znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 411/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj § 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 Er 317/2011-60 z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   Ing.   F.   B.   (podanie   z   24.   januára   2013) o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Podanie Ing. F. B. z 10. februára 2013 označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. januára 2013 doručené podanie Ing. F. B. (ďalej len „sťažovateľ“) z 24. januára 2013 označené ako „Ústavná   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Toto   podanie neobsahovalo žiaden petit, vyplývalo z neho to, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 317/2011-60 z 13. novembra 2012 boli zamietnuté námietky sťažovateľa proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie i návrh na odklad exekúcie vedenej proti nemu na návrh oprávnenej – Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky   –   na   vymoženie   pokuty   uloženej   mu   rozhodnutím   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) a prislúchajúcich trov konania. Toto uznesenie sťažovateľ prevzal 26. novembra 2012.

Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ uviedol (len) toto:«Tým, že nemôžem proti tomuto rozhodnutiu (t. j. uzneseniu okresného súdu, pozn.) podať   opravný   prostriedok   došlo   k   porušeniu   mojich   ústavných   práv   najmä   môjho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušenie mojich práv v tomto súdnom konaní opieram aj o odlišné rozhodnutie OS Bratislava   I.   v   inom   konaní,   ale   týkajúce   sa   rovnakého   prípadu   (rovnakej   exekúcie 2Er 1553/2010-5,   len   za   iné   obdobie),   kedy   súd   rozhodol   môj   prospech   -   povinného a nevyhovel návrhu oprávneného Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky... V tomto rozhodnutí bolo v poučení uvedené, že je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, čo aj navrhovateľ využil a odvolal sa na Krajský súd.

Z uvedeného postupu riešenia dvoch rovnakých prípadov na rovnakom súde (na OS Bratislava I.) aj rovnakých účastníkov, keď bol výsledok súdneho konania v môj neprospech „nemám možnosť opravného prostriedku“, pričom druhý účastník mal možnosť opravného prostriedku,   jednoznačne   svedčia   o   odlišnom   uplatňovaní   práva   na   spravodlivé   súdne konanie.

Obe exekučné konania sp. zn 4 Er 317/2011 a 2Er 1553/2010 sa týkajú pôvodných Rozhodnutí Výboru...   č. VP/18/09-K z 09.   12.   2009 a VP/48/09-K z 3.   12.   2008 spolu s opravným   rozhodnutím   VP/48/09-K/E   z   23.   11.   2009   o   uložení   pokuty   verejnému funkcionárovi – živnostníkovi.

Za   porušovanie   mojich   ľudských   práv   týmito   vyššieuvedenými   rozhodnutiami Výboru... som podal sťažnosť proti Slovenskej republike do Štrasburgu, kde je v konaní pod číslom sťažnosti 28341/10 - sp. zn: ECHR-LSvk 1.1R MIB/ZKO/apu.»

Na záver sťažovateľ dodal, že ďalšie skutočnosti a dôkazy doplní do 15 dní.

2.   Následne   15.   februára   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   ďalšie   podanie sťažovateľa z 10. februára 2013 označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. V úvode tohto podania sťažovateľ uvádza, že ním ústavnému súdu predkladá svoju sťažnosť z 24. januára 2013 doplnenú o nové skutočnosti v plnom znení.

2.1   V   texte   tohto   podania   sťažovateľ   podrobnejšie   opisuje   svoje   námietky   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu.   Ich   podstatou   je   tvrdenie,   že   okresný   súd   sa nevyrovnal s jeho námietkou proti oprávneniu oprávnenej navrhnúť predmetnú exekúciu, keďže toto oprávnenie má podľa čl. 11 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov patriť   len   výboru.   Poukazoval   pritom   na   konanie   v   inej   veci   (žaloba   štátu   proti sťažovateľovi o zaplatenie úrokov z omeškania z pokuty). Odlišné posudzovanie jeho veci podľa neho spôsobilo právnu neistotu. Ďalej okresný súd podľa sťažovateľa nerozhodol o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, čím mu uprel právo podať proti svojmu uzneseniu odvolanie.

2.2 V závere tohto podania sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal takýto nález:«1/   „Postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v   právnej   veci   4Er   317/2011-60... zo dňa   13.   11.   2012   došlo   k   porušeniu   práva   účastníka   Konania,   povinného (t.   j. sťažovateľa, pozn.)... na poskytnutie spravodlivej ochrany práv zaručeného v § 1, 2, 3 O. s. p., ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy... a čl. 1 a 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

2/   Rozsudok (správne   má   byť   uznesenie,   pozn.) Okresného   súdu   Bratislava   I. v právnej veci 4Er 317/2011-60... zo dňa 13. 11. 2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.»

3. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý bol podaný oneskorene alebo ktorý je zjavne neopodstatnený.

