znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 410/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   F.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   uznesením   Okresného   súdu   Zvolen   č. k. 23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   zaručeného   v   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010.

2. Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že krajský súd uznesením sp.   zn.   17   CoE 42/2010   z   31.   marca   2010   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 23 Er 653/2008-58   zo   4.   januára   2010,   ktorým   okresný   súd   zastavil   exekúciu   proti povinnému   o   vymoženie   dlžného   zákonného   poistného   s   príslušenstvom   a   dlžnej   časti zákonného   poplatku   z omeškania   a   zároveň   rozhodol   o   povinnosti   sťažovateľky   (ako oprávnenej)   zaplatiť   povinnému   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   122,09   €. Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľku zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka zastáva názor, že uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 653/2008-58 zo   4.   januára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   17   CoE   42/2010 z 31. marca 2010 boli porušené ňou označené práva.

3. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľka relevantné ustanovenia (§ 37 ods. 1, § 200 a § 203 ods. 1 a 2) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok),   ako   aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“ (§ 142 ods. 1, § 146 ods. 2, § 157 ods. 2, § 224 ods. 1 a § 251 ods. 4)] poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti povinnému zastavené.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   po „zastavení   exekučného   konania   OS   ZV Uznesením 1 priznal Povinnému náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní na základe ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSP. KS BB napádanú časť Uznesenia 1 potvrdil, pričom v odôvodnení Uznesenia 2 uviedol, že ustanovenia OSP sa použijú, ak osobitný predpis Exekučný poriadok neustanoví niečo iné. Exekučný poriadok údajne nemá osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania, a teda na náhradu trov konania sa primerané použijú ustanovenia OSP. Rovnako tak v zmysle ust. §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku   údajne   došlo   k   zavineniu   zastavenia   exekúcie oprávneným – Sťažovateľom.

Uznesením 2 súd potvrdil Uznesenie 1, pričom rozhodol opätovne o náhrade trov právneho zastúpenia Povinného v odvolacom exekučnom konaní.“.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla:„Proces   rozhodovania   o   trovách   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   vykazuje zásadné   odchýlky   od   procesu   rozhodovania   o   trovách   konania   podľa   OSP, resp. rozhodovanie   podľa   tretej   časti   tretej   hlavy   OSP   o   trovách   exekučného   konania zásadne   neprichádza   do   úvahy,   nakoľko   Exekučný   poriadok   upravuje   náhradu   trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach.

Vyššie   uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   ustanovenie   §   251   ods.   4   OSP,   ktoré ustanovuje, že na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k OSP, upravuje trovy exekučného konania vo svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní   exekúcie.   Oprávnený   a   exekútor   majú   nárok   na   náhradu   trov   potrebných   na účelné vymáhanie nároku a podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie náhrady trov právneho zastúpenia Povinného v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho poriadku.“

5. V spojitosti s uvedenými skutočnosťami sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   konkrétne   na   jeho rozsudok sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že „Exekučný poriadok pritom vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri   výkone   exekúcie   vznikli   povinnému   (podľa   §   200   ods.   1   druhej   vety   Exekučného poriadku a contrario), a teda ani s možnosťou uloženia povinnosti na náhradu takýchto trov ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1 Exekučného   poriadku   oprávnený   a   súdny   exekútor).“.   Podľa   nej   v   zmysle   uvedenej judikatúry rozhodujú aj viaceré všeobecné súdy v obdobných konaniach, keď poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 65/2008 z 21. augusta 2008, v ktorom odvolací súd   rozhodol   o   priznaní   trov   právneho   zastúpenia   povinného   okresným   súdom   tak,   že predmetný výrok rozhodnutia okresného súdu zrušil.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd preto rozhodli v danej veci v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami a ustálenou judikatúrou a vzhľadom na to sú ich rozhodnutia arbitrárne. Tým došlo podľa jej tvrdenia aj k porušeniu jedného z jej najvýznamnejších   základných   práv,   a   to   základného   práva   na   súdnu   ochranu implementujúceho aj jej právo na spravodlivé súdne konanie. Zároveň tým tieto súdy podľa názoru sťažovateľky zasiahli aj do jej základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže majetok podľa nej predstavujú aj pohľadávky.

