znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 413/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť J.   B.,   D.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   M., B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 466/95 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   466/95 p o r u š i l základné právo J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   B.   v sume   265,92 €   (slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur a deväťdesiatdva   centov)   na   účet   ustanoveného advokáta JUDr.   I.   M.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. novembra 2009 č. k. II. ÚS 413/06-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. E 466/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľovi   bol   uvedeným   uznesením   ustanovený   aj   právny   zástupca   v konaní pred ústavným súdom, a to advokát JUDr. I. M., B.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „… Ešte v roku 2005… podal som sťažnosť predsedovi Okresného súdu pre spôsobenie prieťahov v súdnom konaní vo veci E 466/95. Vtedajší predseda Okresného súdu Bratislava I M. L. mi listom zo dňa 22. júla 2003 Spr. 3483/03 o. i. oznámil, že od októbra 1998 bol zistený vo veci objektívny prieťah v súdnom konaní, za čo sa mi v mene súdu ospravedlnil a uviedol, že vybavenie veci bude priebežne sledovať.

Prieťahy v   súdnom   konaní   na Okresnom súde   Bratislava   I   vo   veci   E 466/95   … naďalej   pokračovali   a tak   som   dňa   12. decembra   2007   poslal   sťažnosť   pre   spôsobenie prieťahov v súdnom konaní vo veci E 466/95, predsedníčke Okresného súdu Bratislava I, ktorá na moju sťažnosť odpovedala listom … listom zo dňa 15. januára 2008, číslo Spr. 2321/2007, v ktorom okrem iného uviedla, že moja sťažnosť zo dňa 12. decembra 2007 je dôvodná a zároveň sa mi za spôsobený prieťah v súdnom konaní ospravedlnila…

Sťažnosťou sa domáham,

-   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijal   také   rozhodnutie,   ktorým   zaviaže dotknutý Okresný súd Bratislava I konať vo veci E 466/95 bez prieťahov a vzhľadom na dlhoročné prieťahy v súdnom konaní konať v zrýchlenom slede,

-   aby   ústavný   súd   zaviazal   dotknutý   Okresný   súd   Bratislava   I   vyplatiť   mi zadosťučinenie vo výške 1 000 000,- Sk, ktorú považujem za primerané s prihliadnutím na škodu, ktorú mi dotknutý súd svojím nekonaním alebo zlým procesným postupom spôsobil. Dlhoročná nezamestnanosť v dôsledku nerozhodnutia súdu o mojom zaradení do práce u žalovaného   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   sa   podpísala   nielen   na niekoľkoročnom   mojom   sociálnom   nedostatku,   ale   aj   na   markantnom   zhoršení   môjho zdravotného   stavu   v   dôsledku   dlhoročných   stresov.   Celé   roky   som   žil   pod   sústavným psychickým tlakom, pre nezamestnanosť a stresy z neukončeného súdneho konania vo veci E 466/95, čo malo za následok zhoršenie môjho zdravotného stavu tak, že sami zvýšil KT 200/100,   čoho sprievodným znakom sa stali ďalšie chronické ochorenia,   o.   i.   cievneho systému atď. ap. Zadosťučinenie v uvedenej výške požadujem aj v dôsledku postupného vypätia pri spracovaní písomností nielen pre súd, ale aj pre žalované Ministerstvo vnútra SR   a   jeho   najvyšších   predstaviteľov   v   snahe   dosiahnuť   urýchlené   usporiadanie   veci   a prípadnú mimosúdnu alebo súdnu dohodu o zmieri,

- aby ústavný súd zaviazal dotknutý Okresný sud Bratislava I k úhrade všetkých nákladov,   ktoré   vzniknú   konaním   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   vo   veci E 466/95.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. G. B., listom z 19. novembra 2008   sp.   zn.   Spr.   3848/08   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 8. decembra 2008.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„... netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

... V sťažnostnom spise sp. zn. Spr. 2321/2007 bolo na základe skutočností zistených zo spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. E 466/1995 skonštatované, že predmetné konanie bolo poznačené objektívnymi prieťahmi zo strany konajúceho súdu v období od 09. 03. 2006 do 10. 10. 2006 a súd vo veci v uvedenom období nevykonal žiadny procesný úkon.   Tento   prieťah   bol   spôsobený   predovšetkým   vysokým   nápadom   vecí   v   oddelení vyššieho   súdneho   úradníka,   zákonného   sudcu   ako   aj   nedostatočným   personálnym obsadením   sudcov   na   civilnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad   a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.

Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných   sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru.

