znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 414/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť

1. obchodnej   spoločnosti C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do   2. marca 2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), a

2. MUDr. V. S., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. K.

vo   veci   namietaného porušenia   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 7 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 1. marca 2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), o d m i e t a kvôli nedostatku jej spôsobilosti byť účastníčkou konania.

2. Sťažnosť MUDr. V. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013 podaná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej záhlaví bolo pod rubrikou „1. Sťažovateľ:“ uvedené: „C., spol. s r. o..., zastúpený konateľom MUDr. V. S. a C., spol. s. r. o..., zast. likvidátorom MUDr. V. S. a MUDr. V. S. ako jediný spoločník a majiteľ obchodného imania spoločnosti C., spol. s r. o...“ Záhlavie neobsahuje ďalšiu rubriku s označením „2. Sťažovateľ“ a celý text sťažnosti je formulovaný v prvej osobe jednotného čísla („ja, sťažovateľ“ a pod.).

Petitom sťažnosti sa potom od ústavného súdu žiada, aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 a vo veci samej vydal takýto nález:„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúceho z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd boli uznesením Najvyššieho súdu... z 29. novembra 2012, č. k. 1Obdo V/18/2012 porušené.

Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu...   z   29.   novembra   2012,   č.   k.   1Obdo V/18/2012 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 EUR... Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania...“

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisov ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 479/2011 a sp. zn. II. ÚS 312/2012 možno v rozsahu, v akom je to potrebné na účely tohto rozhodnutia, ustáliť tento skutkový stav:

2.1 Spoločnosť C., spol. s r. o., vznikla v roku 1993. Dňa 22. mája 1996 uzatvorila s Fondom národného majetku Slovenskej republiky zmluvu (ďalej len „FNM“), na základe ktorej nadobudla 51 % akcií spoločnosti K. a. s. FNM následne 2. júla 1999 prejavil vôľu odstúpiť od tejto zmluvy, čo   však spoločnosť C.,   spol.   s r.   o.,   považovala za neplatné a určenia tejto neplatnosti sa domáhala aj na súde. Počas konania došlo k 25. septembru 2004 k výmazu spoločnosti C., spol. s r. o., z obchodného registra.

Napriek tomu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový súd žalobe tejto spoločnosti vyhovel rozsudkom č. k. 45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009. Na   odvolanie   FNM   však   najvyšší   súd   uznesením   zo   16.   decembra   2009   najskôr   len odvolacie konanie zastavil práve kvôli strate spôsobilosti spoločnosti C., spol. s r. o., byť účastníkom   konania   výmazom   z   obchodného   registra,   potom   toto   uznesenie   doplnil   aj o výrok o zrušení prvostupňového rozsudku z 13. mája 2009.

2.2 Uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   16.   decembra   2009   (v   znení   neskorších dopĺňacích uznesení) bolo na dovolanie spoločnosti C., spol. s r. o., zrušené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 21/2010, 1 ObdoV 22/2010 z 31. mája 2011 z dôvodu, že medzičasom – konkrétne od 15. apríla 2010, teda v čase rozhodovania dovolacieho súdu – vstúpila   spoločnosť   C.,   spol.   s   r.   o.,   do   dodatočnej   likvidácie,   čo malo   za   následok obnovenie   jej   spôsobilosti   na práva   a povinnosti,   a tým aj spôsobilosti   byť účastníkom konania.

Proti   tomuto   uzneseniu   však   FNM   podal   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy,   ktorú ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 479/2011-24 z 10. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie   a   vykonateľnosť   uvedeného   uznesenia   odložil   do   právoplatnosti   rozhodnutia o sťažnosti. Najvyššiemu súdu bolo toto uznesenie doručené 14. decembra 2011.

