znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 414/09-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   G.,   S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   1023/97 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 23 C 3/07 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd Košice   I   v konaní pôvodne vedenom pod   sp.   zn. 15 C 1023/97 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 23 C 3/07 p o r u š i l   základné právo I. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   I.   G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5 500   €   (slovom päťtisícpäťsto eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   I.   G.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   292,38   €   (slovom dvestodeväťdesiatdva   eur   a   tridsaťosem   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 414/09-20   z 10.   decembra   2009   prijal podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   I.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v   konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   1023/97 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 23 C 3/07 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 2. decembra 1997 podal na okresnom súde   návrh   na   začatie   konania   o   náhradu   škody   proti   žalovanému   P.   M.   za   účasti vedľajšieho účastníka S., a. s., K.. Toto konanie sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 1023/97 a v súčasnosti sa vedie pod sp. zn. 23 C 3/07.

Žalovaný P. M. zomrel 21. septembra 1998 a na jeho miesto vstúpila do konania jeho matka E. M., K.

V ďalšom sťažovateľ popísal postup okresného súdu počas 11 rokov trvania sporu, pričom uviedol:

«Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva, podľa názoru sťažovateľa nepochybne, že u odporcu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 15C 1023/97 a taktiež v konaní sp. zn. 23C 3/2007, ktorého účastníkom je sťažovateľ, dochádza k prieťahom.

Návrh na začatie konania podal sťažovateľ ešte 2.12.1997 a doposiaľ, po 11 rokoch a 10 mesiacoch konanie nie je právoplatne skončené.

Za významnú považuje sťažovateľ skutočnosť, že napriek tomu, že návrh na začatie konania   o   náhradu   škody   podal   ešte   2.12.1997   a   opakovane   (7.7.1998,   10.12.1998, 1.12.1999, 5.6.2000) žiadal Okresný súd Košice I o nariadenie pojednávania, súd prvé pojednávanie vo veci 15C 1023/97 nariadil až na deň 12.10.2000 t.j. bezmála po 3 rokoch od začatia konania.

Sťažovateľ   taktiež   poukazuje   na   skutočnosti,   týkajúce   sa   doručovania   písomností Okresným súdom Košice I a síce, že súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného zo dňa 9.2.1998, tak že došlo 26.11.1998 t.j. vyše 9 mesiacov po tom ako bolo toto vyjadrenie doručené Okresnému súdu Košice I.

Odpoveď J. V. (pôvodne žalovaného v 2. rade) došlá súdu dňa 4.12.1998, kontrakt č. 3/1995   došlý   súdu   dňa   27.8.2001   a   vyjadrenie   S.,   a.s.   došlé   súdu   dňa   3.9.2001   zaslal Okresný súd Košice I spolu s predvolaním, ktorým nariadil druhé pojednávanie vo veci samej   na   deň   28.2.2002,   pričom   toto   predvolanie   bolo   doručené   právnej   zástupkyni sťažovateľa dňa 8.1.2002.

Druhé pojednávanie vo veci samej bolo nariadené po uplynutí 1 roka a 4 mesiacov od prvého pojednávania uskutočneného vo veci.

Sťažovateľ   považuje   za   potrebné,   v   súvislosti   s   rozhodne   neefektívnou   činnosťou súdu, nesmerujúcou k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ako účastníka konania, taktiež poukázať na skutočnosť, že 28.2.2002 vzniesol voči znalcovi námietku zaujatosti, o ktorej Okresný súd Košice I rozhodol uznesením zo dňa 6.8.2002 t.j. takmer po pol roku. Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   podal   odvolanie,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté odvolacím   súdom   17.12.2002   a   okresnému   súdu   bolo   zmenené   uznesenie   doručené 6.2.2003.