V prípade ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol najmä, že:

«Vo   svojom   vyjadrení   okresný   súd   nepopiera,   ale   naopak   stotožňuje   sa   so skutočnosťou, že predmetné konanie vedené na tomto súde sp. zn.: E 466/1995, v ktorom je sťažovateľ oprávneným, trpí neprimeranými prieťahmi.

Podľa   môjho   názoru   je   bez   významu   poukaz   na   „objektívne“,   či   „subjektívne“ dôvody prieťahov v konaní, keďže z početnej judikatúry, či už Ústavného súdu SR, resp. ESĽP jednoznačne vyplýva, že nedostatočná personálna vybavenosť súdov, prípadne vysoký nápad sporov, reorganizácia súdnictva a pod. nemôžu byť akceptovateľnými dôvodmi pri porušovaní základných ľudských práv, v danom prípade práva na súdnu ochranu, resp. práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo   vyjadrení   obsiahnutý   podrobný   chronologický   popis   začína   tým,   že   dňa 12. 01. 2005   súd   zastavil   výkon   rozhodnutia,   a   to   z   dôvodu,   že   po   vydaní   rozhodnutia zaniklo právo ním priznané Teda okresný súd, resp. jeho pani predsedníčka konštatuje, že takmer po desiatich rokoch bolo konanie o výkon rozhodnutia zastavené.

S poukazom na sťažnosť sťažovateľa, adresovanú predsedovi okresného súdu ešte v roku 2003, vo vyjadrení okresného súdu - podľa môjho názoru - absentuje „pohľad do minulosti“, resp. odpoveď na otázku, prečo trvalo takmer desať rokov, kým okresný súd dospel k svojmu rozhodnutiu predmetné konanie zastaviť.

Z   vyjadrenia   okresného   súdu   je   zrejmé,   že   prieťahy   v   konaní   pokračovali   aj   po zastavení   konania   a   podaní   odvolania   zo   strany   sťažovateľa.   Potvrdzuje   to   najmä konštatovanie pani predsedníčky, že v období od 09. 03. 2006 do 10. 10. 2006 okresný súd v danej veci nevykonal žiadny procesný úkon.

V   neposlednom   rade   aj   skutočnosť,   že   od   podania   odvolania   sťažovateľom   do predloženia spisu odvolaciemu   súdu   uplynuli dva roky,   možno hodnotiť   -   podľa   môjho názoru - ako neprimerané prieťahy.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie a súhlasím, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľa J. B.

Súčasne   v súlade   so sťažnosťou   sťažovateľa   navrhujem,   aby   Ústavný   súd SR   vo svojom rozhodnutí vyslovil, že:

- ústavné právo sťažovateľa J. B., prerokovať vec bez zbytočných prieťahov porušené zo strany Okresného súdu Bratislava I bolo,

- sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie priznáva,

-   ukladá   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, k rukám právneho zástupcu JUDr. I. M.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 466/95:

Dňa 21. septembra 1995 podal sťažovateľ na bývalom Obvodnom súde Bratislava I (ďalej   len   „obvodný   súd“)   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia   proti   Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „povinný“). Predmetom výkonu rozhodnutia bola pracovnoprávna rehabilitácia sťažovateľa.

Dňa 11. júla 1995 bol k predmetnému spisu pripojený rozsudok obvodného súdu č. k. 16 C   197/91-49   a súvisiaci   rozsudok   bývalého   Mestského   súdu   v Bratislave   č.   k. 12 Co 411/94-102,   v zmysle   ktorého „odporca   je   povinný   zamestnať   navrhovateľa   na mieste   zodpovedajúcom   pracovnej   zmluve   zo   16.   4.   1973   platnej   v čase   skončenia pracovného vzťahu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Dňa 11. júna 1996 obvodný súd uznesením č. k. E 466/95-6 nariadil vo veci výkon rozhodnutia.

Dňa 1. augusta 1996 povinný podal odvolanie proti uzneseniu č. k. E 466/95-6.Dňa 2.   augusta   1996   sťažovateľ podal   návrh   na uloženie   pokuty   povinnému pre neplnenie nariadeného výkonu rozhodnutia.

Dňa 7. augusta 1996 súd vyzval sťažovateľa, aby sa písomne vyjadril k odvolaniu povinnej strany.

Dňa 14. augusta 1996 sa sťažovateľ vyjadril k odvolaniu povinného.Dňa 28. novembra 1996 sťažovateľ urgoval „súdne pokračovanie“.

Dňa 29. novembra 1996 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní povinného.

Dňa 9.   januára 1997 krajský   súd   vrátil   predmetný   spis   okresnému   súdu,   pretože „podanie povinného zo dňa 30. júla 1996 treba považovať za návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia“.