6.   Sťažovateľka   v   závere   zhrňuje   svoje   výhrady   proti   označeným   rozhodnutiam všeobecných súdov okrem iného tvrdiac, že „súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.

7. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/42/2010 zo dňa 31. 03. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4 Er/444/2008-58 zo dňa 04. 01. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2.   Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.   zn.   17 CoE/42/2010 zo dňa 31. 03. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er/653/2008-58 zo dňa 04. 01. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpeniam Sťažovateľa.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   tiež   posúdiť,   či   táto   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

10. Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej úprave ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s listinou.

12.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   k   čomu   malo   podľa   nej   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   uznesením   č. k. 23 Er 653   2008-58   zo   4.   januára   2010   (po   zastavení   exekúcie   v dôsledku   vyhovenia námietkam povinného) jej ako oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi povinného, ako aj tým, že krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti (t. j. v časti proti výroku o náhrade trov konania z titulu právneho zastúpenia povinného). Krajský   súd   zároveň   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   povinnému   na   účet   jeho právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania.

13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Er 653/2008-58 zo 4. januára 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto   právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   mal   krajský   súd v odvolacom konaní.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v podobe odvolania smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

14. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   krajského súdu sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 (obdobne napr. m. m. III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnému nemá oporu v Exekučnom poriadku, je nedostatočne odôvodnené a nereflektuje argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

15. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka ako oprávnená v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia a navrhla, aby odvolací súd zmenil druhý výrok napadnutého uznesenia. Svoje odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu   prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Vo svojom odvolaní uviedla, že proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o trovách konania podľa Občianskeho súdneho   poriadku.   Okrem   uvedených   skutočností   v odvolaní   namietala   aplikáciu ustanovenia   §   203   Exekučného   poriadku   na   rozhodnutie   o trovách   exekúcie   aj   z toho dôvodu,   že   uvedené   ustanovenie   možno   aplikovať   len   v tom   prípade,   ak   k zastaveniu exekúcie dôjde zavinením oprávneného, čo nie je tento prípad, pretože v danom prípade došlo   k zastaveniu   exekúcie   na   základe   predchádzajúcich   uznesení   okresného   súdu a krajského súdu, ktorými tieto súdy vo svojom odôvodnení vyhlásili exekučný titul za nulitný akt. Sťažovateľka ako oprávnená zdôraznila, že ak došlo k zastaveniu exekúcie, pretože súd vyhlásil exekučný titul za nulitný akt a nedošlo k nemu zavinením oprávneného, nemožno zaviazať oprávneného (t. j. sťažovateľku) na náhradu trov súdneho exekútora a už vôbec nie na náhradu trov povinného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka ako oprávnená navrhla, aby okresný súd zrušil druhý výrok odvolaním napadnutého uznesenia. V prípade, že okresný súd odvolaniu v celom rozsahu nevyhovie, navrhla, aby druhý výrok odvolaním napadnutého uznesenia zrušil odvolací súd.

Povinný v písomnom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky uviedol, že s argumentmi, ktoré uviedla sťažovateľka, sa nemôže stotožniť a že sudca súdu prvého stupňa rozhodol správne.   Poukázal   na   to,   že   vzhľadom   na to,   že   v Exekučnom   poriadku   chýba detailná úprava náhrady trov, ktoré vznikli povinnému v exekučnom konaní, je podľa neho potrebné v danej veci aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce trovy konania. Uviedol, že s trovami právneho zastúpenia v exekučnom konaní počíta aj v § 14   ods.   2   písm.   f)   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Zároveň   uviedol,   že   nesprávne   a nepresné   označenie povinného je nepochybne skutočnosť,   pri   ktorej   musí   oprávnený za dodržanie náležitej opatrnosti   predvídať,   že   ním   navrhovaná   exekúcia   môže   byť   z dôvodu   nedostatku materiálnej   vykonateľnosti   zastavená.   Nesprávne   označenie   povinného   ako   prekážku vykonania rozhodnutia mohol oprávnený objektívne predvídať už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že predmetné exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu zavinenia   oprávnenej   (t.   j.   sťažovateľky),   pretože   z odôvodnenia   uznesenia   okresného súdu, ako   aj   uznesenia   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   platobné   výmery   č. 1103/2001 a č. 1104/2001 z 22. októbra 2001 nemôžu byť z dôvodu nesprávneho označenia povinného vykonateľnými   rozhodnutiami,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   exekúciu   vykonať. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania v sume 62,65 €.

