znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 413/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky, vo veci   namietaného porušenia čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej Ministerstvom   financií   Slovenskej republiky, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012 doručená   sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej Ministerstvom   financií   Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľka bola žalovanou v 2. rade v konaní Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 16 C 38/2007. V tomto konaní si žalobca – fyzická osoba – ako postupník uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   daňových   orgánov   [medzi   nimi   aj   pracoviska   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) v Bratislave, ktoré bolo žalované v 1. rade],   resp.   ich   nesprávnym   úradným   postupom,   ktorý   nadobudol   postúpením   od postupkyne – pôvodne poškodenej obchodnej spoločnosti. Ku škode malo (zjednodušene povedané) dôjsť tak, že daňové orgány v roku 2003 odmietli zaregistrovať poškodenú ako platiteľku dane z pridanej hodnoty od februára 2003, zaregistrovali ju až od 1. októbra 2003 a poškodená si tak nemohla uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty za obdobie február až september 2003 vo výške bezmála 20 miliónov Sk. Následne boli prvostupňové rozhodnutia daňových   orgánov   o odmietnutí   registrácie   zrušené   Ministerstvom   financií   Slovenskej republiky,   resp.   súdom.   Poškodená   tvrdila,   že   v dôsledku   nezákonného   odmietnutia registrácie   jej ušiel   zisk   a znížila sa   hodnota   obchodného   podielu   jej   spoločníka,   čo   sa prejavilo   pri   jeho   predaji   v podobe   nižšej   kúpnej   ceny   než   by   bola,   keby   k tvrdeným nezákonnostiam nedošlo. Celkovú škodu si poškodená vyčíslila na viac než 144 miliónov Sk (takmer 4,8 milióna eur), z ktorých si uplatnila 139 miliónov Sk.

2.2 Žaloba žalobcu bola na okresnom súde podaná 13. marca 2007. Následne došlo k zastaveniu   konania   uznesením   z 20.   marca   2007,   ktoré   však   bolo   vzápätí   zrušené samotným   okresným   súdom   uznesením   z 24.   apríla   2007   a žaloba   bola   7.   júna   2007 žalovaným   (medzi   nimi   sťažovateľke)   zaslaná   na   vyjadrenie.   Sťažovateľka   podaním z 13. júna 2007, doručeným okresnému súdu 15. júna 2007, namietla, že okresný súd nie je miestne   príslušný,   keďže   ku vzniku   tvrdenej   škody   došlo   postupom   Daňového   úradu Bratislava I, ktorého sídlo je v obvode Okresného súdu Bratislava I. V zmysle § 85 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je tak všeobecným súdom žalovaného štátu v danej veci tento súd, nie okresný súd.

Toto podanie sa údajne v súdnom spise nenachádzalo, sťažovateľka však 8. júna 2007 na pojednávaní predložila rovnopis daného podania aj s originálnou doručenkou, ktorá preukazovala jeho doručenie okresnému súdu 15. júna 2007.

2.3 Okresný súd rozsudkom z 18. februára 2009 vyhovel žalobe v časti viac než 4,4 mil.   €.   K otázke   miestnej   príslušnosti   v jeho   odôvodnení   uviedol   doslova   len   toto: „V konaní odporca v 2. rade (t. j. sťažovateľka, pozn.) vzniesol námietku nepríslušnosti konajúceho súdu. V zmysle ust. §§ 84 a 105 ods. 1 O. s. p. bol na konanie v predmetnej veci príslušný konajúci súd s poukazom na to, že nebola vznesená táto námietka pri jeho prvom úkone.“ Ešte   počas   konania   však   sťažovateľka   adresovala   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   postup   konajúcej   sudkyne,   čo   sa   týka   námietky   nedostatku   miestnej príslušnosti.   Predseda   okresného   súdu   v prípise   z 15.   novembra   2007   pomerne nezrozumiteľne   uviedol,   že „na   strane   odporcu   vystupujú   tri   subjekty,   okrem   iného... Daňové riaditeľstvo... pracovisko Bratislava, Ševčenkova 32, ktorý má sídlo v obvode nášho súdu.   Ak   navrhovateľ   zistil   príslušnosť   nášho   súdu   podľa   odporcu   v 1.   rade   založenú príslušnosťou nášho súdu, že je v súlade s O. s. p.“.

