znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 412/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ď., S., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžo 76/2007 z 5. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ď.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2007   doručená   sťažnosť   M.   Ď.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 76/2007 z 5. septembra 2007 tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré sa týkalo jeho prepustenia z Policajného zboru (ďalej aj „PZ“), bolo nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, nereagujúce na jeho argumenty. Sťažnosť bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   19.   decembra   2007,   pričom   napadnutý   rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. októbra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   č.   738   z   22.   decembra   2005   bol   prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, kde pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho referenta O. PZ V., a to z dôvodu, že počas výkonu štátnej služby túto nevykonával riadne, pretože 27. októbra 2005 asi o 11.15 h na tamojšom pracovisku pasovej kontroly   pre peších   a   osobné   motorové   vozidlá   na   vstupe   z   Ukrajiny   do   Slovenskej republiky bez oprávneného dôvodu prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny bankovku nezistenej meny a hodnoty, ktorú si ponechal pre vlastnú potrebu, a umožnil tejto osobe bezproblémový vstup na územie Slovenskej republiky, pričom túto skutočnosť bezodkladne neoznámil   príslušnému orgánu   aj   napriek   tomu,   že   podľa   §   168   Trestného   zákona   bol povinný tak urobiť, čím mal porušiť služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom,   a   jeho   ponechanie   v   služobnom   pomere   príslušníka   PZ   by   bolo   na   ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, ktorý minister vnútra svojím rozhodnutím č. p. KM-20/PK-2006 zo 7. marca 2006 zamietol a napadnutý personálny rozkaz potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dôvody prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru boli zistené vlastným šetrením nadriadeného, ktorý sa oboznámil s vyšetrovacím   spisom   policajného   orgánu   OBKOK   ÚIS   PZ   (úrad   inšpekčnej   služby), sp. zn. ČTS: UIS-86/KOK-2005 a po nahliadnutí do neho ako dôkaz v zmysle § 238 zákona č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej   len   „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) zabezpečil úradný záznam z nazretia do tohto vyšetrovacieho spisu č. p. PPZ-42-129/HCP-SO/2005 zo 16. decembra 2005.   Ako   ďalšie   dôkazy   použil   nadriadený   najmä   fotokópiu   plánu služieb   OHK   PZ na mesiac   október   2005,   fotokópiu   prehľadu   služby   z   27.   októbra   2005,   fotokópiu inštruktáže z 27. októbra 2005, fotokópiu programu mesačného hodnotenia práce policajtov OHK PZ, fotokópiu prezenčnej listiny z preškolenia právnych noriem, nariadení a pokynov, fotokópiu   prehľadu   o   odmenách   a   trestoch   sťažovateľa,   úradný   záznam spracovaný policajným orgánom OBKOK ÚIS PZ, sp. zn. ČTS: UIS-86/KOK-2005 z 19. decembra 2005 a vlastnoručne napísané vyjadrenia sťažovateľa k meritu veci. Tieto dôkazy, ako aj v konaní o rozklade poradnou komisiou ministra vnútra zabezpečený úradný záznam z prehliadnutia   ITP   (informačno   technické   prostriedky)   z vyšetrovacieho   spisu   sp.   zn. ČTS:   UIS-86/KOK-2005   spísaný   pod   č.   p.   KM-20/PK-2006   zo 16.   februára   2006, dostatočne preukázali, že sťažovateľ sa protiprávneho konania, zakladajúceho dôvod jeho prepustenia, ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, skutočne dopustil.

