SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 412/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.Miroslavom Pekárom, Krížna 44, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 78/1996 a postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 256/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“),ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súduBratislava III (ďalej   len „okresný súd“) v   konaní vedenom pod   sp. zn. 13   C 78/1996a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 5 Co 256/2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú doterajší priebeh konania:„Sťažovatelia sú fyzické osoby, občania Slovenskej republiky, v procesnom postavení navrhovateľov v I. a II rade v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, č. k. 13 C/78/1996, ktorý spis je v súčasnosti, počnúc od 23. 04. 2013 na odvolacom Krajskom súde v Bratislave vedený pod č. k. 5 Co/256/2013.

Súdne konanie vo veci samej bolo začaté už na základe návrhu na zmierovacie konanie doručené súdu dňa 03. 06. 1994, čiže pred takmer 21 rokmi, pričom do dnešného dňa nie je vo veci právoplatne rozhodnuté.

Stručný prierez konaním: Po podaní žalobného návrhu, resp. návrhu na zmierovacie konanie, sťažovatelia dňa 26. 6. 1995 spresnili žalobný návrh v časti označenia účastníkov konania.

Prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené na termín 14. 11. 1996, ktoré bolo odročené na   neurčito   s   výzvou,   aby   navrhovatelia   upravili   žalobný   návrh   a   doložili   doklady preukazujúce uplatnený nárok.

Listom zo dňa 12. 12. 1996, doručeným súd dňa 18. 12. 1996 navrhovatelia doplnili žalobný návrh v zmysle úpravy súdu na poslednom pojednávaní. Vo veci prebehli následne viaceré pojednávania, bez vecného riešenia sporu:

- pojednávanie vytýčené na termín 24. 4. 1997 bolo odročené bez prejednania veci, pravdepodobne pre neúčasť navrhovateľa, z ktorých navrhovateľ v 2. rade nemal vykázané predvolanie.   Nie   je   zrejmé,   prečo   súd   vo   veci   nepojednával,   vzhľadom   na prítomnosť právneho zástupcu navrhovateľov.

- pojednávanie vytýčené na termín 29. 5. 1997, bolo v rámci prípravy pojednávania opätovne   odročené   na   neurčito,   vzhľadom   na   prednes   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného.

- na   pojednávaní   dňa   28.   10.   1997   súd   rozhodol   o   úprave   petitu   a   pristúpení účastníka konania na strane navrhovateľa (vo veci bolo následne vypracované osobitné písomné uznesenie) a vec opätovne odročil na neurčito

Je zrejmé, že od podania návrhu na zmierovacie konanie 6/1994 až do pojednávania dňa 28. 10. 1997 bola činnosť súdu po dobu 3 rokov neefektívna, k ničomu neviedla. Vzhľadom na nečinnosť súdu, sťažovatelia svojim listom zo dňa 18. 8. 1999 požiadali súd o pokračovanie v konaní.

Dňa 2. 5. 2000 sa právny zástupca navrhovateľov dostavil na konajúci súd za účelom podania vysvetlenia vo vzťahu k zmierovaciemu konaniu a konaniu vo veci samej.

Ďalšie pojednávanie vo veci samej sa konalo až 10. 9. 2002, čiže po vyše piatich rokoch od posledného pojednávania. Uvedené obdobie od 10/1997 do 9/2002 je poznačené absolútnou nečinnosťou súdu.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na termín 24. 10. 2002, kedy PZ navrhovateľov síce   ospravedlnil   svoju   neúčasť,   avšak   súd   meritórne   konal   výsluchom   svedka a pojednávanie opätovne odročil na neurčito.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na termín 6. 2. 2003, kedy súd meritórne konal výsluchom svedkyne a pojednávanie opätovne odročil na neurčito.

Obdobie od 10/2002 do 16. 10. 2008, kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, čiže obdobie ďalších 6 rokov je opätovne poznačené absolútnou nečinnosťou súdu, medzičasom došlo aj k zmene zákonnej sudkyne.

Samotné pojednávanie vytýčené na termín 16. 10. 2008, bolo vytýčené až na základe urgencie PZN zo dňa 6. 9. 2007.

Súd následne vo veci plynule konal a vec pojednával dňa 16. 10. 2008, 19. 11. 2009, 28. 9. 2010, 07. 10. 2010 a dňa 26. 10. 2010, ktoré pojednávanie bolo odročené na termín 16. 12. 2010 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Vo   veci   tak   bolo   prvýkrát   rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa   16.   12.   2010,   čiže po 16 rokoch.

