znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 413/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) prebieha   pod   sp.   zn.   38   C   181/2009   konanie   o   určenie   platnosti   právneho   úkonu. Sťažovateľka má v tomto konaní postavenie žalovanej. Dňa 21. decembra 2009 podala sťažovateľka   návrh   na   prerušenie   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 38 C 148/2009 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka sa totiž domnieva, že niektoré ustanovenia zákona č. 8/2008 Z. z. o   poisťovníctve   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o   poisťovníctve“),   ktoré   je   potrebné   v   právnej   veci   vedenej   proti sťažovateľke aplikovať, sú v nesúlade s ústavou, ako aj so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   od   rozhodnutia   ústavného   súdu   v   konaní o súlade môže byť závislá samotná podstata súdneho konania.

Okresný súd uznesením č. k. 38 C 181/2009-216 z 5. marca 2010 návrh sťažovateľky na   prerušenie   konania   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj návrh   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   a   uvedie,   v   čom   vidí konkrétny   nesúlad   právneho   predpisu   s   ústavou,   je   povinnosťou   príslušného   súdu   (nie možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

... Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

... Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a na postúpenie   návrhu   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska   je   v   tomto   prípade   jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom konajúcim v tejto právnej veci.

Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy SR je možné dospieť k záveru, že postupom súdu,   keď   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   bola   sťažovateľovi,   ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vyplynulo   aj   z   nesprávnej   ústavno-právne nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 nepodala dovolanie.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti R. a. s.,... upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/148/2010-237 z 29. 06. 2010, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/148/2010-237 z 29. 06. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R. a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 1   Co   148/2010-237   z   29.   júna   2010,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 38 C 181/2009-216 z 5. marca 2010, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania podľa   § 109 ods. 1 písm. b) OSP pre účely predloženia návrhu na preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou a Zmluvou o založení   Európskeho   spoločenstva.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že nesprávnou interpretáciou § 109 ods. 1 písm. b) OSP došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z úloh ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   posúdenie   opodstatnenosti sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 sa okrem iného uvádza:

«Z uvedených hľadísk odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Súd   prvého   stupňa   v   prejednávanej   veci   sa   správne   vyporiadal   s   procesnou situáciou, ak dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. K odvolacej námietke žalovanej, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom je potrebné uviesť, že o takúto procesnú vadu, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhu na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu aj k právnej stránke veci. Za   odňatie   možnosti   žalovanej   konať   pred   súdom   preto   nemožno   považovať rozhodnutie súdu, ktorým nebolo vyhovené jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., lebo samotným rozhodnutím ojej návrhu nedošlo k znemožneniu realizácie   jej   procesných   práv,   priznaných   jej   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Za nedôvodný   preto   považuje   odvolací   súd   odvolaciu   námietku   žalovanej,   že   zamietnutím návrhu   na   prerušenie   konania   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Nárok   na prerušenie konania z dôvodu, z ktorého sa ho domáha žalovaná, nie je procesným právom účastníka konania, a preto jeho zamietnutím nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovanej v odvolaní, spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa.

Podľa § 109 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Z citovaného zákonného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ je zrejmé, že všeobecné súdy nemajú právomoc konať o súlade právnych predpisov, ale práve im prináleží iniciovať konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b. Pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá   vplyv   skutočnosť,   že   takúto   pochybnosť   prejavil   účastník   konania.   Predložením návrhu   na   preskúmanie   súladu   právneho   predpisu   s   ústavou   alebo   s   medzinárodnými dohovormi   je   teda   činnosť   súdu,   ktorý   návrh   podáva,   a   predseda   senátu,   ktorý   návrh predložil musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému   súdu.   Ide   teda   o   osobné   presvedčenie   sudcu   a   nie   presvedčenie   účastníka konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára“ s Ústavným súdom (III. ÚS - 99/08). Súd teda má povinnosť konanie prerušiť podľa citovaného ustanovenia, avšak za predpokladu, že dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Ak k takémuto záveru nedospeje, nemá povinnosť ani konanie prerušiť.

Keďže   v   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   k   záveru   o   rozpore   všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou nedospel, rozhodol správne ak konanie na návrh žalovaného neprerušil.

Možno teda konštatovať, že žalovanou nie sú dané v odvolaní uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.»

Z citovaného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vzniká len vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu názoru), že právny predpis, ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily.   Tento   právny   záver   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformný výklad § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čo zodpovedá aj jeho doterajšej judikatúre (napr. právne názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 20/06 alebo sp. zn. III. ÚS 99/08, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný súd nemá dôvod meniť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené uznesenie krajského súdu č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010, je z ústavného hľadiska   akceptovateľný,   a   preto   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010