znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 412/09-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   V.   –   D.,   B.,   zastúpeného   advokátkou doc. JUDr. M. P., CSc., N., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Obdo 14/2008 z 13. mája 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Cob   12/2008   z   21.   februára   2008   a   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn. 12 Cb 109/2006 zo 16. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V. – D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009 doručená a 7. septembra 2009, 24. septembra 2009 a 28. októbra 2009 doplnená sťažnosť JUDr. J. V.– D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „Uznesením NS SR sp. zn.: 4Obdo 14/2008 zo dňa 13.05.2009, v spojitosti s Uznesením KS v Prešove sp. zn.: 1Cob 12/2008 zo dňa 21.02.2008 a Uznesením OS Humenné sp. zn.: 12 Cb 109/2006 zo dňa 16.01.2008“.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Okresný súd Humenné v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) JUDr. J. V. – D., B., proti žalovanému A., a.s., S., S., o zaplatenie 11 376 651,30 Sk o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 10. 2007 č.k. 1Cob 49/2007-626 Uznesením 12Cb109/2006-782 zo dňa 16. januára 2008   rozhodol   o   priznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov   vo   výške   50% žalobcovi (sťažovateľovi).

Krajsky súd v Prešove v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) JUDr. J. V. – D.(...) proti žalovanému A., a.s.(...) o zaplatenie 14.758.477,50 Sk s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti   uzneseniu   12Cb109/2006-782   zo   dňa   16.   januára   2008,   spojeného   s   námietkou zaujatosti   pojednávajúceho   sudcu   rozhodol   Uznesením   č.   k.   1Cob/12/2008-818   zo   dňa 21. februára 2008 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Zároveň vyslovil, že sudca JUDr. J. E. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v právnej („veci“ - toto slovo absentuje vo výroku rozhodnutia, poznámka sťažovateľa) účastníkov vedenej na Okresnom súde Humenné po sp.zn. 12Cb/109/2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. J. V. – D.(...) c/a A., a.s.(...) o zaplatenie 14.758.477,50 Sk s prísl., o oslobodenie od poplatkovej povinnosti, o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. februára 2008, č.k. 1 Cob/12/2008-818 Uznesením 4Obdo 14/2008 zo dňa 13. mája 2009 rozhodol tak, že dovolanie odmieta.

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. J. V. – D.(...) c/a A., a.s.(...) o zaplatenie 489 891,70 eur ( 14.758.477,50 Sk) s prísl., o vylúčení sudcov Okresného súdu Humenné z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 12Cb/109/2006 uznesením č. k. 1Ncb/1/2009-921 zo dňa 30. 6. 3009 rozhodol o vylúčení sudcov JUDr. J. E., Mgr. P. S., JUDr. I. G., JUDr. A. L., JUDr. V. Č., JUDr. V. D., JUDr. I. R., JUDr. M. S., JUDr.   J.   K.,   JUDr.   I.   D.,   JUDr.   M.   K.,   JUDr.   J.   K.,   JUDr.   A.   L.,   JUDr.   M.   K. z prejednávania   a rozhodovania   v   právnej   veci   účastníkov   vedenej   na   Okresnom   súde Humenné pod. sp. zn. 12Cb/109/2006 a zároveň prikázal vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Prešov.

Spis účinne a kladne napadol na OS Prešov dňa 13. 07. 2009 a bola mu pridelená sp. zn. 19 Cb 218/2009. Citované uznesenie KS v Prešove o prikázaní veci doposiaľ nebolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa.»

1.1 Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v týchto konaniach:

« Dovolacie konanie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. J. V. – D.(...) c/a A., a.s.(...) o zaplatenie 14.758.477,50 Sk s prísl., o oslobodenie od poplatkovej povinnosti, o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. februára 2008, č.k. 1 Cob/12/2008-818 rozhodol tak, že dovolanie odmieta.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací prejednal vec bez nariadenia pojednávania s tým, že   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a   konania,   ktoré   mu   predchádzalo   dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné. (...)

