znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 414/2011-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   –   S.,   Česká   republika, a akademickej maliarky a sochárky M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 775/97 a sp. zn. 11 C 638/02 a v súčasnosti pod sp. zn. 14 C 1/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. – S. a akademickej maliarky a sochárky M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 775/97 a sp. zn. 11 C 638/02 a v súčasnosti pod sp. zn. 14 C 1/2011   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Poprad   vo   veci   sp.   zn.   14 C 1/2011   p r i k a z u j e   konať   bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D. Ď. – S. a akademickej maliarke a sochárke M. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Poprad   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. – S. a akademickej maliarke a sochárke M. T. trovy konania v sume 331,97 € (slovom tristotridsaťjeden eur a deväťdesiatsedem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS 414/2011-27 z 21. septembra 2011 na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a   akademickej   maliarky   a   sochárky   M.   T.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“) v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 775/97 a sp. zn. 11 C 638/02 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 1/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 775/97 a sp. zn. 11 C 638/02 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 1/2011, ktoré sa začalo návrhom podaným 2. októbra 1997, sa sťažovatelia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. 2531, v katastrálnom území Š. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu Ž., s. r. o., B.   (ďalej   len   „úpadca“),   a spol.   Okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom z 30. novembra 2004 o zamietnutí žaloby sťažovateľov. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   30/2007,   1 Co 31/2007 zo 17. decembra 2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Na základe dovolania   sťažovateľov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) uznesením z 25. júna 2009 rozsudok krajského súdu zo 17. decembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd svojím uznesením sp. zn. 5 Co 270/2009 z 21. septembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia poukazujú na to, že od podania návrhu na začatie konania ubehlo viac ako   13   a pol   roka,   no   napriek   viacerým   sťažnostiam   na   bezdôvodné   prieťahy   podané predsedovi okresného súdu vec doteraz nie je spravodlivo rozhodnutá ani na prvom stupni.

Podľa   sťažovateľov   k prieťahom   v konaní   došlo   aj   v dôsledku   nesprávneho procesného postupu okresného súdu, ktorý vec sťažovateľov 3. marca 1999 odstúpil na konanie   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „konkurzný   súd“)   z dôvodu   vecnej príslušnosti. O otázke vecnej príslušnosti rozhodol najvyšší súd uznesením z 28. septembra 2001 tak, že na konanie vo veci sťažovateľov vedenej (po odstúpení veci) konkurzným súdom   pod   sp.   zn.   76   Cb   110/99   je   vecne   príslušný   okresný   súd.   Podľa   tvrdenia sťažovateľov nesprávny bol aj potvrdzujúci rozsudok krajského súdu zo 17. decembra 2007, v   ktorom   krajský   súd „poprel   a   negoval   Stanoviská   NS   SR   Obpj   1/99,   Obpj   7/2002 a negoval aj právny názor v Uznesení NS SR sp.zn. Obdo V 13/99 v ktorom... vyslovil, že rozsudkom sp.zn. 2 Obo 170/96 nebolo rozhodnuté vlastníctve“.

Sťažovatelia   okrem   podrobného   chronologického   prehľadu   priebehu   konania v sťažnosti uviedli:

„Poukazujeme na to, že súdy (do dnešného dňa) nekonali ako nestranné a nezávislé súdy, čoho dôkazom sú spôsobené prieťahy...

Nie len v žalobe, ale podaniami v priebehu sporu sme žiadali súd, aby preskúmal správnosť prevodu vlastníctva na Ž., s.r.o., ktorý sa uskutočnil bez vkladuschopnej alebo záznamovej   listiny.   Aj   keď   vyhodnotenie   a   preskúmanie   týchto   listín,   bola   jedna   zo základných   požiadaviek   navrhovateľov,   súd   ich   do   dnešného   dňa   nevyžiadal   a   máme pochybnosti, či ich vyžiada a preskúma na pojednávaní dňa 16.6.2011....

Okrem ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy bolo porušené aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom nie je zanedbateľné ani to, že žalobcom bolo a stále je odopreté právo slobodne a nerušene užívať svoj majetok v zmysle dodatkového protokolu k dohovoru podľa Čl. 1 Ochrana majetku....

