znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 414/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na primerané   hmotné   zabezpečenie   pri   nespôsobilosti   na   prácu   a   na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, zákazu ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 17/05 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 472/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2009   doručená   a 25.   januára   2010   doplnená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu a na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zákazu ponižujúceho   zaobchádzania podľa   čl.   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 17/05 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 472/06. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti a jeho doplnenia najmä vyplynulo: „Sťažovateľ   podal   žalobu   8   C/17/2005 dňa   28.   01.   2005   a dodnes   je   vec   na rovnakom bode, zákonná sudkyňa vykonala iba niekoľko obštrukčných úkonov.... Zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. O. D., ktorá vedela že sťažovateľ je v prekérnej finančnej situácii, ale z neznámeho dôvodu začala priam zúrivo konať proti D. B.

Spočiatku bol sťažovateľ oslobodený od poplatkov, pritom sa touto časťou veci vôbec nemusel zaoberať a mal ustanoveného advokáta JUDr. J. B...

Keď sa JUDr. J. B. začal javiť ako advokát silný, tak sudkyňa nariadila zrušenie oslobodenia aj ustanovenia advokáta a javila záujem prejednávať veci iba so sťažovateľom, ktorý nemá potuchy o právach v sociálnej oblasti.

Sťažovateľ odmietal pojednávať osamote a opakovane žiadal ustanovenie advokáta JUDr. J. B., ktorý má skopírovaný celý súdny spis 8C/17/2005 a má prehľad vo veci.... Ustanovenie advokáta OS BA I zrušil uznesením 8C/17/2005-195 a oslobodenie od súdnych poplatkov zrušil uznesením 8C/17/2005-196, čo je rozhodnutie čisto protizákonné! Odvolací   súd   -   Krajský   súd   Bratislava   -   senát   JUDr.   M.   Š.   potvrdil   uznesenia prvostupňového súdu uznesením 3Co/472/06-219, teda opäť rozhodol PROTIZÁKONNE s tým,   že   žalobcu   neoslobodil   od   súdnych   poplatkov.   TÝMTO   BOLO   PORUŠENÉ ZÁKLADNÉ PRÁVO čl. 13 dohovoru - PRÁVO NA UČINNÝ OPRAVNÝ PROSTRIEDOK!. Krajský súd Bratislava... v konaní 3Co/472/06-219 senát JUDr. M. Š., ktorý potvrdil uvedeným uznesením zo dňa 29. 12. 2006 neoslobodenie sťažovateľa od súdnych poplatkov, teda vydal protizákonné rozhodnutie a porušil zákon č. 621/2004 Z. z. čím porušil základné právo   garantované   čl.   6   ods.   1   právo   na   spravodlivé   konanie   a   dodržiavanie   zákonov a čl. 13 právo na účinný opravný prostriedok. Rovnako bolo porušené aj čl. 3 - s nikým sa nesmie   zaobchádzať   ponižujúco,   teda   vedome   porušovať   existujúci   zákon,   či   už prvostupňovým alebo odvolacím súdom. Týmto sa napokon stalo, že po rokoch iná zákonná sudkyňa Mgr. D. D. opakovane chybne rozhodla, a neoslobodila sťažovateľa od poplatkov a tento sa opäť musel odvolávať - sťažovateľ je HRUBO ŠIKANOVANÝ a zaťahovaný do zbytočných   odvolacích   konaní,   ktoré   plnia   jednu   úlohu:   SPÔSOBUJÚ   CHRONICKÚ FRUSTRÁCIU a táto ničí zdravie sťažovateľa....

V súdnom spise sú dôkazy o tom, že sťažovateľ je plne invalidný od roku 2001, je nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku. O zárobok v zdravotníctve prišiel v roku 1996 - keď mu TRESTNÝM ČINOM BOL ZNIČENÝ ZRAK - 5T 326/98-59 na OS Žilina, keď páchateľ bol súdom uznaný za vinného.

S.   p.   nevidí   dôvod na vyplácanie   invalidného   dôchodku,   hoci   je   sťažovateľ   plne invalidný 9-rokov a nemá nijakú možnosť túto skrivodlivosť zvrátiť, jeho zdravotný stav sa nezlepší, iba sa zhoršuje....

Zákonná sudkyňa Mgr. D. D. sa pridala k JUSTIČNEJ PERSEKÚCII a uznesením 8C/17/2005-340   zo   dňa   20.   08.   2009   opakovane   odmietla   oslobodenie od poplatkov   a neustanovila advokáta, teda znovu úmyselne porušila zákon, pretože zákon oslobodzuje od poplatkov sťažovateľa zo zákona (bez ďalšej diskusii medzi žalobcom a sudcom) a má nárok na advokáta, pretože sťažovateľ sa sám nedokáže chrániť pred porušovaním základných práv súdom! Teda JUSTIČNÁ TYRANIA pokračuje....“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava porušili základné práva D. B. garantované čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, právo na spravodlivé konanie a právo na účinný (nie protizákonný) opravný prostriedok.