Napriek tejto skutočnosti Okresný súd Košice I zaslal právnej zástupkyni sťažovateľa uznesenie Krajského súdu v Košiciach až 4 mesiace po tom spolu s listom zo dňa 10.6.2003. Okresný   súd   Košice   I   nariadil   tretie   pojednávanie   vo   veci   15C   1023/97   na   deň 14.10.2004, teda až po uplynutí 1 roka a 8 mesiacov od posledného pojednávania. Súd   uznesením   vyhláseným   na   pojednávaní   konanie   prerušil.   Krajský   súd   v Košiciach v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľa a ktorým zrušil predmetné uznesenie, okrem iného uviedol: „v súčasnej situácii, pokiaľ sa ešte o výške škody nerozhoduje, nie je účelné prerušovať konanie.“

Nesprávny   postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu   o   prerušení   konania   malo   za následok   celkové   predĺženie   konania.   Okresný   súd   nepostupoval   správne,   keď   konanie prerušil, čím okrem iného aj týmto prispel k neodôvodnenému predlžovaniu konania. Od vyhlásenia   uznesenia   o   prerušení   konania   uplynul   1   rok   kým   súd   nariadil   ďalšie pojednávanie vo veci.»

Sťažovateľ   podal   6.   augusta   2009   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 23 C 3/2007.

Predseda okresného súdu 26. augusta 2009 oznámil sťažovateľovi, že po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. 23 C 3/2007 hodnotí sťažnosť ako dôvodnú, ospravedlnil sa za vzniknuté prieťahy a oznámil, že vec bude sledovať až do jej právoplatného skončenia.

Sťažovateľ   považuje   za   primerané,   aby   mu   v   tejto   veci   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie, pretože:

„...   v   dôsledku   dopravnej   nehody   zo   dňa   14.4.1995   utrpel   ťažký   úraz,   ktorý   si vyžiadal viaceré operačné zákroky.

Sťažovateľ sa stal invalidným a jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok. Sťažovateľovi   v   dôsledku   dopravnej   nehody   ostali   trvalé   následky.   Má   neúplné ochrnutú pravú polovicu tela, takže nevie zdvíhať pravú ruku v ramene a nevie do pravej ruky pevne uchopiť väčšie predmety, a vôbec nevie ovládať drobné predmety, Je preto odkázaný na sústavnú pomoc druhej osoby pri každej činnosti bežného života, obliekaní, vyzliekaní, jedle, osobnej hygiene a chôdzi. Má poruchu reči zapríčinenú stratou zubov, poškodením priedušnice má poškodené i hlasivky. Má poruchu binokulárneho videnia pre ochrnutie okohybných svalov ľavého oka, ktoré vyvoláva u pozorovateľa zohyzdenie a súcit. Má aj vážne duševné poruchy po poškodení mozgu. Sám nie je schopný žiadnej vôľovo aktívnej   činnosti,   zábavy,   spoločenských   návštev,   vychádzania   z   bytu   a   pod.   Podľa vyjadrenia znalca môže dôjsť k pomalému zhoršovaniu jeho telesných funkcií a duševných schopností.

Strata samostatnosti sťažovateľa, výrazne obmezuje jeho schopnosť pre uplatnenie sa v rodinnom, politickom, kultúrnom i športovom živote.

Sťažovateľ sa domnieva, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, teda   doba   11   rokov   a   10   mesiacov,   je   neprimerane   dlhá   a   ničím   neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   považuje   sťažovateľ   za   primerané,   aby   mu   bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 €.“

2.1   Poukazujúc   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené   v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 15 C 1023/97 a v súčasnosti pod sp. zn. 23C 3/2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15C 1023/972 a v súčasnosti pod sp. zn. 23C 3/2007 bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

3. K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. A. M., listom sp. zn. Spr. 66/2009 zo 16. marca 2010. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení   chronologicky   popísal   úkony   súdu,   ktoré   podľa   zistenia   ústavného   súdu zodpovedajú obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, a k veci ďalej uviedol:„Prejednávaná vec je zložitá po právnej i skutkovej stránke. V konaní vystupuje na strane   žalovaných   viacej   subjektov.   V priebehu   konania   dvaja   žalovaní   zomreli   a do konania   vstúpili   ich   právni   nástupcovia.   Na   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné nariadiť   znalecké   dokazovanie   z odboru   zdravotníctva,   nehôd   v cestnej   premávke a ekonómie. Všetky tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania. Na druhej strane uznávame,   že   dĺžku   konania   nemôžeme   pripísať   iba   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej   veci.   Počas   konania   sa   v prejednávanej   veci   vystriedalo   niekoľko zákonných sudcov, boli obdobia kedy sudcovia boli pracovne veľmi zaťažení a preto sa vyskytli aj dlhšie obdobia nečinnosti súdu medzi jednotlivými úkonmi.