Sťažovatelia majú za to, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

... rovnako správanie sťažovateľov v tomto konaní, nemožno hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu.“

2.1 Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 775/97 a sp. zn. 11 C 638/02 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 1/2011 porušil ich základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu v označenom konaní konať   bez   zbytočných   prieťahov,   aby   im   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie každému v sume 15 000 € a tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,97 €.

3. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. F. Z., listom sp. zn. 3/ÚS/2011 doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2011. Predseda okresného súdu okrem chronologického prehľadu úkonov vykonaných vo veci sťažovateľov vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol:

„Ide o skutkovo a právne náročnú vec, pretože navrhovatelia od roku 1997 podali niekoľko   incidenčných   žalôb   a   následne   niekoľko   desiatok   určovacích   žalôb   takmer   na všetky   okresné   súdy   v   Slovenskej   republike,   ktoré   počas   trvania   konkurzu   žalovaného v 1. rade   Ž.,   s.r.o...   niekoľkokrát   menili   alebo   doplňovali.   Počas   konkurzu   niekoľkokrát rozhodovali   senáty   Najvyššieho   súdu   SR,   krajské   a   okresné   súd.   V   priebehu   konania navrhovatelia sa domáhali rozhodnutia aj v rámci predbežného opatrenia, o ktorom muselo byť   rozhodované,   následné   rozhodnutia   boli   napádané   odvolaním   a   to   aj   rozhodnutia o povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok,   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdneho   poplatku. V priebehu konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na ďalšie osoby, ktoré museli byť pribraté do konania....

Tak, ako to vyplýva z chronológie doteraz vykonaných úkonov vo veci, prvostupňový súd musel vyhovieť žiadosti Krajského súdu v Bratislave z dôvodu vecnej príslušnosti, ktorú adresoval   Krajskému   súdu   v   Prešove   6.5.1998,   pričom   už   Krajský   súd   v   Bratislave v predmetnom prípise (čl. 100) konštatoval, že navrhovatelia podali veľké množstvo žalôb na rôznych okresných súdoch, v ktorých ide o totožnosť predmetu konania a v ktorých vystupujú tí istí účastníci konania, je potrebné postupovať v zmysle § 112 ods. 1 O.s.p., čím sa zabráni nežiaducemu postupu, aby o tých istých veciach rozhodovali viaceré okresné a krajské   súdy   a   sčasti   aj   viaceré   senáty   Najvyššieho   súdu   SR.   Požiadal   vzhľadom   na niekoľkoročné prieťahy v konkurznom konaní zapríčinené navrhovateľmi, aby dožiadaniu urýchlene bolo vyhovené. Navrhovatelia až podaním z 24.2.2003, teda šesť rokov po podaní prvotného návrhu, upravili návrh a rozšírili ho o odporcu v 2., 3. a 4. rade. Po ustálení okruhu účastníkov a dôkazov prvostupňový súd v primeranej lehote 30.11.2004 vo veci rozhodol. Navrhovatelia, resp. ich právny zástupca, nedokázal oznámiť cenu poplatkového úkonu a preto na tento úkon musel byť následne vyzvaný odporca v 1. rade.