4. Ústavný súd sa predovšetkým zaoberal tým, ako posúdiť [§ 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde] podania sťažovateľa. Prvé podanie z 24. januára 2013 je nepochybne sťažnosťou v zmysle čl. 127 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“).   Z   obsahu   druhého   podania z 10. februára 2013 je zrejmé, že sťažovateľ ním sčasti   odstraňuje nedostatky pôvodnej sťažnosti (doplnenie petitu) a podstatne rozširuje sťažnostné body (teda svoje námietky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu). Jeho posúdeniu ako samostatnej sťažnosti bráni jednoznačne prejavená vôľa sťažovateľa v úvode, že má ísť len o doplnenie nových skutočností. Ústavný súd preto dospel k záveru, že toto podanie treba sčasti posudzovať ako zmenu sťažnosti (§ 95 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), hoci bola podaná ešte pred prijatím pôvodného podania na ďalšie konanie.

5. K podaniu z 24. januára 2013:

5.1 Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že toto podanie samo osebe nespĺňa ustanovené   náležitosti,   najmä   neobsahuje   sťažnostný   návrh   (petit),   ako   to   požaduje ustanovenie § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ však tento nedostatok v ďalšom podaní odstránil.

5.2   V   sťažnosti   z   24.   januára   2013   sťažovateľ   vzniesol   jedinú   námietku,   a   to porušenie jeho práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neexistenciou odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného   súdu.   Napadnuté   uznesenie   bolo   vydané   v   exekučnom   konaní,   v   ktorom   je v zmysle § 202 ods. 2 OSP odvolanie proti uzneseniam zásadne vylúčené, pokiaľ nie je osobitne pripustené. Vzhľadom na to, že Exekučný poriadok   v ustanovení § 50 ods.   4 pripúšťa   odvolanie   len   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   námietkam   vyhovelo,   a   podobne v ustanovení   §   56   ods.   7   pripúšťa   odvolanie   len   proti   uzneseniu,   ktorým   bol   povolený odklad exekúcie, možno a contrario uzavrieť, že proti uzneseniu zamietajúcemu námietky proti exekúcii a nepovoľujúcemu odklad exekúcie odvolanie nie je prípustné. Pre uznesenie zamietajúce námietky proti trovám exekúcie je to ustanovené aj v § 201 ods. 2 druhej vete Exekučného poriadku.

Ústavný súd už vyslovil, že všeobecný súd v zásade nezasiahne do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná spôsobom ustanoveným zákonom, keďže práve to   je   obsahom   označeného   základného   práva   (porov.   napr.   I.   ÚS   64/2012,   bod   22, II. ÚS 193/2013, časť II.1). Z uvedených ustanovení Exekučného poriadku zreteľne vyplýva neprípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sťažovateľ napáda.

5.3 Pokiaľ má sťažovateľ ústavnoprávne výhrady k zákonnej úprave Exekučného poriadku,   má   možnosť   sa   obrátiť   na   súd   s   návrhom   na   prerušenie   konania   a   podanie príslušného návrhu ústavnému súdu [čl. 144 ods. 2 ústavy, § 109 ods. 1 písm. b) OSP], čomu   nebráni   ani   ustanovenie   §   36   ods.   6   Exekučného   poriadku   (porov.   meritórne prerokovanie veci sp. zn. PL. ÚS 111/2011, č. 1/2012 Zb. ÚS). Treba však podotknúť, že legitimovaným   na   podanie   takého   návrhu   by   nebol   okresný   súd,   ktorý   sťažovateľa   len poučuje o prípustnosti opravného prostriedku, ale len odvolací súd, ktorému by sťažovateľ adresoval svoje odvolanie a ktorý by ho v dôsledku zákonnej úpravy mal odmietnuť. Len u odvolacieho   súdu   by   totiž   prichádzalo   do   úvahy   použitie   uvedených   vylučujúcich ustanovení v prerokovávanej veci v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy. Okresný súd tak nemal inú možnosť,   než   sťažovateľa   v   zmysle   zákona   poučiť   o   neprípustnosti   odvolania.   Takéto poučenie tak nemôže predstavovať zásah do základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. podobne II. ÚS 128/2011, č. 101/2011 Zb. ÚS).

5.4 Pokiaľ ide o námietku odlišného posúdenia prípustnosti odvolania v inom konaní medzi   rovnakými   účastníkmi,   je   táto   odlišnosť   dôsledkom   toho,   že   v   konaní   sp.   zn. 2 Er 1553/2010 okresný súd uznesením z 11. apríla 2012 námietkam sťažovateľa vyhovel. Proti   takému   uzneseniu   však   prípustnosť   odvolania   vyplýva   priamo   z   už   citovaného ustanovenia § 50 ods. 4 Exekučného poriadku. Zjavne je preto dôvodom zásahu do práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy priamo zákon, nie uznesenie súdu, ktoré ho v poučení reprodukuje. Preto možno odkázať na argumentáciu v predchádzajúcom bode 5.3 a netreba sa vôbec zaoberať otázkou, či obsahom základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy vôbec môže byť rovnaké zaobchádzanie s tým istým účastníkom v rôznych konaniach a nielen rovnaké zaobchádzanie so všetkými účastníkmi v tom istom (jednom) konaní.

Len na dokreslenie možno dodať, že z príloh predložených sťažovateľom zreteľne vyplýva, že uvedené uznesenie č. k. 2 Er 1553/2010-50 z 11. apríla 2012 bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 244/2012 zo 17. októbra 2012 zmenené tak, že námietky sťažovateľa boli tiež zamietnuté.