Súhlasím, aby o sťažnosti súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.“

4. Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 17. marca 2010 oznámila, že „sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci a súhlasím s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil“.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec vzťahujúceho sa súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 15 C 1023/97 a v súčasnosti pod sp. zn. 23 C 3/07:

Dňa 2. decembra 1997 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal náhrady   škody   voči   žalovanému   P.   M.,   K.   (ďalej   aj   „žalovaný   1“),   za   účasti vedľajšieho účastníka S., a. s. (žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 1023/97). Dňa 27. januára 1998 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.Dňa 9. februára 1998 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe. Dňa 7. júla 1998 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila súdu návrh na pristúpenie J. V., S. (prevádzkovateľ motorového vozidla), do konania na strane žalovaného. Súčasne požiadala o nariadenie pojednávania vo veci.

Dňa 10. novembra 1998 okresný súd uznesením pripustil pristúpenie J. V. do konania na strane žalovaného (ďalej aj „žalovaný 2“).

Dňa 25. novembra 1998 súd vyžiadal z dopravnej polície spisový materiál týkajúci sa dopravnej nehody. Zároveň vyzval žalovaného 2, aby sa vyjadril k žalobe.

Dňa   26.   novembra   1998   súd   doručil   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   vyjadrenie žalovaného 1 k žalobe.

Dňa 4. decembra 1998 sa na základe výzvy súdu k žalobe vyjadril žalovaný 2.Dňa 11. decembra 1998 sa sťažovateľ vyjadril k vyjadreniu žalovaného 1 k žalobe. Sťažovateľ   opätovne   požiadal   súd   o nariadenie   pojednávania   z dôvodu   jeho   vážneho zdravotného stavu.

Dňa 18. októbra 1999 súd požiadal spoločnosť V., s. r. o., o opis mzdového listu sťažovateľa   a dopravný   inšpektorát   o oznámenie   skutočnosti,   kto   bol   prevádzkovateľom vozidla v čase dopravnej nehody.

Dňa 3. novembra 1999 bol súdu doručený opis mzdového listu sťažovateľa.Dňa 5. novembra 1999 dopravný inšpektorát oznámil súdu, že prevádzkovateľom vozidla v čase dopravnej nehody bol žalovaný 2.

Dňa 3. decembra 1999 sťažovateľ požiadal súd o nariadenie pojednávania. Dňa 5. júna 2000 sťažovateľ požiadal súd o nariadenie pojednávania. Dňa 4. septembra 2000 súd nariadil pojednávanie vo veci na 12. október 2000.Dňa 5. októbra 2000 právny zástupca žalovaného 1 oznámil súdu, že jeho mandant 21. septembra 1998 zomrel.

Dňa 12. októbra 2000 sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely zistenia právnych nástupcov žalovaného 1.

Dňa 15. augusta 2001 súd vyzval S., a. s., aby oznámila, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník. Zároveň vyzval žalovaného 2, aby preukázal svoje tvrdenie, že v čase nehody bolo jeho motorové vozidlo prenajaté.

Dňa 27. augusta 2001 žalovaný 2 doručil súdu zmluvu z 15. februára 1995 o výkone osobnej dopravy uzatvorenú medzi ním a firmou P. V., A.

Dňa 3. septembra 2001 S., a. s., oznámila súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník a zároveň sa vyjadrila k žalobe.

Dňa 2. januára 2002 súd nariadil pojednávanie na 28. február 2002. Dňa 28. februára 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania znalcom Ing. I. H.