Dňa 1. apríla 1997 súd nariadil vo veci pojednávanie na 25. apríl 1997.Dňa 25. apríla 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol uznesením č. k.   E   466/95-26   návrh   povinného   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   zamietnutý a povinnému uložil súd pokutu vo výške 10 000 Sk, „lebo mal preukázané, že povinný porušil povinnosť uloženú mu súdnym rozhodnutím“.

Dňa 7. mája 1997 sa sťažovateľ písomne vyjadril k predmetnej veci.Dňa 21. mája 1997 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu č. k. E 466/95-26, pretože trval na uložení podstatne vyššej pokuty povinnému.

Dňa 27. mája 1997 súd zaslal podané odvolanie povinnému s tým, aby sa k tomuto písomne vyjadril.

Dňa 30. mája 1997 povinný podal odvolanie proti uzneseniu č. k. E 466/95-26.Dňa 10. júla 1997 súd zaslal povinnému vyjadrenie sťažovateľa k predmetnej veci. Ďalej súd zaslal sťažovateľovi rovnopis odvolania povinného.

Dňa 13. októbra 1997 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, aby rozhodol o odvolaniach.

Dňa 28. novembra 1997 krajský súd uznesením č. k. 31 Co 302/97-43 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Dňa 3. februára 1998 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 20. apríla 1998 povinný zaplatil pokutu vo výške 10 000 Sk.Dňa   3.   júla   1998   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   trvá   na   pokračovaní vo výkone rozhodnutia.

Dňa 20. októbra 1998 súd opätovne vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na pokračovaní vo výkone rozhodnutia.

Dňa 6. novembra 1998 sťažovateľ oznámil súdu, že trvá na pokračovaní vo výkone rozhodnutia, a ospravedlnil sa súdu, že nereagoval na prvú výzvu, pretože bol dlhodobo práceneschopný.

Dňa 21.   januára 2004   súd vyzval účastníkov konania, aby sa   vyjadrili k výkonu rozhodnutia v danej veci.

Dňa 5. februára 2004 sa sťažovateľ vyjadril k predmetnej veci.Dňa 17. februára 2004 sa aj povinný vyjadril k danej veci.Dňa 15. júla 2004 okresný súd vyzval povinného na predloženie pracovnej zmluvy sťažovateľa.

Dňa   6.   októbra   2004   súd   opätovne   vyzval   povinného   na   predloženie   pracovnej zmluvy sťažovateľa.

Dňa 21. októbra 2004 povinný zaslal súdu požadovanú pracovnú zmluvu.Dňa 12. januára 2005 súd uznesením č. k. E 466/95-61 zastavil výkon rozhodnutia „nariadený   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I,   č.   k.   E   466/95,   zo   dňa   11.6.1996 celkom“.

Dňa 18. marca 2005 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu č. k. E 466/95-61 a zároveň   požiadal   súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov.

Dňa   1.   apríla   2005   súd   zaslal   povinnému   odvolanie   sťažovateľa   na   zaujatie stanoviska.

Dňa 25. apríla 2005 sa povinný písomne vyjadril k odvolaniu sťažovateľa.Dňa   29.   apríla   2005   bol   spis   sp.   zn.   1   E   466/95   predložený   Krajskému   súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 28. decembra 2005 krajský súd vrátil okresnému súdu spis ako „predčasne predložený“, pretože okresný súd dovtedy nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovení zástupcu z radov advokátov.

Dňa 2. marca 2006 sťažovateľ oznámil súdu, že 27. februára 2006 podal „súdnemu exekútorovi JUDr. F. H.“ návrh na vykonanie exekúcie.

Dňa 9. marca 2006 súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil potrebné údaje pre možnosť oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 21. marca 2006 sťažovateľ zaslal súdu požadované dokumenty.Dňa 6. decembra 2006 súd uznesením č. k. 1 E 466/95-75 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu Mgr. R. Z.

Dňa 29. decembra 2006 advokát Mgr. R. Z. oznámil súdu odmietnutie poskytnutia právnych služieb z dôvodu svojej zaťaženosti.

Dňa   18.   januára 2007   súd   vyzval   Mgr.   R.   Z.,   aby oznámil, či   jeho   odmietnutie poskytnutia   právnych   služieb   sa   má   považovať   za   odvolanie   proti   uzneseniu   č. k. 1 E 466/95-75.

Dňa 9. februára 2007 Mgr. R. Z. odpovedal súdu, že jeho predmetné podanie sa má považovať za odvolanie.

Dňa   14.   februára   2007   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave,   aby rozhodol o odvolaní Mgr. R. Z.

