znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 413/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 4 ods.   2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom   Prešov   pod   sp.   zn.   1   Nt   21/2012   a   Krajským   súdom   v   Trenčíne   pod   sp.   zn. 23 Tos 53/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená sťažnosť J. G., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu č.   7   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „protokol“) v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Nt 21/2012   a   Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 23 Tos 53/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. T 171/72 z 30. novembra 1972 bol sťažovateľ uznaný vinným trestným činom nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Uvedeného činu sa mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedka Jehovovho. Navyše mal aj zdravotné problémy. Uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava   sp.   zn.   Nt   23/73   z 23.   februára   1973   bol   sťažovateľ   prepustený   na slobodu na základe amnestie prezidenta republiky z 23. februára 1973.

Uznesením vojenského súdu sp. zn. 2 Rtv 66/91 z 5. decembra 1991 bol rozsudok sp. zn. T 171/72 z 30. novembra 1972 v rámci rehabilitačného konania zrušený v celom rozsahu,   pričom   následným   rozsudkom   sp.   zn.   2   Rtv   66/91   z   27.   januára   1992   bol sťažovateľ uznaný vinným trestným činom nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona a bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov podmienečne.

Uznesením okresného súdu č. k. 33 Nt 13/2009-33 z 18. februára 2010 bola vo veci povolená obnova konania a všetky dovtedy vydané rozhodnutia boli zrušené. Na základe sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 21/2011-49 zo 6. decembra 2011 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol zamietnutý. Následným uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 331/2012-7 z 13.   septembra   2012   bola   ako   zjavne   neopodstatnená   odmietnutá   sťažnosť   podaná sťažovateľom proti už uvedenému uzneseniu krajského súdu. Na základe novozistených skutočností podal sťažovateľ 12. októbra 2012 ďalší návrh na povolenie obnovy konania. Uznesením okresného súdu č. k. 1 Nt 21/2012-173 z 12. apríla 2013 bol návrh zamietnutý s tým, že obhajobou sťažovateľa sa „prvostupňový súd i odvolací súd v pôvodnom konaní z hľadiska vtedy platného právneho poriadku zaoberali, neakceptovali ju a v odôvodnení rozhodnutí   sa   s   ňou   vysporiadali“. Napokon   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 23 Tos 53/2013-180 z 19. júna 2013 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá s tým, že skutočnosti, ktoré teraz uvádza sťažovateľ, boli známe „i pri rozhodovaní súdu v rehabilitačnom konaní“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 53/2013 došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Totiž podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku nesmie rozhodovať   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   sudca,   ktorý   rozhodoval   vo   veci v predchádzajúcom konaní. V danom prípade rozhodovali však v predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 21/2011 rovnakí sudcovia, ktorí teraz rozhodovali vo veci pod sp. zn. 23 Tos 53/2013. Táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 53/2013-180 z 19. júna 2013.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   rozporuplnosť   odôvodnenia   uznesenia   okresného súdu č. k. 1 Nt 21/2012-173 z 12. apríla 2013, kde sa uvádza, že sťažovateľovou obhajobou sa „prvostupňový   súd   i   odvolací   súd   v   pôvodnom   konaní   z   hľadiska   vtedy   platného právneho   poriadku   zaoberali,   neakceptovali   ju   a   v   odôvodnení   rozhodnutí   sa   s   ňou vysporiadali“.   Pokiaľ   by   to   tak   naozaj   bolo,   potom   už   táto   skutočnosť   sama   osebe   je dôvodom na obnovu konania, pretože to, čo bolo zistené v pôvodnom konaní (spáchanie trestného činu podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona), bolo popreté v rehabilitačnom konaní, v   ktorom   okresný   súd   zistil,   že   došlo   k   spáchaniu   trestného   činu   podľa   §   270   ods.   1 Trestného zákona. Ak súd v terajšom konaní uznal ako správne zistenia v pôvodnom (teda nie v rehabilitačnom) konaní, potom nemusel povoľovať obnovu pôvodného konania, ale mal   povoliť   obnovu   rehabilitačného   konania,   zrušiť   všetky   rehabilitačné   rozhodnutia a následne znova a riadne konať v rehabilitačnej veci. K tomu sťažovateľ poznamenáva, že hoci je trestná sadzba podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona prísnejšia, než podľa § 270 ods. 1, je aplikácia § 269 ods. 1 pre sťažovateľa výhodnejšia, lebo v takomto prípade je chránený zásadou ne bis in idem. V prípade § 270 ods. 1 Trestného zákona mu však hrozí opakované trestné stíhanie. V podrobnostiach odkazuje v tejto súvislosti na zjednocujúce stanovisko   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. Tpj 14/97 z 21. mája 1998.

Krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, že všetky okolnosti „boli známe i pri rozhodovaní súdu v rehabilitačnom konaní“. Medzi tieto okolnosti patrí aj to, že sťažovateľ „vždy   tvrdil,   že   prekážkou   výkonu   vojenskej   základnej   služby   je   jeho   náboženské presvedčenie a jeho subjektívne zlý zdravotný stav“. Ak ale prekážkou výkonu vojenskej základnej   služby   bolo   aj   sťažovateľovo   náboženské   presvedčenie,   tak   išlo   o   vedomé a úmyselné odopretie vojenskej služby a v žiadnom prípade nemohlo ísť o nedbanlivostný trestný   čin   podľa   §   270   ods.   1   Trestného   zákona.   Aj   z   tohto   pohľadu   teda   existuje novozistená skutočnosť, podľa ktorej sťažovateľ nespáchal a ani nemohol spáchať trestný čin,   za   ktorý   bol   odsúdený   v   rehabilitačnom   konaní.   I   preto   mali   byť   rehabilitačné rozhodnutia zrušené s tým, aby sa znova a riadne konalo vo veci.

Uvedenými   ďalšími   skutočnosťami   došlo   jednak   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, jeho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   tiež   práva   na znovuotvorenie prípadu podľa čl. 4 ods. 2 protokolu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 53/2013, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 ods. 2 protokolu v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 1 Nt 21/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 53/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 12. apríla 2013 a krajského súdu z 19. júna 2013 zrušené. Napokon sa domáha priznania náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 Nt 21/2012-173 z 12. apríla 2013 vyplýva, že ním bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   vojenským súdom pod sp. zn. 2 Rtv 66/1991. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ odoprel výkon vojenskej služby z dôvodu svojho náboženského presvedčenia, pričom touto jeho obhajobou sa   všeobecné   súdy   v   pôvodnom   konaní   z   hľadiska   vtedy   platného   právneho   poriadku zaoberali,   neakceptovali   ju   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   sa   s   ňou   vysporiadali,   pričom zo spisu vojenského súdu sp. zn. T 171/1972 nevyplýva, že by sa sťažovateľ chcel legálne vyhnúť povinnej vojenskej službe prácou v bani. Znamená to, že návrh na obnovu konania neobsahuje   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   by   boli   pre   okresný   súd   nové,   resp.   skôr neznáme v zmysle § 394 Trestného poriadku.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 53/2013-180 z 19. júna 2013 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Nt 21/2012-173 z 12. apríla 2013. Sťažovateľ vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania vedeného vojenským súdom pod sp. zn. 2 Rtv 66/1991 ako novú okolnosť uvádzal to, že v rehabilitačnom konaní vojenský súd vyhodnotil jeho náboženské presvedčenie ako irelevantné a za kľúčové považoval to, že z nedbanlivosti nerešpektoval povolávací rozkaz, pretože   sa   subjektívne   zdravotne   necítil   spôsobilý   na   výkon   vojenskej   služby.   V   tejto súvislosti vojenský súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože neodstránil rozpor, prečo sa   sťažovateľ   cítil   zdravotne nespôsobilý   už v   roku   1972,   hoci   lekári k   tomuto   záveru dospeli v roku 1975. Pokiaľ by sťažovateľ bol v roku 1972 spôsobilý na výkon vojenskej služby a pritom zároveň objektívne nebol spôsobilý na prácu v podzemí, potom bolo treba zistiť,   v   čom   konkrétne   sa   líšili   zdravotné   požiadavky   na   výkon   vojenskej   služby v porovnaní s prácou   v podzemí,   ako aj to, ako treba danú situáciu riešiť   aplikovaním právnych predpisov nižšej právnej sily (právny predpis uverejnený v čiastke 41/1958 Ú. v.). V sťažnosti podanej proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 21/2012 z 12. apríla 2013 sťažovateľ namietal, že vo svojom návrhu nežiadal obnovu pôvodného konania, ale výslovne obnovu rehabilitačného konania. Rozdiel vo výsledku pôvodného konania a rehabilitačného konania spočíval nielen vo výmere trestu, ale najmä v právnej kvalifikácii,   keď   v   pôvodnom   konaní   bol   odsúdený   pre   úmyselný   trestný   čin,   avšak v rehabilitačnom   konaní   pre   nedbanlivostný   trestný   čin.   