Dňa 28. februára 2002 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči znalcovi Ing. H. a súčasne navrhol pristúpenie P. V., K., do konania na strane žalovaného.

Dňa 5. marca 2002 okresný súd uznesením pripustil, aby do konania vstúpil na strane žalovaného P. V. (ďalej aj „žalovaný 3“).

Dňa 11. marca 2002 súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či navrhuje zmenu petitu žaloby v súvislosti s pristúpením žalovaného 3 do konania. Zároveň vyzval znalca Ing. H., aby sa vyjadril k námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom. Dňa 18. marca 2002 sa súdny znalec Ing. H. vyjadril k námietke proti jeho osobe.Dňa   21.   mája   2002   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   súdu   zmenu   petitu žaloby.

Dňa 6. augusta 2002 okresný súd uznesením č. k. 15 C 1023/97-39 rozhodol, že znalec Ing. H. nie je vylúčený zo znaleckého dokazovania.

Dňa 23. septembra 2002 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 6. augusta 2002 č. k. 15 C 1023/97-39.

Dňa 7. októbra 2002 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa   17.   decembra   2002   krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Co   381/02-49   zmenil uznesenie okresného súdu tak, že Ing. H. je vylúčený z podania znaleckého posudku.Dňa 6. februára 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa   10.   júna   2003   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   na   oznámenie skutočností dôležitých pre konanie.

Dňa 19. júna 2003 právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila súdu, aké otázky má znalec v konaní zodpovedať.

Dňa 11. augusta 2003 okresný súd uznesením č. k. 15 C 1023/97-59 nariadil znalecké dokazovanie   znalcom   z odboru   zdravotníctva   a farmácie   MUDr.   D.   V.   Zároveň   uložil žalovaným povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 11. augusta 2003 okresný súd uznesením č. k. 15 C 1023/97-60 ustanovil znalca z odboru nehody v cestnej doprave Ing. J. K., aby podal znalecký posudok. Zároveň uložil žalovaným povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 11. augusta 2003 súd požiadal Okresný súd Svidník o výsluch sťažovateľa. Dňa 23. septembra 2003 sa žalovaný 2 odvolal proti uzneseniam okresného súdu č. k. 15 C 1023/97-59 z 11. augusta 2003 a č. k. 15 C 1023/97-60 z 11. augusta 2003 v časti, v ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Dňa 26. septembra 2003 znalec požiadal o zaslanie spisu.Dňa   1.   októbra   2003   okresný   súd   oznámil   znalcovi,   že   spis   bude   predložený krajskému súdu z dôvodu podaného odvolania, preto mu ho nemožno zaslať.

Dňa   7.   októbra   2003   okresný   súd   zaslal   kópie   podstatných   písomností   zo   spisu znalcom.

Dňa   8.   októbra   2003   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   spolu   s odvolaním žalovaného 2.

Dňa   17.   októbra   2003   znalec   MUDr.   V.   doručil   súdu   znalecký   posudok a vyúčtovanie znalečného.

Dňa   29.   októbra   2003   súd   požiadal   znalca   MUDr.   V.   o zaslanie   ďalších   2 exemplárov znaleckého posudku.  

Dňa 29. októbra 2003 bola na Okresnom súde Svidník spísaná zápisnica z výsluchu sťažovateľa.

Dňa   30.   októbra   2003   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o priznaní   znalečného znalcovi MUDr. V.

Dňa 5. novembra 2003 znalec MUDr. V. doručil ďalšie 2 exempláre znaleckého posudku.

Dňa 25. novembra 2003 súd zaslal účastníkom konania znalecký posudok MUDr. V. na vyjadrenie.

Dňa 6. decembra 2003 znalec Ing. K. požiadal o doplnenie údajov.Dňa 10. decembra 2003 súd požiadal dopravný inšpektorát o oznámenie, či je možné vypočuť L. D., ktorý spracovával dokumentáciu vo veci dopravnej nehody.

Dňa 15. decembra 2003 sťažovateľ oznámil súdu, že súhlasí so závermi znaleckého posudku.