2.3 Medzičasom   Okresný   súd   Bratislava   I   ako   registrový   súd   začal   uznesením z 18. apríla   2010   konanie   o   zrušenie   dodatočnej   likvidácie   a   uznesením   č.   k. 33 Exre 1019/2010-5, Sro 42507/B z 24. mája 2010 dodatočnú likvidáciu spoločnosti C., spol. s r. o., zrušil a MUDr. V. S. odvolal z funkcie likvidátora. V sťažnosti sa k tomu uvádza, že proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie zo strany spoločnosti C., spol. s r. o.,   a   (po   zrušení   predchádzajúceho   uznesenia   odvolacieho   súdu   najvyšším   súdom z dôvodov, ktoré v tu prerokúvanej veci nie sú podstatné) (d)o dnešného dňa Krajský súd vo veci   nerozhodol a tým ani výmaz z Obchodného   registra nie je   platný“.   Zo   spisov ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   312/2013   však   vyplýva,   že   uznesenie   č.   k. 33 Exre 1019/2010-5 bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 47/2012-32 z 31. januára 2012, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Pôvodne bola dodatočná likvidácia spoločnosti C., spol. s r. o., nariadená a za likvidátora vymenovaný MUDr. V. S... z dôvodu, že podľa rozsudku Krajského súdu... č. k. 45Cb 56/1999-1406... sa stala spoločnosť... majiteľom akcií... a podľa uznesenia Krajského súdu... vznikol spoločnosti... nárok na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 1.966,85 Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol zistený po výmaze spoločnosti ďalší jej majetok a preukázané splnenie podmienok § 75a Obchodného zákonníka.

Zrušením citovaných rozhodnutí Krajského súdu... a zastavením konania v tejto veci, zanikli predpoklady pre dodatočnú likvidáciu spoločnosti, pretože spoločnosti zanikli práva priznané   predmetnými   rozhodnutiami   a spoločnosť   teda   nedisponuje   žiadnym   majetok, ktorý by bolo potrebné dodatočne likvidovať.“

2.4 Toto uznesenie bolo MUDr. V. S. ako likvidátorovi doručené 24. februára 2012. Spoločnosť C., spol. s r. o., podala proti nemu dovolanie, na základe ktorého vyniesol najvyšší   súd   uznesenie   s výrokom,   že „...   dovolanie   JUDr. Ľ.   K...   odmieta“. Na odôvodnenie takéhoto výroku najvyšší súd uviedol, že „... spoločnosť C., spol. s r. o. zanikla výmazom z obchodného registra dňa 2. marca 2012 bez právneho nástupcu, teda spoločnosť   stratila   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   ešte   pred   podaním   dovolania a splnomocnením právneho zástupcu (JUDr. Ľ. K., pozn.) na zastupovanie v dovolacom konaní.   Spoločnosť   touto   právnou   skutočnosťou   prestala   byť   nositeľkou   práv,   preto dovolanie podané JUDr. Ľ. K. je dovolaním podaným neoprávnenou osobou“.

Toto uznesenie bolo JUDr. Ľ. K. doručené 12. februára 2013. Ústavná sťažnosť spoločnosti C., spol. s r. o., ako aj MUDr. V. S. podaná proti nemu 17. apríla 2013 bola odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 312/2013-12 ako oneskorená.

2.5 Napriek tomu, že vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z 31. mája 2011 (vrátane vrátenia veci na nové konanie odvolaciemu senátu najvyššieho súdu) bola odložená (pozri bod 2.2), najvyšší súd novým uznesením sp. zn. 4 Obo 64/2011, 4 Obo 65/2011 z 29. marca 2012 znova rozhodol o odvolaní spoločnosti C., spol. s r. o., tak, že odvolacie konanie   zastavil   a   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   45   Cb   56/1999-1406   zrušil. Na odôvodnenie uviedol, že z výpisu z obchodného registra zistil, že spoločnosť C., spol. s r. o., bola 2. marca 2012 vymazaná z obchodného registra (pozri bod 2.3 tohto uznesenia), teda (ž)alobca zanikol bez právneho nástupcu. Ak niet právneho nástupcu, nemôže súd v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom konania   ide   o neodstrániteľnú   vadu   konania,   vedúcu   obligatórne   k zastaveniu konania /§ 104 ods. 1 O. s. p./.“.

