znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 413/09-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja   Kohuta a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   M.   H.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2.Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009 a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Primerané finančné zadosťučinenie Ing. M. H.   n e p r i z n á v a.

4. Ing. M. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   E.   Š.,   B.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2009 doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 32 S 4/2008-42 z 19.   januára   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009 a žiadal vydať tento nález:

„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. M. H. zaručené v článku 46 ods. 1 a   v   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   základné   ľudské   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   a   Krajského   súdu v Bratislave porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie č. 3So 1/2009 Krajského súdu v Bratislave z 18.06.2009 a uznesenie č. 2 S 4/2008-42 Okresného súdu Bratislava III z 19.01.2009 a vec vracia na ďalšie konanie.

3) Ing. M. H. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 500,00 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť Ing. M. H. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Ing. M. H. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania (právneho zastúpenia) sumou 245,70 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 413/09-15 z 10. decembra 2009 prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   11.   júna   2008   doručil okresnému súdu žalobu proti občianskemu združeniu S., B. (ďalej aj „žalovaný“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Výkonného výboru žalovaného, ktoré je uvedené v zápisnici žalovaného č. 3/2007 v bode 1 zo 14. decembra 2007 o zastavení činnosti sťažovateľovi v S. po dobu piatich rokov, a to od 14. decembra 2007 do 15. decembra 2012. Sťažovateľ tvrdil, že toto rozhodnutie nebolo nikdy písomne vyhotovené ako samostatné rozhodnutie a nikdy mu   nebolo   ani   doručené.   Sťažovateľ   nebol   prizvaný   na   zasadnutie   Výkonného   výboru žalovaného, ktoré sa uskutočnilo 14. decembra 2007, o prijatí rozhodnutia sa sťažovateľ dozvedel   iba   z   počutia   a následne,   keď   žiadal   o   možnosť   nahliadnutia   do   zápisnice z rokovania Výkonného výboru žalovaného zo 14. decembra 2007, toto nahliadnutie mu bolo umožnené v polovici januára 2008 jedným z členov Výkonného výboru žalovaného, ktorý však nebol splnomocnený na odovzdanie mu zápisnice č. 3/2007 ako doručovateľ, a preto sťažovateľovi zápisnicu neodovzdal. Takto sťažovateľ nahliadnutím do zápisnice zistil, že mu bol uložený trest a o aký druh trestu išlo. Sťažovateľ žiadal listom z 21. januára 2008   (a   neskôr   opakovane   listom   zo   4.   marca   2008)   žalovaného,   aby   mu   doručil rozhodnutie o disciplinárnom treste.   Žalovaný sťažovateľovi rozhodnutie nezaslal, avšak v júni 2008 uverejnil zápisnicu zo zasadnutia Výkonného výboru na svojej internetovej stránke. Sťažovateľ tvrdil, že uloženie trestu žalovaným bolo v rozpore s disciplinárnym poriadkom   žalovaného,   a   to   z   dôvodu,   že   žalovaný   sťažovateľovi   neoznámil,   akého previnenia sa dopustil, nikdy mu neoznámil, že proti nemu vzniesol obvinenie, obvinenie so sťažovateľom   neprerokoval,   neumožnil   sa   mu   k   obvineniu   vyjadriť,   uložil   mu   trest zákazu činnosti na dobu 5 rokov, hoci z disciplinárneho poriadku vyplýva, že trest zákazu výkonu funkcie možno uložiť najdlhšie v trvaní 12 mesiacov, uložiť možno iba trest zákazu výkonu   funkcie,   avšak   sťažovateľovi   bol   uložený   trest   zastavenia   činnosti,   trest   uložil sťažovateľovi   orgán   žalovaného,   ktorý   nemal   právomoc   o   uložení   trestu   rozhodnúť (prvostupňovým   disciplinárnym   orgánom   žalovaného   je   disciplinárna   komisia a druhostupňovým   predsedníctvo   žalovaného),   trest   bol   sťažovateľovi   uložený   napriek tomu, že od skutku, za ktorý mal byť uložený, už prv uplynula lehota, po ktorej už trest v zmysle   disciplinárneho   poriadku   uložiť   nemožno,   podľa   disciplinárneho   poriadku žalovaného, ak sa previnilec nezúčastní zasadnutia disciplinárnej komisie, musí mu byť doručená zápisnica z jej rokovania a musí byť poučený o možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu u uložení trestu. Svoju žalobu okresnému súdu právne odôvodnil sťažovateľ tým, že podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   83/1990   Zb.“),   ak člen   združenia   považuje rozhodnutie niektorého   jeho   orgánu,   proti   ktorému   už   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. Sťažovateľ nemohol podať proti rozhodnutiu   Výkonného výboru žalovaného odvolanie, pretože odvolanie sa pripúšťa iba proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie.