Dňa   19.   decembra   2003   dopravný   inšpektorát oznámil,   že   L.   D.   už   nie   je príslušníkom Policajného zboru.

Dňa   27.   januára   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 28. novembra 2003 č. k. 11 Co 313/03-73, 11 Co 314/03, ktorým potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu vo výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa 3. februára 2004 súd požiadal register obyvateľov o zistenie adresy bydliska žalovaného 3. Zároveň vykonal informatívny výsluch L. D.

Dňa 3. februára 2004 sťažovateľ navrhol zmenu petitu žaloby.Dňa 13. februára 2004 register obyvateľov doručil súdu potvrdenie o trvalom pobyte žalovaného 3.

Dňa 26. februára 2004 súd doručil znalcovi Ing. K. fotokópie spisového materiálu.Dňa   14.   apríla   2004   znalec   Ing.   K.   doručil   znalecký   posudok   a   vyúčtovanie znalečného.

Dňa 21. apríla 2004 súd zaslal účastníkom konania znalecký posudok na vyjadrenie. Dňa 28. apríla 2004 sťažovateľ doručil súdu vyjadrenie k znaleckému posudku. Dňa   17.   mája   2004   súd   zaslal   znalecký   posudok   vedľajšiemu   účastníkovi   na vyjadrenie.

Dňa 18. júna 2004 sa vedľajší účastník vyjadril k znaleckému posudku.Dňa 8.   septembra   2004 súd   nariadil   pojednávanie na 14.   október 2004.   Zároveň oznámil účastníkom konania, že žalovaný 3 zomrel 30. septembra 2003 a spisovú značku dedičského konania.

Dňa 21. septembra 2004 súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či navrhuje pokračovať v konaní s dedičmi nebohého žalovaného 3. Zároveň vyzval notárku JUDr. P. o oznámenie okruhu dedičov po nebohom.

Dňa 1. októbra 2004 notárka JUDr. P. oznámila, že nemôže oznámiť okruh dedičov, lebo spis je na Okresnom súde Košice II s návrhom na ustanovenie opatrovníka.

Dňa 6. októbra 2004 sťažovateľ navrhol, aby do konania na miesto žalovaného 3 vstúpili dedičia L. V. a mal. P. V.

Dňa 8. októbra 2004 súd uznesením určil odmenu znalcovi Ing. K. Dňa 14. októbra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Okresný súd uznesením konanie prerušil do právoplatného skončenia dedičského konania po žalovanom 3.

Dňa 14. decembra 2004 sa sťažovateľ odvolal proti uzneseniu o prerušení konania.Dňa 24. januára 2005 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.Dňa   1.   júna   2005   bol   okresnému   súdu   doručený   spis   z krajského   súdu   spolu s uznesením č. k. 3 Co 27/05-195 z 29. apríla 2005, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o prerušení konania.

Dňa   27.   júna   2005   súd   vyzval   žalovaného 2,   aby   predložil   nájomnú   zmluvu   na užívanie   motorového   vozidla,   S.   na   oznámenie,   či   P.   M.   bol   zamestnancom   P.   V. a živnostenský úrad na oznámenie skutočnosti, či J. V. v roku 1995 podnikal. Súd zároveň nariadil pojednávanie na 6. október 2005.

Dňa 6. júla 2005 S. oznámila, že Peter Mikula bol prihlásený na sociálne poistenie u zamestnávateľa P. V.

Dňa 15. júla 2005 živnostenský úrad doručil výpis zo živnostenského registra. Dňa   6.   októbra   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bola   uznesením pripustená   zmena   návrhu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   11.   október   2005   pre   účely vyhodnotenia dokazovania.

Dňa 11. októbra 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol o nároku   žalobcu   medzitýmnym   rozsudkom   tak,   že   žalobu   vo   vzťahu   k žalovanému   1 zamietol a vo vzťahu k žalovaným 2 a 3 uznal žalobný návrh za opodstatnený vo výške 50 % a vec v tejto časti vylúčil na samostatné konanie (ďalej vedené pod sp. zn. 23 C 3/07). Dňa 10. novembra 2005 sudkyňa požiadala predsedu súdu o predĺženie lehoty na vypracovanie rozhodnutia. Lehota bola predĺžená do 20. novembra 2005.

