znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 412/2014-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   právne   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   WERNER   &   Co,   s. r. o.,   Stromová   54/A,   Bratislava,   v   mene   ktorej   koná advokát   a   konateľ   JUDr.   Andrej   Werner,   vo veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľka ako podnikateľský subjekt poskytuje okrem iného spotrebiteľské úvery vo forme pôžičiek a úverov. Na tento účel používala minimálne v rokoch 2003 až 2008 zmluvné formuláre, ktoré v sebe okrem iného obsahovali klauzulu, ktorou prijímateľ úveru   (dlžník)   udeľuje   menovite   určenému   advokátovi   druhové   splnomocnenie   na uskutočnenie   určitých   zabezpečovacích   úkonov   (okrem   iného   záložných   zmlúv   na nehnuteľnosti)   medzi   ním   (dlžníkom)   ako   poskytovateľom   zabezpečenia   (záložcom) a sťažovateľkou ako prijímateľkou zabezpečenia (záložnou veriteľkou). Neplatnosť tohto splnomocnenia   pre   rozpor   záujmov   splnomocniteľa   a splnomocnenca   bola   konštatovaná okrem iného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 19/2010 a jednému z advokátov, ktorý bol v týchto klauzulách predtlačený, bolo   v roku   2009   uložené   disciplinárne   opatrenie   (verejné   napomenutie)   zo   strany Slovenskej advokátskej komory. Neskôr bola uvedená klauzula zrejme modifikovaná v tom zmysle, že meno advokáta v nej nie je predtlačené, ale dopĺňa sa pri alebo po podpise zmluvného formulára.

2.2 S odkazom na uvedený postup sťažovateľky bol proti nej 4. júla 2011 podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia. V ňom sa navrhovateľka – Asociácia... (ďalej len „asociácia“ alebo „navrhovateľka“), domáhala, aby súd nariadil sťažovateľke „zdržať sa výkonu   záložného   práva   zo   záložných   zmlúv   uzavretých   medzi   odporcom (t.   j. sťažovateľkou, pozn.) a spotrebiteľmi, ktoré za spotrebiteľov podpísala osoba, ktorá bola v zmluve o úvere predformulovaná alebo dodatočne v zmluve o úvere uvedená na návrh odporcu“; v podstate zhodný petit formulovala asociácia aj vo vzťahu k zabezpečovaciemu prevodu práva k nehnuteľnosti.

V dôvodoch návrhu asociácia uviedla, že vykonáva činnosť zameranú na kolektívnu ochranu práv spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o   zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Sťažovateľka podľa nej vo svojich   zmluvách   nerešpektuje „inštitúty   zamerané   na   ochranu   spotrebiteľa“ (napr. používa zjavne neprimerané sankcie z omeškania vo výške 91,25 % dlžnej istiny ročne či rozhodcovskú doložku), „pristupuje k spotrebiteľovi bez odbornej starostlivosti“ a údajne čelí podozreniam z obchádzania príslušných predpisov. V zmluvách o úvere sťažovateľka údajne presadzuje ňou vybraného advokáta napriek zjavnej kolízii záujmov, ktorý získava „plnú moc takmer nad celým majetkom spotrebiteľa“, pričom v praxi sa vraj „zaťažovali vždy   nehnuteľnosti   spotrebiteľov,   ktoré   slúžili   ako   ich   obydlia“.   Podľa   asociácie   sú v katastri   nehnuteľností   zapísané   tisíce   takýchto   záložných   práv   a zabezpečovacích prevodov práva, ktoré tam boli vložené bez toho, aby správy katastra skúmali platnosť splnomocňujúcich doložiek. Až rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 19/2010 bola táto prax správ katastra zvrátená. Asociácia v ďalšej časti návrhu uviedla ďalšie nekalé obchodné praktiky, ktoré mala sťažovateľka používať a na ktorých nezákonnosť poukázala Európska   komisia   v liste   adresovanom   Slovenskej   republike,   ktoré   však   s prerokúvanou vecou   priamo   nesúvisia.   Asociácii   sa   podľa   jej   tvrdení   ozývajú   desiatky   spotrebiteľov, ktorým boli zaslané výzvy sťažovateľky na splnenie ich dlhu pod hrozbou dobrovoľnej dražby; tento postup je podľa asociácie hromadný a sťažovateľka ho uplatňuje v prípadoch, v ktorých so svojimi nárokmi neuspela v exekúcii (táto bola súdom zastavená). Na základe uvedených   skutočností   dospela   asociácia   k záveru,   že   dôvody   nariadenia   predbežného opatrenia sú dané. V závere odkázala na čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 smernice   93/13/EHS,   rozsudky   Súdneho   dvora   Európskej   únie   C-40/08, Asturcom Telecommunicaciones SL proti Christina Rodríguez Nogueira, C-429/05, Max Rampion, Marie-Jeanna Godard, proti Franfinance SA, a jeho uznesenie C-76/10, Pohotovosť s. r. o. proti I. K. Vo veci samej sa asociácia plánovala domáhať „zdržania sa konania odporcu, ktoré   spočíva   v dojednávaní   splnomocnenia   formou   zmluvnej   podmienky   používanej vo formulárových zmluvách a konania, ktorým odporca určuje splnomocnencov, ktorí majú konať v záujme spotrebiteľov“, a to podľa § 5 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.