Okresný súd o tejto žalobe rozhodol uznesením č. k. 32 S 4/2008-42 z 19. januára 2009 výrokom „súd konanie odmieta“ a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal. Okresný vychádzajúc zo spisového materiálu žalovaného okrem iného zistil, že žalovaný zaslal sťažovateľovi listom podaným na pošte 22. januára 2008 výpis zo zápisnice   č.   3/2007   zo   zasadnutia   Výkonného   výboru   žalovaného   o   rozhodnutí o zastavení činnosti po dobu 5 rokov. Keďže samotný sťažovateľ uviedol, že sa listom z 21. januára 2008 obrátil na žalovaného a požiadal ho o zaslanie rozhodnutia o treste, považoval okresný súd za preukázané, že už najneskôr v tento deň (21. januára 2008) mal sťažovateľ vedomosť o uložení trestu. Keďže podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. platí, že požiadať súd o preskúmanie rozhodnutia môže člen združenia iba v lehote 30 dní odo dňa, keď sa dozvedel o rozhodnutí orgánu združenia, ktoré považuje za nezákonné alebo odporujúce stanovám, v prípade sťažovateľa táto lehota začala plynúť 21. januára 2008 a uplynula 20. februára 2008. Ak sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu 11. júna 2008, doručil ju po uplynutí tejto lehoty, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia, a preto sťažovateľom podaný opravný prostriedok bolo potrebné odmietnuť.

V   odvolaní   proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   najprv   uviedol,   že   z   potvrdenia o podaní jeho žaloby vydaného okresným súdom vyplýva, že vec bola pridelená sudkyni JUDr. A. K. pod sp. zn. 43 C 83/2008, vo veci však rozhodla sudkyňa JUDr. N. W. v konaní sp. zn. 2 S 4/2008. Zmenu sudcu sťažovateľovi súd neoznámil. Ak okresný súd rozhodol tak,   že „konanie   odmieta“,   potom   mal   takýto   svoj   postup   odôvodniť   poukazom   na konkrétne   ustanovenie   právneho   poriadku,   na   základe   ktorého   takto   rozhodol.   Hoci uznesením   sa   rozhoduje   aj   o   odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   [§   167   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], ak má ísť o odmietnutie návrhu pre jeho nedostatky, potom takémuto rozhodnutiu súdu musí predchádzať výzva na odstránenie jeho nedostatkov.   Takáto   výzva   sťažovateľovi   doručená   nebola.   Okresný   súd   nepostupoval správne, ak 30-dňovú lehotu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. na podanie žaloby súdu   počítal   od   21.   januára 2008,   pretože   lehotu   možno   počítať až odo   dňa doručenia rozhodnutia. Ak by to tak nebolo, potom pre rozhodnutie, ktoré je preskúmateľné súdom, platí,   že nemusí byť ani písomne vyhotovené a postačuje iba písomná zmienka o jeho existencii (v prípade sťažovateľa v zápisnici z rokovania Výkonného výboru žalovaného, ktorý navyše ani nemal právomoc takéto rozhodnutie prijať, keďže prijať ho mohla iba disciplinárna komisia žalovaného). Sťažovateľ sa obrátil na súd ešte prv, než mu vôbec začala lehota plynúť, pretože rozhodnutie mu dosiaľ doručené nebolo. Navyše okresný súd podľa   názoru   sťažovateľa   nevykonal   dokazovanie   listinnými   dôkazmi,   ktoré   sťažovateľ pripojil   k   žalobe.   Sťažovateľovi   okresný   súd   neumožnil   vyjadriť   sa   k   obsahu   spisu žalovaného, ktorý bol predložený okresnému súdu a na základe obsahu ktorého okresný súd rozhodol, a ani k obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe sťažovateľa. Skutkové zistenia okresného súdu považoval za nesprávne.