Na základe podaných odvolaní účastníkov konania, t. j. odvolania sťažovateľov voči nepriznanému úroku z omeškania a odvolaniu odporcu vo veci samej, Krajský súd svojim promptným uznesením č. k. 4 Co 190/2011 zo dňa 31. 10. 2011 rozsudok súdu prvého stupňa   vo   veci   samej   potvrdil, a   v   časti príslušenstva a   trov   konania vrátil na   ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa vo veci vytýčil pojednávanie na termín 29. 6. 2012, kde vec opätovne vzrušenej časti prejednal, odročil pojednávanie na termín 28. 9. 2012, na ktorom pojednávaní opätovne rozhodol svojim rozsudkom č. k. V-2-13 C/78/1996-247 v prospech sťažovateľov.

Z dôvodu odvolania vedľajšieho účastníka zo dňa 13. 11. 2012 ako aj sťažovateľov v časti trov konania zo dňa 20. 11. 2012 sa vec od 23. 4. 2013 nachádza na KS BA pod č. k. 5 Co/256/2013, ktorý do dnešného dňa vo veci nerozhodol.“

Následne   sťažovatelia   v   sťažnosti   poukazujú   na   okolnosti   týkajúce   sa   právneja faktickej zložitosti veci, uvádzajú okolnosti týkajúce sa ich správania ako účastníkovv predmetnom konaní a tiež postupu konajúcich súdov – okresného súdu a krajského súdu.V týchto súvislostiach uvádzajú:

„1. Právna a faktická zložitosť veci Predmetom žalobného návrhu je vymáhanie peňažnej pohľadávky- náhrada škody spôsobenej pri dopravnej nehode. Vo všeobecnosti ide o právnu problematiku, ktorá patrí do   bežnej   rozhodovacej   činnosti   súdov,   pre   posúdenie   ktorej,   ako   napokon   vyplýva aj z obsahu spisu nebolo nutné žiadne rozsiahle, či zložité dokazovanie.

V zásade boli vo veci vypočutí len viacerí svedkovia, pričom škoda vo veci uplatnená sa ustálila na základe kalkulácie poisťovne ako vedľajšieho účastníka. Vec nejaví žiadne rysy výnimočnosti, či zložitosti.

Sporná z hľadiska aktuálneho stavu je len otázka príslušenstva, ktorá je však otázkou výlučne   právnou,   čiže   už   vo   svojej   povahe,   nemôže   posúdenie   právnej   otázky   nijak výnimočne zaťažiť konajúci súd.

2. Správanie sa účastníka konania: Sťažovatelia od začiatku konania postupujú vo veci aktívne, boli právne zastúpené. Špeciálna aktivita vzhľadom na obsah sporu v danom prípade neprichádzala do úvahy, keďže rozhodnutie záviselo len na zistení škody a s vecou spojených zodpovednostných predpokladov.

3. Postup samotného súdu: V   danom   prípade   došlo   k   porušeniu   základného   práva   účastníka   konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neefektívnou a nesústredenou činnosťou ako aj úplnou nečinnosťou súdu v konaní.

V danom konaní je podľa názoru sťažovateľov významná najmä úplná nečinnosť súdu prvého stupňa, ako sme uviedli v stručnom priereze konania, a to:

- obdobie piatich rokov od 10/1997 do 9/2002 je poznačené absolútnou nečinnosťou súdu

- Obdobie od 10/2002 do 16. 10. 2008. kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, čiže obdobie ďalších 6 rokov je opätovne poznačené absolútnou nečinnosťou súdu

Ďalej neefektívna činnosť súdu je viac menej poznačená za celé obdobie konania, významne však za obdobie do 10/1997, kde súd síce konal, ale skôr procesné ako vecne následne   aj   v   období   od   10/2008   až   do   dnešného   dňa,   kedy   síce   súd   prvého   stupňa už 2 x rozhodol, ale prvé rozhodnutie bolo čiastočne zrušené odvolacím súdom a vrátené na ďalšie konanie a v poradí druhé a posledné prvostupňové rozhodnutie nie je doposiaľ právoplatné.

Čo   sa   týka   činnosti   Krajského   súdu   v   Bratislave,   tak   vo   vzťahu   k   zrušujúcemu uzneseniu č. k. 4 Co 190/2011 zo dňa 31. 10. 2011 nie je KS BA čo vytknúť. Aktuálne je však vec na KS BA od 23. 4. 2013, pričom v zmysle telefonickej informácie je vec bez pohybu jeden rok a 10 mesiacov. Sťažovatelia si uvedomujú funkčnú vyťaženosť KS BA, avšak tento prieťah,   znamenajúci,   že   právna   neistota   v   ich   postavení   nebola   do   dnešného   dňa odstránená, nemôže byť z pochopiteľných dôvodov akceptovateľný.“

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľov... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/78/1996 porušené bolo.

... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 256/2013, porušené bolo.

... Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod 5 Co 256/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

... Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške 1 000 EUR. Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie každému   v   sume   500   EUR...   Krajský   súd   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume 500 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

... Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania v sume 355,73 €, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný zaplatiť na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujútakto:«Máme za to, že je nesporné, že činnosť predovšetkým súdu prvého stupňa je počas 21 rokov trvania súdneho konania poznačená jednak absolútnou nečinnosťou, prípadne činnosťou, ktorá bola nesústredená a neefektívna a neviedla k odstráneniu právnej neistoty v postavení sťažovateľov. Súd vo veci nevykonal žiaden úkon, ktorý by vyplynul z priebehu konania (napr. návrhu účastníkov), a ktorý by sa mohol zapríčiniť o akékoľvek predĺženie sporu, čím je doba trvania 21 rokov o to viac zarážajúca a neospravedlniteľná.

Sťažovatelia...   žiadajú   zároveň   o   priznanie   primeraného   zadosťučinenia   každý vo výške 7.000 €.

Dôvodom žiadosti o priznanie primeraného zadosťučinenia je

- predovšetkým   samotná   skutočnosť   porušenia   práva   sťažovateľov   pokiaľ   toto porušenie bude vyslovené

- extrémne neprimeraná dĺžka súdneho konania

- postup súdu, ktorý je v mnohých obdobiach poznačený úplnou nečinnosťou, inak neefektívnou a nesústredenou činnosťou

- pretrvávajúca neistota v právnom postavení sťažovateľov Je zrejmé, že v každej prejednávanej veci účastníci konania očakávajú efektívnu a „promptnú“ činnosť súdu, ktorá by viedla k odstráneniu právnej neistoty v ich postavení. Je zároveň známe, že dĺžka súdnych konaní je na Slovensku jeden z najväčších problémov vymožiteľnosti práva, pričom pokiaľ zohľadníme existenciu problematiky − dĺžky súdnych konaní,   je   zrejmé,   že   konanie   presahujúce   20   rokov   sa   extrémnym   spôsobom   vymyká z už beztak   nelichotivého   priemerného   trvania   súdnych   sporov,   ktoré   prekračuje niekoľkonásobne.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, aleaj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav,   ktorý   vylučuje,   aby   ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03,IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

II.1 K   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 78/1996

Predmetom   tejto   časti   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti   tvrdeniasťažovateľov,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.13 C 78/1996 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu   sťažnosti vyplýva,   že okresný súd rozhodol   rozsudkom vo   veci samej16. decembra   2010.   Na   základe   odvolaní   sťažovateľov   a   odporcu   rozhodol krajský   súduznesením sp. zn. 4 Co 190/2011 z 31. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súduvo veci samej potvrdil a v časti príslušenstva a trov konania vec vrátil na ďalšie konanie.Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 28. septembra 2012. Proti tomuto rozsudkupodali odvolanie sťažovatelia – v časti trov konania a tiež vedľajší účastník. Predmetná vecsa od 23. apríla 2013 nachádza na krajskom súde ako odvolacom súde, ktorý o odvolaniachnerozhodol.   Sťažnosť   sťažovateľov   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   bola   ústavnému   súdudoručená   9.   apríla   2015,   teda   v   čase,   keď   okresný   súd   nemohol   žiadnym   ústavnerelevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a tedanemohol už ani porušovať sťažovateľmi v sťažnosti označené základné právo podľa ústavy aprávo podľa dohovoru.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnémusúdu už   nemôže   dochádzať k   namietanému   porušovaniu označeného základného práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniťúčel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedenýprávny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudsképráva   (pozri   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnostič. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konanísťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   9.   apríla   2015,   t.   j.   v   čase,   keď   okresný   súduž vo veci   samej   nekonal,   v   dôsledku   čoho   už   k   porušovaniu   v   sťažnosti   označenéhozákladného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru jeho postupom nemohlo dochádzať.Ústavný súd prihliadol aj na to, že konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené s tým,že konajúce súdy rozhodujú len o príslušenstve a trovách konania. Z uvedených dôvodovústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto častiako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 256/2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovaťo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity.Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľapovahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánovverejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravnýchprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ichzákladných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   sú   oprávnení   podľaosobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôdpred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočnýchprieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdupodľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Akorgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečívykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuténedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávnystav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   pretoo sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zásade koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa zákona osúdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitnéhozreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Súdny spis bol krajskému súdu predložený 23. apríla 2013, t. j. predmetné odvolaciekonanie,   ktorého   predmetom   je   rozhodovanie   o   príslušenstve   a   trovách   konania,   trvápribližne dva roky. Sťažovatelia v sťažnosti netvrdia a ani nepreukazujú, že podali sťažnosťna   prieťahy   v   konaní   predsedovi   krajského   súdu.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,že sťažovatelia nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   26/2012,IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákonao súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keďdĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima faciezjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jehonázoru bez ďalšieho konštatovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015