…   súd   napriek   celkovej   dĺžke   konania   konal   vo   veci   v   primeraných   lehotách a postupne vykonal všetky dôkazy potrebné na nové rozhodnutie vo veci. Objektívne nutný čas si vyžadovalo štúdium spisu z dôvodu zmien zákonných sudcov. Nižší stav počtu sudcov na   súde   znamená   vyšší   počet   pridelených   vecí   na   vybavenie   sudcovi.   Je   taktiež   nutné zdôrazniť, že po návrate bývalého zákonného sudcu 1.7.2007 z dôvodu odchodu sudcov na Krajský súd v Prešove, bol mu pridelený zostatok spisov v počte 130 civilných spisov, pričom hlavná agenta vybavujúceho sudcu je agenda poručenská. V súvislosti s tým je nutné poukázať na objektívne krátke lehoty stanovené pre konania v agende starostlivosti o mal. deti, kde okrem množstva nápadu sú veci riešené častejšie predbežným opatrením. Napokon je neprípustné, aby sudca uprednostňoval jednu vec pred druhou, resp. sa sústreďoval len na niektoré veci a to na úkor vybavovania iných vecí. Postup v konaní nemožno považovať za nečinnosť súdu, pretože súd vo veci konal a koná, o čom svedčí skutočnosť,   že   potom   ako   navrhovatelia   dňa   24.2.2003   upravili   návrh,   ktorým   rozšírili okruh odporcov, vo veci súd vyhlásil rozsudok už 15.10.2004. Je nutné poznamenať, že predmetný rozsudok bol Krajským súdom v Prešove potvrdený. Každé odvolanie účastníka konania, ktoré je bezpochyby právom každého občana, však má za následok, že konanie sa objektívne predĺži. …

Objektívne trvanie konania súvisí aj s justičnými prázdninami, ďalej plánovaným čerpaním   ročnej   dovolenky   zákonného   sudcu   a   asistenta   senátu   a   dlhoročnému neobsadeniu   Okresného   súdu Poprad potrebným počtom sudcov,   čo spôsobuje nerovné podmienky pre výkon náročnej práce sudcu na tomto súde a to v porovnaní so sudcami na súdoch s plným obsadením. Navyše je nutné poznamenať, že zákonný sudca bol v čase od 1.7.2006   do   1.7.2007   dočasne   pridelený   na   stáž   na   Krajskom   súde   v   Prešove,   pričom vybavujúci sudca musel opätovne spis, skutkovo i právne náročný, naštudovať. … Nie je pravdou tvrdenie sťažovateľov v bode 10 čl. 2 predmetnej sťažnosti, že súd od 26.11.1997 až   do   18.2.1999   nekonal,   keďže   samotný   navrhovatelia   predložili   16.12.1997   do   spisu podanie,   v   ktorom   navrhli   alternatívny   petit   a   predložili   ďalšie   dôkazy   k   veci.   Taktiež Krajský súd v Košiciach prípisom 22.5.1998 postúpil tunajšiemu súdu žiadosť Krajského súdu v Bratislave o vyžiadanie spisu Okresného súdu Poprad č.k. 13C/775/1997 z dôvodu vecnej príslušnosti.

Žiadame preto, aby súd sťažnosti nevyhovel. Ak by Ústavný súd SR dospel k záveru, že v určitých štádiách konania došlo zo strany súdu   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   navrhujeme,   aby   pri   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia zobral na zreteľ všetky vyššie uvedené okolnosti prípadu. Výška uplatneného   primeraného   finančného   zadosťučinenia   15.000,-   eur   pre   každého   zo sťažovateľov je neprimerane vysoká a neodôvodnená.

Okresný súd súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z.z. v platnom znení Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

4. Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným ústavnému súdu 11. októbra 2011 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo ústne pojednávanie.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 13 C 775/97 a sp. zn. 11 C 638/02 a v súčasnosti pod sp. zn. 14 C 1/2011:

Dňa   2.   októbra   1997   sťažovatelia   podali   okresnému   súdu   žalobu   o určenie vlastníckeho   práva   k sporným   nehnuteľnostiam   proti   správcovi   konkurznej   podstaty úpadcu   (ďalej len „žalovaný“ alebo „žalovaný v 1. rade“). Veci   bola pridelená sp.   zn. 13 C 775/97.  

Dňa   14.   októbra   1997   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov,   aby   predložili   súpis konkurznej podstaty úpadcu.

Dňa 27. októbra 1997 sťažovatelia predložili súpis konkurznej podstaty úpadcu. Dňa 11. novembra 1997 okresný súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe, a súčasne nariadil termín pojednávania na 26. november 1997.

Dňa 26. novembra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti   žalovaného.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   predloženie   listinných dôkazov vo veci.

Dňa 4. decembra 1997 žalovaný doručil vyjadrenie k žalobe.

Dňa   11.   decembra   1997   sťažovatelia   doručili   listinné   dôkazy   v zmysle   záverov z pojednávania konaného 26. novembra 1997.