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne uznesením sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009 a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Vychádzal z toho, že ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. viaže začiatok plynutia 30-dňovej lehoty na moment, keď sa člen združenia o rozhodnutí „dozvedel“, a nie na moment jeho doručenia. Hoci podľa vnútorných predpisov žalovaného sa rozhodnutie má vyhotoviť a doručiť a má obsahovať poučenie o opravnom prostriedku, treba vychádzať zo zákona, ktorý je normou vyššej právnej sily. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že okresný súd i krajský súd porušili princípy spravodlivého procesu, keď bez dokazovania   vykonaného   v   prítomnosti   sťažovateľa   dospeli   ku   skutkovému   záveru,   že o rozhodnutí   žalovaného sa   dozvedel   21.   januára 2008, a neprihliadli   na to,   že koncept zápisnice   nikým   nepodpísaný   a   neopečiatkovaný   nemôže   nahrádzať   kvalifikované rozhodnutie o uložení trestu. Súdy neskúmali, či sa sťažovateľ dozvedel v januári 2008 o kvalifikovanom   rozhodnutí,   a   či   vôbec   v   januári   existovalo   rozhodnutie   orgánu žalovaného. Podľa   názoru   sťažovateľa   koncept   zápisnice   zo zasadnutia   orgánu takýmto rozhodnutím   nie je.   Základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené tým, že súdy sa jeho vecou odmietli zaoberať a meritórne o jeho žalobe nerozhodli, hoci boli splnené všetky podmienky na jej meritórne prerokovanie, pretože v januári 2008 sa sťažovateľ o rozhodnutí orgánu žalovaného nedozvedel.

II.

Krajský   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   podaním   sp.   zn.   Spr.   3563/09 z 30. marca 2010, v ktorom uviedol, že «podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 Ústavy SR, sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“

Podľa názoru súdu (senátu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval na Krajskom súde v Bratislave), súd postupoval v súlade so zákonom č. 83/1990 Zb., ktorý sa na predmetnú vec vzťahuje. V ustanovení § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. v znení neskorších predpisov sa uvádza, že člen združenia sa môže do 30 dní od dňa, keď sa dozvedel o rozhodnutí, ktoré považuje   za   nezákonné,   najneskôr   však   do   6   mesiacov,   domáhať   jeho   preskúmania   na okresnom súde.

Pretože navrhovateľ svoje právo v tejto lehote nevyužil, ako to vyplýva z jeho žaloby i dôkazov administratívneho spisu žalovaného, súd postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. č. k. 32 S 4/2008-42 zo dňa 19. 01. 2009, ktorým bolo konanie vo veci odmietnuté práve preto, že navrhovateľ svoje zákonné práva   dané   mu   zákonom   i   Ústavou   SR,   nevyužil   v   lehote   určenej   mu   zákonom (zákon č. 83/1990 Zb.).».

