znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 410/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš a jeho uzneseniami sp. zn. 7 Er 849/2007 z 10. augusta 2012 (Rvp 20949/2013), sp. zn. 7 Er 688/2007 z 10. augusta 2012 (Rvp 20950/2013), sp. zn. 7 Er 286/2006 z 28. júna 2012 (Rvp 20951/2013), sp. zn. 5 Er 589/2008 z 10. augusta 2012 (Rvp 20952/2013), sp. zn. 8 Er 685/2007 z 13. augusta 2012 (Rvp 20953/2013) a sp. zn. 8 Er 950/2007 z 13. augusta 2012 (Rvp 20954/2013), postupom Okresného súdu Čadca a jeho   uzneseniami sp.   zn.   8   Er   87/2005   z   13.   marca   2012   (Rvp   20955/2013),   sp.   zn. 12 Er 1027/2006 zo 4. mája 2012 (Rvp 20956/2013), sp. zn. 13 Er 825/2006 z 27. júla 2011 (Rvp 20957/2013), sp. zn. 13 Er 260/2006 zo 4. augusta 2011 (Rvp 20958/2013) a sp. zn. 10 Er 59/2004 z 8. júna 2012 (Rvp 20959/2013), postupom Okresného súdu Žilina a jeho uzneseniami   sp.   zn.   20   Er   2048/2006   z   3.   augusta   2012   (Rvp   20960/2013),   sp.   zn. 20 Er 25/2005 z 2. augusta 2012 (Rvp 20961/2013), sp. zn. 20 Er 794/2003 z 1. augusta 2012 (Rvp   20962/2013)   a sp.   zn. 18 Er   49/2004 z 1. augusta   2012 (Rvp   21236/2013) a postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   10   Er   139/2007 zo 7. februára 2013 (Rvp 20963/2013), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami   sp.   zn.   21   CoE   7/2013   z   29.   apríla   2013   (Rvp   20949/2013),   sp.   zn. 3 CoE 53/2013 z 11. júna 2013 (Rvp 20950/2013), sp. zn. 20 CoE 9/2013 z 23. mája 2013 (Rvp 20951/2013), sp. zn. 20 CoE 4/2013 z 23. mája 2013 (Rvp 20952/2013), sp. zn. 21 CoE 11/2013 z 29. apríla 2013 (Rvp 20953/2013), sp. zn. 20 CoE 10/2013 z 27. mája 2013 (Rvp 20954/2013), sp. zn. 6 CoE 82/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 20955/2013), sp. zn.   6   CoE   71/2013   z   31.   mája   2013   (Rvp   20956/2013),   sp.   zn.   3   CoE   198/2012 z 25. apríla   2013   (Rvp   20957/2013),   sp.   zn.   2   CoE   39/2013   z   22.   mája   2013 (Rvp 20958/2013), sp. zn. 8 CoE 72/2013 z 26. apríla 2013 (Rvp 20959/2013), sp. zn. 3 CoE 233/2012 zo 16. mája 2013 (Rvp 20960/2013), sp. zn. 21 CoE 259/2012 z 29. mája 2013 (Rvp 20961/2013), sp. zn. 11 CoE 9/2013 zo 17. júna 2013 (Rvp 20962/2013), sp. zn. 9 CoE 80/2013 z 30. mája 2013 (Rvp 21236/2013) a sp. zn. 9 CoE 75/2013 z 30. mája 2013 (Rvp 20963/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 20949/2013 až sp. zn. Rvp 20963/2013 a sp. zn. Rvp 21236/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 20949/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   3.   a   10. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   už   označeným   postupom Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš,   Okresného   súdu   Čadca,   Okresného   súdu   Žilina, a Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „postupy   a   uznesenia   okresných   súdov“) a postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   už   označenými uzneseniami (ďalej len „postupy a uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania.   V   priebehu   exekučných   konaní   bolo   uzneseniami   okresných   súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uzneseniami okresných súdov a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené   uznesenia   okresných   súdov   a   uznesenia   krajského   súdu,   veci   vráti   okresným súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Ústavný   súd   poukazuje   na   nesprávne   označenie   dátumu   vydania   napadnutých uznesení Okresného súdu Čadca sp. zn. 12 Er 1027/2006 (Rvp 20956/2013), Okresného súdu   Žilina   sp.   zn.   20   Er   794/2003   (Rvp   20962/2013)   a   krajského   súdu   sp.   zn. 2 CoE 39/2013   (Rvp   20958/2013)   sťažovateľkou   v   petite   sťažnosti.   Uvedené   nesprávne označenie ústavný súd považoval za zrejmú nesprávnosť a vychádzajúc z príloh sťažností, uviedol v záhlaví tohto uznesenia správny dátum označených uznesení.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 20949/2013 až sp. zn. Rvp 20963/2013 a sp. zn. Rvp 21236/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 21236/2013

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že uznesením sp. zn. I. ÚS 194/2014 zo 7. mája 2014 rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 21015/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva   podľa   čl.   47   charty   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 18 Er 49/2004 z 1. augusta 2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 80/2013 z 30. mája 2013, ktorým uvedenú sťažnosť odmietol v časti smerujúcej   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Žilina   z   dôvodu   nedostatku   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie a v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   aj   v konaní   pôvodne   vedenom   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp   21236/2013   vystupujú   identickí   účastníci,   predmet   konania   je   rovnaký a sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   rovnakých   práv   vo   vzťahu   ku konaniu krajského súdu, o ktorom už ústavný súd rozhodol svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 194/2014 zo 7. mája 2014. Inými slovami, sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd konal vo veci, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky konania, vzhľadom na čo ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S   prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.4   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   v podstate   identických   sťažností   sťažovateľky   a   plne   sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III.   ÚS   7/2013   z 15. januára   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   377/2013   z   26.   júna   2013   a   sp.   zn. III. ÚS 453/2013   z 26. septembra   2013,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí všeobecných   súdov   o neprípustnosti,   resp.   zastavení   exekúcie,   pretože   rozhodcovský rozsudok   a   tiež   notárska   zápisnica,   na   podklade   ktorých   boli   exekúcie   vedené   (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažností, a prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti, ústavný súd aj v tomto prípade sťažnosti v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014