znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 412/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Š., zastúpeného A. s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Galanta   č.   k. 23 Er 1195/2010-79 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 faxom doručená (následne doplnená) sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 1195/2010-79 z 30. januára 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ sa v exekučne vykonateľnej notárskej zápisnici zo 4. novembra 2009 zaviazal   zaplatiť   bližšie   označenému   oprávnenému   sumu   200 000   €   z   titulu   vrátenia poskytnutej pôžičky. Z tejto sumy pred 1. augustom 2011 nesporne splatil 95 000 €.

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa voči sťažovateľovi začala exekúcia   na   vymoženie   zvyšných   105 000   €.   Upovedomenie   o   exekúcii   bolo   súdnym exekútorom vydané 1. augusta 2011 a sťažovateľovi bolo doručené 23. mája 2012.

2.2   Sťažovateľ   sa   návrhom   zo   6.   júna   2012   a   jeho   doplnením   z   13.   júna   2012 domáhal zastavenia exekúcie v rozsahu ďalších 55 001 € (teda vo výsledku jej obmedzenie len na sumu 49 999 €). Ako dôvod uviedol, že 21. októbra 2011, teda ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie, splatil oprávnenému zo svojho dlhu ďalších 55 000 € a ďalšie jedno euro zaplatil ešte 24. januára 2011. Právne svoj návrh založil na ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, na jeho konkrétne písmeno však neodkázal, len citoval všetky   písmená   a)   až   j)   v   znení   účinnom   ku   dňu   jeho   návrhu.   Podľa   zoznamu   príloh v návrhu a v jeho doplnení sťažovateľ priložil doklad o vklade sumy 50 001 € na účet oprávneného, ako aj vyjadrenie oprávneného z iného súdneho konania (o zaplatenie dlžných úrokov z omeškania), v ktorom tento potvrdil, že sťažovateľ 21. októbra 2011 uhradil aj sumu 50 000 €.

Spolu s návrhom na zastavenie exekúcie sa sťažovateľ návrhom taktiež zo 6. júna 2012 domáhal odkladu exekúcie z dôvodu, že na základe skutočností uvedených v jeho návrhu na zastavenie exekúcie možno očakávať, že exekúcia bude „zastavená, resp. sčasti zastavená“.

2.3 Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 1195/2010-79 z 30. januára 2013 odklad exekúcie   nepovolil   (I.   výrok)   a   návrh   na   zastavenie   exekúcie   zamietol   (II.   výrok). V odôvodnení tohto uznesenia po rekapitulácii obsahu návrhov a vyjadrenia oprávneného a doslovnej citácii § 56 ods. 1, 2, 4 až 8, § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku uviedol len toto:

„Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že z návrhu povinného na odklad nemal dostatočne preukázané splnenie podmienok, ktoré vyžaduje zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov na to, aby bol odklad povolený a preto rozhodol tak, ako je uvedené v I. výrokovej vete tohto uznesenia. Skutočnosti uvádzané povinným   v   jeho   návrhu   na   odklad   exekúcie   nie   je   možné   považovať   za   spôsobilé   pre povolenie   odkladu   exekúcie,   nakoľko   nemožno   očakávať,   že   exekúcia   bude   zaslavená. V zmysle uvedeného súd potom tak, ako je uvedené v II. výrokovej vete tohto rozhodnutia rozhodol, že návrh povinného na zastavenie nie je dôvodný, nakoľko povinný síce čiastočne uhradil istinu v sume 95 000,- Eur, avšak o tom už bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu   Galanta   č.   k.   23Er/1995/2010-26   zo   dňa   30.   8.   2011,   kde   došlo   k   čiastočnému zastaveniu exekúcie. K tvrdeniu povinného, že uhradil dňa 21. 10. 2011 sumu 55 000,- Eur povinný   nepriložil   žiadny   doklad,   preto   túto   skutočnosť   súd   nepovažoval   za   dostatočne preukázanú.“

Z uznesenia inak vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy okresný súd vykonal a ako ich zhodnotil, len v závere uznesenia okresný súd poučil sťažovateľa, že proti uzneseniu je prípustné odvolanie (bez rozlíšenia konkrétnych výrokov).

3. Proti tomuto uzneseniu smeruje sťažnosť sťažovateľa.

3.1 Sťažovateľ si je vedomý, že bol poučený o možnosti podať proti nemu odvolanie. Podľa sťažovateľa však „vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona (§ 56 ods. 7 a § 58 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku, pozn.), ako aj komentáre Števček, Ficová a kolektív – Exekučný poriadok, C. H. Beck, 2011, o odklade exekúcie rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je odvolanie prípustné iba v prípade, ak bol odklad exekúcie povolený. O zastavení exekúcie rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je odvolanie prípustné iba z dôvodov, ak je exekúcia zastavená podľa ustanovenia odseku 1 písm.   a),   b),   f),   g),   h).   V ostatných prípadoch odvolanie prípustné nie je. V prípade vydania uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie   konania   odvolanie   prípustné   nebude.“.   Sťažovateľ   síce   odvolanie   podal,   ale môže byť odvolacím   súdom   odmietnuté   ako neprípustné.   V takom   prípade   je sťažnosť ústavnému súdu jediným prostriedkom nápravy.

