javí akoneudržateľné, aby sťažovateľka nemala možnosť zaujať vlastné stanovisko k názoromvyjadreným fondom považovaným všeobecnými súdmi tiež za účastníka konania.

Postup všeobecných súdov, ktoré znevýhodnili sťažovateľku v rámci konaniav porovnaní s fondom, treba považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to prípadne aj v spojení s čl. 1 ods. 1, ako aj s čl. 2 ods. 2ústavy. Rovnako treba za porušenie tohto práva považovať aj skutočnosť, že sa najvyšší súdpríslušnými odvolacími námietkami sťažovateľky nijako nezaoberal a žiadne stanoviskok nim nezaujal. Možno iba predpokladať, že najvyšší súd námietky nepovažoval zarelevantné (body 1 a 3 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sazákladné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takérozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudky najvyššieho súdusp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 a sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 a obeveci vrátil na ďalšie konanie (body 2 a 4 výroku nálezu). V ďalších konaniach bude najvyššísúd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Len potom, ako budú podania fondu doručené sťažovateľke a táto bude mať možnosťsa k nim vyjadriť, budú vytvorené podmienky na to, aby mohol najvyšší súd zaujaťstanovisko jednak v otázke správnosti či nesprávnosti účastníctva fondu v konaní, ako ajv otázke zákonnosti rozhodovania o uplatnených reštitučných nárokoch nie uno actu, ale počiastkach. Zároveň bude tiež potrebné vysporiadať sa s namietaným nesprávnym procesnýmpostupom krajského súdu, ktorý považoval fond za účastníka konania bez toho, aby o tomformálne rozhodol. Napokon bude potrebné zaoberať sa aj namietanou otázkou výšky trovkonania vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012.

Sťažnosti sťažovateľky vo zvyšnej časti nebolo možné vyhovieť (bod 6 výrokunálezu).

Vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012 požadovalasťažovateľka vysloviť popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.V konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 požadovala sťažovateľkavysloviť popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy aj porušeniečl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

V danej súvislosti treba konštatovať, že tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj takmeridentický čl. 36 ods. 1 listiny zakotvujú síce základné právo na súdnu ochranu, avšaks výnimkou prípadov osôb tvrdiacich, že boli ukrátené na svojich právach rozhodnutímorgánu verejnej správy. Súdna ochrana v súvislosti so základným právom na preskúmaniezákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je upravená samostatne v ustanovení čl. 46ods. 2 ústavy. Toto ustanovenie je v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.To isté sa vzťahuje aj na vzájomný pomer medzi čl. 36 ods. 1 a čl. 36 ods. 2 listiny. Keďžev predmetných prípadoch išlo o súdnu ochranu v súvislosti s preskúmaním zákonnostirozhodnutí orgánu verejnej správy, nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.čl. 36 ods. 1 listiny. Naproti tomu ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nerozlišuje v rámcipráva na spravodlivé súdne konanie spôsobom už uvedeným.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania, ktoré sú v danom prípade trovami právnehozastúpenia, a to za 2 úkony v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po130,16 € a za 2 režijné paušály po 7,81 €. Ide teda celkom o 275,94 € v každej jednejz dvoch spojených sťažností (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právnehozastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 551,88 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkyrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba podprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015