Dovolací   súd   sa   nezaoberal   skutočnosťami   uvedenými   v   dovolaní,   ktoré preukazovali,   že odôvodnenie   prvostupňového   súdu   i odvolacieho súdu sa zakladali   na výrokoch sťažovateľa, ktorými sa sťažovateľ vyjadroval o svojej majetkovej situácii a ktoré boli vytrhnuté z kontextu, v dôsledku čoho pomery sťažovateľa neboli posúdené náležitým spôsobom.   Takáto   aplikácia   ustanovenia   §138   ods.   1   O.s.p.   má   znaky   arbitrárneho rozhodnutia a svojimi dôsledkami obmedzila právo sťažovateľa na prístup k súdu. Dovolací súd   sa   napriek   závažnosti   predmetu   samotného   súdneho   sporu   (akcionárska   žaloba) a výškou súdneho poplatku nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými   v   dovolaní,   nevenoval   náležitú   pozornosť   jeho   argumentom.   Vzhľadom   na uvedené sú právne názory NS SR zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom označených práv (III. ÚS 260/07).

Odvolacie konanie Krajský   súd   v   Prešove   v   právnej   veci   žalobcu   JUDr.   J.   V.   –   D.(...)   A.,   a.s.(...) o zaplatenie   14.758.477,50   Sk   s   príslušenstvom   o   odvolaní   žalobcu   proti   uzneseniu 12Cb 109/2006-782   zo   dňa   16.   januára   2008,   spojeného   s   námietkou   zaujatosti pojednávajúceho sudcu rozhodol Uznesením č. k. 1Cob/12/2008-818 zo dňa 21. februára tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Odvolací   súd   odvolanie   preskúmal   bez   nariadenia   pojednávania   z   dôvodov uvedených v podanom odvolaní žalobcu (sťažovateľa). K otázke oslobodenia od platenia súdnych   poplatkov   konštatoval „Napriek   určitej   strohosti   odôvodnenia   preskúmavaného uznesenia odvolací súd dospel k záveru o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu o návrhu žalobcu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Je totiž možné zhodne so súdom prvého stupňa konštatovať, že od posledného rozhodnutia súdov o tejto problematike (10.10.2007 - poznámka sťažovateľa) uplynula nielen veľmi krátka doba, ale aj nedošlo k žiadnej   právne   významnej   zmene   pomerov,   ktorá   by   odôvodňovala   rozhodnutie priaznivejšie pre žalobcu.“ (Výňatok zo strany 7 uznesenia 1Cob/12/2008-821). V ďalšom odôvodnení   sa   uvádza   opätovne   výrok   sťažovateľa   vytrhnutý   z   kontextu   priznania uvedeného počas výsluchu pred vyšetrovateľom OR PZ v H., Úrad justičnej a kriminálnej polície. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že sťažovateľ nemôže argumentovať pri podávaní návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov zdravotným stavom, pokiaľ sa tento výrazným spôsobom nepodieľa na životných nákladoch žiadateľa.

Sťažovateľ preukáže v ďalšom, že na rozdiel od tohto záveru odôvodnenia uznesenia krajského   súdu,   pomery   účastníka   sú   v   kontexte   platnej   právnej   úpravy   (i   judikatúry všeobecných súdov i Ústavného súdu) oslobodenia od súdnych poplatkov predstavované tými   spoločensko-ekonomickými   podmienkami,   v   ktorých   žije,   jeho   majetkovými a zárobkovými možnosťami, počtom osôb, ktoré je sťažovateľ ako poplatník povinný podľa zákona   vyživovať   a   jeho   oprávnenými   potrebami   (bývanie,   strava,   zdravotný   stav, uspokojenie bežných hmotných potrieb).

Základné konanie Okresný súd Humenné v právnej veci žalobcu JUDr. J. V. – D.(...) proti žalovanému A., a.s.(...) o zaplatenie 11 376 651,30 Sk o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 10. 2007 č.k. 1Cob 49/2007-626 Uznesením 12Cb109/2006-782 zo dňa 16. januára 2008 rozhodol o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vo výške 50% žalobcovi (sťažovateľovi).