2.3   Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   č.   k. 10 C 121/2011-52 návrhu v podstate vyhovel a predbežné opatrenie vydal. V odôvodnení po rekapitulácii   obsahu   návrhu,   obsahu   spornej   klauzuly   úverovej   zmluvy,   obsahu predžalobnej výzvy sťažovateľky z 2. mája 2011 a citácii príslušných zákonných ustanovení dospel k záveru, že návrh asociácie je dôvodný. Podľa okresného súdu je povaha a náplň činnosti   asociácie   nesporná,   jej   návrh   sleduje   dočasnú   úpravu   pomerov,   uzatváranie namietaných zmlúv bolo osvedčené, rovnako tak pokračovanie sťažovateľky vo výkone záložného práva a zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva z nich. Podľa okresného súdu   existuje dôvodná   obava, že sťažovateľka   bude   v týchto konaniach   pokračovať,   čo môže   viesť   k ohrozeniu   práv   a oprávnených   záujmov   spotrebiteľov   a spôsobiť   im nenapraviteľné ujmy v ich majetkovej sfére (strata vlastníckeho práva).

2.4 Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, v ktorom navrhla zmeniť ho v zmysle zamietnutie návrhu asociácie a v dôvodoch vzniesla tieto námietky:

a) Okresný súd podľa nej nebol miestne príslušný, pretože podľa § 84 a § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) mal byť na konanie príslušný Okresný súd Bratislava   I ako   všeobecný   súd   sťažovateľky.   Ustanovenia   o výlučnej   (§   88   OSP)   ani o voliteľnej príslušnosti (§ 87 OSP) sa tu neuplatnili. V dôsledku toho je vydané uznesenie nezákonné.

b) Asociácia   nebola na podanie návrhu legitimovaná. Podľa   § 25 ods.   1 zákona o ochrane spotrebiteľa mal súd jej oprávnenie skúmať, no k návrhu nebol priložený žiaden doklad, ktorý by takéto skúmanie umožnil. Navyše, spotrebiteľské združenia podľa § 3 ods. 5   zákona   o ochrane   spotrebiteľa   nie   sú   podľa   sťažovateľky   oprávnené   uplatňovať návrhy na vydanie predbežných opatrení.

c) Nárok na poskytnutie predbežnej ochrany nebol zo strany asociácie dostatočne osvedčený, pretože rozsudok sp. zn. 10 Sžr 19/2010 sa týka zmlúv z roku 2006, resp. 2008, a len záložnej zmluvy, verejné napomenutie sa týka roku 2003, len jedného z advokátov používaných   v zmluvných   formulároch   a len   záložnej   zmluvy   (tým   nie   je   splnená podmienka   aktuálnosti   skutkového   stavu   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia)   a list Európskej komisie je na prerokúvanú vec neaplikovateľný. V konaní tak nebolo osvedčené, že by sťažovateľka na základe namietanej dokumentácie robila kroky k realizácii záložného práva.   Uznesenie   okresného   súdu   je   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov a nezrozumiteľnosť,   vychádza   výlučne   z (neosvedčených)   tvrdení   asociácie.   Navyše   sa netýka len advokáta, ale akejkoľvek „osoby“, čo je v rozpore s tvrdenou praxou dopĺňať do zmluvných formulárov advokátov, a tiež nie je nijako obmedzené na tie záložné zmluvy, ktoré   sa   týkajú   nehnuteľností   (hoci   návrh   sa   týkal   len   nich).   Konečne,   žiaden z predložených dokumentov nemá súvis so zabezpečovacím prevodom práva.

d)   Sťažovateľka   osobitne   namietla,   že   jej   nebola   doručená   príloha   návrhu (predžalobná výzva z 2. mája 2011, no ani formulár zmluvy o úvere), ku ktorej sa tak nemohla vôbec vyjadriť.

e) Podľa sťažovateľky je petit predbežného opatrenia identický s návrhom vo veci samej, čo je podľa judikatúry neprípustné, čo podporila odkazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave v inom konaní proti nej ako odporkyni.