Práve   to   je   dôvod   na   obnovu konania. V žiadnom prípade totiž nemohlo ísť o nedbanlivostný trestný čin, pre ktorý je sťažovateľ stále právoplatne odsúdený rehabilitačným súdom. Obnova konania mala byť preto   povolená   tak,   aby   mohol   byť   rehabilitačný   rozsudok   zrušený   a   aby   bolo   možné rehabilitačné konanie znova realizovať. Dosiaľ nebola uspokojivo objasnená otázka, prečo sa sťažovateľ cítil na vojenskú službu zdravotne nespôsobilý už v roku 1972, hoci lekári dospeli k takémuto záveru až v roku 1975. K tejto otázke nebol vypracovaný znalecký posudok tak v pôvodnom konaní v roku 1972, ako ani v rehabilitačnom konaní v roku 1991. Podľa   názoru   krajského   súdu   sa   okresný   súd   dôsledne   vysporiadal   s   návrhom   a   svoje zamietajúce stanovisko aj v súlade so zákonom odôvodnil. Sťažovateľ v pôvodnom konaní nenamietal, že by chcel využiť možnosť oslobodenia od povinnej vojenskej služby tým, že by uzavrel zmluvu o desaťročnom výkone prác s B. Preto sa vojenský súd touto možnosťou ani   nezaoberal.   Sťažovateľ   vo   svojich   výpovediach   vždy   tvrdil,   že   prekážkou   výkonu vojenskej   základnej   služby   je   jeho   náboženské   presvedčenie   a   jeho   subjektívne   zlý zdravotný stav. Je síce faktom, že po podstatnom zhoršení zdravotného stavu bol v roku 1975 napokon od výkonu základnej vojenskej služby oslobodený, avšak až do tohto obdobia bol   považovaný   za   schopného   vykonať   túto   službu.   Zdravotné   požiadavky   na   prácu v podzemí musia byť prísnejšie, ako pre výkon vojenskej služby. Tieto okolnosti boli známe aj pri rozhodovaní v rehabilitačnom konaní, pričom vojenský súd sa s nimi vysporiadal tak, že vzhľadom na udávané subjektívne zdravotné problémy sťažovateľa, ktoré mu podľa jeho tvrdenia zabránili nastúpiť vojenskú základnú službu k danému termínu, kvalifikoval jeho konanie ako nedbanlivostný trestný čin.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 1 Nt 21/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak nemôžu takúto ochranu poskytnúť všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Nt 21/2012-173 z 12. apríla 2013 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy, listiny, dohovoru a protokolu mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň vylúčená v tomto rozsahu právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   23   Tos   53/2013.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   porušil   jeho   základné   právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, a to vzhľadom na ustanovenie § 397 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého o návrhu na povolenie obnovy konania nesmie rozhodovať sudca, ktorý rozhodoval vo veci v predchádzajúcom konaní.   Napriek   tomu   v   danom   prípade   v   terajšom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Tos 53/2013 rozhodovali tí istí sudcovia ako v predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 21/2011.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca, alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Z   citovaného   ustanovenia   je   zrejmé,   že   na   súde   prvého   stupňa   musí   o   návrhu na povolenie   obnovy   konania   rozhodovať   iný   samosudca,   resp.   iný   senát,   než   ktorý rozhodoval   predtým.   Napriek   tomu   však   podstatou   námietky   sťažovateľa   je,   že v predchádzajúcom konaní a aj v terajšom konaní rozhodovali rovnakí sudcovia (senáty v rovnakom zložení), a to v rámci opravného,   teda   druhostupňového konania vedeného krajským súdom. Je preto už na prvý pohľad zrejmé, že uplatnená námietka nie je dôvodná.