V návrhu na oslobodenie od poplatkovej povinnosti sťažovateľ tvrdil skutočnosti, ktoré zakladajú nárok na oslobodenie od poplatkovej povinnosti, pričom existenciu týchto skutočností aj preukázal. (...)

Pri odôvodnení uznesenia OS Humenné poukázal na základné konanie, v ktorom Okresný   súd   Humenné   rozsudkom   zo   dňa   7.5.2007   č.   k.   12Cb/109/2006-529   odňal žalobcovi   priznané   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   vo   výške   50%,   pričom Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   zo   dňa   10.   10.   2007   č.k.   1Cob49/2007-622   potvrdil odňatie   priznania   oslobodenia od platenia súdnych poplatkov   vo výške   50%.   Ťažiskom odôvodnenia   bola   skutočnosť,   že   od   posledného   rozhodnutia   v   tejto   veci,   teda   od rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   10.10.2006   (správne   má   byť   uvedené 10.10.2007-   poznámka   sťažovateľa)   nedošlo   u   žalobcu   k   podstatným   zmenám   v   jeho podnikateľskej činnosti v dôsledku nepredvídaných okolností, pretože nepriaznivá situácia - neúspech   v   podnikaní   žalobcu   pretrváva   už   dlhší   čas,   čo   vyplýva   aj   z   predložených daňových priznaní žalobcu za roky 2005 a 2006. Taktiež od posledného rozhodnutia súdu o   poplatkovej   povinnosti   žalobcu   nedošlo   ani   k   zhoršeniu   zdravotného   stavu   žalobcu, vzhľadom k tomu, že zdravotné problémy žalobcu pretrvávajú od roku 2005.

Odôvodnenie   OS   Humenné   vykazuje   vysokú   mieru   formálnosti,   čo   vedie k arbitrárnosti rozhodnutia, kedy sa nezohľadnili významné skutočnosti, napr. dlhodobosť závažného, život ohrozujúceho ochorenia nepredstavuje status quo, ale naopak v kontexte posudzovania existencie nároku na oslobodenie od súdneho poplatku predstavuje plynutie času   významnú   právnu   skutočnosť   v   zmysle   zhoršenia   pomerov   účastníka   konania   - sťažovateľa, ktorú by súd mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť.

Za právne významnú považuje sťažovateľ tú skutočnosť, že Okresný súd Humenné v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) JUDr. J. V. – D.(...) proti žalovanému A., a. s.(...) o návrhu žalobcu o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov Uznesením zo dňa 18. 07. 2006 rozhodol tak, že priznal žalobcovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní.

V návrhu na oslobodenie od poplatkovej povinnosti sťažovateľ tvrdil skutočnosti, ktoré zakladajú nárok na oslobodenie od poplatkovej povinnosti, pričom existenciu týchto skutočností aj preukázal. (...)

Súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tak,   že   „Z   doterajšieho   konania   má   súd   za preukázané, že pomery žalobcu a to vzhľadom aj na povahu sporu odôvodňujú priznať oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.“   Odôvodnenie   návrhu   na   oslobodenie   od   platenia súdnych   poplatkov   bolo   formulované   takto:   „z   dôvodu   dosiahnutej   straty   v   podnikaní a zdravotných   problémov,   viacerých   exekučných   konaní   vedených   proti   jeho   osobe,   čo preukázal kópiami daňových priznaní za roky 2004 a 2005, kópiami exekučných príkazov a kópiou občana s ťažkým zdravotným postihnutím“.

Okresný súd v Humennom Rozsudkom v uvedenej právnej veci zo dňa 7. mája 2007 rozhodol o odňatí oslobodenia od platenia súdnych poplatkov priznaných uznesením zo dňa 18. 7. 2006 č. k. 12Rob/235/2006-108 - vo výške 50%.

Súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tak,   „že   počas   konania   vyšli   najavo   nové skutočnosti,   ktoré   súdu   neboli   známe   pri   priznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov, a to predovšetkým uznesenie vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície H.   zo dňa   31.   7.   2006,   ktorým bolo   zastavené   trestné   stíhanie   žalobcu   pre trestný čin poškodzovania   veriteľa,   z   ktorého   vyplýva,   že   žalobca   sám   prehlásil,   že   má   dostatok majetku.