Dňa   12.   decembra   1997   žalovaný   doplnil   svoje   vyjadrenie   k žalobe,   v ktorom namietol vecnú nepríslušnosť okresného súdu na konanie vo veci sťažovateľov.

Dňa 22. mája 1998 konkurzný súd vyžiadal spis vo veci sťažovateľov z dôvodu vecnej príslušnosti.

Dňa 3. marca 1999 okresný súd odstúpil spis konkurznému súdu (spis bol doručený konkurznému súdu 24. marca 1999, veci bola pridelená sp. zn. 76 Cb 110/99).

Dňa 28.   septembra   2001 najvyšší   súd uznesením   sp.   zn. Ndob   515/01 rozhodol o nesúhlase konkurzného súdu s postúpením veci tak, že na konanie vo veci sťažovateľov je príslušný okresný súd.

Dňa   2.   novembra   2001   konkurzný   súd   na   základe   právoplatného   uznesenia najvyššieho súdu postúpil vec sp. zn. 76 Cb 110/99 okresnému súdu.

Dňa 9. mája 2002 okresný súd vrátil spis konkurznému súdu na ďalšie konanie, keďže uznesením konkurzného súdu z 15. apríla 1999 bola vec sťažovateľov spojená na spoločné konanie a dosiaľ nedošlo k vylúčeniu veci na samostatné konanie.  

Dňa   12.   júna   2002   konkurzný   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia o vylúčení veci na samostatné konanie.

Dňa 24. februára 2003 sťažovatelia doručili zmenu žaloby a návrh na pripustenie ďalších účastníkov do konania.

Dňa 14. marca 2003 bol spis pridelený do oddelenia „C“ pod sp. zn. 11 C 638/2002 na rozhodnutie sudcovi JUDr. F.  

Dňa 31. marca 2003 sťažovatelia doručili návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 6. októbra 2003 okresný súd uznesením pripustil vstup Ing. A. F. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), M. K. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“) a E. K. (ďalej len „žalovaná vo 4. rade“) do konania na strane žalovaných.

Dňa 25. novembra 2003 okresný súd požiadal „Obvodné oddelenie PZ SR v B.“ (ďalej len „obvodné oddelenie PZ“) o doručenie súdnej zásielky žalovanému v 1. rade.Dňa 12. januára 2004 okresný súd urgoval obvodné oddelenie PZ vo veci doručenia súdnej zásielky žalovanému v 1. rade.  

Dňa 13. februára 2004 Obvodné oddelenie PZ SR P. oznámilo, že ani opakovaný pokus o doručenie zásielky žalovanému v 1. rade nebol úspešný.

Dňa   22.   marca   2004   žalovaný   v 1.   rade   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie k uzneseniu o pripustení účastníkov do konania a navrhol konanie zastaviť, resp. žalobu zamietnuť.

Dňa 5. mája 2004 okresný súd zaslal vyjadrenie žalovaného v 1. rade sťažovateľom na vyjadrenie.

Dňa 28. mája 2004 sa sťažovatelia vyjadrili k podaniu žalovaného v 1. rade. Dňa   17.   júna   2004   sťažovatelia   doplnili   svoje   vyjadrenie   k podaniu   žalovaného v 1. rade.

Dňa 22. júna 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 3. september 2004. Dňa 3. septembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účely predloženia   aktuálneho   listu   vlastníctva   k sporným   nehnuteľnostiam.   Konalo   sa v neprítomnosti   sťažovateľky   a   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   ktorý   svoju   neúčasť písomne ospravedlnil z dôvodu kolízie pojednávaní.

Dňa 15. októbra 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. november 2004. Dňa   30.   novembra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok č. k. 11 C 638/02-229, ktorým okresný súd žalobu zamietol.

Dňa   20.   decembra   2004   okresný   súd   vyzval   žalovaných   na   oznámenie,   či   si uplatňujú trovy konania.

Dňa   27.   januára   2005   sa   sťažovatelia   odvolali   proti   rozsudku   okresného   súdu z 30. novembra 2004.