2.4 Na odvolanie sťažovateľky, ktorá argumentovala okrem iného tým, že okresný súd „nebol oprávnený posudzovať miestnu príslušnosť podľa sídla odporcu 1/, pretože tento nebol   v danej   veci   právne   legitimovaný   a nemá   ani   právnu   subjektivitu“,   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 109/09-210 z 30. júna 2009 rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   V   jeho   odôvodnení   k otázke   miestnej   príslušnosti okresného súdu uviedol:

„Ohľadne   námietky   údajného   nedostatku   miestnej   príslušnosti   konajúceho   súdu prvého stupňa poukazuje odvolací súd na ust. § 11 ods. 1, § 84 a § 85 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorých je na konanie v prvom stupni miestne príslušný súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, zakladajúca uplatnené právo na náhradu škody. Vzhľadom na vyššie konštatovanie,   že ku skutočnosti,   zakladajúcej uplatnené právo,   konkrétne nesprávnemu úradnému postupu, došlo tak zo strany Daňového úradu Bratislava I (v obvode Okresného súdu   Bratislava   I)   ako   aj   zo   strany   Daňového   riaditeľstva...,   pracovisko   Bratislava (v obvode   Okresného   súdu   Bratislava   V),   obom   označeným   súdom   tak   svedčí   miestna príslušnosť na prejednanie predmetnej veci, pričom v zmysle § 11 ods. 2 O. s. p. sa môže konať na ktoromkoľvek z nich.

Námietka nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu prvého stupňa uplatnená odporcom pri prvom úkone, ktorý tomuto v konaní patril (berúc do úvahy, že odvolanie voči konaniu zastavujúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 20. marca 2007... odporca nebol v zmysle ust. § 201 O. s. p. oprávnený podať, keď takýmto rozhodnutím nevznikla na strane odporcu žiadna ujma, prvým úkonom, ktorý odporcovi v konaní patril, tak bolo vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania po zrušení konanie zastavujúceho uznesenia uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 24. apríla 2007... a po doručení výzvy na vyjadrenie sa k návrhu zo dňa 7. júna 2007... – teda jeho vyjadrenie zo dňa 13. júna 2007, doručené súdu prvého stupňa 15. júna 2007), dôvodná teda nebola a rovnako tak neobstojí ani na tejto skutočnosti založený odvolací dôvod.“

2.5 Tento rozsudok bol napadnutý dvoma mimoriadnymi opravnými prostriedkami:

a)   Sťažovateľka   sama   podala   dovolanie,   v ktorom   namietala,   že   okresný   súd nezohľadnil jej námietku nedostatku miestnej príslušnosti a nariadil vo veci pojednávanie, ktoré neodročil napriek tomu, že sťažovateľka predložila doklad o kolízii pojednávaní na inom súde. Na ďalšom pojednávaní 8. novembra 2007 bola námietka zopakovaná, okresný súd   však   vo   veci   ďalej   konal.   Sťažovateľka   pritom   zopakovala   svoje   stanovisko z odvolania,   že   miestnu   príslušnosť   nebolo   možné   posudzovať   podľa   sídla   žalovaného v 1. rade (pracoviska daňového riaditeľstva v Bratislave, ktoré má sídlo v obvode okresného súdu), pretože vo veci nie je pasívne legitimovaný a nemá ani právnu subjektivitu. V týchto nedostatkoch videla vady konania podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Okrem nich sťažovateľka namietala   nedostatok   aktívnej   legitimácie   žalobcu   a nesprávne   posúdenie   vznesenej námietky premlčania.

b)   Následne   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   podal   proti   tomu   istému rozsudku   mimoriadne   dovolanie   z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia,   ktorého podstatnou myšlienkou bola rozsiahla polemika s právnymi závermi rozsudkov okresného súdu i krajského súdu a podrobný rozbor ich chýb. Otázka nedostatku miestnej príslušnosti okresného   súdu   však   medzi   nimi   nebola.   Sťažovateľka   využila   možnosť   vyjadriť   sa k mimoriadnemu dovolaniu a v celom rozsahu s ním súhlasila. Sama však na nedostatok miestnej príslušnosti opätovne nepoukázala.

