znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 414/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P.., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P.., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená sťažnosť P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 109/2012 sa sťažovateľka žalobou z 13. novembra 2012   domáha   proti   Správe   katastra   T.   (ďalej   len   „žalovaná“)   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia č. Z -883/2012 zo 6. septembra 2012.

V právnej veci žaloby však členka senátu krajského súdu „21 S“, ktorému bola vec pridelená   na prerokovanie a rozhodnutie,   JUDr.   E.   Š. (ďalej aj „zákonná sudkyňa“), 8. januára 2013 v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) s odvolaním sa na údajne   hrubo   urážajúce   podania   predsedu   predstavenstva   (štatutárneho   orgánu) sťažovateľky T. L. vo vzťahu k jej osobe (zákonnej sudkyni) v rámci konaní vo veciach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 29 Sp 53/2010 a sp. zn. 29 Sp 4/2011 predsedníčke krajského súdu písomne oznámila, že sa cíti byť zaujatá, a súčasne vyjadrila svoj súhlas s tým, aby daná vec bola pridelená inému sudcovi.

Keďže predsedníčka krajského súdu bola toho názoru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti zákonnej sudkyne 15. januára 2013 v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 štvrtej vety OSP, predložila vec na rozhodnutie najvyššiemu (nadriadenému) súdu.

Najvyšší súd v právnej veci žaloby uznesením sp. zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013 rozhodol tak, že zákonná sudkyňa (JUDr. E. Š.) z prerokovania a rozhodovania veci nie je vylúčená.

Právny   zástupca   sťažovateľky   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného ústavou odôvodňuje okrem iného takto:

«... Najvyšší súd SR obsiahlo citoval z nálezu ÚS č. III. ÚS 24/05 všeobecne platné východiská   pri   posudzovaní   daného   problému.   Podľa   napadnutého   záveru   uznesenia: „Sudkyňa neuviedla však žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by ako profesionálna sudkyňa mala pre tieto svoje pocity stratiť schopnosť vykonávať svoje povolanie a postavenie sudcu nestranne a nezaujato... sa síce... cíti byť dotknutá... avšak nie do takej miery a intenzity... Dôvody napadnutého uznesenia sú paušálne. Neexistuje žiadne meradlo na určenie, ktorá miera a intenzita „dotknutia“ je pre konkrétnu osobu významná. Úsudok v tejto veci je   vyslovene   duálny:   Sudca   sa   zaujatý   cíti,   alebo   necíti.   Ak   si   odmyslíme   zjavný „mantinelizmus“ - nesúhlasné gesto a pod. na strane jednej a manželstvo, spoluvlastníctvo alebo   vulgárne   napadnutie   slovné   alebo   aj   fyzické   na   strane   druhej   -   je   zjavným ignorovaním faktu, že i sudca (a sudkyňa osobitne) je „len“ človek, ak sa hľadá objektívna intenzita dôvodov na absenciu pocitu nezaujatosti...

V tejto veci vystupuje do popredia aj iný fakt: JUDr. Š. bola už v minulosti vylúčená z   rozhodovania   vo   veci   rovnakého   účastníka   pre   pomer   k   nemu.   Išlo   o   vec   11 C 4/00 Krajského   súdu   Žilina.   Ďalej   bola   spolu   s   ostatnými   sudcami   Krajského   súdu   Žilina vylúčená z rozhodovania uzneseniami Najvyššieho súdu NsSž 14/02, NsSž 2/03 a 7 Ndzk 7/2007. Sťažovateľ by bol námietku uplatnil, no sudkyňa to urobila skôr. V oboch prípadoch však ide o presadenie základného práva na nestranné rozhodovanie súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

Ústavný súd o tomto základnom práve konal vo viacerých veciach (III.ÚS 47/05, III. ÚS 16/00, I. ÚS 73/93 iné ). O totožnom práve, chránenom čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa Európsky súd pre ľudské práva vyjadril napr. vo veciach Padovani vs. Taliansko, Delcourt vsl. Belgicko, Pullar vs. Spojené kráľovstvo a iných. Už síce po vynesení napadnutého uznesenia, ale z dôvodov, ktoré už v tom čase boli vhodné na posúdenie, riešil ESĽP vec Harabin   vsl.   Slovenská   republika  .   Vo   svojej   podstate   ide   o   veľmi   príbuzné   okolnosti prípadov. Žiadne z týchto rozhodnutí nenabáda k tomu, aby sa objektivizoval prah citlivosti sudcu na množstvo rôznych vplyvov, schopných obmedziť jeho nestrannosť...