Dňa 8. decembra 2005 sa proti rozsudku okresného súdu odvolal vedľajší účastník.Dňa 14. decembra 2005 krajskému súdu boli doručené odvolania žalovaných 2 a 3.Dňa 15. decembra 2005 krajskému súdu bolo zaslané odvolanie sťažovateľa.Dňa   10.   októbra   2006   krajský   súd   rozsudkom   potvrdil   medzitýmny   rozsudok okresného súdu z 11. októbra 2005.

Dňa 16. novembra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 27. apríla 2007 okresný súd uznesením č. k. 23 C 3/2007-11 nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru ekonómie a manažmentu Ing. A. B.

Dňa   16.   mája   2007   súd   zaslal   znalkyni   spis   pre   účely   vypracovania   znaleckého posudku.

Dňa   1.   augusta   2007   súd   urgoval   znalkyňu   Ing.   B.,   aby   predložila   vypracovaný znalecký posudok.

Dňa 14. augusta 2007 znalkyňa doručila súdu znalecký posudok spolu s vyúčtovaním odmeny.

Dňa 20. augusta 2007 súd zaslal znalecký posudok Ing. B. účastníkom na vyjadrenie.Dňa 16. septembra 2007 sa sťažovateľ vyjadril k znaleckému posudku. Dňa   17.   októbra   2007   okresný   súd   uznesením   priznal   Ing.   B.   odmenu   za vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 27. novembra 2007 súd nariadil pojednávanie na 31. január 2008.Dňa 31. januára 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 28. marec 2008   pre   účely   dopracovania   znalkyňou   predloženého   znaleckého   posudku   v zmysle pripomienok účastníkov konania.

Dňa   15.   februára   2008   súd   požiadal   U.   K.   o predloženie   rozpisu   dávok nemocenského poistenia sťažovateľa.

Dňa 4. marca 2008 U. K. odpovedal na žiadosť súdu. Dňa 5. marca 2008 súd opätovne žiadal U. K., aby zaslal rozpis nemocenských dávok po jednotlivých mesiacoch (nesprávne vybavený dopyt súdu).

Dňa   17.   marca   2008   U.   K.   zaslal   požadovaný   rozpis   nemocenských   dávok sťažovateľa.

Dňa   19.   marca   2008   súd   požiadal   znalkyňu   Ing.   B.   o dopracovanie   znaleckého posudku.

Dňa 25. marca 2008 súd pojednávanie určené na 28. marec 2008 odročil na 15. máj 2008 z dôvodu dopracovania znaleckého posudku znalkyňou.

Dňa   6.   mája   2008   súd   urgoval   znalkyňu,   aby   obratom   predložila   dopracovaný znalecký posudok.

Dňa   7.   mája   2008   znalkyňa   Ing.   B.   doručila   súdu   dodatok   č.   1   k znaleckému posudku.

Dňa 14. mája 2008 súd telefonicky informoval účastníkov o odročení pojednávania nariadeného na 15. máj 2008.

Dňa 15. mája 2008 súd zaslal účastníkom konania dodatok ku znaleckému posudku na vyjadrenie. Zároveň nariadil pojednávanie na 12. jún 2008.

Dňa 26. mája 2008 sa sťažovateľ vyjadril k dodatku ku znaleckému posudku. Dňa 12. júna 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. jún 2008 pre účely doplnenia dokazovania.

Dňa 17. júna 2008 okresný súd požiadal Okresný súd Košice II o zapožičanie spisu sp. zn. 40 D 1150/2003 (dedičská vec po poručiteľovi P. V.).

Dňa 19. júna 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd pripustil zmenu žaloby na základe návrhu sťažovateľa z 18. júna 2008. Pojednávanie bolo odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 20. jún 2008.