2.6   O uvedených   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   rozhodol   najvyšší   súd v senátoch pod vedením tej istej predsedníčky (členov senátu zo záhlavia oboch uznesení nebolo   možné   zistiť)   s odstupom   piatich   dní   so   zásadne   odlišným   výsledkom i odôvodnením.

a)   Ako   o prvom   rozhodoval   o dovolaní   sťažovateľky,   ktoré   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 323/2009   z 15.   marca   2012   odmietol.   V jeho   odôvodnení   po   obsiahlom   opise priebehu dovtedajšieho konania a všeobecných úvah o podmienkach prípustnosti dovolania uviedol:

„...   žalovanej   2/   Okresný   súd...   doručil   žalobu   spolu   s uznesením...   z 20.   marca 2007... dňa 23. marca 2007... Od tohto dátumu mala možnosť reagovať na nedostatok miestnej príslušnosti Okresného súdu..., a to bez ohľadu na poučenie súdu pre účastníka konania, ktoré jej bolo doručené okresným súdom 12. júna 2007. To znamená, že žalovanej 2/ po doručení vyššie uvedeného uznesenia už vznikla možnosť, kedy mohla a už mala možnosť namietať miestnu nepríslušnosť Okresného súdu... Žalovaná 2/ však po doručeni žaloby námietku miestnej nepríslušnosti tohto okresného súdu nevzniesla, ale tak urobila po prvýkrát až v písomnom podaní doručenom okresnému súdu dňa 15. júna. 2007, existenciu ktorého súdu prvého stupňa dodatočne preukázala písomným podaním doručeným súdu prvého   stupňa   12.   novembra   2007...   Do   tohto   dátumu   súčasťou   spisu   okresného   súdu námietka miestnej nepríslušnosti vnesená žalovanou 2/ podaním doručeným súdu 15. júna 2007 nebola. Následne potom uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti súdu vo vyjadrení k   žalobe   zo   6.   novembra   2007...   a   opätovne   na   pojednávaní   na   súde   prvého   stupňa 8. novembra 2007.

So zreteľom na uvedené možno dospieť k záveru, že žalovaná 2/ námietku nedostatku miestnej príslušnosti Okresného súdu... v danej veci neuplatnila pri prvom úkone ktorý jej patril, teda neuplatnila ju včas. Ak okresný súd začal vo veci konať a na oneskorene podanú námietku   nedostatku   miestnej   nepríslušnosti   neprihliadol,   bola   tým   prípadná   miestna nepríslušnosť Okresného súdu... zhojená a konal teda vo veci miestne príslušný okresný súd.“V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že v konaní nedošlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) a g) OSP, a pokračoval:

„Formulácie, ktoré dovolateľka zvolila v dovolaní, nasvedčujú tomu, že odôvodnenie napadnutého   rozsudku   považuje   za   čiastočne   nepreskúmateľné   z dôvodu,   že   súdy   sa nevyporiadali   s jej   námietkou   nedostatku   aktívnej   legitimácie   žalobcu.   Nedostatočné odôvodnenie   rozhodnutia,   so   zreteľom   na   ktoré   nemožno   preskúmať   rozhodnutie, je judikatúrou dovolacieho súdu (viď R 111/1998) považované za tzv. inú vadu konania, na ktorú možno vziať v dovolacom konaní zreteľ, len ak je dovolanie procesne prípustné. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej 2/ nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací súd zaoberať otázkou opodstatnenosti námietky dovolateľky, že v konaní došlo k namietanej vade.“

b) O päť dní neskôr, 20. marca 2012, najvyšší súd, naopak, vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a uznesením sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 zrušil tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení sa nezaoberal   otázkou   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu,   k uplatneným mimoriadnodovolacím dôvodom však uviedol:

„Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok...

Nedostatok   riadneho   a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu... kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods.   1   Ústavy...   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   považujúc   ju   za   vadu   konania   zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...“

Následne   najvyšší   súd   zopakoval   judikatúru   k požiadavkám   na   odôvodnenie rozsudkov   súdov   v občianskom   súdnom   konaní   a   rozviedol   jednotlivé   nedostatky napadnutého rozsudku a postupu oboch súdov: nedostatočné ozrejmenie, z čoho žalobca odvodzuje   nárok   na náhradu   škody   (či   nesprávne rozhodnutie,   alebo nesprávny   úradný postup), a posúdenie námietky premlčania.

3. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu sp. zn. 3 Cdo 323/2009.

3.1   Po   rekapitulácii   všeobecných   princípov   postavenia   ústavného   súdu, princípov judikatúry   k čl.   48   ods.   1   ústavy   a opise   doterajšieho   priebehu   konania   sťažovateľka namieta v podstate to, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil včasnosť uplatnenia námietky nedostatku   miestnej   príslušnosti   okresného   súdu.   Sťažovateľka   totiž   v konaní predložila originál doručenky, ktorá preukázala doručenie tejto námietky okresnému súdu 15. júna 2007.   Najvyšší   súd   však   na   takýto   dôkaz   neprihliadol,   čím   porušil   jej   právo   na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Pritom v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 potvrdil, že v konaní došlo k odňatiu sťažovateľke možnosti konať pred súdom.

3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo Slovenskej republiky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... Uznesením Najvyššieho súdu... č. k. 3 Cdo 323/2009 zo dňa 15. 3. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 3 Cdo 323/2009 zo dňa 15. 3. 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

II.

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.1 Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vysloviť len porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstatou jej sťažnostného prednesu je však   v podstate   nedostatok   miestnej   príslušnosti   konajúceho   okresného   súdu   a v tej súvislosti   nesprávne   vyhodnotenie   včasnosti   uplatnenia   tejto   procesnej   námietky. Požiadavka,   aby   vo   veci   rozhodoval   miestne   príslušný   súd,   je   však   podľa   štandardnej judikatúry ústavného súdu obsahom práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr. II. ÚS 405/2010, IV. ÚS 345/09, I. ÚS 129/2010, III. ÚS 212/2011). Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrhom (sťažnosťou) viazaný, čo vo svojej judikatúre stabilne interpretuje   ako   viazanosť   petitom   sťažnosti   (porov.   napríklad IV.   ÚS   106/2013   a   tam citovaná prejudikatúra). Avšak ani keby bola sťažovateľka čl. 48 ods. 1 ústavy uviedla aj v petite, nezmenilo by sa   nič na tom, že na meritórny prieskum tejto námietky nie sú splnené podmienky.

4.2 Ústavný súd, samozrejme, vníma možný ústavnoprávny význam situácie, keď najvyšší súd v rozmedzí piatich pracovných dní pod vedením tej istej predsedníčky senátu rozhoduje síce na základe dvoch typov mimoriadnych opravných prostriedkov, ale predsa len v tej istej veci, pričom v jednom prípade nezistí žiadnu vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, hoci ju sťažovateľka namietala, a v druhom naopak, takúto vadu nájde napriek tomu, že nebola vôbec uplatnená. Ešte závažnejšie pritom je, že takýto diametrálne   odlišný   právny   záver   urobil   najvyšší   súd,   čo   sa   týka   tej   istej   vady:   kým v uznesení   sp.   zn.   3   Cdo   323/2009   najvyšší   súd   s odkazom   na   svoju   judikatúru reprezentovanú judikátom č. R 111/1998 výslovne uviedol, že nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, ale len tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], tak v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 vyšiel presne   z opačného   názoru   a nesprávne,   resp.   nezrozumiteľné   odôvodnenie   rozsudkov okresného súdu a krajského súdu považoval – na rozdiel od mimoriadneho dovolania – nie za prejav nesprávneho právneho názoru, ale za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP [k problematike   takého   prekvalifikovania   porov.   aj   II.   ÚS   591/2012,   pozri   aj   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. 12. 2007, Beian proti Rumunsku (č. 1), sťažnosť č. 30658/05]. Keďže v oboch prípadoch rozhodovali senáty najvyššieho súdu pod vedením tej istej predsedníčky, bolo podľa ústavného súdu viac než žiaduce, aby aspoň v uznesení sp.   zn.   5   M   Cdo   13/2010   bola   zmienená   súvislosť   s vecou   sp.   zn.   3 Cdo 323/2009 a konfrontácia   s tam   uvedenými   právnymi   názormi.   Podobne   ústavný   súd   vníma problematickosť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   k otázke   včasnosti   námietky nedostatku miestnej príslušnosti, keď najvyšší súd nijako neozrejmuje, aký úkon (porov. doslov ustanovenia § 105 ods. 1 OSP) sťažovateľke „patril“ v období od 23. marca 2007 do 12. júna 2007, aby pri ňom mohla uvedenú námietku uplatniť, keď krajský súd pomerne zrozumiteľne uviedol, prečo jej v tomto období žiaden úkon nepatril [porov. body 2.4 a 2.6 písm. a)].