2.6 Na dovolanie, ktoré podal „v mene žalobcu... JUDr. Ľ. K., advokát“, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 tak, že „dovolanie JUDr. Ľ. K.“ odmietol a v jeho odôvodnení uviedol: „Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v súčasnosti došlo k právoplatnému zrušeniu dodatočnej likvidácie majetku spoločnosti C., spol. s r. o., a žalobca zanikol bez právneho nástupcu, čo má za následok, že stratil v priebehu   konania   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Dovolací   súd   v tejto   súvislosti poznamenáva, že odvolací súd neznemožnil spoločnosti C., spol. s r. o., uplatnenie práv, priznaných právoplatným rozsudkom, pretože zánikom spoločnosti bez právneho nástupcu a to od 02. marca 2012 uvedená spoločnosť už nie je nositeľom práv. V zmysle ustanovenia § 33b ods. 2 Obč. zák. zaniklo aj plnomocenstvo, ktoré udelil zástupcovi... V danom prípade splnomocniteľ nemá právneho nástupcu, teda nie je na strane žalobcu osoba, ktorá by utrpela nečinnosťou právneho zástupcu ujmu, preto neprichádza do úvahy postup podľa § 33b ods. 6 Obč. zák.

Z uvedeného dôvodu dovolanie podané... JUDr. Ľ. K., bolo podané neoprávnenou osobou. Najvyšší súd... preto dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol.“

3. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval a preskúmal ju z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

4. Ako   prvou   sa   treba   predovšetkým   zaoberať   otázkou,   koho   treba   považovať v prerokúvanej veci za aktívne legitimovaného na podanie sťažnosti.

4.1   Ústavný súd – na rozdiel od všeobecných súdov – nezdieľa názor, že strata právnej subjektivity spoločnosti C., spol. s r. o., má za následok, že podania podané v mene tejto   osoby   na   základe   splnomocnenia   ňou   vystavenej   treba   považovať   za   podania podpísaného právneho zástupcu JUDr. Ľ. K. Podľa názoru ústavného súdu totiž aj v oblasti civilného procesného práva, ktoré je inak aplikovateľné aj v konaní pred ústavným súdom (§   31a   zákona   o ústavnom   súde),   platí   zásada   vyjadrená   v ustanovení   §   32   ods.   1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého určitá osoba koná vo vlastnom mene len vtedy, ak z úkonu nevyplýva, že koná za iného. Na tento účel podľa názoru ústavného súdu nie je podstatné,   či   ten,   za   koho   má   (tvrdený)   splnomocnenec   (zástupca)   konať,   má   či   nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, keďže práve to môže byť otázka, ktorá sa má v konaní vyriešiť. Podstatné je, že zástupca v podaní (žalobe, opravnom prostriedku, sťažnosti) tvrdí, že koná za iného, a svoje oprávnenie preukáže ním vystaveným splnomocnením. Podľa názoru ústavného súdu je v takom prípade vylúčené automaticky považovať takéto podanie za podanie zástupcu, ako to urobil napríklad najvyšší súd v napadnutom uznesení.

4.2 V prerokúvanej veci je zo záhlavia sťažnosti zrejmé, že JUDr. Ľ. K. ako advokát ju   podáva   v mene   iného   sťažovateľa,   nie   vo   svojom   vlastnom.   O tom   svedčí   aj splnomocnenie, z ktorého je zrejmé, že JUDr. Ľ. K. bol na takéto podanie splnomocnený niekým iným. Otázne je len to, kým.

4.3 Ako bolo uvedené v bode 1, pod rubrikou „1. Sťažovateľ“ sú postupne uvedené tri subjekty, ktoré by prichádzali do úvahy ako samostatní účastníci konania: C., spol. s r. o., C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, a MUDr. V. S. Zároveň je ale zrejmé, že C., spol. s r. o., a C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, vystupujú pod tým istým identifikačným číslom organizácie (IČO; porov. aj R 51/2008) a sú zapísané v tom istom oddiele a tej istej vložke   obchodného   registra   toho   istého   registrového   súdu   (Okresný   súd   Bratislava   I). Navyše zo skutkového stavu (bod 2.1 a 2.2) vyplýva, že spoločnosť C., spol. s r. o., bola najskôr vymazaná z obchodného registra, no potom bola nariadená dodatočná likvidácia jej majetku. Z ustanovenia § 75a Obchodného zákonníka vyplýva, že dodatočná likvidácia sa nariaďuje vo vzťahu k majetku práve tej spoločnosti, ktorá už bola vymazaná z obchodného registra a ktorej právna spôsobilosť tak zanikla. V tomto konaní ústavný súd nemusí riešiť otázku, či nariadenie dodatočnej likvidácie vedie k obnove právnej subjektivity pôvodnej obchodnej spoločnosti (tak napr. vo výsledku 2 Cdo 215/2007, proti tomu naopak napr. Ďurica,   M.   In:   Patakyová,   M.   a kol.   Obchodný   zákonník.   Komentár.   2.   aktualizované vydanie. Bratislava : C. H. BECK 2008, s. 259), alebo či ide len o osobitnú majetkovú podstatu   (masu)   pod   správou   dodatočného   likvidátora,   ktorý   (podobne   ako   správca konkurznej podstaty podľa predchádzajúcej úpravy v zákone č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov)   s ňou   nakladá   pod   vlastnou   právnou subjektivitou. Okresný súd, krajský súd i najvyšší súd zrejme vychádzali z prv uvedeného právneho   názoru   o obnovení   právnej   subjektivity,   keďže   ju   po   nariadení   dodatočnej likvidácie viedli ako žalobcu. V každom prípade však podľa ústavného súdu je C., spol. s r. o., a C., spol. s r. o., v dodatočnej likvidácii, jedna a tá istá spoločnosť, teda ten istý právny subjekt, a ako taký ho treba považovať za jedného a toho istého sťažovateľa.