Dňa 20. júna 2008 okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci vylúčeného nároku.Dňa   23.   septembra   2008   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie,   ktorým   vykonal opravu zrejmej nesprávnosti v záhlaví rozsudku č. k. 23 C 3/2007-152 z 20. júna 2008.Dňa   25.   septembra   2008   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyjadrenie   odvolania žalovaných 2 a 3 a vedľajšieho účastníka proti rozsudku okresného súdu.

Dňa 27. októbra 2008 bol spis predložený krajskému súdu. Dňa   16.   júna   2009   krajský   súd   rozhodol   o odvolaniach   vedľajšieho   účastníka a žalovaných 2 a 3 uznesením č. k. 3 Co/312/2008-209, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 8. júla 2009 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 5. novembra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. december 2009. Dňa 10. decembra 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré súd odročil na 7. január 2010 pre účely vyjadrenia sa žalovaných k návrhu sťažovateľa na zmenu žaloby.

Dňa 21. decembra 2009 okresný súd uznesením pripustil zmenu žaloby. Dňa 28. decembra 2009 súd odročil pojednávanie na 14. január 2010. Dňa   4.   januára   2010   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní.

Dňa 14. januára 2010 súd odročil pojednávanie na 18. február 2010.Dňa 18. februára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré súd odročil na 8. apríl 2010 pre účely doplnenia dokazovania.

Dňa   24.   februára   2010   súd   požiadal   S.   o predloženie   správy   o zdravotnom   stave sťažovateľa.

Dňa 17. marca 2010 S. zaslala súdu lekársku správu sťažovateľa. Dňa 8. apríla 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd vyniesol rozsudok.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní pôvodne vedenom   pod   sp.   zn. 15   C 1023/97 a v súčasnosti   pod   sp.   zn. 23 C 3/07 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je náhrada škody za ublíženie na zdraví v dôsledku dopravnej nehody, t. j. vec, ktorej povaha si vyžadovala osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená [§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 65/04, II. ÚS 76/09).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobenej na zdraví, teda po právnej stránke ide o vec patriacu   do   štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   t.   j.   nemožno   ju považovať za právne zložitú. Ústavný súd však pripúšťa, že doterajší priebeh konania mohla ovplyvniť skutková zložitosť veci, ktorá súvisela najmä s potrebou ustálenia skutkového stavu znaleckým dokazovaním, s väčším počtom účastníkov konania, pričom v priebehu konania dvaja žalovaní zomreli a do konania vstúpili ich právni nástupcovia. Neobyčajne zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemohol   pripísať   iba   na   vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Aj keď sa sťažovateľ pojednávaní osobne nezúčastňoval,   čo   je   však   vzhľadom   na   jeho   zdravotný   stav   odôvodnené,   jeho   právna zástupkyňa bola prítomná na každom z uskutočnených pojednávaní, a to buď osobne alebo prostredníctvom   svojho   substituenta.   Sťažovateľ   sa   aktívne   dožadoval   pokračovania v konaní, podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Treba však uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa (návrhy na zmenu petitu žaloby, návrhy na pristúpenie ďalších účastníkov do konania, námietka zaujatosti vznesená proti znalcovi) sa musel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo vplyv na dĺžku napadnutého konania. V tejto súvislosti ústavný súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   172/07),   podľa   ktorej viacnásobné zmeny žalobného petitu, ktorými účastník konania reaguje na aktuálny vývoj procesnej   situácie,   nemožno   pripočítať   na   jeho   ťarchu.   Využitie   možností   daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a v tejto   súvislosti   zistil,   že   okresný   súd   spôsobil   neúmerné   predĺženie   konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Nečinnosť   okresného   súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   bola   zistená v obdobiach od 27. januára 1998 do 10. novembra 1998 (deväť mesiacov), od 26. novembra 1998 do 18. októbra 1999 (jedenásť mesiacov), od 18. októbra 1999 do 4. septembra 2000 (jedenásť   mesiacov),   od   12.   októbra   2000   do   15.   augusta   2001   (desať   mesiacov), od 15. augusta 2001 do 2. januára 2002 (štyri mesiace), od 11. marca 2002 do 6. augusta 2002   (takmer   päť   mesiacov),   od   6.   februára   2003   do   10.   júna   2003   (štyri   mesiace), od 17. mája 2004 do 8. septembra 2004 (takmer štyri mesiace), od 16. novembra 2006 do 27. apríla 2007 (päť mesiacov) a od 8. júla 2009 do 5. novembra 2009 (štyri mesiace). Celkovo   bol   teda   okresný   súd   v tejto   veci   nečinný   67   mesiacov,   t.   j.   päť   a pol   roka nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ   v   preskúmavanej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Okrem uvedenej nečinnosti ústavný súd zistil aj neefektívnu činnosť okresného súdu spočívajúcu v tom, že jeho rozsudok z 20. júna 2008 bol v odvolacom konaní krajským súdom   zrušený   z dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti   pre   nezrozumiteľnosť   a nedostatok dôvodov.