Materiálne je však z hľadiska práv sťažovateľky podstatné, že krajský súd vo svojom rozsudku uznal, že námietka nedostatku miestnej príslušnosti bola sťažovateľkou uplatnená včas   (porov.   bod   2.4),   no   napriek   tomu   považoval   okresný   súd   za   všeobecný   súd sťažovateľky. Tento záver však neodôvodnil ustanovením § 85 ods. 2 OSP, teda sídlom právnickej osoby – žalovaného (v 1. rade), ale ustanovením § 85 ods. 3 OSP, podľa ktorého je všeobecným súdom štátu súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené právo. Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorý mal nastať okrem iného   nezákonnými rozhodnutiami pracoviska   daňového riaditeľstva,   ktorého sídlo   bolo v Bratislave na Ševčenkovej 32, teda v obvode okresného súdu. V zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení účinnom do konca roku 2003 rozhodovalo daňové riaditeľstvo vo veciach správy daní samo alebo prostredníctvom svojich pracovísk, ktoré podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona samo zriaďovalo. Rozhodnutie daňového riaditeľstva vydané prostredníctvom jeho pracoviska možno podľa názoru ústavného súdu považovať za vydané v mieste, ktoré je sídlom pracoviska, nie v sídle samotného daňového riaditeľstva (Banská Bystrica). Ak bolo rozhodnutie takéhoto pracoviska nezákonné a žalobca na ňom zakladal svoj nárok voči sťažovateľke, možno ho aj podľa ústavného súdu považovať za skutočnosť, ktorá v zmysle § 85 ods. 3 OSP „nastala“ v obvode okresného súdu a ktorá tak mohla založiť jeho miestnu príslušnosť. Na účely tohto ustanovenia nie je podstatné, či pracovisko je alebo nie je legitimované v samom občianskom súdnom konaní o náhradu škody,   resp.   či   má   alebo   nemá   hmotnoprávnu   subjektivitu,   ale   podstatné   je,   či   z jeho činnosti mohla nastať „skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo“. Z predošlého výkladu je pritom   zrejmé,   že   vo   vzťahu   k zodpovednosti   sťažovateľky   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím taká skutočnosť (nezákonné rozhodnutie) nastať mohla.Dovolacie námietky uplatnené sťažovateľkou [porov. bod 2.5 písm. a)] však na tento právny názor krajského súdu nereagovali ani nespochybňovali, že by v obvode okresného súdu   došlo   k takejto   skutočnosti.   Naopak,   sťažovateľka   v dovolaní   predniesla   niečo (nedostatok   pasívnej   legitimácie   daňového   riaditeľstva   a nedostatok   jeho   právnej subjektivity), čo vo vzťahu k dôvodom krajského súdu, na ktorých založil svoje posúdenie miestnej príslušnosti okresnému súdu, nebolo podstatné. Podľa názoru ústavného súdu tak sťažovateľka neuplatnila tie námietky, ktoré proti nemu relevantne uplatniť mohla a mala. Uplatnenie   takýchto   námietok   je   však   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   (porov. z posledného obdobia napr. II. ÚS 291/2013) predpokladom prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavného súdu.

5. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   odmietne   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   neprípustná. Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ale v konečnom dôsledku ani vo vzťahu   k čl.   48   ods.   1   ústavy   sťažovateľka   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi nepredostrela najvyššiemu súdu   podstatné argumenty, ktoré boli spôsobilé zvrátiť záver krajského   súdu   o miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   v prerokúvanej   veci,   čoho   sa v podstate   domáha   svojou   sťažnosťou.   Preto   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že jej sťažnosť treba odmietnuť ako neprípustnú, čo sa vo výroku tohto uznesenia stalo.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014