4.4   Naproti tomu zo záhlavia sťažnosti vyplýva, že MUDr. V. S. ako sťažovateľ nevystupuje   len   ako   (dodatočný)   likvidátor   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.,   kedy   by   jeho subjektivita mohla splývať so subjektivitou dodatočne likvidovanej spoločnosti, ale aj ako jej „jediný spoločník a majiteľ obchodného imania“. O jeho právnej subjektivite fyzickej osoby (§ 7 Občianskeho zákonníka) pritom niet pochybností.

4.5 Na základe uvedeného tak ústavný súd vychádza z toho, že sťažnosť bola podaná dvoma sťažovateľmi: 1. spoločnosťou C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 1. marca 2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“), a 2. MUDr. V. S.

5. Ústavný súd v druhom kroku skúmal právnu subjektivitu sťažovateľky C., spol. s r. o. (od 15. apríla 2010 do 2. marca 2012 s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“).

5.1   Ako už bolo uvedené, spoločnosť bola sama vymazaná z obchodného registra k 25.   septembru   2004.   Tým   v zmysle   ustanovenia   §   68   ods.   1   Obchodného   zákonníka spoločnosť   zanikla,   čím   podľa   prevažujúcich   právnych   názorov   dochádza   k zániku   jej právnej spôsobilosti s konštitutívnym účinkom (porov. Ďurica, M. In: opus cit., s. 202). Otázku,   či   nariadením   dodatočnej   likvidácie   došlo   k obnoveniu   jej   právnej   subjektivity (pozri názory citované v bode 4.3), v tejto súvislosti opäť nie je potrebné riešiť, pretože medzičasom   došlo   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   33   Exre   1019/2010-5   k zrušeniu dodatočnej likvidácie a jej opätovnému výmazu z obchodného registra k 2. marcu 2012. Ku dňu podania sťažnosti tak spoločnosť C., spol. s r. o., (či už s dodatkom „v dodatočnej likvidácii“ alebo bez neho), v žiadnom obchodnom registri zapísaná nebola. Z uvedených dôvodov bola sťažnosť podaná sťažovateľom, ktorý právne neexistuje.