Zároveň krajský súd uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   oznámil   ústavnému   súdu   listom   z 26.   marca   2010,   že   na   vykonaní ústneho pojednávania netrvá.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd uznesenie sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009 odôvodnil takto:„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací konal v predmetnej veci podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu i s pripojeným administratívnym spisom odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je pre jeho vecnú správnosť potrebné potvrdiť (§ 219 O.s.p.).

Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa náležitým postupom podľa druhej hlavy piatej   časti   O.s.p.   (§   247 –   § 250k OSP   s marginálnym   názvom   „Rozhodovanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov“,   pozn.) v   spojení s ustanoveniami zákona č. 83/1990 Zb. riadne zistil vo veci skutkový stav, a po právnej stránke ho správne posúdil.

Zo samotného návrhu – žaloby žalobcu z tretieho odseku vyplýva, že o uloženom treste sa žalobca dozvedel nahliadnutím do bodu 1 zápisnice č. 3/2007, nahliadnutie mu bolo umožnené v polovici mesiaca január 2008 jedným z členov Výkonného výboru S. Dňa

21.1.2008 sa žalobca doporučeným listom domáhal o doručenie predmetného rozhodnutia. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je   tento   dátum   dátumom,   kedy   sa   žalobca   dozvedel (najneskôr) o tom, že mu bol uložený disciplinárny trest, pretože sám nevedel uviesť, kedy presne v polovici mesiaca január 2008 sa o uloženom treste dozvedel. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval keď 30 dňovú lehotu počítal práve od tohto dátumu.

Súd,   pred   tým   ako   začne   konať   vo   veci   samej,   predovšetkým   skúma   podmienky konania, pričom jednou z podmienok konania je skutočnosť, že žaloba bola na súd podaná v zákonnej lehote.

Keďže z predmetného ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 83/1990 Zb. vyplýva, že člen združenia sa môže do 30 dní odo dňa, keď sa dozvedel o rozhodnutí, ktoré považuje za nezákonné, najneskôr však do 6 mesiacov domáhať jeho preskúmania na okresnom súde, nebolo v danej veci podstatné kedy bolo rozhodnutie o uložení trestu žalobcovi doručené, resp. či mu bolo doručené. Je pravdou, že v zmysle Stanov S. a v zmysle disciplinárneho poriadku   takéto   rozhodnutie   má   byť   členovi   združenia   doručené   a   má   byť   poučený o opravnom prostriedku, avšak predmetný zákon, ktorý sa na danú vec vzťahuje (zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) je vyššou právnou normou, z ktorej súd prvého stupňa správne   vychádzal.   Zákon   nehovorí   vo   svojich   ustanoveniach,   že   rozhodnutie   musí   byť doručené, ale že člen združenia sa o rozhodnutí dozvedel.

Nakoľko súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že žaloba vzhľadom na tieto zákonné ustanovenia, bola podaná oneskorene po uplynutí zákonnej lehoty, nebolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa sa zaoberať, či rozhodnutie o disciplinárnom treste bolo uložené v zmysle stanov, resp. Disciplinárneho poriadku S.

Žalobca v žalobe ako aj v odvolaní voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa polemizuje so skutočnosťou, či predmetné rozhodnutie, ktoré vydal na svojom zasadaní Výkonný výbor S. bolo rozhodnutím o uložení disciplinárneho trestu. Zo zápisnice tohto orgánu vyplýva, že rozhodoval o pochybení žalobcu pri uzavretí zmluvy s poisťovňou Kontinuita o uzavretí zmluvy neinformoval P. ani G. a neurčil ani oprávnenú osobu pre prípad svojej smrti, čím uviedol S.   do   vysokého   rizika straty   týchto   finančných prostriedkov   a nesie   za   to plnú zodpovednosť. Poistenie seba samého peniazmi S., navyše v tajnosti, pokladal za zneužitie právomoci   najvyššie   postaveného   funkcionára   S.   Za   takéto   konanie   výkonný   výbor   S. zastavil   žalobcovi   činnosť   S.   po   dobu   piatich   rokoch   a to   odo   dňa   14.12.2007   do 14.12.2012.   O   takomto   rozhodnutí   vydal   uznesenie   a   týmto   uznesením   zároveň   zrušil uznesenie P... zo dňa 3.5.2007 a uznesenie VU 03/07 VV SZJ zo dňa 19.10.2007.