Generálna prokuratúra SR porušila právo D. B. čl. 6 ods. 1 - právo na spravodlivé konanie   a čl.   13   -   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   -   zmarenie   mimoriadneho dovolania.

Ústavný   sud   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava 3Co/472/06-219 zo dňa 29. 12. 2006, vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na konanie bez prieťahov. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu konanie ukončiť v lehote 30 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, Ústavný súd ustanovuje na konanie 8C/17/2005 JUDr. J. B., B.

Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 30.000 Eur, Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   D.   B.   satisfakciu   vo   výške   60.000   Eur   a Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 60.000 Eur, všetci sú povinní zaplatiť v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. V prípade omeškania sú povinní zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 17.6% ročne z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   zaplatiť   D.   B.   satisfakciu   za   opakovane protizákonné rozhodnutie 8C/17/2005-340 a za ignorovanie sťažnosti proti prieťahom keď v roku 2008 bola sťažnosť dôvodná, ale v roku 2009 už nie, sumu vo výške 60.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu ÚS SR, v prípade aj úroky z omeškania vo výške 17.6% ročne z dlžnej sumy od dna povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Zákonná sudkyňa JUDr. O. D. a Mgr. D. D. a senát JUDr. M. Š. sú povinní sa písomne ospravedlniť D. B. jasne a zrozumiteľne, v lehote 15 dní pod hrozbou povinnosti zaplatiť ďalších 10.000 Eur pre nesplnenie povinnosti - ale zaplatia ako fyzické osoby, každá ktorá nesplní uvedenú povinnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje S. p.... vyrubenie invalidného dôchodku MUDr.   D.   B.   vo   výške   dvojnásobku   životného   minima   mesačne   so   spätnou   platnosťou nadobudnutia plnej invalidity od 16. 08. 2001, poisťovňa je povinná vybaviť vec v lehote 5 dní od dňa doručenia Nálezu.“

2. Sudca spravodajca Lajos Mészáros oznámil dôvody svojho vylúčenia v danej veci, avšak uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 320/09-6 zo 7. októbra 2009 bolo rozhodnuté, že menovaný sudca ústavného súdu nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 17/05.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 170/05, ktorý si na účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zadovážil, vyplýva, že posudzované súdne konanie sa začalo 28. januára 2005, keď sťažovateľ podal na okresnom súde neúplný žalobný   návrh   proti   Slovenskej   republike–Ministerstvu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“ alebo „ministerstvo práce a sociálnych vecí“) na „náhradu škody - nemajetkovej ujmy - vo výške 10 000 000 Sk“ s príslušenstvom. Dňa 31. januára   2005   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie „Potvrdenia   o majetkových pomeroch“ a súčasne ho vyzval na doloženie kópií príloh k návrhu na začatie konania. Dňa 14. februára 2005 sťažovateľ doručil súdu požadované dokumenty. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 17/05-98 z 28. júla 2005 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov na   celé   konanie.   Uvedeného   dňa   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   do   30   dní   od   doručenia písomne vyjadril k návrhu. Odporca uvedenú výzvu prevzal 5. augusta 2005, avšak na túto nereagoval. Dňa 24. novembra 2005 súd nariadil vo veci pojednávanie na 31. január 2006, ktoré sa aj uskutočnilo a bolo odročené na 31. marec 2006. Dňa 6. februára 2006 súd uznesením č. k. 8 C 17/05-159 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu v konaní pred okresným   súdom.   Uvedeného   dňa   súd   vyzval   odporcu,   aby   zaujal   písomné   stanovisko k návrhu   sťažovateľa   prednesenému   na   pojednávaní,   a   súčasne   vyzval   S.   p.   (ďalej   len „S. p.), aby poskytla súdu súčinnosť. Dňa 27. februára 2006 S. p. oznámila súdu, že ešte nie je právoplatne rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa o invalidný dôchodok. Dňa 31. marca 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. jún 2006 s tým, že právny zástupca sťažovateľa bol vyzvaný na doplnenie návrhu, ku ktorému došlo 20. apríla 2006. Dňa 26. mája 2006 odporca doručil súdu svoje vyjadrenie „k opravenej a doplnenej žalobe“. Dňa 1. júna 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. október   2006.   Dňa   2.   júna   2006   okresný   súd   vyzval   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ministerstvo   spravodlivosti“)   a S.   p.,   aby   sa   vyjadrili k procesnému návrhu sťažovateľa. Dňa 13. septembra 2006 okresný súd uznesením č. k. 8 C 17/05-195 zrušil svoje uznesenie č. k. 8 C 17/05-159 o ustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi a toho istého dňa uznesením č. k. 8 C 17/05-196 zrušil svoje uznesenie č. k. 8 C 17/05-98 o oslobodení sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov. Dňa 2. októbra 2006 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 17/05-195 a taktiež proti uzneseniu   č. k. 8 C 17/05-196. Dňa 17. októbra 2006 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach sťažovateľa. Dňa 29. decembra 2006 krajský súd svojím uznesením č. k. 3 Co 472/06-219 napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 17/05-196 (súdne   poplatky)   potvrdil.   Dňa   28.   augusta   2007   krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k. 3 Co 227/07-236   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   8   C   17/05-195   (právny zástupca)   potvrdil.   Dňa   5.   októbra   2007   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu.   Dňa 20. novembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. marec 2008, ktoré sa aj uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito.   Dňa   20.   marca   2008   bolo   vo   veci   nariadené pojednávanie na 20. jún 2008. Dňa 7. apríla 2008 okresný súd uznesením č. k. 8 C 17/05-259 pripustil do konania ďalších účastníkov, a to S. p. a ministerstvo spravodlivosti. Dňa