Uvedený   postup   súdu   je   v   rozpore   s   kritériami,   ktoré   všeobecné   súdy   určili   pre oslobodenie od poplatkovej povinnosti, resp. pre rozhodovanie o odňatí oslobodenia od poplatkovej povinnosti a predstavuje zásah do základných práv sťažovateľa garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.»

1.2 Po podrobnom popise obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ poukázal na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru preukazujú porušenie označených práv:

«V   uzneseniach   OS   Humenné   12Cb109/2006-782   zo   dňa   16.   januára   2008, Krajského súdu v Prešove 1Cob/12/2008-818 zo dňa 21. februára 2008 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obdo 14/2008 zo dňa 13. mája 2009, ako aj v predchádzajúcich rozhodnutiach OS Humenné a KS v Prešove, u ktorých sa rozhodovalo o priznaní alebo odňatí   od   platenia   súdnych   poplatkov   bolo   konajúcimi   súdmi   zdôrazňované   a   ich rozhodnutia tým odôvodňované, že JUDr. J. V. – D. ako priamy účastník konania sám prehlásil pred vyšetrovateľom OR PZ ÚJaKP H. zn.: ČVS:ORP-528/OEK-HE-2005 zo dňa 31.07.2006, že disponoval nehnuteľným majetkom v hodnote 12 - 15 mil. Sk.

Z toho dôvodu súd prvého stupňa v roku 2007 uzneseniami odňal sťažovateľovi 50% oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   v   súdnych   konaniach   12   Cb   109/2006 a 12 Cb 113/2006. Odvolací súd potvrdil citované uznesenia súdu prvého stupňa o odňatí 50% platenia súdnych poplatkov. (...)

Sťažovateľ ako priamy účastník súdneho konania svoje tvrdenia nepopiera, avšak zdôrazňuje, že sa musia skúmať a preverovať v celom kontexte tak, ako o nich vypovedal pred vyšetrovateľom PZ a odôvodnil to na strane 4 citovaného uznesenia, citát:

„K hodnote svojho majetku uviedol, že v k.ú. U. vlastní dve administratívne budovy v hodnote cca 2 mil. Sk, nákupné stredisko B. v k.ú. B. v hodnote cca 2-3 mil. Sk, rodinný dom s príslušenstvom v B., v hodnote cca 3 mil. Sk, nehnuteľnosti v k.ú. S. - lesy v hodnote 5-6 mil. Sk, 5.300 ks akcií v hodnote po 1.500 Sk.“

Ďalej vyšetrovateľ do zápisnice uviedol, citát: „Taktiež vlastné hodnotenie   cien nehnuteľností,   ktoré   preukázateľne JUDr.   J.   V. vlastní je značne prehnané“

Ďalej vyšetrovateľ dopĺňa a odôvodňuje uznesenie, citát: „Boli   vyžiadané   výpisy   z   katastra   nehnuteľností,   podľa   ktorých   JUDr.   J.   V. a JUDr. J.   V.-D.   vlastnia   skutočne   pozemky   a   nehnuteľnosti,   ktorých   reálnu   hodnotu vzhľadom na rozsiahlosť pozemkov možno odhadnúť na hodnotu prevyšujúcu jeden milión Sk, z ktorých väčšina je blokované konajúcimi súdnymi exekútormi.“

Rozdiel   medzi   dovolateľom   odhadovanou   hodnotou   nehnuteľnosti   a   ich   trhovou hodnotou, ktorý bol zrejme v namietaných konaniach rozhodujúci, sa môže dokumentovať na konkrétnom prípade exekučného konania. Dovolateľ bol bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti k. ú. Z. ak. ú. S. vo výmere cca 26 ha (260.000m2), ohľadne ktorých pred tým istým vyšetrovateľom PZ, OR PZ ÚJaKP H. prehlásil, že vyššie citované pozemky majú hodnotu   10-12   mil.   Sk,   ale   v exekučnom   konaní   Ex 7/04   (10 Er 27/2004)   boli   súdnym exekútorom JUDr. J. F. vydražené spoločnosťou A., a. s. S. v čiastke 669.000,-Sk.