5.2 Z uvedených   úvah nevyhnutne nevyplýva,   že   sa   súkromnoprávna   subjektivita a ústavnoprávna subjektivita musia nevyhnutne prekrývať. Podľa názoru ústavného súdu nie je vylúčené, aby bola priznaná ústavnoprávna subjektivita (a prípadne aj subjektivita na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy) aj takým právnym útvarom, ktoré nie sú fyzickými ani právnickými osobami ani inými právnymi podmetmi (subjektami) v zmysle súkromného práva.   Rovnako   to   neznamená,   že   by   ústavný   súd   akceptoval   názor,   že   zánikom súkromnoprávnej subjektivity zaniká nevyhnutne aj spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomto smere sú mimoriadne citlivé najmä statusové konania, kde spôsobilosť na práva (a tým aj byť účastníkom konania, § 19 prvá alternatíva Občianskeho súdneho poriadku), ktorá je aj jednou z procesných podmienok (§ 104 a 107 Občianskeho súdneho poriadku), je zároveň   predmetom   meritórneho   konania.   V týchto   konaniach   by   totiž   doslovnou aplikáciou   uvedených   ustanovení malo meritórne (právoplatné) rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým napríklad zrušil obchodnú spoločnosť bez likvidácie a v dôsledku ktorého došlo   už   k výmazu   z obchodného   registra,   za   následok   aj   zánik   jej   spôsobilosti   byť účastníkom   konania,   a tým   stratu   prístupu   k dovolaciemu   konaniu   (aj   keby   inak   bolo prípustné). Takáto situácia by bola z hľadiska prístupu k súdnej ochrane (čl. 46 ústavy) mimoriadne   povážlivou,   keďže   zacyklením   meritórneho   rozhodnutia   a rozhodnutia o podmienkach konania by bolo znemožnené preskúmanie práve tohto rozhodnutia aj vtedy, ak čo do obsahu z prieskumu dovolacím súdom nie je vylúčené. V týchto prípadoch by preto bolo potrebné preskúmať, či by si ústavokonformný výklad Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne druhej alternatívy § 19 („... komu ju zákon priznáva.“), nevyžadoval priznať   aj   právnickej   osobe,   o ktorej   zrušenie   v danom   konaní   ide,   spôsobilosť   byť účastníkom   konania ad   hoc.   Podobne   by   potom   bolo   potrebné   uvažovať   aj   v otázke spôsobilosti   byť   účastníkom   pred   ústavným   súdom   a nositeľom   jednotlivých   ústavných práv.

5.3 Tieto úvahy však v prerokúvanej veci nemajú miesto, pretože predmetom tejto sťažnosti   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.   (v   dodatočnej   likvidácii),   nie   sú   rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými by jej bola odňatá právna subjektivita, a teda spôsobilosť byť účastníkom. Tieto rozhodnutia mohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní sp. zn. II. ÚS 312/2013 (pozri bod 2.4), ak by tamojšia sťažnosť nebola podaná oneskorene. V danom konaní by sa potom bolo možné už naznačenými otázkami zaoberať. Ústavný súd pripúšťa racionalitu jej argumentácie, že k zrušeniu dodatočnej likvidácie nemohlo dôjsť, keďže spoločnosť viedla aktívny spor (o majetok – akcie, ktoré jej podľa vlastných tvrdení patrili),   a sám   vyjadruje   počudovanie   nad   tým,   ako   mohol   okresný   súd   v nesporovom konaní (!) vziať za preukázané, že uvedený majetok neexistuje, resp. spoločnosti nepatril či nepatrí. To by však opäť mohli byť relevantné úvahy len v konaní, ktorého predmetom by bolo   samotné   zrušenie   dodatočnej   likvidácie.   V tu   prerokúvanej   veci   však   ide   o iné   – sporové – konanie, v ktorom bola C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), žalobkyňou. Zrušenie   dodatočnej   likvidácie   najvyšší   súd   považoval   za   zánik   spôsobilosti   tejto spoločnosti byť účastníčkou konania, v dôsledku čoho uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z   29.   novembra   2012   rozhodol   tak,   ako   rozhodol.   Jeho   názor   pritom   má   oporu   v už citovaných ustanoveniach § 19 (prvá alternatíva) Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 18 ods. 1 a § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka a v skutočnosti,   že   v čase   jeho   rozhodovania   už   táto   spoločnosť   bola   vymazaná z obchodného registra. Ako bolo podrobne odôvodnené v bode 5.2, nejde tu o také konanie, v ktorom by bolo potrebné uvažovať nad iným prístupom k výkladu a aplikácii uvedených ustanovení.

5.4 Z rovnakých   dôvodov   však   aj   ústavný   súd   v prerokúvanej   veci   vychádza zo skutočnosti,   že   2.   marca   2012   definitívne   (teda   až   do   prípadnej   novej   dodatočnej likvidácie) zanikla právna subjektivita spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii). Podľa čl. 127 ústavy, ako aj § 49 zákona o ústavnom súde môže sťažnosť podať fyzická osoba alebo právnická osoba. Z toho vyplýva, že existencia sťažovateľa – právnickej osoby (jej právna subjektivita) je v zásade procesnou podmienkou konania pred ústavným súdom o sťažnosti, podobne ako pred všeobecnými súdmi. Ako už bolo podrobne odôvodnené v bodoch   5.2   a 5.3,   niet   v prerokúvanej   veci   dôvodu   aplikovať   iný   výklad   citovaných ustanovení a uvažovať nad priznaním právnej subjektivity ad hoc spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii). Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ bola sťažnosť podaná za túto spoločnosť, táto nie je spôsobilou sťažovateľkou v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy.   V dôsledku   toho   musela   byť   sťažnosť   v tejto   časti odmietnutá podobne,   ako keby pochádzala od zjavne neoprávneného sťažovateľa (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde per analogiam).