30. mája   2008   sťažovateľ   svojím   podaním   požiadal   súd   o „opätovné   ustanovenie advokáta“. Dňa 20. júna 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito. Dňa 16. septembra 2008 bol spis sp. zn. 8 C 17/05 pripojený k spisu sp. zn. 7 C 151/08. Dňa 11. decembra 2008 zákonná sudkyňa JUDr. O. D. oznámila predsedníčke okresného súdu, že sa v danej veci cíti zaujatá, a preto predsedníčka súdu opatrením č. 84/08 odňala vec JUDr. O. D. a vec bola elektronickou podateľňou pridelená JUDr. E. T., opatrením predsedníčky súdu č. 85/08 však   vec   bola   vrátená   JUDr.   O.   D.   Dňa   16.   marca   2009   sťažovateľ   požiadal   súd o vykonanie   znaleckého   dokazovania.   Dňa   2.   apríla   2009   bola   vec   elektronickou podateľňou pridelená Mgr. D. D. Dňa 6. mája 2009 sa súd dopytoval u právneho zástupcu sťažovateľa,   či   nemá   námietky   proti   jeho   zastupovaniu   v ďalšom   konaní,   vyzval sťažovateľa, aby oznámil a zdokladoval svoje aktuálne majetkové a zárobkové pomery. Dňa 19. mája 2009 právny zástupca sťažovateľa oznámil súdu, že v ďalšom konaní odmieta zastupovať sťažovateľa vzhľadom na svoju pracovnú zaťaženosť. Dňa 20. augusta 2009 okresný   súd   uznesením   č. k.   8 C   17/05-340   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   nepriznal   a neustanovil   mu   advokáta   na   právne   zastupovanie   v napadnutom konaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 31. augusta 2009 odvolanie. Po zadovážení stanovísk odporcov bol spis 2. novembra 2009 predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Dňa 13. marca 2010 sudkyňa krajského súdu JUDr. Ľ. B. vzniesla námietku   svojej   predpojatosti,   pretože   ju   sťažovateľ   žaluje   o ochranu   osobnosti.   Dňa 23. marca 2010 predsedníčka krajského súdu opatrením sp. zn. Spr. 3010/2010 prikázala, aby namiesto JUDr. Ľ. B. bol náhodným výberom určený iný člen senátu. Dňa 6. apríla 2010   sudkyne   krajského   súdu   Mgr.   S.   P.   a JUDr.   D.   K.   tiež   vzniesli   námietku   svojej predpojatosti, pretože ich sťažovateľ žaluje o ochranu osobnosti. Dňa 27. apríla 2010 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o uvedených námietkach predpojatosti. Po vrátení spisu bol 18. mája 2010 na krajskom   súde   určený   senát   náhodným   výberom   bez   sudcov,   ktorí   namietali   svoju predpojatosť v danej veci. Dňa 8. júna 2010 krajský súd uznesením č. k. 15 Co 374/09-364 napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Dňa   11.   júna 2010   bol   spis   vrátený okresnému súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo súdneho   spisu   sp.   zn.   8   C   17/05,   je   zrejmé,   že   okresný   súd   postupoval   v danej   veci v podstate   plynule,   snažil   sa   odstrániť   prekážky   konania,   pretože   konanie   sa   začalo na okresnom   súde   podaním   neúplného   a nepresného   návrhu.   Sťažovateľovi   bol   pôvodne ustanovený právny zástupca v konaní pred okresným súdom, napriek tomu k upresneniu podania   (najmä   vo   vzťahu   k účastníkom)   došlo   až   20.   apríla   2006.   Okrem   toho   sa sťažovateľ voči konajúcim sudcom (aj v odvolacích konaniach) správal tak, že neustále namietal ich   zaujatosť alebo vyvolal situáciu, keď zákonní sudcovia museli oznamovať svoju   predpojatosť   (podával   žaloby   o   ochranu   osobnosti),   nehľadiac   na   to,   že   často bezohľadne   urážal   zákonných   sudcov.   Napr.   o jednej   sudkyni   sa   vyjadril   tak,   že „je nespôsobilá   na   výkon   súdnictva...“, preto   sťažovateľ   žiadal „o   začatie   disciplinárneho konania... tejto beštii v talári. Za odmenu môže čistiť WC na celom súde, ale jazykom“. Napokon na adresu zákonnej sudkyne okresného súdu a krajského súdu doslova napísal: „Žiadam zastreliť uvedené osoby...“