V súvislosti s neefektívnou činnosťou okresného súdu sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na nesprávny postup a rozhodnutie okresného súdu, ktorým prerušil konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP do právoplatného skončenia dedičského konania po pôvodne označenom   žalovanom   3   (konanie vedené   pod   sp.   zn. 40 D 1150/2003).   Podľa   názoru sťažovateľa, okresný súd „nepostupoval správne, keď konanie prerušil, čím okrem iného aj týmto prispel k neodôvodnenému predlžovaniu konania“. S týmto názorom sa ústavný súd stotožnil.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že uznesenie okresného súdu č. k. 15 C/1023/1997-183 zo 14. októbra 2004 o prerušení konania bolo uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 27/05-195 z 29. apríla 2005 na základe odvolania sťažovateľa zrušené a vec bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „Za   tejto   situácie   sa   odvolaciemu   súdu   nejaví nevyhnutným prerušenie konania, keďže z obsahu spisu nevyplýva, či súd prvého stupňa dokazovanie   považuje   za   ukončené   a malo   by   už   nasledovať   vo   veci   iba   rozhodnutie... Vzhľadom na dlhotrvajúci spor, ako aj vzhľadom na spornosť ohľadom toho, či niekto zo žalovaných zodpovedá, alebo nezodpovedá žalobcovi za vzniknutú škodu sa javí vhodným rozhodnutie súdu prvého stupňa len o základe nároku... V súčasnej situácii, pokiaľ sa ešte o výške škody nerozhoduje, nie je účelné prerušovať konanie.“

Možno   teda   konštatovať,   že   v   posudzovanom   prípade   požiadavke   hospodárnosti konania nezodpovedal variant procesného postupu zvolený okresným súdom, ktorý spočíval v   prerušení   konania.   Tak   sa   oddialilo   nastolenie   právnej   istoty   sťažovateľa,   a   tým   aj naplnenie účelu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto považuje   postup   okresného   súdu   spočívajúci   v prerušení   konania   za   postup,   ktorý v konečnom dôsledku spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   samotná   dĺžka   trvania   konania,   ktorá predstavuje   viac   ako   12   rokov,   sama   osebe   signalizuje   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote (aj keď vec bola opakovane aj na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o opravnom prostriedku, čo nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu okrem už spomenutej neefektívnej činnosti okresného súdu).

Obranu   predsedu   okresného   súdu,   že   počas   konania „sa   v prejednávanej   veci vystriedalo niekoľko zákonných sudcov, boli obdobia kedy sudcovia boli pracovne veľmi zaťažení a preto sa vyskytli aj dlhšie obdobia nečinnosti súdu medzi jednotlivými úkonmi“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedu okresného súdu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   8.   apríla   2010   bola   predmetná   vec   na   okresnom   súde rozsudkom   meritórne   rozhodnutá,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 € najmä z dôvodu,   že „doba,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   teda   doba 11 rokov   a 10   mesiacov,   je   neprimerane   dlhá   a ničím   neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané v sume 5 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 12. augusta 2009 a spísanie sťažnosti z 23. septembra 2009). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 245,70 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 46,68 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 292,38 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010