6. Týmito   nedostatkami   sťažnosť,   naopak,   netrpí   vo   vzťahu   k sťažovateľovi MUDr. V. S., ktorý v nej namieta zásah do základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 (označenie „čl. 3 ods. 1“ v petite považuje ústavný súd za   zjavnú   chybu   v písaní)   a čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

6.1 Úvodom k tejto časti sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   je   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   prostriedkom   ochrany vlastných práv (porov. I. ÚS 65/98, č. 64/98 ZNaU; II. ÚS 191/04, č. 125/2004 ZNaU; IV. ÚS 549/2013). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že účastníkom konania sp. zn. 1 ObdoV   18/2012   bola   len   spoločnosť   C.,   spol.   s r.   o.,   (v   dodatočnej   likvidácii),   nie MUDr. V.   S. „ako   jediný   spoločník   a majiteľ   obchodného   imania“.   Rovnako   z neho vyplýva, že MUDr. V. S. neprevzal obchodné imanie tejto spoločnosti, ani iným spôsobom sa nestal jej právnym nástupcom. Spoločnosť C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), tak bola   a zostala   odlišným   subjektom   od   MUDr.   V.   S.   V zmysle   už   citovanej   judikatúry ústavného súdu však on sám nemôže namietať porušenie práv tejto spoločnosti uznesením v spornom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, keďže toto uznesenie má voči nemu len sprostredkované (ekonomické) účinky (v podobe nenastúpenia očakávaného zvýšenia hodnoty jeho obchodného podielu, ktorý však právne beztak zanikol okamihom zániku spoločnosti samotnej), no nezasahuje bezprostredne do sféry jeho procesných práv, ktoré jediné sú v prerokúvanej veci namietané. Vzhľadom na to nie je potrebné sa zaoberať otázkou, čo by sa na veci zmenilo, ak by MUDr. V. S. bol namietol porušenie svojich vlastníckych   práv   spojených   s majiteľstvom   obchodného   podielu   uvedenej   spoločnosti, keďže takéto práva ani v petite sťažnosti, ani v jej obsahu spomínané neboli.

6.2 Ďalej   treba   uviesť,   že   náležitosťou   sťažnosti,   ktorá   je   zároveň   podaním ústavnému súdu,   je v zmysle §   20   ods.   1 zákona o ústavnom   súde   aj jej   odôvodnenie. Odôvodnenie   v zmysle   citovaného   ustanovenia   znamená   nielen   uvedenie   skutkových okolností, v ktorých malo spočívať tvrdené porušenie základného práva alebo slobody, ale aj tzv. subsumpciu, teda podradenie jednotlivých skutkových tvrdení pod znaky skutkovej podstaty príslušnej právnej normy. Vo vzťahu k sťažnostiam podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde to znamená, že sťažnosť musí vysvetliť, pred akými zásahmi podľa názoru sťažovateľa   určité   základné   právo   má   chrániť   a či   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah je práve takýmto zásahom. Sťažnosť však vo vzťahu k označeným právam neobsahovala žiadne odôvodnenie. Nemožno zaň považovať jedinú vetu, v ktorej sťažovateľ uviedol, že v „tejto súvislosti poukazujeme aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR: III. ÚS 117/06; II. ÚS 1/95; II. ÚS 21/966; I. ÚS 4/00; I. ÚS 17/01; I. ÚS 37/95; II. ÚS 58/98; I. ÚS 5/00...“, bez akéhokoľvek hlbšieho rozboru, ako sa tieto rozhodnutia týkajú sťažovateľovej veci, a ktoré ich právne závery sú pri jej posúdení podstatné. Už to by samo osebe postačovalo na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie ustanovených náležitostí (§ 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a to o to viac, že je podpísaná advokátom,   na   ktorých   podania   ústavný   súd vo   svojej   judikatúre   uplatňuje   prísnejšie požiadavky (porov. napr. II. ÚS 117/05, č. 81/2005 ZNaU).