Dňa 21.   februára 2005   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o náhrade trov   konania žalovaných. Zároveň vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a žalovaných na vyjadrenie sa k odvolaniu sťažovateľov.

Dňa 4. marca 2005 sa žalovaný v 1. rade vyjadril k odvolaniu. Dňa 14. marca 2005 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 21. februára 2005.

Dňa   31.   marca   2005   okresný   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľov   na   vyjadrenie žalovaným.

Dňa 13. apríla 2005 okresný súd požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej   len   „register   obyvateľov“)   a Obecný   úrad   v Š.   (ďalej   len   „obecný   úrad“) o oznámenie pobytu žalovaných v 3. a vo 4. rade.  

Dňa 26. apríla 2005 sa žalovaný v 1. rade vyjadril k odvolaniu sťažovateľov proti uzneseniu o náhrade trov konania.

Dňa   4.   mája   2005   register   obyvateľov   a   obecný   úrad   oznámili   adresu   trvalého pobytu žalovaných v 3. a vo 4. rade.

Dňa   16.   júna   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   oznámenie   ceny nehnuteľností,   ktoré   sú   predmetom   konania,   pre   účel   vyrubenia   súdneho   poplatku   za odvolanie.

Dňa 1. augusta 2005 sťažovatelia v odpovedi na výzvu okresného súdu navrhli, aby cenu nehnuteľností oznámili žalovaní.

Dňa 5. augusta 2005 okresný súd vyzval žalovaného v 1. rade, aby oznámil cenu sporných nehnuteľností pre účely vyrubenia súdneho poplatku.

Dňa 11. augusta 2005 žalovaný v 1. rade oznámil kúpnu cenu, za ktorú odpredal sporné nehnuteľnosti žalovanému v 2. rade.

Dňa   18.   augusta   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   doplatenie   súdneho poplatku v sume 18 250 Sk.

Dňa 8. septembra 2005 sťažovatelia požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov.Dňa   12.   septembra   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   preukázanie   ich aktuálnych majetkových pomerov. Sťažovatelia na výzvu nereagovali.

Dňa 14. októbra 2005 okresný súd uznesením rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa   10.   novembra   2005   sťažovatelia   podali   odvolanie   proti   uzneseniu zo 14. októbra 2005 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Keďže sudca okresného súdu odvolaniu nevyhovel, spis bol predložený (zo spisu nie je zrejmé kedy) krajskému súdu.Dňa   30.   januára   2006   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   421/05-330   potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. októbra 2005 ako vecne správne.

Dňa   20.   marca   2006   sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 421/05-330 z 30. januára 2006 dovolanie.

Dňa 24. marca 2006 okresný súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.

Dňa 25. mája 2006 najvyšší súd dovolanie sťažovateľov uznesením odmietol. Dňa 5. júna 2006 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   3.   júla   2006   bola   vec   z dôvodu   dočasného   pridelenia   zákonného   sudcu   na krajský súd pridelená sudkyni Mgr. G.

Dňa   5.   septembra   2006   okresný   súd   požiadal   register   obyvateľov   o oznámenie pobytu žalovaných v 1., 3. a vo 4. rade.

Dňa   9.   októbra   2006   register   obyvateľov   oznámil   miesto   pobytu   žalovaného v 3. rade.

Dňa   14.   novembra   2006   okresný   súd   opätovne   požiadal   register   obyvateľov o oznámenie pobytu žalovaných v 1. a vo 4. rade.

Dňa   22.   decembra   2006   register   obyvateľov   oznámil   miesto   pobytu   žalovaných v 1. a vo 4. rade.

Dňa   12.   februára   2007   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku z 30. novembra 2004 a uzneseniu z 21. februára 2005.Dňa 3. júla 2007 bol spis pridelený na rozhodnutie sudcovi JUDr. F. Dňa 17. decembra 2007 krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 30/2007 a 1 Co 31/2007 potvrdil rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2004 v spojení s dopĺňacím uznesením okresného súdu z 21. februára 2005.

Dňa 18. januára 2008 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   29.   februára   2008   sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   krajského   súdu zo 17. decembra 2007 dovolanie.