Zákonnosť rozhodnutia ministra vnútra o rozklade, ako aj personálneho rozkazu ministra   vnútra navrhol   sťažovateľ   preskúmať   súdom,   a   to   žalobou   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.   V správnej   žalobe sťažovateľ uviedol,   že   tvrdenie   žalovaného orgánu o tom, že dôkazy vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu dostatočne preukazujú, že sa sťažovateľ   protiprávneho   konania,   zakladajúceho   dôvod jeho   prepustenia   skutočne dopustil, nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, keďže táto skutočnosť nevyplýva ani zo záznamu vyhotoveného ITP, ani z výpovedí svedkov a obvinených. Sťažovateľ ďalej uviedol,   že   s cieľom   objasniť svoje konanie a vyvrátiť podozrenie z   trestnej   činnosti spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní. Vo výpovedi z 18. apríla 2006, keď   mu   bol   predložený   záznam   z ITP,   sťažovateľ   vysvetlil,   čo   mu   mohlo   byť odovzdané osobou prechádzajúcou hranicu 27. októbra 2005. Pri začatí trestného stíhania bola u neho vykonaná aj prehliadka, pričom žiadne dôkazy potvrdzujúce páchanie trestnej činnosti zistené neboli. Napokon uviedol, že jeho konanie počas služby 27. októbra 2005 bolo   obvyklým   prevzatím operatívneho   poznatku   od   osoby   spolupracujúcej   s   PZ napísaného na kúsku papiera, na ktorom bolo uvedené meno osoby aj číslo motorového vozidla,   ktoré   treba   podrobiť dôkladnej   prehliadke   aj   za   použitia   röntgenu.   Toto vysvetlenie nebolo ničím vyvrátené a existujú dôkazy, že sťažovateľ takýmto spôsobom preberal informácie   z operatívno-pátracej   činnosti   aj v období pred 27.   októbrom   2005. Podľa názoru sťažovateľa by bolo v rozpore so zákonom, keby výkon operatívno-pátracej činnosti,   ktorý   patril   do   jeho pracovnej   náplne,   bol   hodnotený   ako   hrubé   porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti. Sťažovateľ bol za výkon služby vždy pozitívne hodnotený, mal niekoľko pochvál a nikdy nebol disciplinárne trestaný. Záver žalovaného orgánu,   že sťažovateľovi   bolo   spáchanie protiprávneho konania zakladajúceho dôvod jeho   prepustenia   spoľahlivo   preukázané,   je predčasný   a   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.   Ak   by   aj   existovali   u   iných   policajtov   z   oddelenia   hraničnej   kontroly o preberaní úplatkov,   nemožno ich   dávať do   súvisu   s osobou sťažovateľa, lebo on sa takejto činnosti nikdy nedopustil. Zo záznamu spísaného policajným orgánom OBKOK ÚIS PZ,   sp.   zn.   ČTS:   UIS-86/KOK-2005   z 19. decembra   2005   sa   v   žiadnom   prípade   nedá preukázať, že sťažovateľ sa dopustil nejakého protiprávneho konania. Takéto hodnotenie uvedeného listinného dôkazu, v ktorom   nie je ani zmienka o sťažovateľovi,   ani o jeho trestnej   činnosti,   je   v   rozpore   so   zákonnými   ustanoveniami   upravujúcimi   hodnotenie dôkazov. Taktiež žalovaným orgánom vyprodukovaný záznam zo 16. februára 2006 nemôže byť   hodnotený   ako dôkaz   usvedčujúci   sťažovateľa   zo   spáchania   trestnej   činnosti   a porušenia služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. V žiadnom prípade nemôže ako dôkaz preukazujúci porušenie zákonných povinností sťažovateľa dňa 27. októbra 2005 slúžiť rozpis služieb z 27. októbra 2005 alebo záznam o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru z 15. decembra 2005, ku ktorému sa sťažovateľ písomne vyjadril 16. decembra 2005, pričom sťažovateľ vo svojom vyjadrení porušenie služobných   povinností nepriznáva.   Takéto   úvahy   pri   hodnotení   dôkazov   žalovaným orgánom sa vymykajú zásadám logického   myslenia a   správneho uvažovania a   nemajú podklad   v   dosiaľ   vykonanom dokazovaní.   Neexistuje   žiaden   dôkaz,   že   by   sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom porušil svoje služobné povinnosti, a teda, že by bol daný zákonný dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru.

O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom z 1. februára 2007 č. k. 1 S 192/2006-30, ktorým žalobu zamietol. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd sa s argumentmi, ktoré uviedol v odvolaní vo svojom rozhodnutí vôbec   nevysporiadal. Naopak, tvrdenia   uvádzané   žalovaným   akceptoval   ako pravdivé a objektívne   preukázané.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   dospel   na   základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto proti tomuto rozsudku podal odvolanie. Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa poukazoval na skutočnosť, že tvrdenia, že prevzal 27. októbra 2005 v čase asi o 11.15 h pri vykonávaní kontroly osôb vstupujúcich   na   územie   Slovenskej   republiky   od   „nestotožneného“   občana   Ukrajiny vstupujúceho na územie Slovenskej republiky bankovku nezistenej hodnoty a meny, ktorú si bez zákonného dôvodu aj ponechal pre vlastnú potrebu, a následne tomuto občanovi umožnil   bezproblémový   vstup   na   územie   Slovenskej   republiky, nemajú   oporu vo vykonanom   dokazovaní,   keďže   to   nevyplýva   ani   z   ITP,   obrazovo-zvukových záznamov   a   ich   prepisov,   o   ktorých   krajský   súd   a správne   orgány   opierajú   svoje rozhodnutia,   ani   zo   žiadnych   ďalších   vykonaných   dôkazov.   Zo záznamov   vyplýva   len prevzatie   „niečoho   od   niekoho“   a   všetko   ostatné   uvedené   v napadnutom   personálnom rozkaze   ako   dôvod   prepustenia   zo   služobného   pomeru   je   len nepodložené   tvrdenie služobného orgánu.

Najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   krajského súdu   z   1.   februára   2007   č.   k. 1 S 192/2006-30 potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že námietka sťažovateľa, že mu   nebolo   preukázané   prevzatie   bankovky   od   neznámeho   občana Ukrajiny,   nie   je relevantná, keďže zo spisu je zrejmé, že vo veci konajúce správne orgány vychádzali z ITP, obrazovo-zvukových   záznamov   a   ich prepisov   dokumentujúcich   protiprávne   konanie príslušníkov OHK PZ. Najvyšší súd ďalej dôvodí, že sťažovateľ mohol v podanom rozklade navrhnúť   dôkazy,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   preukázať,   že   sa   nedopustil protiprávneho konania, a poukazuje na to, že sťažovateľ ani v súdnom konaní nenavrhol doplnenie   dokazovania.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu, námietky   sťažovateľa   nie   sú právne významné z hľadiska preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o prepustení vydané.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že zákon o štátnej   službe   príslušníkov   PZ   v   §   241   určuje náležitosti   rozhodnutia,   pričom   jednou z nich   je,   že   rozhodnutie   musí vychádzať   zo   skutočného   stavu   veci,   ktorý   musí   byť v zmysle § 233 citovaného zákona presne a úplne zistený. Podľa § 233 ods. 2 citovaného zákona orgán pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez   ohľadu   na   to,   či   svedčia   v   prospech   alebo neprospech účastníka konania. Podľa názoru   sťažovateľa   napadnuté   rozhodnutia   správnych   orgánov   nespĺňajú   tieto   zákonné predpoklady, keďže predmetný skutkový stav v žiadnom prípade nebol presne a úplne zistený. Z napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, akými úvahami sa najvyšší súd pri hodnotení dôkazov riadil, prečo sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného, na základe čoho považuje tvrdenia žalovaného za preukázané a tvrdenia žalobcu - sťažovateľa nie, čím neboli   naplnené   požiadavky   ustanovení   §   132   a   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku.   Preskúmanie   zákonnosti   predpokladá,   že   súd   sa   vysporiada   s   tým,   či napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú zákonné, a teda či majú všetky zákonom vyžadované náležitosti   a nie sú v rozpore so zákonom. Podľa   názoru sťažovateľa si najvyšší súd túto jeho základnú úlohu nesplnil, a to práve z už uvedených dôvodov.

Sťažovateľ   je   z uvedených   dôvodov   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   svojím rozhodnutím sp. zn. 2 Sžo 76/2007 porušil jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Základné právo M. Ď. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo M. Ď. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 2 Sžo 76/2007 zo dňa 05. 09. 2007 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   SR   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR,   č.   k.   2   Sžo   76/2007   zo   dňa 05. 09. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. M. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk, ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť M. Ď. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296,- Sk na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. A. T., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Postatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu tým, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov,   prečo   sa   stotožnil   s tvrdeniami   správneho   orgánu   a prečo   ich   považoval   za preukázané. Sťažovateľ týmto vlastne tvrdí, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo zjavne neodôvodnené a arbitrárne, nereagujúce na jeho argumenty.

Z relevantných   rozhodnutí   (personálny   rozkaz,   rozklad,   rozsudok   a rozsudok o odvolaní) ústavný súd zistil, že sťažovateľ konštantne namietal skutočnosť, že personálny rozkaz, resp. personálny rozkaz potvrdený rozhodnutím o rozklade nemal dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Ústavný súd konštatuje, že táto námietka je závažná, a teda najvyšší súd bol povinný sa s ňou vysporiadať. (porov.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, 9. december 1994,   Hiro   Balani   v.   Spain,   sťažnosť   č.   18064/91,   §§   27-28).   Najvyšší   súd   uvedenú námietku neopomenul a v napadnutom rozsudku k nej uviedol, že nie je relevantná, pretože zo spisu je zrejmé, že vo veci konajúce správne orgány vychádzali z (bezprostredného) pozorovania dôkazov získaných z ITP, z trestného vyšetrovacieho spisu. Zároveň najvyšší súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   v rámci   konania   o rozklade   nevyužil   možnosť   navrhnúť dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa protiprávneho konania nedopustil.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že námietka, že nebolo preukázané prevzatie bankovky nie je relevantná. Sťažovateľ proti tomuto konštatovaniu oponuje. Ústavný súd uvádza, že z kontextu rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd nemyslel irelevantnosť námietky ako takej, ale irelevantnosť v tom zmysle, že bola vyvrátená dokazovaním vykonaným za použitia ITP.

Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   rozsudku   v okolnostiach   danej   veci   za akceptovateľné   z hľadiska   požiadaviek   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru. Na základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   rozhodnutím a označeným   základným   právom   nie   je   priama   súvislosť,   čo   je   dôvodom   odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na previazanosť relevantných rozhodnutí vzal ústavný súd do úvahy aj rozhodnutia, ktoré predchádzali rozhodnutiu najvyššieho súdu. V odôvodnení personálneho rozkazu   je   po   popise   skutku   z hľadiska   dokazovania   uvedený   len   zoznam   dôkazných prostriedkov. Rozsiahle rozhodnutie o rozklade (porov. § 243 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov   PZ) však   už   obsahuje   podrobný   opis   a hodnotenie   dôkazov,   ktoré   boli podkladom   pre   rozhodnutie,   vrátane   toho,   že   poradná   komisia   sa   osobne   presvedčila prehliadnutím ITP, že skutok sa naozaj stal, tak ako to je uvedené v personálnom rozkaze. Taktiež   sa   tam   konštatuje,   že   uvedené   dôkazy   boli   získané   zákonným   spôsobom s povolením krajského súdu. Možno teda uzavrieť, že správne súdy akceptovateľne a bez arbitrárnosti potvrdili rozhodnutia správnych orgánov.

Z   uvedených   dôvodov   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   právny   názor najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí hodnotiť ani ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený a preto ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008