2.4   Krajský   súd   svojím   uznesením   č.   k.   14   Co   346/2011-85   z 28.   októbra   2011 odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a napadnuté uznesenie potvrdil, pričom v odôvodnení po zopakovaní priebehu konania v podstatných častiach uviedol:

„Z obsahu podaného návrhu vyplýva, že tento návrh... podala Asociácia užívateľov služieb...   Navrhovateľ   je   právnickou   osobou,   ktorá   vykonáva   činnosť   zameranú   na kolektívnu ochranu práv spotrebiteľa. Ide o združenie vytvorené a zriadené v zmysle zákona 83/1990   Zb...   Má   teda   oprávnenie   zastupovať   spotrebiteľov   a   domáhať   sa   v   ich   mene ochrany práv pre všetkých spotrebiteľov, ktorých sa predmet konania týka. V tejto súvislosti treba poukázať na ust. § 3 ods. 5 a § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Zb. zákonov. Ak sa združenie môže domáhať ochrany práv spotrebiteľov na súde, potom sa môže domáhať aj vydania predbežného opatrenia v súlade s ust. § 76 a. nasl. O. s. p. v spojení s § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Zb...

Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ podal návrh na Okresný súd v Banskej Bystrici...

Podľa   ust §   87 písm.   f)   O.   s.   p   popri   všeobecnom súde odporcu   je na   konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

... Vo veci samej sa bude teda domáhať navrhovateľ zdržania sa takého konania odporcu, ktoré vyplýva z obsahu spotrebiteľských zmlúv. V takomto prípade prichádza do úvahy popri všeobecnom súde odporcu na konanie aj príslušnosť daná na výber podľa ust. § 87 písm. f) O. s. p. Ak návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný potom na Okresnom   súde   v   Banskej   Bystrici,   kde   má   sídlo   navrhovateľ,   ktorý   podáva   návrh   na vydanie predbežného opatrenia v mene viacerých spotrebiteľov zo spotrebiteľských zmlúv, tak tento postup navrhovateľa považuje aj krajský súd za správny, lebo si zvolil podaním návrhu príslušnosť danú na výber podľa ust. § 87 písm. f) O. s. p. Pokiaľ preto namietal odporca,   že vo   veci   vydania   predbežného   opatrenia   konal   nepríslušný   súd,   nepovažuje krajský súd túto námietku za dôvodnú.

Predbežným opatrením sa majú len dočasne upraviť práva účastníkov konania do tej doby, pokiaľ vo veci samej nebude rozhodnuté súdom o nároku navrhovateľa.

Tým,   že   navrhovateľ   zastrašuje   v   danej   veci   viacerých   spotrebiteľov,   ktorých   sa dotýkajú   nároky   zo   spotrebiteľskej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   nimi   na   jednej   strane a odporcom na strane druhej tak ak hrozí z takéhoto právneho vzťahu porušenie ochrany práv spotrebiteľa bolo možné v danej veci podať návrh na vydanie predbežného opatrenia. Ak do svojich zmlúv dal odporca klauzulu,   ktorou presadzuje ním vybraného advokáta alebo zástupcu, aby zastupoval druhú stranu spotrebiteľa pri uzatváraní záložnej zmluvy alebo   zmluvy   o   zabezpečovacom   prevode   práva,   či   spísanie   notárskej   zápisnice,   ako exekučného titulu na celý majetok spotrebiteľa tak potom treba vyvodiť, že existujú dôvodné pochybnosti o skutočnej vôli spotrebiteľa uzatvoriť takéto zmluvy s následnými negatívnymi účinkami na vlastnícke právo spotrebiteľa k jeho majetku.   Potom z takto uzatváraných zmlúv   hrozí,   že   pri   nesplnení   si   povinnosti   jednej   zmluvnej   strany   spotrebiteľa   môže odporca sa domáhať postihu majetku spotrebiteľa. Ak teda hrozí, že dôjde k poškodzovaniu majetkových práv   spotrebiteľov a   to najmä   vlastníckeho   práva vo   veľkom rozsahu,   tak potom z tejto dôvodnej obavy navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým   chce   zabezpečiť   ochranu   práv   spotrebiteľov,   ktorých   sa   nevýhodné   zmluvy uzatvorené s odporcom dotýkajú. Pokiaľ za daných okolností okresný súd nariadil vo veci predbežné   opatrenie   tak   považuje   aj   krajský   súd   postup   súdu   prvého   stupňa   za   vecne správny.

Pokiaľ   odporca   v   podanom   odvolaní   namietal,   že   by   výrok   návrhu,   ktorý   bude podávaný   vo   veci   samej   mal   kopírovať   výrok,   ktorým   sa   domáha   navrhovateľ   vydania predbežného opatrenia,   tak z obsahu podaného návrhu,   najmä jeho záveru vyplýva,   že takéhoto výroku sa navrhovateľ podaným návrhom vo veci samej nemieni domáhať.“

3.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   smeruje   včas   podaná   sťažnosť sťažovateľky.