Dňa 3. júna 2008 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľov o opravu odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 17. decembra 2007. Dňa   1.   júla   2008   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu,   keďže   o žiadosti sťažovateľov krajský súd rozhodol už 3. marca 2008 tak, že jej nevyhovel.

Dňa 14. júla 2008 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie.

Dňa 28. júla 2008 sťažovatelia uhradili súdny poplatok za dovolanie.

Dňa 30. júla 2008 okresný súd vyzval žalovaných, aby sa vyjadrili k dovolaniu. Dňa   3.   októbra   2008   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o dovolaní.

Dňa   25.   júna   2009   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   249/2008   rozsudok krajského súdu zo 17. decembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 17. júla 2009 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 29. októbra 2009 bol spis predložený krajskému súdu na ďalšie konanie. Dňa   21.   septembra   2010   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   270/2009   zrušil rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2004 v spojení s uznesením z 21. februára 2005 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 19. októbra 2010 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   25.   októbra   2010   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili k uzneseniu krajského súdu z 21. septembra 2010.

Dňa 14. decembra 2010 sa sťažovatelia vyjadrili k uzneseniu odvolacieho súdu. Dňa 9. februára 2011 okresný súd požiadal konkurzný súd o oznámenie aktuálnej adresy žalovaného v 1. rade.

Dňa 22. februára 2011 konkurzný súd oznámil adresu žalovaného v 1. rade.Dňa   12.   apríla   2011   bola   vec   pridelená   na   rozhodnutie   JUDr.   F.   pod   sp.   zn. 14 C 1/2011.

Dňa 6. mája 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. jún 2011. Dňa   10.   júna   2011   sťažovateľka   doručila   späťvzatie   žaloby   a žiadala   konanie zastaviť.

Dňa 16. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby odročené. Žalovaní v 3. a vo 4. rade sa vyjadrili k späťvzatiu na pojednávaní. Dňa 17. júna 2011 okresný súd vyzval žalovaných v 1. a 2. rade na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby.

Dňa   19.   júla   2011   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na oznámenie, či späťvzatie žaloby doručené sťažovateľkou sa týka aj sťažovateľa.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   775/97   a sp.   zn.   11   C   638/02 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 14 C 1/2011 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

1.   Posúdením   napadnutého   konania   podľa   prvého   kritéria   ústavný   súd   dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke zložité. Jeho predmetom   je   žaloba   o určenie,   že   sporné   nehnuteľnosti   zapísané   v   súpise   konkurznej podstaty úpadcu patria do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov, teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu vec nemožno hodnotiť ako skutkovo zložitú len z dôvodu, že „navrhovatelia od roku 1997 podali niekoľko incidenčných žalôb a následne niekoľko desiatok určovacích žalôb takmer na všetky okresné súdy v Slovenskej republike, ktoré počas trvania konkurzu... Ž., s.r.o...   niekoľkokrát   menili   alebo   doplňovali“. Uvedené   konania   súviseli   s vecou sťažovateľov len nepriamo a nemali pre rozhodnutie okresného súdu význam, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že okresný súd v priebehu napadnutého konania nepripojil ani nevyžiadal žiaden súdny spis, ktorý by sa týkal inej veci sťažovateľov. Napadnuté konanie nemožno posudzovať ako skutkovo zložité ani z dôvodu procesnej aktivity sťažovateľov, ktorí len využívali možnosti im dané procesnými predpismi na uplatňovanie svojich práv. Doterajšia dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že aj sami sťažovatelia prispeli svojím správaním   k doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania.   Na   ťarchu   sťažovateľov   z pohľadu zbytočných   prieťahov v napadnutom   konaní možno   pripísať skutočnosť,   že sťažovatelia podali   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   nepreukázali   svoje   osobné a majetkové pomery, teda skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti ich   žiadosti,   pričom   tak neurobili   ani   na   výzvu   konajúceho   (okresného)   súdu,   ani v odvolacom konaní. Z tohto dôvodu   ich   žiadosti   nemohlo byť vyhovené a ich opravné prostriedky   (odvolanie   a dovolanie)   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov tak boli vopred „odsúdené“ na neúspech. Ústavný súd poukazuje aj na nesúčinnostné správanie sťažovateľov v súvislosti s neoznámením hodnoty sporných nehnuteľností pre účely vyrubenia súdneho poplatku.

