znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 412/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 61/2010-181 z 31. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 1 Co 61/2010-181 z 31. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) prebieha   pod   sp.   zn.   38   C   267/2008   konanie   o   určenie   platnosti   právneho   úkonu. Sťažovateľka   má   v   tomto   konaní   postavenie   žalovanej.   Dňa   12.   marca   2009   podala sťažovateľka   návrh   na   prerušenie   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. 38 C 267/2008 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka sa totiž domnieva, že niektoré ustanovenia zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o poisťovníctve“),   ktoré   je   potrebné   v   právnej   veci   vedenej   proti sťažovateľke aplikovať, sú v nesúlade s ústavou, ako aj so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   od   rozhodnutia   ústavného   súdu   v   konaní o súlade môže byť závislá samotná podstata súdneho konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   38   C   267/2008-147   z   18.   decembra   2009   návrh sťažovateľky   na   prerušenie   konania   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 61/2010-181 z 31. mája 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj návrh   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   a   uvedie,   v   čom   vidí konkrétny   nesúlad   právneho   predpisu   s   ústavou,   je   povinnosťou   príslušného   súdu   (nie možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

... Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

... Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a na postúpenie   návrhu   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska   je   v   tomto   prípade   jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom konajúcim v tejto právnej veci.

Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy SR je možné dospieť k záveru, že postupom súdu,   keď   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   bola   sťažovateľovi,   ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vyplynulo   aj   z   nesprávnej   ústavno-právne nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 61/2010-181 z 31. mája 2010 nepodala dovolanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti R. a. s.,... upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/61/2010 z 31. 05. 2010, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/61/2010-181 z 31. 05. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R. a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 1   Co   61/2010-181   z   31.   mája   2010,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 38 C 267/2008-147 z 18. decembra 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP pre účely predloženia návrhu na preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou a Zmluvou o založení   Európskeho   spoločenstva.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že nesprávnou interpretáciou § 109 ods. 1 písm. b) OSP došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z úloh ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   posúdenie   opodstatnenosti sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 61/2010-181 z 31. mája 2010 sa okrem iného uvádza:

„Odvolací   súd   preskúmal   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   212   ods.   1,   3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nieje dôvodné.

Súd prvého stupňa rozhodol správne o procesnom návrhu keď zamietol návrh na prerušenie konania, keďže na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje ak tu pred rozhodnutím vo veci samej dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis ktorý sa týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva povinnosť súdu prerušiť konanie aj v prípade ak súd pred rozhodnutím dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústava Slovenskej republiky v článku 144 ods. 3 na ktorý nadväzuje § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súdu ukladá prerušiť konanie len v prípade, že sa tento domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Je preto nepochybné, že spomenutý postup súdu je viazaný na výsledok procesu -tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru, svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade,   že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Pokiaľ   preto   súd   rozpor   zákona   s   ústavou   alebo   iným   zákonom   alebo   medzinárodnou zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   nezistí   (či   už   preto,   že   tento   rozpor neexistuje alebo preto, že si to neuvedomí) a konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nepreruší, nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo 47/96).

S poukazom na tento právny záver má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol   správne,   pokiaľ   návrh   žalovanej   na   prerušenie   konania   zamietol,   pokiaľ   sám nebol toho názoru, že je daný dôvod pre takýto procesný postup. Uvedený záver zároveň aj vylučuje možnosť, aby takýmto rozhodnutím bola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom.

Na základe toho odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vzniká len vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu názoru), že právny predpis, ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily.   Tento   právny   záver   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformný výklad § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čo zodpovedá aj jeho doterajšej judikatúre (napr. právne názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 20/06 alebo sp. zn. III. ÚS 99/08, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný súd nemá dôvod meniť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené uznesenie krajského súdu č. k. 1 Co 61/2010-181 z 31. mája 2010, je z ústavného hľadiska   akceptovateľný,   a   preto   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010