3.1   V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   opakuje   časť   svojej   argumentácie z odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   (pozri   bod   2.3),   a to   nedostatok   aktívnej legitimácie   asociácie   kvôli   nepreukázaniu   postavenia   združenia   podľa   §   25   zákona o ochrane spotrebiteľa [bod 2.3 písm. b)], neaktuálny skutkový stav, neosvedčenie výkonu záložného práva, rozšírenie výroku na každú fyzickú osobu a na všetky záložné zmluvy a žiaden súvis so zabezpečovacím prevodom práva [bod 2.3 písm. c)], nedoručenie časti príloh, a tým sťaženie obrany sťažovateľky [bod 2.3 písm. d)]. K záverom krajského súdu o miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   založenej   na   ustanovení   §   87   písm.   f)   OSP sťažovateľka uviedla, že sa týka len spotrebiteľa – fyzickej osoby, nie spotrebiteľských združení, o čom svedčí aj dôvodová správa k zákonu č. 348/2008 Z. z., ktorým bolo toto ustanovenie   doplnené.   Spotrebiteľské   združenie   v prerokúvanej   veci   koná   vo   vlastnom mene, nie v mene spotrebiteľov (§ 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa), ako nesprávne uviedol   krajský   súd.   Výklad   sťažovateľky   je   podľa   nej   aj   eurokonformný,   pretože kolektívne   spotrebiteľské   záujmy,   ktoré   uplatňuje   spotrebiteľské   združenie   vo   vlastnom mene,   nie   sú   len   súhrnom   záujmov   individuálnych   spotrebiteľov.   Nedostatok   miestnej príslušnosti považuje sťažovateľka za zásah do jej základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy.

3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd Uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   28.   októbra   2011,   č.   k. 14Co/346/2011-85 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. júla 2011, č. k. 10C/121/2011-52 porušené bolo;

2. Základné právo sťažovateľa spočívajúce v zákaze odňatia jeho zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   Uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   28.   októbra   2011,   č.   k. 14Co/346/2011-85 v spojení s Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. júla 2011, č. k. 10C/121/2011-52 porušené bolo;

3.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   28.   októbra   2011,   č.   k. 14Co/346/2011-85 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšie konanie;

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5.   Ústavný   súd   vo   všeobecnej   rovine   poznamenáva,   že   postup   okresného   súdu i krajského   súdu,   resp.   najmä   odôvodnenia   ich   uznesení   možno   považovať   iba   za minimalistickú.

5.1   Oba   súdy   totiž   len   minimalisticky   trvali   na   splnení   predpokladov   vydania predbežného   opatrenia   a považovali   ho   za   potrebné   vydať   bez   ohľadu   na   kvalitu odôvodnenia návrhu a preukázanie jednotlivých skutočností. Ústavný súd síce uznáva, že ochrana spotrebiteľa je jedným z cieľov Európskej únie (porov. čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) a že k realizácii tohto cieľa sú povinné prostredníctvom únijnokonformného výkladu národného práva prispievať aj súdy členských štátov. Zároveň však ústavný súd považuje za   potrebné pripomenúť všeobecným súdom,   že nie   sú   (politickými) orgánmi verejnej správy, nerealizujú verejnú politiku v oblasti ochrany spotrebiteľa a prostriedky ich pôsobenia sú a zostávajú súkromnoprávneho charakteru.

V zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je úlohou súdov rozhodovanie sporov, a to na základe konkrétnych a dokázaných alebo aspoň osvedčených skutkových tvrdení (§ 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1, resp. § 75 ods. 2 OSP). V sporovom konaní, ktoré   je   založené   na   návrhu   osoby   aktívne   legitimovanej   (medzi   nimi   napríklad   aj spotrebiteľské združenie v zmysle § 3 ods. 5 a § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa), síce súdy   môžu   a v niektorých   prípadoch   dokonca   musia   na   určité   skutočnosti   prihliadať z úradnej   povinnosti,   aj   keď   ich   účastník   netvrdí   alebo nenamieta.   Súdy   sú   však   vždy povinné mať na zreteli, že takýto postup principiálne narúša ústavne zakotvenú zásadu rovnosti účastníkov (§ 18 OSP, čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 47 Charty základných práv Európskej únie), a preto musí byť odôvodnený osobitosťami určitého druhu vecí či druhu účastníkov [v prípade spotrebiteľských vecí ide spravidla o slabšie postavenie spotrebiteľa voči   dodávateľovi   pri   dojednávaní   a presadzovaní   svojich   práv,   porov.   z posledného obdobia v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora zo 14. 3. 2013, C-415/11, Mohamed Aziz proti Caixa d’Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa), ods. 58]. K voľbe takéhoto postupu musia preto súdy pristupovať obozretne, najmä nesmú konkrétne nedostatky v tvrdeniach či dôkazoch účastníkov nad rámec, ktorý im dovoľuje zákon alebo iné vo veci aplikovateľné právne predpisy, a na základe iných kritérií než ustanovených zákonom, nahrádzať, prekonávať či dopĺňať vlastnými úvahami o správnosti či vhodnosti určitého   opatrenia   alebo   postupu.   Podobne   nesmú   súdy   takýmto   spôsobom   nahrádzať zdanlivé či   nimi pociťované   nedostatky   v činnosti   orgánov   verejnoprávnej   regulácie pri vyhľadávaní a potieraní toho, čo je (oprávnene či neoprávnene) vnímané ako spoločenský problém.   Odhliadnuc   od   toho,   že   takéto   konanie   súdov   by   odporovalo   ich   viazanosti zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy), je identifikácia „spoločenských neduhov“ a nástrojov ich potierania   úlohou   demokraticky   legitimovaného   parlamentu.   Navyše,   z viacerých právnopolitických dôvodov je ochrana verejného záujmu identifikovaného a stelesneného v aktoch   zákonodarcu   (napríklad   ochrana   spotrebiteľa)   zverená   regulačným   orgánom verejnej   správy,   ktoré   na   to   spravidla   disponujú   vhodnejšími   podmienkami   a nástrojmi [širšie odborné zázemie, inšpekčné a kontrolné právomoci, širšia paleta nápravných opatrení a pod.; porov. napr. Safjan, M., Gorywoda, L., Jańczuk, A. Taking Collective Interest of Consumers Seriously: A View from Poland. EUI Working Papers, Law, č. 2008/26, s. 10]. Z rovnakých   dôvodov   možno   mať   pochybnosti   o tom,   či   je   úlohou   spotrebiteľských združení   nahrádzať   takúto   všeobecnú   preventívnu   a postihovú   činnosť   (takáto   úloha nevyplýva ani z práva Európskej únie, pozri v tomto smere napríklad rozsudok Súdneho dvora   z 27.   2.   2014,   C-470/12,   Pohotovosť,   s. r. o.,   proti   Miroslavovi   Vašutovi,   ako   aj stanovisko generálneho advokáta v tejto veci z 12. 12. 2013, ods. 60 a nasl.).

5.2 V prerokúvanej veci sa uznesenia okresného súdu i krajského súdu pohybujú na hranici aplikácie práva a sudcovského aktivizmu pri potieraní spoločenských problémov. Je to zrejme spôsobené aj úrovňou samotného návrhu asociácie, ktorý namiesto podrobného odôvodnenia podmienok predbežného opatrenia (osvedčenie vlastnej aktívnej legitimácie aspoň odkazom na verejný register, v ktorom je asociácia vedená, preukázanie viacerých záložných zmlúv uzavretých v dôsledku tvrdenej nekalej podmienky, na základe ktorých sťažovateľka hrozí výkonom záložného práva, viacerých zodpovedajúcich predžalobných výziev spotrebiteľom, preukázanie zmlúv o zabezpečovacom prevode práva) odkazuje na jednu   vzorovú   zmluvu,   jednu   výzvu, následne   mnoho   iných   s vecou   nesúvisiacich neprijateľných   klauzúl.   Účel   tejto   časti   návrhu   je   nejasný   a zdá   sa,   že   jeho   cieľom   je v podstate len posilniť presvedčenie o tom, že podnikanie sťažovateľky je nekalé, a tým utvrdiť súdy v tom, že dočasná ochrana pred jej konaním je potrebná.

5.3 Osobitne nejasný je vôbec zmysel samotného predbežného opatrenia, ktoré nemá nijaký zjavný súvis s meritórnym konaním. Účelom predbežného opatrenia má byť dočasná úprava   pomerov   účastníkov,   ktorá   bude   neskôr   nahradená   konečnou   a   stálou   úpravou v meritórnom   rozhodnutí.   Iným   dôvodom   predbežného   opatrenia   môže   byť   zachovanie status quo, ktoré má umožniť výkon meritórneho rozhodnutia (porov. text § 74 ods. 1 OSP; tiež Salač, J. In: Winterová, A., a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydanie, doplnené o predpisy európskeho práva. Praha : LINDE 2011, s. 325). Ak sa ale asociácia v merite veci domáha, aby bolo sťažovateľke zakázané dojednávanie nových záložných, resp.   zabezpečovacích   zmlúv   na   základe   predtlačeného   splnomocnenia   vo   formulárovej zmluve, potom nie je zrejmé, ako tomuto meritórnemu rozhodnutiu pomôže zákaz výkonu záložného, resp. zabezpečovacieho práva z už skôr uzavretých záložných zmlúv. Z opačnej strany   –   ak   aj   súdy   vyhovejú   žalobe   asociácie   v merite   veci   a zakážu   sťažovateľke dohadovať nové záložné a zabezpečovacie zmluvy, predbežné opatrenie zanikne – a nie je vôbec zrejmé, aký bude po tomto meritórnom rozhodnutí ďalší osud výkonu záložného práva na základe skôr   dojednaných záložných, resp.   zabezpečovacích   zmlúv, ktoré boli zakázané   predbežným   opatrením   okresného   súdu,   potvrdeným   napadnutým   uznesením krajského   súdu.   Paradoxne   však   sťažovateľka   v tomto   smere   žiadnu   argumentáciu nepredniesla.