Z uvedených skutočností prima facie vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispel predovšetkým samotný sťažovateľ tým, že podal neúplný návrh a neskôr napádal konajúcich sudcov, ktorí museli uplatňovať voči nemu právnu obranu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu (a tiež krajskému súdu) plynulo konať, pretože konanie v súlade   s čl.   48   ods.   2   ústavy   predpokladá   tiež   žalobný   návrh,   ktorý   spĺňa   zákonom ustanovené náležitosti, pričom v danom prípade tieto podmienky splnené neboli (mutatis mutandis I. ÚS 128/03, I. ÚS 252/06).

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   opakovane   požiadal   súd   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred okresným súdom a využil aj právne prostriedky nápravy, na čo mal právo, avšak z týchto dôvodov musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.  

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv,   najmä   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 17/05-195 z 13. septembra 2006 (zrušenie ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľovi), ktoré v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 227/07-236 nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2008,

- uznesením okresného súdu č. k. 8 C 17/05-196 z 13. septembra 2006 (zrušenie oslobodenia   sťažovateľa   od   platenia   súdnych   poplatkov),   ktoré   v spojení   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   3   Co   472/06-219   nadobudlo   právoplatnosť   26.   februára   2008. Sťažovateľ síce tvrdí, že uvedené rozhodnutie krajského súdu mu „nebolo nikdy doručené“, avšak nahliadnutím do súvisiaceho spisu bolo zistené (vyplýva to z doručenky pripojenej k č. l. 222, pozn.), že uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 472/06-219 z 29. decembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené 13. marca 2007 a jeho právnemu zástupcovi 26. februára 2008.

Pretože   predmetná   sťažnosť   bola   podaná   na   ústavnom   súde   v čase   (12.   februára 2009), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti v súvislosti s uvedenými uzneseniami okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského súdu. Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

3. Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu č. k. 8 C 17/05-340 z 20.   augusta   2009   sťažovateľ   podal   odvolanie   31.   augusta   2009,   o ktorom   prislúcha rozhodovať   odvolaciemu   Krajskému   súdu   v Bratislave,   preto   vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a toto rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal alebo preskúma krajský súd na základe odvolania sťažovateľa (sťažovateľ pritom súvisiace   rozhodnutie   krajského   súdu   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   nenapadol).   Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 17/05-340) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

4. Ak   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   Generálna   prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) porušila jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13. dohovoru, pretože jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nevyhovela, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ generálnu prokuratúru ani neoznačil za účastníka tohto konania a okrem toho mimoriadne dovolanie ani nemožno považovať za účinný   prostriedok   nápravy   sťažovateľa,   a teda   k porušeniu   týchto   práv   v okolnostiach danej veci ani nemohlo dôjsť, preto pripadalo do úvahy odmietnutie jeho sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

5. Ústavný súd napokon vo vzťahu ku krajne urážlivým vyjadreniam sťažovateľa v súvislosti s jeho predmetnou ústavnou sťažnosťou poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   v zmysle   ktorej   „V zásade   smie   byť   sťažnosť   odmietnutá   ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch   a rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý   jazyk.“   (Řehák   v.   Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

V prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho podaniach prekročil hranicu normálnej kritiky a hrubo uráža ústavný súd, všeobecné súdy   a jednotlivých   sudcov,   a to   v rozpore   s princípom   zachovávania   slušnosti,   úcty k ústavnému súdu, k všeobecnému súdu a jeho sudcom.

Správanie   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   možné   označiť   aj   za zneužitie práva na podanie sťažnosti a odmietnuť ju pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010