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, zrejmým zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť čo najväčšiu objektivitu pri rozhodovaní o návrhoch na povolenie obnovy konania a práve pre   tento   účel   chcel   zákonodarca   vylúčiť   možnosť,   aby   o   povolení   obnovy   konania rozhodoval ten istý sudca, resp. ten istý senát, ktorý rozhodoval predtým vo veci samej, teda ten istý sudca, resp. ten istý senát, ktorý predtým rozhodol o vine a treste. Ratio legis uvedeného ustanovenia nespočívalo teda v tom, aby sudca, resp. senát rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania nesmel byť totožný so sudcom, resp. senátom rozhodujúcim o skoršom (prvšom) návrhu na obnovu konania.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho práva na znovuotvorenie prípadu podľa čl. 4 ods. 2 protokolu treba uviesť nasledovné:

Z   textu   sťažnosti   nevyplýva,   na   základe   akých   dôvodov   požiadal   sťažovateľ o obnovu   konania.   Zo   zhrnutia   obsahu   jeho   návrhu   na   obnovu   konania   uvedeného v uznesení krajského súdu č. k. 23 Tos 53/2013-180 z 19. júna 2013 možno konštatovať, že ako novú okolnosť uvádzal to, že v rehabilitačnom konaní vojenský súd vyhodnotil jeho náboženské presvedčenie ako irelevantné a za kľúčové považoval to, že z nedbanlivosti nerešpektoval   povolávací   rozkaz,   pretože   sa   subjektívne   zdravotne   necítil   spôsobilý   na výkon vojenskej služby. Namietal, že v tejto súvislosti vojenský súd nedostatočne zistil skutkový   stav,   pretože   neodstránil   rozpor   v   tom,   že   hoci   sa   sťažovateľ   cítil   zdravotne nespôsobilý už v roku 1972, lekári k tomuto záveru dospeli až v roku 1975. Vyslovil názor, že   pokiaľ   by   bol   v   roku   1972   spôsobilý   na   výkon   vojenskej   služby   a   pritom   zároveň objektívne nebol spôsobilý na prácu v podzemí, potom by bolo treba zistiť, v čom konkrétne sa líšili zdravotné požiadavky na výkon vojenskej služby v porovnaní s prácou v podzemí, ako aj to, ako treba danú situáciu riešiť podľa platnej právnej úpravy. V sťažnosti podanej proti zamietajúcemu uzneseniu okresného súdu sťažovateľ tiež uviedol, že sa nedomáhal obnovy   pôvodného   konania,   ale   výslovne   obnovy   rehabilitačného   konania.   Dôvodom na obnovu konania je okolnosť, že kým v pôvodnom konaní bol odsúdený za úmyselný trestný   čin,   zatiaľ   v   rehabilitačnom   konaní   sa   tak   stalo   za   nedbanlivostný   trestný   čin. Rehabilitačné konanie malo byť povolením obnovy zrušené tak, aby mohlo prebehnúť nové rehabilitačné konanie, v ktorom sa vyjasní, odkedy bol sťažovateľ zdravotne nespôsobilý vojenskej služby. Na tento účel by sa mal vypracovať aj znalecký posudok.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   z   pohľadu   ústavného   súdu   konštatovať,   že sťažovateľ považoval za novú skutočnosť tú okolnosť, že zmena právnej kvalifikácie jeho konania   z   úmyselného   trestného   činu   podľa   §   269   ods.   1   Trestného   zákona   na nedbanlivostný trestný čin podľa § 270 ods. 1 Trestného zákona sa v rehabilitačnom konaní vykonala bez dostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nebolo dostatočne dôkazmi (najmä znaleckým posudkom) vyjasnené, kedy sa stal sťažovateľ nespôsobilým vykonávať základnú vojenskú službu, a zároveň nebola ani jasná vzájomná súvislosť medzi zdravotnou spôsobilosťou na výkon vojenskej služby a na prácu v podzemí.  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   tvrdené   rozhodovanie v rehabilitačnom konaní bez dostatočného preverenia rozhodujúcich skutkových okolností nie   je   dôvodom   na   obnovu   konania.   Ide   totiž   v   skutočnosti   o   námietku   nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorú bolo možné uplatniť v rámci odvolania proti rozsudku vojenského súdu   sp. zn. 2 Rtv   66/91 z 27. januára 1992, čo   však sťažovateľ neurobil. Vo svetle tohto záveru sa argumenty uvedené v sťažnosti podanej ústavnému súdu javia ako nepodstatné.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013