5.4 Komplikovanou a všeobecnými súdmi taktiež vôbec neriešenou otázkou (čo je však   rovnako   dané   absenciou   námietok   sťažovateľky   v tomto   smere)   je,   či   pojem „kolektívne záujmy spotrebiteľov“ použitý   v §   3 ods.   5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorých ochrany sa môže domáhať spotrebiteľské združenie, zahŕňa aj individuálne nároky spotrebiteľov   z už   uzavretých   spotrebiteľských   zmlúv.   Táto   otázka   súvisí   vôbec s konceptom   kolektívnych   spotrebiteľských   záujmov   a jeho   vzťahom   k   individuálnym nárokom (porov. už cit. stanovisko generálneho advokáta z 12. 12. 2013 vo veci C-470/12, ods.   62).   Vzhľadom   na   to,   že   ustanovenie   §   3   ods.   5   zákona   o ochrane   spotrebiteľa predstavuje implementáciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES o súdnych príkazoch   (správnejší   preklad   by   bol   zrejme   „o   zdržovacích   rozhodnutiach“,   pozn.) na ochranu spotrebiteľských záujmov (Ú. v. EÚ, L 110, 1. 5. 2009, s. 10) v platnom znení (ďalej len „smernica 2009/22/ES“), resp. jej predchodkyne, smernice č. 98/27/ES, v ktorých je koncept kolektívnych záujmov spotrebiteľov použitý, bolo by zo strany krajského súdu žiaduce, aby pri odôvodnení aktívnej legitimácie preskúmal aj výklad uvedeného pojmu v práve Európskej únie, prípadne aby o jeho výklad požiadal Súdny dvor (čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

6. Rovnaké pravidlá ako pre všeobecné súdy však platia v podstate aj pre ústavný súd. Ani úlohou ústavného súdu nie je odstraňovanie neduhov v rozhodovaní a činnosti súdov, ale ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy) a v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy osobitne ochrana jednotlivcov pred ústavne neakceptovateľnými zásahmi do ich základných práv a slobôd zaručených ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami. Pri tom sa spravuje   nielen   ústavou   samotnou,   ale   aj   zákonom   o ústavnom   súde,   ktoré   upravujú podmienky, za ktorých môže ústavný súd do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zasiahnuť.

6.1   Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zaujíma   mimoriadne   zdržanlivý postoj   voči   uzneseniam   (rozhodnutiam),   ktorými   sa   len   rozhoduje   o   predbežných opatreniach, hoci dôvody tejto zdržanlivosti nie sú v judikatúre ustálené. Na jednej strane ústavný   súd   zdôrazňuje   dostupnosť   iných   prostriedkov   nápravy,   konkrétne   návrhu   na zrušenie predbežného opatrenia v konaní podľa § 77 ods. 2 OSP (II. ÚS 81/07), na druhej strane   však   prízvukuje   dočasnosť,   resp.   predbežnosť   posúdenia   veci   pri   predbežnom opatrení s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému právu vo veci samej (porov. II. ÚS 222/04, ako aj II. ÚS 349/08). Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového stavu   a obsiahlosť   právnej   argumentácie   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. v tomto smere I. ÚS 102/05 a v ňom citovaná prejudikatúra).   Ústavný   súd   tak   v   zásade   pripúšťa   obsahový   prieskum   rozhodnutí o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov. už cit. II. ÚS 222/04). Táto zdržanlivosť je čiastočne odôvodnená aj nižšou zodpovednosťou súdov za objektívnu správnosť predbežných opatrení, čo vyplýva z obmedzeného podkladu, na základe ktorého sa o nich rozhoduje, ako aj z primárnej zodpovednosti ich navrhovateľa za ich obsah a prípadnú ujmu (porov. napr. aj II. ÚS 570/2013).

6.2 Podobný prístup možno vysledovať v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa postupne vyvinula v tom smere, že predmetom ochrany tohto ustanovenia môžu byť aj konania o predbežných opatreniach, avšak   nemusia   sa   v   nich   uplatňovať   všetky   požiadavky   citovaného   ustanovenia   na spravodlivé súdne konanie (rozsudok Veľkej komory z 15. 10. 2009, Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, najmä ods. 86).

7.   Po   preskúmaní   uznesení   okresného   súdu   i krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že napriek ich nedostatkom opísaným v bode 5 sa pohybujú na hranici, ale predsa v rámci   ústavnej   akceptovateľnosti.   Čiastočne   je   to   spôsobené tiež   tým,   že   na   niektoré námietky sťažovateľky nie je možné pred ústavným súdom prihliadať.