5.5 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa z 24. januára 2013   zjavne   neopodstatnená,   pretože nie   je   daná   vzájomná   súvislosť   označeného základného práva s napadnutým uznesením okresného súdu (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). To umožňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde.

6. K podaniu sťažovateľa z 10. februára 2013:

6.1 Sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy sa v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   podáva   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   napádaného rozhodnutia. Zmyslom uvedenej lehoty je chrániť právnu istotu nastolenú právoplatnými rozhodnutiami. Je vecou osôb, ktoré tvrdia, že ich práva boli takým rozhodnutím porušené, aby toto porušenie uplatnili čo najskôr, keď ešte ochrana poskytnutá ústavným súdom môže byť účinná. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd návrhom (sťažnosťou) viazaný, znamená nielen   viazanosť   petitom   sťažnosti   (porov.   napríklad   IV.   ÚS   106/2013   a   tam   citovaná prejudikatúra),   ale   navyše   aj   viazanosť   skutkovými   tvrdeniami   uvedenými   v   sťažnosti (porov. IV. ÚS 74/04, č. 54/2004 Zb. ÚS). Podľa názoru ústavného súdu to však ďalej znamená aj to,   že   je viazaný tzv.   sťažnostnými   bodmi,   teda   rozsahom   námietok,   ktoré sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu alebo postupu orgánu verejnej moci uplatňuje.

Zákon o ústavnom súde síce neupravuje, aké následky nastúpia v prípade, že určité námietky budú uplatnené až po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako to ustanovuje napríklad § 205 ods. 3 a § 250h ods. 1 časti vety za bodkočiarkou OSP. Podľa názoru ústavného súdu však treba princíp uvedený v citovaných ustanoveniach aplikovať rovnako aj na sťažnosť podanú ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. V konaní o takej sťažnosti možno preto vziať zreteľ len na také sťažnostné body (námietky   proti   napadnutému   aktu   verejnej   moci),   ktoré   boli   dostatočne   vymedzené v dvojmesačnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Tým, samozrejme, nie je vylúčené precizovať uplatnené námietky či dopĺňať právnu argumentáciu aj po uplynutí tejto   lehoty;   nové   námietky   proti   napadnutému   aktu   verejnej   moci   však   uplatňovať nemožno. Platí to o to viac, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom, na podania ktorého ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   uplatňuje   prísnejšie   požiadavky   (porov.   napr. II. ÚS 117/05, č. 81/2005 Zb. ÚS).

Podanie   sťažovateľa,   ktorým   tento   dopĺňa   ďalšie   sťažnostné   body   (námietky)   po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti, ktoré by inak bolo možné kvalifikovať ako zmenu sťažnosti (§ 95 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), tak nemožno meritórne prerokovať a treba ho bez ďalšieho odmietnuť ako neprípustnú zmenu sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde per analogiam.

6.2 V prerokúvanej veci je z bodov 1 a 2 tohto uznesenia zrejmé, že sťažovateľ, ktorý je zastúpený advokátom, vo svojej sťažnosti z 24. januára 2013 uplatnil jedinú námietku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, a to neprípustnosť odvolania proti nemu. Všetky   ďalšie   námietky   (nedostatočné   odôvodnenie,   nedostatok   aktívnej   legitimácie oprávneného a pod.) uplatnil až v podaní z 10. februára 2013, ktorým „doplnil“ pôvodnú sťažnosť. Keďže však napadnuté uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho vlastných slov doručené už 26. novembra 2012 a dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti uplynula 26. januára 2013, je podanie z 10. februára 2013 oneskorené. V zmysle uvedené už preto nebolo možné prihliadnuť na námietky uvedené navyše oproti sťažnosti z 24. januára 2013,   ale   toto   podanie   (v   časti,   v   ktorej   ho   nebolo   možné   považovať   za   odstránenie nedostatkov pôvodnej sťažnosti) ako neprípustnú zmenu pôvodnej sťažnosti odmietnuť.

6.3 Ústavný súd len pripomína, že v prerokúvanej veci nebolo potrebné zaoberať sa tým, čo by sa zmenilo na uvedených právnych záveroch, ak by k rozšíreniu sťažnostných bodov (námietok) došlo po uplynutí lehoty v dôsledku výzvy ústavného súdu na opravu sťažnosti, alebo dokonca po ustanovení advokáta sťažovateľovi, ktorý podal sťažnosť bez advokátskeho zastúpenia. Sťažnosť z 24. januára 2013 sa totiž vyznačovala jedinou vadou, a to chýbajúcim petitom, vo zvyšku bola dostatočne určitá a námietka v nej uplatnená bola stručne, ale inak jasne formulovaná a odôvodnená. O advokátskom zastúpení sťažovateľa taktiež nebolo žiadnych pochýb, o čom svedčia splnomocnenia priložené v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde už k sťažnosti z 24. januára 2013.

7.   Z uvedených   dôvodov   senát   ústavného   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   pri predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   odmietol   sťažnosť z 24. januára 2013, ako aj následné podanie z 10. februára 2013, tak ako to je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013