Rozdiel medzi dovolateľovým tvrdením ohľadne ceny a skutočným vydražením bol približne   11,3   mil.   Sk   a   poukazuje   na   nereálnosť   dovolateľových   tvrdení   pred vyšetrovateľom OR PZ ÚJaKP H. vo vzťahu k odhadovanej cene jeho majetku.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o legitímnom návrhu sťažovateľa na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov prikladali podstatný a ťažiskový význam   iba   výroku   vytrhnutého   z   kontextu.   Uvedená   aplikácia   zákonných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku poprela ich účel a význam, čo viedlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

K arbitrárnosti rozhodovania súdov a porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktoré sú stavebnicovými prvkami práva na spravodlivý súdny proces i k porušeniu rovnováhy pri ochrane práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, ktoré je súčasťou práva na súdnu ochranu došlo aj pri základnom konaní OS Humenné, kedy OS Humenné rozsudkom zo dňa 7.5.2007   č.   k.   12Cb/109/2006-529   odňal   žalobcovi   priznané   oslobodenie   od   platenia súdnych poplatkov vo výške 50%, ktoré predtým uznesením priznal v plnej výške. Toto rozhodnutie Okresného súdu nebolo náležité odôvodnené tak, ako to všeobecné súdy svojou judikatúrou ustálili:   Z   ustanovenia   § 138 ods.   2 O.s.p.   vyplýva,   že   súd môže priznané oslobodenie od súdnych poplatkov odňať iba v dvoch prípadoch: jednak vtedy, keď došlo k zmene   pomerov   u   oslobodeného   a   následkom   tejto   zmeny   prestáva   byť   oslobodenie odôvodnené, a jednak vtedy, keď súd dodatočne zistí, že pomery účastníka boli už v čase priznania oslobodenia iné, než z akých vychádzal súd pri priznaní oslobodenia. Ak však pomery účastníka boli riadne zistené a nedošlo k ich zmene, nie je možné raz priznané oslobodenie   odňať   preto,   že   súd   zmení   hodnotenie   týchto   pomerov.   Pri   tých   istých pomeroch účastníka, ktoré boli zistené pri priznaní oslobodenia, je súd svojím pôvodným rozhodnutím viazaný, (R 16/72).

Odôvodnenie tohto rozhodnutia OS Humenné, „že počas konania vyšli najavo nové skutočnosti,   ktoré   súdu   neboli   známe   pri   priznaní   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov, a to predovšetkým uznesenie vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície H.   zo dňa   31.   7.   2006,   ktorým bolo   zastavené   trestné   stíhanie   žalobcu   pre trestný čin poškodzovania   veriteľa,   z   ktorého   vyplýva,   že   žalobca   sám   prehlásil,   že   má   dostatok majetku“ nezodpovedalo tým kritériám, ktoré judikatúra všeobecných súdov vymedzila pre aplikáciu   ustanovenia   §   138   ods.   2   O.s.p.,   preto   je   toto   rozhodnutie   rozhodnutím svojvoľným. Nezanedbateľnou skutočnosťou vedúcou k porušeniu princípu rovnosti zbraní je to, že uvedené arbitrárne rozhodnutie Okresného súdu bolo vydané na podnet žalovaného v základnom konaní. Ústavne súladná interpretácia a aplikácia ustanovenia § 138 ods. O.s.p.   si   vyžadovala   dôsledné   preverenie   skutočností,   ktoré   mali   viesť   k   odňatiu   už poskytnutého oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, bez ohľadu na obtiažnosť alebo nákladnosť   takéhoto   konania   (obdobne   Ústavný   súd   Českej   republiky   Sb.   Sv.   12   č.   98 s.45).»