7.1 Predpokladmi prípustnosti sťažnosti je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov. To však sťažovateľka vo vzťahu k dvom námietkam, ktoré uplatňuje v ústavnej sťažnosti, nesplnila.

a) Ustanovenie § 237 písm. g) OSP pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 OSP), ak bol súd nesprávne obsadený. Najvyšší súd pri skúmaní uvedeného dovolacieho dôvodu skúma okrem iného aj to, či vo veci rozhodoval súd   vecne   a miestne   príslušný   (porov.   napríklad   3   Cdo   33/2012,   7 Cdo   112/2011, v rovnakom zmysle aj R 38/2011). Prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 237 OSP   je   pritom   založená   na   princípe   univerzality,   čo   znamená,   že   dovolanie   z   týchto dôvodov   je   prípustné   aj   proti   takým   rozsudkom   a   uzneseniam,   proti   ktorým   inak ustanovenia § 238 a § 239 OSP podanie dovolania nedovoľujú. Ustanovenie § 243b ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 OSP potom poskytuje najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu účinné   prostriedky,   ktorými   môže   odstrániť   negatívne   dôsledky   zásahu   do   práv sťažovateľky. Namietaný nedostatok miestnej príslušnosti okresného súdu a krajského súdu tak sťažovateľka mohla a mala uplatniť podaním dovolania proti uzneseniu krajského súdu č.   k.   14   Co   346/2011-85   z 28.   októbra   2011,   a   to   napriek   tomu,   že   dovolanie   proti uzneseniam o predbežnom opatrení je inak ustanovením § 239 ods. 3 OSP vylúčené. Keďže tak neurobila, je táto časť jej sťažnosti neprípustná a musí byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   bez   ohľadu   na   to,   ako   racionálna   sa   ústavnému   súdu   javí argumentácia sťažovateľky [najmä pokiaľ ide o účel § 87 písm. f) OSP; porov. k riešeniu podobnej   otázky   aj   rozsudok   z 5.   12.   2013,   C-413/12, Asociación   de   Consumidores Independientes de Castilla y León proti Anuntis Segundamano España].

b) Rovnako je neprípustná námietka sťaženia obrany sťažovateľky tým, že jej neboli doručené všetky prílohy k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Nesprávny postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne považujú za odňatie možnosti konať pred súdom (porov. napríklad 3 Cdo 132/2012, 5   Cdo   375/2012,   6   Cdo   467/2012,   Bajánková,   J.   In:   Števček,   M.,   Ficová,   S.,   a   kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK 2009, s. 671), čo v zmysle § 237 písm. f) a § 243b ods. 1 a 2 OSP vždy zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Sťažovateľka tak mohla aj tento nedostatok namietnuť v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, čo však neurobila. Preto treba jej sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7.2 Aktívna legitimácia asociácie podľa názoru ústavného súdu vyplýva z § 3 ods. 5 a § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré boli vydané na vykonanie smernice 2009/22/ES, resp. smernice 98/27/ES. Jej dôkazom je to, že asociácia bola v rozhodnom čase podania návrhu uvedená v zozname uverejnenom v súlade s čl. 4 ods. 3 citovanej smernice (pozri oznámenie   Komisie,   Ú.   v.   EÚ,   C   158,   27.   5.   2011,   s.   1,   konkrétne   na   s.   38).   Názor krajského súdu, že oprávnenie domáhať sa vydania predbežného opatrenia ako akcesorický procesný nárok patrí za určených podmienok každému, komu patrí hmotné právo (resp. kto ho osvedčí), teda aj asociácii, ktorej patria meritórne zdržovacie nároky podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, taktiež sám osebe nie je arbitrárny.

