znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 411/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   P.,   B.,   t. č. vo výkone   trestu   H.,   vo   veci namietaného porušenia práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný zaručeného v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestnými rozkazmi Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 1 T 194/2008 z 19. februára 2009 a sp. zn. 3 T 97/2009 zo 17. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2010 doručená sťažnosť P. P., B., t. č. vo výkone trestu H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný zaručeného v čl. 4 ods. 1 Protokolu   č.   7   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „protokol č. 7 k dohovoru“) trestnými rozkazmi Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 194/2008 z 19. februára 2009 a sp. zn. 3 T 97/2009 zo 17. augusta 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „27. 11. 2008 som sa dopustil krádeže... pričom uvedenej krádeže som sa dopustil napriek tomu, že som bol dňa 4. 8. 2008 za drobnú krádež – priestupok proti majetku pod. § 50 ods. 1 zák. č. 372/ 1990 Z. z. o priestupkoch postihnutý pokutou nezaplatenou na mieste... a trestným rozkazom Okresného súdu Trnava č. k. 1 T/74/2007 zo dňa 8. 10. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. 8. 2008 som bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona a bol som za obdobný čin v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutý hoci som bol za taký čin v prechádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch postihnutý čím som spáchal prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f, ods. 3 písm. b) Trestného zákona.

Trestný poriadok síce neobsahuje ustanovenia hovoriace o tom, že postihnutie za priestupok   by   bránilo   prejednaniu   veci   v   trestnom   konaní,   avšak   takéto   ustanovenie obsahuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.

Touto medzinárodnou zmluvou je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k tomuto Dohovoru, podľa ktorého nikoho nemožno   stíhať   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   bol   oslobodený   alebo   odsúdený   konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal zrušenie trestných rozkazov okresného súdu sp. zn. 1 T 194/2008 z 19. februára 2009 a sp. zn. 3 T 97/2009 zo 17. augusta 2009. Zároveň požadoval priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 k dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   práva   trestnými   rozkazmi okresného súdu   je predovšetkým   potrebné uviesť,   že jednou   zo základných   podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 26. augusta 2010 (podaná na poštovú   prepravu   24.   augusta   2010).   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   trestný   rozkaz okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   194/2008   z   19.   februára   2009   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť 2. marca 2010 a trestný rozkaz sp. zn. 3 T 97/2009 zo 17. augusta 2009 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 23. februára 2010.

Podľa § 356 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestný rozkaz sa stane právoplatným, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľným, ak

a) odpor nebol podaný, uplynutím lehoty na podanie odporu, b) odpor bol vzatý späť, dňom jeho späťvzatia, c) sa oprávnená osoba vzdala práva podať odpor a obvinený súčasne vyhlásil, že nesúhlasí, aby odpor podala v jeho prospech iná oprávnená osoba, dňom vzdania sa práva podať odpor.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ sa o prípadnom namietanom   porušení   práva   zaručeného   v   čl.   4   ods.   1   protokolu   č.   7   dohovoru   musel dozvedieť najneskôr nadobudnutím právoplatnosti trestných rozkazov (t. j. 2. marca 2010 a 23. februára 2010). Zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti ústavnému súdu teda nepochybne uplynula pred jej podaním.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   odmietol   ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec poznamenáva, že ak by aj bola sťažnosť sťažovateľa podaná včas,   ústavný   súd   by ju musel   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci,   a   to vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy in fine („ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“).   Toto   ustanovenie   má   za následok,   že   ústavný   súd   môže   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo   slobode, porušenie ktorých je namietané iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi   Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania, sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutých trestných rozkazov okresného súdu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorým je v tomto prípade odpor. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť proti trestnému rozkazu sp. zn. 1 T 194/2008 z 19.   februára   2009   nevyužil,   a   teda   odpor   nepodal.   Proti   trestnému   rozkazu   sp.   zn. 3 T 97/2009 zo 17. augusta 2009 sťažovateľ 4. januára 2010 odpor podal, ale 23. februára 2010 ho vzal späť.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa by bolo možné odmietnuť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní finančného   zadosťučinenia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáhal,   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo, ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010