1.3 Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. J. V. – D., B., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Prešove, Okresného súdu Humenné porušili a v súčasnosti, na základe prikázania   veci   uznesením   KS   v   Prešove   zo   dňa   30.   06.   2009   spis.   zn.   1Ncb   1/2009, Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 19Cb 218/2009.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 Obdo/14/2008 zo dňa 13. mája 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove 1 Cob 12/2008-818 zo dňa 21. februára 2008 a uznesením Okresného súdu Humenné 12Cb/109/2006-782 zo dňa 16. januára 2008, a vec sa vracia Okresnému súdu v Prešove ako prikázanému súdu na ďalšie konanie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa sťažovateľovi nepriznáva nakoľko si tento nárok sťažovateľ neuplatnil s tým, že vyhovením jeho sťažnosti je reparácia sťažovateľa dostatočná.

4. Porušovateľ, Okresný súd Prešov, je povinný uhradiť trovy konania pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby(...) na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“

2. Dňa 7. septembra 2009 sťažovateľ doložil k svojej ústavnej sťažnosti písomnosti, a to: vyjadrenie k svojmu zdravotnému stavu, potvrdenie FN LP K. a potvrdenie o svojej dočasnej pracovnej neschopnosti, pretože sa domáhal aj toho, aby ústavný súd prerokoval jeho ústavnú sťažnosť prioritne.

3. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ 24. septembra 2009 doplnil svoje podanie, pričom navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva fyzickej osoby oprávnenej podnikať JUDr. J. V. –D.(...) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením NS SR sp. zn.: 4Obdo 14/2008 zo dňa 13.05.2009, v spojitosti s Uznesením KS v Prešove sp. zn.: 1Cob 12/2008 zo dňa 21.02.2008 a Uznesením OS Humenné sp.zn.: 12Cb 109/2006 zo dňa 16.01.2008 porušené boli.

2.   Zrušuje   sa   Uznesenie   NS   SR   sp.   zn.:   4Obdo   14/2008   zo   dňa   13.05.2009, v spojitosti   s   Uznesením   KS   v   Prešove   sp.   zn.:   1Cob   12/2008   zo   dňa   21.02.2008 a Uznesením   OS   Humenné   sp.   zn.:   12Cb   109/2006   zo   dňa   16.01.2008,   vec   vracia   OS v Prešove sp. zn.: 19Cb 218/2009 ako prikázanému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho zastúpenia, ktoré je OS v Prešove povinný zaplatiť na účet advokátskej spoločnosti P., B., K., s.r.o. v rozsahu určenom pri skončení veci do 15 dní od doručenia ústavného nálezu.“

4. Na výzvu ústavného súdu z 21. októbra 2009, aby sťažovateľ v zmysle § 50 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   doručil   ústavnému   súdu   napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, reagoval sťažovateľ doplnením sťažnosti z 27. októbra 2009. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 14/2008 z 13. mája 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 12/2008 z 21. februára 2008   a   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 12 Cb 109/2006 zo 16. januára 2008.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predmetom   konania   poznamenáva,   že   z   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 14/2008 z 13. mája 2009 nevyplýva, že by sťažovateľom opakovane označené a v sťažnostnom návrhu (v petite sťažnosti) zakotvené uznesenie okresného súdu „sp. zn. 12 Cb 109/2006 zo 16. januára 2008“ priamo súviselo s ostatnými   napadnutými   rozhodnutiami.   Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo 14/2008 z 13. mája 2009 vyplýva, že sa viaže na základné konanie a rozsudok okresného súdu č. k. 12 Cb 106/2006-529 zo 7. mája 2007, ktoré rozhodnutie však touto sťažnosťou napadnuté nie je.