Dňa 20. februára 2007 krajský súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odvolaniu.Dňa 28. februára 2007 sa sťažovateľ písomne vyjadril k odvolaniu.Dňa   31.   júla   2007   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   CoE   51/07-85   rozhodol,   že uznesenie okresného súdu č. k. 1 E 466/95-75 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 20. augusta 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 10. októbra 2007 súd vyzval advokátku Mgr. E. B., aby oznámila, či je schopná zabezpečiť právnu pomoc sťažovateľovi.

Dňa 24. októbra 2007 Mgr. E. B. odpovedala súdu, že nie je schopná zabezpečiť právnu pomoc v predmetnej veci.

Dňa 6. novembra 2007 súd uznesením č. k. 1 E 466/95-90 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu JUDr. M. S.

Dňa   8.   januára   2008   bolo   okresným   súdom   vydané   opravné   uznesenie   č.   k. 1 E 466/95-92, ktorým sa upresnilo uznesenie č. k. 1 E 466/95-90.  

Dňa 18. marca 2008 bol spis opätovne predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, ktoré podal 18. marca 2005.

Dňa   10.   decembra   2008   krajský   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby „preukázali odvolaciemu súdu, že vo veci bol v zmysle § 372m ods. 1 O. s. p. podaný dňa 27. 2. 2006 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. F. H.“.

Dňa   12.   januára   2009   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   krajskému   súdu,   že „Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podanej oprávneným p. J. B. zo dňa 22. 2. 2008 doručenom exekútorskému úradu JUDr. F H. dňa 27. 2. 2006 Okresný súd Bratislava 1 svojím uznesením sp. zn. 4 Er 409/2006-18, Ex 19/2006 zo dňa 5. 6. 2006 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu litispendencie. Následne Okresný súd Bratislava 1 uznesením z 28. 8. 2007 č. k.: 4 Ex 109/2008, Ex 19/2006 túto exekúciu vedenú pod č. 4 Ex 409/2008 zastavil, tiež z dôvodu litispendencie. (...) Na podanie odvolania nebol relevantný dôvod.“.

Dňa 23. februára 2009 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 16 CoE 69/08-108 potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005, ktorým sa zastavil výkon rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Bratislava   I   v konaní   o výkon   rozhodnutia   -   o   pracovnoprávnej   rehabilitácii sťažovateľa, ktoré je vedené pod sp. zn. E 466/95, dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   uviedol,   že   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   vzťahuje   aj   na   konanie   o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní, keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a treba ho tiež považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   pričom požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 29/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci (právnej, resp. faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä doterajšiu dĺžku konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania viac ako trinásť rokov je už aj vzhľadom na povahu tejto veci (výkon rozhodnutia - o pracovnoprávnej rehabilitácii) samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane nečinný, a to od 15. júla 1995 do 11. júna 1996 (jedenásť mesiacov), od 14. augusta 1996 do 1. apríla 1997 (sedem mesiacov neefektívneho plynutia času), 17. februára 2004 do 15. júla 2004 (päť mesiacov),   od   25.   apríla   2005   do   28.   decembra   2005   (osem   mesiacov   -   predčasne predložený   spis   na   krajskom   súde)   a od   21.   marca   2006   do   6.   decembra   2006   (deväť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne   štyridsiatich   mesiacov   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy sú netolerovateľné, pričom vec bolo potrebné   posúdiť   aj   s ohľadom   na   jej   povahu   (rozhodovanie   o výkon   rozhodnutia   – o pracovnoprávnej rehabilitácii sťažovateľa) a význam pre sťažovateľa. V tejto súvislosti treba   zdôrazniť,   že   ak bolo   predmetom   konania v podstate   odstránenie krívd   minulosti, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy mali venovať „mimoriadnu starostlivosť“, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto založenie nových krívd. Vo svetle tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov v predmetnej   veci   vo   vzťahu   k právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy, účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   23.   februára   2009   bolo   vo   veci   vydané   uznesenie   č.   k. 16 CoE 69/08-108, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu sp. zn. E 466/95 z 12. januára 2005 o zastavení výkonu rozhodnutia potvrdené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume „1 000 000,- Sk, ktorú považujem za primerané s prihliadnutím na škodu, ktorú mi dotknutý súd   svojím   nekonaním   alebo   zlým   procesným   postupom   spôsobil.   Dlhoročná nezamestnanosť v dôsledku nerozhodnutia súdu o mojom zaradení do práce.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané v sume 3 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 19. novembra 2008 a písomné stanovisko   k vyjadreniu   okresného súdu   z   8. decembra   2008).   Za dva   úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú sumu 223,46 €, ku ktorej sume bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 42,45 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 265,92 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009