3.2   Vo   veci   samej   sťažovateľ   popri   námietkach   týkajúcich   sa   formálnych nedostatkov   uznesenia   v   podstate   namieta,   že   doklad   o   úhrade   sumy   55 000   €   dňa 21. októbra 2011 a tiež sumy 1 € dňa 24. januára 2011 k návrhu na zastavenie exekúcie priložil, rovnako tieto platby eviduje súdny exekútor a potvrdil ich aj oprávnený vo svojom podaní   v   súvisiacom   súdnom   konaní.   Tieto   skutočnosti   mohol   okresný   súd   zistiť jednoduchým štúdiom spisu. Jeho postup bol však arbitrárny a svojvoľný, pretože na obsah spisu neprihliadol a v odôvodnení sťažovateľom predložené doklady vôbec nezmienil, čím je jeho uznesenie v rozpore s § 157 ods. 2 (zrejme v spojení s § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4, pozn.) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Výrok, ktorým okresný súd nepovolil odklad exekúcie, je zaťažený rovnakou vadou, ktorá sa naň „prenáša“ z výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie.

3.3 Na základe uvedených námietok sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru... postupom a uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 30. 1. 2013, č. k. 23Er/1195/2010- 79, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 30. 1. 2013, č. k. 23Er/1195/2010-79, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Galanta   je   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi...   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR...

4.   Okresný   súd   Galanta   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi...   trovy   právneho zastúpenia...“

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje dva výroky, a to jednak výrok o zamietnutí návrhu a jednak výrok nepovoľujúci odklad exekúcie, je potrebné sa zaoberať prípustnosťou sťažnosti osobitne vo vzťahu ku každému z nich.

Výrok zamietajúci návrh na zastavenie exekúcie

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb, ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi prípustnosti   sťažnosti   podľa   citovaného   ústavného   článku   je   tak   jednak   tvrdenie sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou, jednak neexistencia   iného   súdu, ktorý   tomuto   právu   môže   pred   uvedeným   aktom   verejnej   moci   poskytnúť   (alebo   už poskytol) ochranu.

5.1   Ustanovenie   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   pripúšťa   odvolanie   proti „rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k)“ Exekučného poriadku. V teórii existujú síce pochybnosti o tom, či spojenie „rozhodnutie podľa“ má zahŕňať aj negatívne rozhodnutia   podľa   týchto   písmen,   teda   uznesenia   o   zamietnutí   návrhu   na   zastavenie exekúcie v týchto prípadoch (tak sťažovateľom citovaný Števček In Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2011, s. 156), súdna prax však väčšinovo   tieto   pochybnosti   nezdieľa.   Hoci   senát   6Cdo   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   presadzuje názor, že odvolanie v týchto prípadoch prípustné nie je (porov. napr. 6 Cdo 171/2012 s výslovným odmietnutím opačných názorov iných   senátov),   väčšina   ostatných   senátov   zastáva   opačný   názor   (porov.   napr. 3 Cdo 306/2008, 4 Cdo 207/2012, implicitne aj 7 Cdo 154/2011).

Aj keď sťažovateľ vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie neodkázal na žiadne konkrétne písmeno § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z obsahu návrhu je zrejmé, že tvrdí, že   právo   priznané   exekučným   titulom   (sčasti)   zaniklo   v   dôsledku   platieb   sťažovateľa

24. januára 2011 a 21. októbra 2011 v sume 55 001 €. Zánik práva po vydaní „rozhodnutia“ je však dôvodom zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, kedy   však ustanovenie § 58 ods.   4 Exekučného poriadku   výslovne pripúšťa   odvolanie. Na veci nič nemení ani to, že v sťažovateľovom prípade je exekučným titulom notárska zápisnica   a   citované   ustanovenie   §   57   ods.   1   písm.   f)   hovorí   o   „rozhodnutí“;   tento terminologický   nedostatok   je   dôsledkom   nedôslednej   reflexie   pojmu   „exekučný   titul“ v ustanoveniach   Exekučného   poriadku   textovo   prevzatých   z   pôvodnej   šiestej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   o   výkone   rozhodnutia   (podobne   o   „exekučnom   titule“ hovorí aj Števček In Števček, M., Ficová, S. a kol.: cit. dielo, s. 157).

5.2 S prihliadnutím na uvedené ustanovenia a citovanú prax najvyššieho súdu preto možno   uzavrieť,   že   proti   výroku   uznesenia   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu na zastavenie   exekúcie   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie.   O   tom   bol   v   napadnutom uznesení okresného súdu poučený a takéto odvolanie aj podal. Tým mu právnu ochranu v potrebnom rozsahu poskytne odvolací súd, ktorý na to má efektívne prostriedky (§ 219 až § 221 OSP). To ale vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o tejto časti sťažnosti, čo zakladá dôvod jej odmietnutia v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Výrok nepovoľujúci odklad exekúcie

6. Podľa ustanovenia § 56 ods. 7 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné len proti uzneseniu, ktorým bol odklad exekúcie povolený. Z toho v spojení s § 202 ods. 2 OSP nepochybne vyplýva, že proti opačnému (negatívnemu) uzneseniu odvolanie prípustné je, v dôsledku čoho je na prerokovanie tejto časti sťažnosti daná právomoc ústavného súdu.

7. Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením bolo zasiahnuté do   jeho práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

7.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi. Takýmto predpisom je v prípade exekučného konania najmä Exekučný   poriadok.   Súčasťou   základného práva zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol   v   akomkoľvek   konaní   pred konajúcim   orgánom   úspešný.   Tento   orgán   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané a umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

7.2 Účelom úpravy odkladu exekúcie pri očakávanom zastavení podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku je zabezpečenie ochrany povinného pred účinkami výkonu exekúcie (odňatie a predaj majetku), ktoré by v prípade zastavenia exekúcie nebolo dosť dobre možné zvrátiť   a   ktoré   by   pre   povinného   mohli   znamenať   trvalý   zásah   do   jeho   majetkovej a sociálnej   situácie.   Posúdenie   existencie   dôvodov   odkladu   je   v   prvom   rade   úlohou exekučného súdu, ktorému ju zveruje zákon. Priestor zásahu ústavného súdu sa obmedzuje v zásade len na prípady, keď je rozhodnutie exekučného súdu arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

Je pravdou, že v prerokúvanej veci sťažovateľ podal návrh na odklad exekúcie spolu s   návrhom   na   jej   zastavenie,   avšak   zo   zisteného   skutkového   stavu   je   zrejmé,   že   sám sťažovateľ   si   bol   vedomý,   že   jeho   návrh   môže   mať   za   následok   (nanajvýš)   čiastočné zastavenie   exekúcie   v   rozsahu   55 001   €,   keďže   to   sám   navrhol   (pozri   bod   2.2   tohto uznesenia). Napriek tomu vo svojom návrhu na odklad nenavrhol exekúciu odložiť len sčasti,   ale   vcelku,   ani   neuviedol,   že   by   exekúciou   už   bol   konkrétne   postihnutý   určitý majetok   vo   väčšom   rozsahu,   než   by   bolo   potrebné   na   uspokojenie   časti   nároku oprávneného,   ktorý   by   bol   zostal   neuspokojený   aj   po   prípadnom   čiastočnom   zastavení exekúcie. Sťažovateľ tak nemohol na základe svojho návrhu rozumne očakávať zastavenie celej exekúcie, teda ani nevyhnutnosť naplnenia účelu, ktorému inštitút odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku slúži. Už z tohto dôvodu potom nemožno uznesenie okresného   súdu,   ktorým   odklad   exekúcie   proti   sťažovateľovi   nepovolil,   považovať za arbitrárne v zmysle citovanej judikatúry ústavného súdu.

7.3 Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 1195/2010-79 z 30. januára 2013 už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými   sťažovateľom,   resp.   že   ním   tvrdené   vady   nezasahujú   do   ústavnej   sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06), čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podobné úvahy sa týkajú aj sťažovateľom namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej veci   a   o   každej   otázke,   ale   len   v   prípadoch   trestných   obvinení   a   občianskych   práv a záväzkov.   Výkladu   pojmu   „občianske   právo   alebo   záväzok“   (angl. „civil   rights   and obligations“,   fr. „droits   et   obligations   de   caractère   civil“)   je   predmetom   rozsiahlej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“, porov. prehľad u Kmeca, J.   v   diele Kmec,   J.,   Kosař,   D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M. Evropská   úmluva   o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck,   2012, s.   591 a nasl.).   V prerokúvanej veci   je predmetom konania len procesné rozhodnutie v exekučnom konaní. Odhliadnuc vôbec od otázky, do akej miery sa záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajú exekučného konania (porov. napr. Freilingerová proti Rakúsku, sťažnosť č. 4533/02, rozhodnutie z 9. februára 2006, časť „Právo“ a tam citovaná prejudikatúra, a to aj v súvislosti so závermi vo veci Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok Veľkého senátu z 15. októbra 2009), nemožno právo na toto procesné rozhodnutie súdu podľa názoru ústavného súdu považovať za „občianske právo alebo záväzok“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto stanovisko taktiež zodpovedá judikatúre ESĽP týkajúcej sa podobných incidenčných otázok [porov. napríklad Indrová a Indra proti Slovensku, sťažnosť č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. mája 2004, bod 1 písm. e) podbod iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku, sťažnosť č. 44312/05, rozhodnutie o prijateľnosti z 22. novembra 2011, ods.   12,   vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhu na obnovu   konania]. Za   týchto okolností ústavný súd uzatvára, že ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na samotné rozhodovanie o odklade exekúcie v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, čo v zmysle už uvedeného (pozri bod 7.3) robí sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnenou.

Záver

9. Možno preto uzavrieť, že na konanie o časti sťažnosti nemá ústavný súd právomoc a vo zvyšnej časti ju treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že ju treba podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013