1.   K   námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.   1   Cob   12/2008   z   21.   februára   2008   a „uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 12 Cb 109/2006   zo   16.   januára   2008“,   resp.   pokiaľ   sa   vychádza   z   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu - rozsudkom okresného súdu č. k. 12 Cb 106/2006-529 zo 7. mája 2007

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol súvisiace rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu,   pretože   ich   postup   a   rozhodnutie   preskúmal   v   dôsledku   dovolania   sťažovateľa najvyšší   súd.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   (teda   vo   vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K námietke porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo 14/2008 z 13. mája 2009

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Podľa sťažovateľa   dovolací   súd „sa   nezaoberal   skutočnosťami   uvedenými   v   dovolaní,   ktoré preukazovali,   že odôvodnenie   prvostupňového   súdu   i odvolacieho súdu sa zakladali   na výrokoch sťažovateľa, ktorými sa sťažovateľ vyjadroval o svojej majetkovej situácii a ktoré boli vytrhnuté z kontextu, v dôsledku čoho pomery sťažovateľa neboli posúdené náležitým spôsobom.   Takáto   aplikácia   ustanovenia   §   138   ods.   1   O.s.p.   má   znaky   arbitrárneho rozhodnutia   a svojimi   dôsledkami   obmedzila   právo sťažovateľa   na prístup   k súdu.   (...) Vzhľadom na uvedené sú právne názory NS SR zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom označených práv.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (a v danom kontexte aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti dovolania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho námietkami v napadnutom dovolacom konaní, treba poukázať na ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   vo svetle okolností   každej   veci.   Z   citovaných   článkov ústavy   a dohovoru   však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že: „Podľa   §   236   O.s.p.   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len vo výslovne uvedených prípadoch upravených v § 237 až § 239 O.s.p.

Z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.s.p.   je   možné   dovolaním   napadnúť   každé rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   a   to   bez   ohľadu   na   povahu   predmetu   konania.   Pre prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa. Ak však odvolací súd odstránil vadu konania, ku ktorej došlo pred súdom prvého stupňa, nie je možné k nej prihliadnuť. Prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia   nie   je   tiež   daná   iba   tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 skutočne došlo.

Žalobca   podal   dovolanie   proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu   odvolacieho   súdu a dovolací súd zistil, že nebolo preukázané splnenie podmienok pre dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by súd oslobodenie nepriznal, hoci na to boli splnené podmienky. V danej veci chýba splnenie podmienok podľa § 138 ods. 1 O.s.p. V zmysle ust. § 138 ods. 1 O.s.p. môže súd oslobodiť účastníka konania od povinnosti platiť súdny poplatok, a to podľa pomerov účastníka.

Samotná   skutočnosť,   že   žiadateľ   o   oslobodenie   nemá   dostatok   finančných prostriedkov,   ešte   neznamená,   že   jeho   majetkové   pomery   odôvodňujú   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Pomery účastníka nie sú určované len finančnou hotovosťou, príjmami, ale jeho celkovou majetkovou situáciou. Po preskúmaní dôkazových materiálov v spise, mal dovolací   súd   za   preukázané,   že   odvolací   súd   nepochybil,   keď   potvrdil   prvostupňové uznesenie z dôvodu, že ako sám žalobca tvrdil, má nehnuteľný majetok vo veľkom rozsahu (l.č. 440), teda nespĺňa zákonom predpokladané podmienky podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na oslobodenie od poplatkovej povinnosti.

Dovolací súd má za to, že odvolací súd sa pri rozhodovaní riadil ustanovením § 138 ods. 1 O.s.p.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   prípustnosti dovolania v danej veci je síce zdôvodnený krátko, avšak právne relevantným spôsobom, najvyšší súd (s prihliadnutím aj na súvisiace odôvodnenia krajského súdu a okresného súdu, ktorý   založil   svoje   rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľa   na   predchádzajúcej   judikatúre všeobecných súdov a na vyjadreniach sťažovateľa v trestnom konaní) na zásadné námietky sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd považuje napadnuté odôvodnenie za dostatočné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd stručne uviedol dôvody („sám žalobca tvrdil, má nehnuteľný majetok vo veľkom rozsahu“), pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že ústavný súd nie je opravným súdom   právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto výrazné nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľa ako neprípustné a že pri tom vyslovil   právny   názor,   s   ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o   porušení   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa označených   článkov   ústavy   a   dohovoru,   preto   bolo   potrebné   v   tejto   časti   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009