Najvyšší   súd   vytkol   sudkyni   nekonkrétnosť   dôvodov   svojho   postoja.   Sám   sa   ale dopustil rovnakej chyby, ktorá však už mala vplyv na rozhodnutie: Neuviedol v podstate nič, okrem povinnosti chovať sa „profesionálne“... »

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Vysloví, že uznesením 10 Ndz 1/2013 Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 1. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uvedené uznesenie zruší a vráti vec Najvyššieho súdu na ďalšie konanie a

3. Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania Z povahy veci vyplýva žiadosť, aby Ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutého uznesenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013, ktorým, napriek oznámeniu zákonnej sudkyne o tom, že v právnej veci žaloby sa pre hrubo urážajúce podania predsedu predstavenstva sťažovateľky cíti   zaujatá,   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   že   táto   z   prerokovania   a   rozhodovania   nie   je vylúčená.

Sťažovateľka aj s poukazom na tú skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v iných právnych   veciach   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ňou   označenými   rozhodnutiami najvyššieho   súdu   (pozri   už   uvedené)   z prerokovania   a   rozhodovania   už   v   minulosti vylúčená, namieta najmä, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesno-právnymi   a   hmotno-právnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

V zmysle § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

V   zmysle   §   15   ods.   1   OSP   ak   sa   sudca   dozvie   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu... Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi,   ak   s   tým   sudca,   o   ktorého   vylúčenie   ide,   súhlasí;   pridelenie   zabezpečí   podľa osobitného predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že   nie   je   dôvod   pochybovať   o   nezaujatosti   sudcu,   predloží   vec   na   rozhodnutie   súdu uvedenému v § 16 ods. 1.

V zmysle § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

V zmysle § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

V   danej   právnej   veci   najvyšší   (nadriadený)   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne na základe jej vlastného oznámenia   z   8.   januára   2013   adresovaného   predsedníčke   krajského   súdu,   ktorá   však, zastávajúc názor, že o nezaujatosti zákonnej sudkyne (členky senátu „21 S“, pozn.) nie je dôvod pochybovať, predložila vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým najvyšší súd v právnej veci žaloby zákonnú sudkyňu z prerokovania a rozhodovania nevylúčil, teda   vyplynulo z postupu v konaní v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 OSP.

Avšak ani sťažovateľke, pokiaľ mala vedomosť o skutočnostiach, pre ktoré mala byť podľa jej názoru zákonná sudkyňa z prerokúvania a rozhodovania vylúčená, nič nebránilo v tom, aby vzniesla námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP.

Ak totiž sťažovateľka v právnej veci žaloby aj podľa obsahu sťažnosti svoje procesné právo v zmysle ustanovenia § 15a ods. 1 OSP dosiaľ nevyužila, pričom o obsahu svojich (urážajúcich)   podaní   v   rámci   konaní vedených   na krajskom   súde   v   jej   iných   právnych veciach,   na   ktorých   zákonná   sudkyňa   zakladala   dôvody   na   vylúčenie   z prerokovania a rozhodovania,   nepochybne   musela   vedieť,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   o   jej   nevylúčení   ako   výsledok   postupu   v konaní v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 OSP nijako dávať do príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu.

Inými   slovami,   v   danom   prípade   nepodanie   námietky   zaujatosti   zo   strany sťažovateľky   v   zmysle   ustanovenia   §   15a   ods.   1   OSP   pre   postup   v   konaní   v   zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 OSP na základe oznámenia zákonnej sudkyne o skutočnostiach (urážajúcich podaniach predsedu predstavenstva sťažovateľky), pre ktoré podľa jej názoru mala byť vylúčená, nemožno odpustiť, keďže o týchto sťažovateľka už v čase podania žaloby nielen mohla, ale aj musela vedieť. V opačnom prípade je dôvodný predpoklad, že sťažovateľka   tieto   skutočnosti   (obsah   podaní)   nepovažovala   za   dôvod   na   vylúčenie zákonnej sudkyne.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   už   uvedené   je   vylúčené,   aby   v   príčinnej   súvislosti   s   napádaným uznesením najvyššieho súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   označeného rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   trovách   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   ich   priznania, nerozhodoval.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nerozhodoval   ani   o   návrhu   sťažovateľky   na pozastavenie účinnosti napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013