Je   pravdou,   že   k čiastočnému   predĺženiu   konania   došlo   aj   v   dôsledku   procesnej aktivity sťažovateľov (zmena žaloby a návrh na pristúpenie účastníkov do konania, návrh na opravu odôvodnenia rozsudku, podanie opravných prostriedkov, späťvzatie žaloby), keďže vo veci konajúce súdy sa s týmito návrhmi sťažovateľov museli (resp. musia) vysporiadať. Na druhej strane však využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a v tejto   súvislosti   zistil,   že   okresný   súd   spôsobil   neúmerné   predĺženie   konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Nečinnosť okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky bola zistená v období od 11. decembra 1997 do   3. marca 1999 (takmer 15 mesiacov), od 2. novembra 2001 do 9. mája   2002   (6   mesiacov),   od   12.   júna   2002   do   6.   októbra   2003   (15   mesiacov) a v období od 18. januára 2008 do 3. júna 2008 (4 mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní štyridsať mesiacov nie je ospravedlniteľná, pretože súd nevykonával vo veci úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovatelia v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu (už aj v kontexte štrnásť rokov   trvajúceho   napadnutého   konania)   netolerovateľné.   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani   len   v   dôsledku   správania   účastníkov   konania,   ale   najmä v dôsledku postupu okresného súdu.

Okrem   uvedenej   nečinnosti   ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   aj neefektívnu činnosť spočívajúcu v opakovanom zisťovaní aktuálneho pobytu žalovaných v 3. a vo 4. rade (žiadosťou z 5. septembra 2006), aj keď túto informáciu okresný súd už mal na základe oznámenia doručeného 4. mája 2005. Nesústredeným bol postup okresného súdu, keď 3. júna 2008 zaslal spis krajskému súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľov na opravu   odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu,   o ktorom   krajský   súd   rozhodol   už   3. marca 2008.  

Napokon ústavný súd konštatuje, že už samotná dĺžka napadnutého konania, ktorá predstavuje   viac   ako   14   rokov,   sama   osebe   signalizuje   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (aj keď vec bola opakovane aj na krajskom súde a na najvyššom súde z dôvodu rozhodovania o opravných prostriedkoch, čo nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu).

Obranu   predsedu   okresného   súdu,   že „Objektívne   trvanie   konania   súvisí   aj s justičnými prázdninami, ďalej plánovaným čerpaním ročnej dovolenky zákonného sudcu a asistenta senátu a dlhoročnému neobsadeniu Okresného súdu Poprad potrebným počtom sudcov“, nebolo   možné   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   opakovane   zdôrazniť,   že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I.   ÚS   55/02,   IV.   ÚS   84/02).   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému vo výške 15 000 €, ktoré odôvodnili najmä pocitom neistoty v spravodlivý súdny proces. Doteraz   neskončené   konanie negatívne   vplýva   na   životné   a sociálne   podmienky   rodiny sťažovateľov, ako aj na ich zdravotný stav.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä na celkovú dĺžku napadnutého konania, berúc do úvahy tiež správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ako aj obdobie, v ktorom vec nebola v dispozičnej sfére okresného súdu, považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 3 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 €. Trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 247 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 123,50 € v prípade jedného sťažovateľa. V prípade 2 sťažovateľov (2 x 123,50 €) tvorí náhrada trov právneho   zastúpenia   spolu   s režijným paušálom ku   každému   úkonu (4   x   7,41 €)   sumu 276,64 €. K uvedenej sume bolo potrebné pripočítať 20 % DPH, teda sumu 55,33 €, keďže právny   zástupca   sťažovateľov   je   platcom   tejto   dane,   t.   j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľov predstavujú celkovú sumu 331,97 €.  

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa bodu 4 výroku rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011