znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 414/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 396/06 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský súd   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1 S   396/06 p o r u š i l základné právo M. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 412,11 € (slovom štyristodvanásť eur a jedenásť centov),   ktoré j e   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. R. K., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 414/08-10   z 5. novembra   2008 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 396/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Žalobou zo dňa 17. októbra 2006 odoslanou Krajskému súdu v Bratislave dňa 20. októbra 2006 sa na krajskom súde začalo konanie sťažovateľky ako žalobkyne proti Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako žalovanému o preskúmanie rozhodnutia Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja   č. 2006/10090/52832-7/Ka   s návrhom na odloženie jeho vykonateľnosti,   ktorým rozhodnutím došlo k vyvlastneniu nehnuteľnosti sťažovateľky...

Pretože   od   podania   žaloby   sťažovateľka   nezaznamenala   nijaký   úkon   smerujúci k meritórnemu vybaveniu veci, a to aj napriek tomu, že podľa ust. § 247 ods. 4 O. s. p. súd o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu vo veciach vyvlastnenia podľa osobitného zákona rozhodne najneskôr do troch mesiacov od podania návrhu, obrátila sa podnetom zo dňa 18. 7. 2007 na verejného ochrancu práv so žiadosťou o pomoc pri ochrane jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

... nečinnosťou porušovateľa došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (práva na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov). Sťažovateľka tak... úplne stratila dôveru, že v prípade akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by súd mal byť, že tento bude rozhodovať v súlade s Ústavou a zákonmi, a že o jej právnom nároku bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená jej právna istota...

Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľky v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľke tak vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť. Sťažovateľka   preto   žiada,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke,   ako   náhrady   jej   vyššie   uvedenej   nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 60 000,- Sk.

Nakoľko je sťažovateľka v tomto konaní zastúpená advokátom, navrhuje Ústavnému súdu... uložiť krajskému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania spočívajúce v nákladoch právneho zastúpenia.

Po prijatí tohto uznesenia sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd po prejednaní veci a po vykonanom dokazovaní vydal tento nález:

Základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2,   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohody o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou porušovateľa v konaní sp. zn. 1 S 396/2006 porušené bolo.

Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   v   konaní   sp.   zn. 1 S 396/2006 bezodkladne konal.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000,- Sk, ktoré jej   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený predsedníčkou JUDr. G. Š., listom sp. zn. Spr. 3719/08 z 2. decembra 2008, a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu zo 7. januára 2009.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla:„...   Vašu   žiadosť   predložil   dňa   26.   11.   2008   vyšší   súdny   úradník   na   vyjadrenie zákonnej sudkyni, ktorá sa k veci písomne vyjadrila podaním, doručeným dňa 01. 12. 2008. Uviedla, že žaloba v právnej veci žalobkyne: M. K. proti žalovanému: Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, bola doručená tunajšiemu súdu dňa 23. 10. 2006, do senátu 1 S.

Podľa Rozvrhu práce bola vec pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. A. P. Prvotné procesné úkony v spise boli realizované v októbri roku 2007. V marci roku 2008 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 24. 04. 2008, kedy bol vo veci vydaný rozsudok.

Voči rozsudku žalobkyňa podala odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 136/2008 zo dňa 22. 10. 2008. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10. 11. 2008....

Súčasne Vám oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky krajského súdu okrem iného uviedol:

„... Skutočnosti uvedené vo vyjadrení len potvrdzujú dôvodnosť podanej sťažnosti, a teda najmä to, že aj napriek tomu, že podľa ust. § 247 ods. 4 O. s. p. súd o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu vo veciach vyvlastnenia podľa osobitného zákona rozhodne najneskôr do troch mesiacoch od podania návrhu, súd vo veci nekonal bez zbytočných prieťahov, prvé procesné úkony vykonal po viac než roku od podania návrhu a vo veci samej rozhodol až dňa 24. 4. 2008, t. j. po približne roku a pol od podania návrhu.

Vzhľadom na to právny zástupca sťažovateľky navrhuje Ústavnému súdu, aby po prejednaní veci a po vykonanom dokazovaní rozhodol tak, ako je to uvedené v sťažnosti sťažovateľky zo dňa 28. 1. 2008.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 396/06:

Dňa 23. októbra 2006 podala sťažovateľka krajskému súdu žalobu o preskúmanie „vyvlastňovacieho“   rozhodnutia   správneho   orgánu   spolu   s návrhom   na   odloženie vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu proti Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Dňa 29. novembra 2006 sťažovateľka „bližšie špecifikovala dôvody podanej žaloby“. Dňa 7. decembra 2006 sťažovateľka podala krajskému súdu žiadosť o rozhodnutie o návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia.

Dňa 2. januára 2007 sťažovateľka zaslala súdu doplatok súdneho poplatku. Dňa 18. januára 2007 sťažovateľka opätovne požiadala krajský súd o rozhodnutie o návrhu na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia.

Dňa 14. februára 2007 predsedníčka senátu oznámila sťažovateľke, že jej žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo vyhovené.

Dňa   22.   októbra   2007   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   oznámila,   či   súhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania, a zároveň ju vyzval na vyčíslenie trov konania, ktoré si v konaní uplatňuje. Uvedeného dňa súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe a predložil spisy.

Dňa 9. novembra 2007 žalovaný oznámil súdu, že nesúhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania.

Dňa   23.   novembra   2007   žalovaný   požiadal   krajský   súd   o predĺženie   lehoty   na vyjadrenie k veci.

Dňa   28.   novembra   2007   bolo   doručené   súdu   vyjadrenie   sťažovateľky   spolu s vyčíslením trov konania.

Dňa   29.   novembra   2007   bolo   doručené   krajskému   súdu   písomné   vyjadrenie žalovaného.

Dňa 5. marca 2008 bolo nariadené vo veci pojednávanie na 24. apríl 2008. Dňa 24. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobný návrh zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie,   napadnuté   rozhodnutie   však   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 136/08 z 22. októbra 2008 potvrdil.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 396/06 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je rozhodovanie   o   „vyvlastnení“,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   a význam   pre   sťažovateľku   si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 54/02, I. ÚS 194/03).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných krajským súdom, a ani z obsahu spisu nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci (právnej, resp. faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej priebeh, no najmä celkovú dĺžku konania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a konštatuje, že krajský súd bol v danej veci opakovane nečinný, a to od 14. februára 2007 do   22. októbra   2007   (osem   mesiacov)   a   od   29.   novembra   2007   do   5.   marca   2008   (tri mesiace). Uvedená nečinnosť krajského súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer jedného roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy sú netolerovateľné, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu a význam pre sťažovateľku. Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne   mení   aj   pohľad   na   posúdenie   prieťahov   v predmetnej   veci   vo   vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prejednanie veci v primeranej lehote zaručenému v   čl. 6 ods. 1 dohovoru, účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   24.   apríla   2008   bolo   vo   veci   rozhodnuté   rozsudkom, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 60 000 Sk, ktoré odôvodnila aj tým, že „je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľky v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľke tak vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na povahu veci a význam konania pre sťažovateľku považuje za primerané vo výške 1 500 eur.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu   z 28. januára   2008   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu zo 7. januára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2009 prislúcha odmena v sume 115,90 € spolu s režijným paušálom 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 346,31 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 65,80 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 412, 11 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009