6.3 Avšak   ani   vtedy,   keby   bol   MUDr.   V.   S.   vnímaný   ako   procesnoprávna subjektivizácia   (personifikácia)   majetkovej   masy   zaniknutej   spoločnosti   v dodatočnej likvidácii   a keby sa   odhliadlo od obsahovej   nedostatočnosti   sťažnosti,   nebolo by možné akceptovať, že uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 došlo k porušeniu jeho ústavných práv. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne znejúcom čl. 36 ods. 1 listiny zaručiť   každému   prístup   k   súdu   (resp.   k   inému   orgánu   majúcemu   právomoc   na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia uvedených ustanovení vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s   procesnoprávnymi   predpismi.   Takýmto   predpisom   je   v prerokúvanej   veci   najmä Občiansky   súdny   poriadok   (porov.   v   tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04,   III.   ÚS   32/07).   Ako   už   bolo   odôvodnené   v bodoch   5.1,   5.3   a 5.4,   je uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 aj napriek nesprávnemu   priradeniu   podaného   dovolania   advokátovi   logickým   dôsledkom   výmazu spoločnosti C.,   spol.   s r.   o. (v   dodatočnej   likvidácii),   z obchodného   registra   a s tým spojeného   zániku   jednej   z podmienok   konania.   Vecne   tak   toto   uznesenie   zodpovedá ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Obchodného   zákonníka   a Občianskeho zákonníka citovaným v bode 5.3. Tým je podľa ústavného súdu vylúčené, aby zasahovalo do práv uvedenej spoločnosti zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto na prerokúvanú vec ani nedopadá nález sp. zn. I. ÚS 37/95 (č. 12/95   ZNaU),   ktorý   sa   týkal   zastavenia   konania   v dôsledku   nesprávnej   interpretácie a aplikácie určitého zákonného ustanovenia súdom.

6.4 Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej judikatúre   vykladá   tak,   že   účastníkom   konania   sa   musia   vytvoriť   rovnaké   podmienky a rovnaké   procesné   postavenie   (porov.   napr.   PL.   ÚS   43/95,   č.   7/96   ZNaU).   Meritórne možno znova odkázať na dôvody uvedené v bode 6.3: napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn.   1   ObdoV   18/2012   z 29.   novembra   2012   bolo logickým   dôsledkom   zániku spoločnosti C., spol. s r. o. (v dodatočnej likvidácii), a jej výmazu z obchodného registra k 2. marcu 2012, v dôsledku čoho zanikla jedna z podmienok konania pred všeobecnými súdmi. Keďže zánik podmienky sa týkal jedine spoločnosti C., spol. s r. o., nie druhého účastníka, nie je v rozpore s princípom rovnosti účastníkov, že to vo výsledku znamená stratu jej možnosti pokračovať v uplatňovaní jej tvrdeného vlastníckeho práva k akciám, ktoré boli predmetom konania. Takáto strata totiž – ako už ústavný súd uviedol – nie je dôsledkom uvedeného uznesenia najvyššieho súdu, ale dôsledkom zániku tejto spoločnosti a jej výmazu z obchodného registra.

6.5 Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05,   II.   ÚS   298/06).   Z dôvodov   uvedených   v bodoch   6.3   a 6.4 je zrejmé, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, v dôsledku čoho by bolo treba sťažnosť v tejto časti v každom prípade považovať za zjavne neopodstatnenú.

7. Na základe uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je sčasti podaná osobou, ktorá nemá spôsobilosť na jej podanie, čo zakladá dôvod jej odmietnutia ako   sťažnosť   podaná   neoprávnenou   osobou   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde per analogiam),   sčasti   nespĺňa   viaceré   predpoklady   meritórneho   prerokovania   (neoprávnená osoba, nedostatok náležitostí) a je v každom prípade aj zjavne neopodstatnená, čo rovnako zakladá   viaceré   dôvody   jej   odmietnutia   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Vzhľadom na to bolo na neverejnom zasadnutí rozhodnuté tak, ako to je uvedené v bode 1 a 2   výroku.   Odmietnutím   je   sťažnosť   vybavená   v celom   rozsahu   vrátane   návrhu   na priznanie finančného zadosťučinenia.

8. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   nezistil   ani   dôvod   na   odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, ktorého ústavnú neakceptovateľnosť nezistil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014