O   takomto   uznesení   sa   žalobca   dozvedel   nahliadnutím   do   zápisnice,   ktoré   mu umožnil nemenovaný člen výkonného výboru, tak ako to uvádza v žalobe podanej na súd sám žalobca. Jednoznačne preukázaný termín kedy sa o tom dozvedel je deň 21.1.2008 kedy žalobca žiadal, aby mu toto rozhodnutie bolo doručené.

S prihliadnutím na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. nezostávalo potom súdu nič iné, ako odmietnuť konanie v predmetnej veci z toho dôvodu, že žaloba bola na súd podaná oneskorene, to je po uplynutí 30 dňovej zákonnej lehoty.

Podľa § 250p O.s.p. (je systematicky zaradené v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s marginálnym názvom „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“, pozn.), ak je návrh podaný oneskorene alebo ho podá ten,   kto   naň   nie   je   oprávnený   alebo   ak   sa   napáda   rozhodnutie,   ktoré   preskúmaniu nepodlieha,   alebo ak navrhovateľ   neodstránil vady,   ktorých   odstránenie   súd   nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu, súd uznesením opravný prostriedok odmietne. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil všetky zákonné podmienky konania vo veci a i právne   predmetnú   vec   správne   posúdil,   preto   aj   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo všetkých výrokoch napadnutého rozhodnutia je správne   a   v   súlade   so   zákonom,   preto   odvolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   ako   vecné správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.“

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého jediný správny výklad ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb., pokiaľ ide o pojem „dozvedel sa“, je taký, podľa ktorého ani v prípade, ak sa podľa vnútorných noriem   združenia   (v   tomto   prípade   stanov   a disciplinárneho   poriadku   žalovaného) predpisuje   doručenie   rozhodnutia   orgánu   občianskeho   združenia   jeho   členovi,   člen združenia sa o rozhodnutí nedozvie až v momente jeho doručenia, ale už i predtým, keď sa o existencii rozhodnutia dozvie hoci iba neformálne. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo preto, že takýto výklad nezodpovedá dikcii právnej normy, je svojvoľný, pretože podľa názoru sťažovateľa   pojem   „dozvie   sa“   v   tomto   zákonnom   ustanovení   treba   vykladať   tak,   že v prípade,   ak   sa   rozhodnutie   podľa   vnútorných   predpisov   občianskeho   združenia   musí členovi doručovať, potom sa o ňom dozvie v momente, keď mu je doručené, a dovtedy lehota podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. nemôže začať plynúť.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého   z   jeho   orgánov,   proti   ktorému   už   nemožno   podľa   stanov   podať   opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie.

Ústavný súd sa preto zaoberal tým, či výklad tohto ustanovenia krajským súdom, tak ako je uvedený v jeho rozhodnutí, zodpovedá zmyslu a účelu tejto právnej normy.

Nepochybne účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu aj tomu, kto tvrdí, že   bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   občianskeho   združenia,   ktoré považuje   za   nezákonné   alebo   odporujúce   stanovám   združenia   za   podmienky,   že   pre preskúmanie takéhoto rozhodnutia sú splnené predpoklady stanovené právnymi normami. Ústavne   konformný   výklad   týchto   predpokladov   môže   byť   iba   taký,   ktorý   umožní správnemu súdu poskytnúť účinnú (skutočnú), a nie iba iluzórnu ochranu právam fyzických osôb – členov občianskeho združenia.