7.3   Skutkový   stav   potrebný   na rozhodnutie   o nariadení   predbežného   opatrenia   je daný   navrhovaným   obsahom   predbežného   opatrenia.   V prerokúvanej   veci   sa   asociácia domáhala   zákazu   výkonu   záložného   práva   len   z takých   záložných   zmlúv   (a   zmlúv o zabezpečovacom   prevode   práva),   ktoré   boli   uzatvárané   na   základe   splnomocnenia predtlačeného vo formulári spotrebiteľskej zmluvy. V konaní bolo rozsudkami všeobecných súdov (napr. 10 Sžr 19/2010) preukázané, že sťažovateľka v určitom čase takéto zmluvné formuláre používala a že táto klauzula (splnomocnenie) bola považovaná za neplatnú. Tieto právne názory všeobecných súdov sťažovateľka nespochybňovala a dôvod spochybňovať ich nemá ani ústavný súd. Podobne bolo preukázané, že sťažovateľka zaslala aspoň jednému záložcovi a dlžníkovi predžalobnú výzvu s upozornením na možnosť uplatnenia záložného práva.   Nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   protiústavný   záver,   že   vzhľadom   na   časový   sled používania uvedených zmluvných formulárov, následného uzatvárania záložných zmlúv na základe splnomocnenia v nich obsiahnutého a zasielané predžalobné výzvy ide skutočne o výkon záložného práva a zabezpečovacieho prevodu práve na základe zmlúv uzavretých uvedeným spôsobom. Potom je ale z obsahu predbežného opatrenia zrejmé, že zakázalo skutočne len to konanie, ktoré je založené na zmluvách, ktoré už všeobecnými súdmi boli považované   za   neplatné.   Naopak,   predbežným   opatrením   nebolo   postihnuté   žiadne   iné konanie sťažovateľky, pokiaľ sa ho nedotýkali uvedené nedostatky. Predbežné opatrenie tak sťažovateľke   nebráni   vo   výkone   záložného   práva   či   zabezpečovacieho   prevodu   práva zo zmlúv uzavretých so spotrebiteľmi na základe splnomocnenia, ktoré nebolo obsiahnuté v zmluvnom formulári, prípadne zo zmlúv podpísaných spotrebiteľmi osobne. Ústavný súd nevidí vo výsledku nič arbitrárneho ani zjavne protiústavného v tom, že sa výrok týka aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže hospodárska podstata tohto inštitútu a záložného práva   je   veľmi   podobná   a z hľadiska   dôvodov   neplatnosti,   ktoré   sťažovateľke   vyčítala asociácia (používanie predtlačených splnomocnení v texte zmluvného formulára), je situácia pri výkone jedného i druhého vo vzťahu k dotknutému spotrebiteľovi vo výsledku rovnaká. Rovnaký   záver   platí   aj   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   tvrdenému   „rozšíreniu“   výroku na splnomocnenia, v ktorých bola uvedená alebo doplnená fyzická osoba, nielen advokát. Je totiž   zrejmé,   že   všeobecné   súdy   považovali   za   neakceptovateľné   a neplatné splnomocnenie   obsiahnuté   v zmluvnom   formulári,   v ktorom   bol   predtlačený   alebo sťažovateľkou   doplnený   advokát,   ktorému   profesijné   predpisy   ukladajú   vo   vzťahu ku klientom viaceré povinnosti (napríklad zákaz konfliktu záujmov, § 21 a § 22 ods. 1 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov,   §   5 Advokátskeho poriadku schváleného 16. júna 2007 a zodpovedajúce ustanovenia neskorších Advokátskych poriadkov), za ktorých porušenie by advokáta mohol brať na zodpovednosť nielen klient (ktorým v danej veci je a zostáva splnomocňujúci spotrebiteľ), ale aj Slovenská advokátska   komora.   Potom   ale   táto   neplatnosť   musí   o to   viac   platiť   v prípadoch,   ak predtlačené splnomocnenia neboli udeľované advokátovi, ale iným fyzickým osobám, ktoré (okrem   všeobecného   ustanovenia   §   22   ods.   2   Občianskeho   zákonníka)   žiadne   takéto profesijné povinnosti neobmedzujú a voči ktorým je tak omnoho ťažšie zmysluplne vyvodiť akúkoľvek zodpovednosť.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľka mohla v konaní pred krajským súdom pokúsiť preukázať, že dôvody nariadenia predbežného opatrenia nie sú dané, a to napríklad tým, že by preukázala nepoužívanie sporných záložných zmlúv a zmlúv o zabezpečovacom prevode   práva,   ich   nahradenie   novými,   uzavretými   iným   než   uvedeným   nezákonným spôsobom, prípadne by preukázala zánik uvedených zabezpečovacích práv založených na problematických   zmluvách.   Takýto   postup   mohol   výrazne   spochybniť   predpoklady nariadenia   predbežného   opatrenia   a krajský   súd   by   bol   povinný   sa   s nimi   vyrovnať. Za situácie, že to sťažovateľka neurobila, však podľa ústavného súdu uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co 346/2011-85 z 28. októbra 2011 nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neústavné, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Z uvedeného   odôvodnenia   je   zrejmé,   že   sťažnosť   je   v časti,   v ktorej   namieta porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny miestnou nepríslušnosťou okresného súdu a v ktorej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru nedoručením niektorých príloh zo strany okresného súdu, neprípustná v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Vo zvyšnej časti je zasa zjavne neopodstatnená, keďže napadnuté uznesenie, ktorým bolo potvrdené predbežné opatrenie, nie je zjavne protiústavné ani arbitrárne. Neprípustnosť a zjavná neopodstatnenosť sú dôvody, ktoré v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde opodstatňujú odmietnutie sťažnosti sťažovateľky. Preto bolo na neverejnom zasadnutí senátu pri jej predbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014