Zákon č. 83/1990 Zb. je právnou normou vykonávajúcou čl. 29 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   právo   slobodne   sa   združovať   sa   zaručuje.   Každý   má   právo   spolu   s   inými   sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 83/1990 Zb. dovoľuje občianskemu združeniu, aby stanovovalo   vo   svojich   vnútorných   predpisoch   práva   a povinnosti   osobám,   ktoré   sa dobrovoľne   stali   jeho   členmi   (podľa   §   3   ods.   3   „Práva   a   povinnosti   člena   združenia upravujú   stanovy   združenia“,   pozn.).   Tým,   že   demokratický   štát   umožňuje občianskym združeniam   slobodne   v   medziach   zákonov   upraviť   si   svoje   vnútorné   pomery,   zároveň deklaruje, že v prípade, ak takáto úprava vnútorných pomerov združenia, stanovenie práv a povinností jeho členov nie je v rozpore so zákonom, bude ju i rešpektovať, a v prípade, ak dôjde   k porušeniu   práv   členov   postupom   orgánu   združenia,   ktorý   je   nezákonný   alebo odporuje   stanovám   združenia,   demokratický   štát   sa   prostredníctvom   rozhodnutia   súdov zaväzuje poskytnúť takémuto členovi združenia i súdnu ochranu, a to všetko v záujme naplnenia   základného   práva   jeho   občanov   na   slobodné   združovanie   sa   v spolkoch, spoločnostiach   alebo   iných   združeniach.   Súčasťou   týchto   povinností   štátu   je   potom   aj povinnosť rešpektovať v medziach   zákonov   prijatú   vnútornú   úpravu   pomerov združenia vrátane úpravy postupu konania disciplinárneho vedeného orgánom združenia proti jeho členovi za porušenie takto členovi stanovených povinností.

Krajský súd vo veci sťažovateľa nespochybnil relevantnosť a zákonnosť vnútorných predpisov združenia žalovaného, ich obsah vzal do úvahy.

Ako   vyplýva   z   čl.   22   disciplinárneho   poriadku   žalovaného,   v   prípade,   ak disciplinárna   komisia   rozhodnutím   disciplinárne   konanie   nezastaví   po   zistení,   že k disciplinárnemu   previneniu   nedošlo,   ak sa   previnilec rokovania   disciplinárnej   komisie priamo nezúčastní, previnilec dodatočne dostane kópiu zápisu z rokovania komisie vrátane poučenia o odvolaní. Podľa čl. 23 disciplinárneho poriadku žalovaného proti rozhodnutiu disciplinárneho orgánu môže previnilec podať odvolanie, o ktorom rozhoduje predsedníctvo S., ktorého výrok je konečný. Z uvedených ustanovení disciplinárneho poriadku zrejme vychádzal aj krajský súd, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že vo veci sťažovateľa „v zmysle Stanov S. a v zmysle disciplinárneho poriadku takéto rozhodnutie má byť členovi združenia doručené a má byť poučený o opravnom prostriedku“.

Napriek   tomu,   že   sa   krajský   súd   oboznámil   s   obsahom   týchto   ustanovení   a   ich existenciu vzal na vedomie, dospel však k právnemu záveru, podľa ktorého pri výklade ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. nie je možné vziať ich obsah do úvahy, pretože tento zákon je normou vyššej právnej sily.

Takýmto výkladom dotknutého ustanovenia, na ktorom potom krajský súd založil svoje rozhodnutie, však poprel už uvedené oprávnenie občianskeho združenia vnútorným predpisom   si   upraviť   vlastné   pomery   záväzným   spôsobom,   a   takto   stanoviť   i práva a povinnosti   svojich   členov.   Pokiaľ   vnútorné   predpisy   združenia   predpisujú   orgánu združenia   povinnosť   doručiť   jeho   členovi   nimi   prijaté   rozhodnutie,   a   to   hoci   aj   len v podobe, ako to ustanovuje vo veci sťažovateľa čl. 22 disciplinárneho poriadku, a takýto postup nie je v rozpore so zákonom, nemožno vykladať ani pojem „dozvie sa“ v § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. tak, že tento môže byť naplnený aj inak ako doručením rozhodnutia v podobe predpísanej vnútornými predpismi združenia.

Z týchto dôvodov   považuje ústavný súd výklad ustanovenia   § 15 ods.   1 zákona č. 83/1990 Zb. krajským súdom za svojvoľný, popierajúci účel a zmysel tohto zákonného ustanovenia.

Keďže v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú a výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou a dohovorom, v prípade, ak aplikovanie medzí zákona, ktorý definuje podmienky na prístup súdu, realizoval všeobecný súd v dôsledku jeho výkladu vykonaného v rozpore s ústavnými princípmi spôsobom, ktorý je svojvoľný, došlo týmto jeho postupom k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj k porušeniu primárnej   ústavnej   bázy pre zákonom   upravené konanie súdov   pri poskytovaní právnej ochrany.

Keďže právny záver krajského súdu v uvedenej otázke bol zjavne arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje i na to, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí riadne nevysporiadal   ani   s   argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré môžu mať pre vec podstatný význam (napr. odvolacie tvrdenie,   podľa   ktorého   vo   veci   rozhodoval   nezákonný   sudca,   resp.   o zmene   sudcu sťažovateľ nebol súdom informovaný. Pozornosti ústavného súdu neušlo ani to, že krajský súd si dostatočne nevyjasnil, či vo veci sťažovateľa okresný súd konal podľa druhej alebo tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí na jednej strane konštatuje, že okresný súd náležite postupoval podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, na strane druhej odôvodňuje správnosť „odmietnutia konania“ okresným súdom poukazom na § 250p OSP systematicky zaradeným v   tretej   hlave piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nie   je   možné   pripustiť,   aby z odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nebolo   zrejmé,   či   o   návrhu   sťažovateľa všeobecné súdy konali postupom ako o žalobe proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu alebo postupom ako o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené uznesením krajského súdu sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009, bolo potrebné toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude   úlohou   krajského   súdu   v   ďalšom   priebehu   odvolacieho   konania rozhodnúť o odvolaní   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   uzneseniu   takým   spôsobom,   ktorý   bude ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto náleze.

V.

Sťažovateľ   požiadal   vo   svojej   sťažnosti   ústavný   súd   aj   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 €, pričom tento svoj návrh odôvodnil tým, že neposkytnutím   ochrany   súdmi   mu   vznikla   materiálna   i   nemateriálna   ujma,   pretože predstavitelia   žalovaného   o   ňom   rozširujú   na   verejnosti   údaje,   podľa   ktorých   mu   bol disciplinárny   trest   uložený   správne,   keďže   sťažovateľovi   nedali   za   pravdu   ani   súdy. Materiálna ujma vznikla sťažovateľovi preto, že sa po dobu 5 rokov trvania trestu nemôže zúčastňovať   za   Slovenskú   republiku   podujatí...,   za   ktoré   v   minulosti   dostával   finančné odmeny a ktoré by dostával aj naďalej.

Podľa   § 56   ods.   4   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti jeho prípadu sťažovateľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak sťažovateľ dôvodil tým, že o ňom tretie osoby rozširujú tvrdenia, ktoré považuje za nepravdivé, tieto jeho tvrdenia neodôvodňujú priznanie mu finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku krajskému súdu, čo platí rovnako aj vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   majetkovej   ujme,   ktorá   mu   vznikla   rozhodnutím o treste vydaným žalovaným. V tejto situácii aj vzhľadom na sťažovateľom nepreukázanú intenzitu   následkov   porušenia   jeho   základného   práva   krajským   súdom   je podľa   názoru ústavného   súdu   konštatovanie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   pre   neho dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004“) a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 245,70 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania, podanie sťažnosti ) po 115, 90 € a dva režijné paušály po 6,95 €.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010