16.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   odvolanie   prerokoval   a odvolaním   napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 17 CoE 42/2010 z 31. marca 2010 najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia, a potom uviedol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu daným odvolaním podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.   2 O. s. p.   a uznesenie okresného súdu podľa ust.   § 219 ods.   1 O. s. p.   ako vecne správne potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne, keď na náhradu trov, ktoré vznikli v priebehu exekúcie povinnému, zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom oprávneného v tom, že v ust. § 200 Exekučného poriadku sú vymedzené trovy exekúcie tak, že trovami exekúcie je odmena exekútora,   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Z uvedeného však bez ďalšieho nevyplýva, že by súd len pre absenciu právnej   úpravy   v   Exekučnom   poriadku   nemal   rozhodnúť   o   náhrade   trov   exekučného konania   medzi   účastníkmi   konania   navzájom.   Povinný   vo   vyjadrení   k   odvolaniu oprávneného správne poukázal na ust. § 251 ods. 4 O. s. p., podľa znenia ktorého je možné na   rozhodnutie   o   trovách   medzi   účastníkmi   exekučného   konania   navzájom   aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, upravujúce náhradu trov konania. Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky   od   procesu   rozhodovania   o   trovách   konania   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku. V základnom konaní rozhoduje súd o trovách konania na návrh, spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, alebo po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods.   1 a 3 O. s. p.).   V konaní   o výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku a tiež v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa povinnému ukladá všeobecná povinnosť nahradiť trovy exekúcie vyjadrená v poverení súdneho exekútora na vykonanie exekúcie tak, že sa súdny exekútor poveruje vymôcť pohľadávku oprávneného spolu s príslušenstvom, trovami predchádzajúceho konania a trovami exekúcie. Exekučné konanie sa spravidla začína z toho dôvodu, že povinný si dobrovoľne nesplnil vykonateľným rozhodnutím uloženú povinnosť. Exekučný poriadok preto v § 197 ods. 1 stanovuje len to, že náklady za výkon exekučnej činnosti, ktoré sú vymedzené v § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Medzi trovy exekúcie radí Exekučný poriadok aj trovy oprávneného a v § 200 ods. 1 ustanovuje, že oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Trovy exekúcie vymáha súdny exekútor na základe súdom vydaného poverenia súčasne s vymáhaním pohľadávky oprávneného. Exekučný poriadok nepočíta s možnosťou   náhrady   tých   trov,   ktoré   pri   výkone exekúcie   vznikli povinnému. Právo na náhradu trov exekúcie podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku nemôže vzniknúť povinnému; takéto právo nemožno vyvodiť ani z § 200 ods. 3 Exekučného poriadku, lebo toto   ustanovenie   rieši   len   vzťah   vzniknutý   medzi   exekútorom   a   oprávneným   (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 06. 2005 sp. zn. 5 M Cdo 12/2004). Kým exekúcia prebieha, nemá súd možnosť zasiahnuť do jej výkonu a uskutočňovať ju iným spôsobom ako predpokladá Exekučný poriadok. Oprávnenie súdu rozhodovať o trovách účastníkov   exekučného   konania   nastupuje   len   v   prípade   jej   zastavenia.   Výslovne   to upravuje   Exekučný   poriadok   v   §   200   ods.   2.   O   trovách   exekútora   rozhoduje   súd   pri zastavení exekúcie podľa Exekučného poriadku, pretože len Exekučný poriadok uvažuje s exekútorom ako účastníkom konania, aj to len v obmedzenom rozsahu v časti, v ktorej rozhoduje o trovách exekúcie. Na druhej strane Exekučný poriadok pre účely rozhodovania o trovách exekúcie vôbec nerieši vzťah medzi oprávneným a povinným, preto je potrebné na tento vzťah aplikovať, tak ako bolo vyššie konštatované, príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce rozhodovanie o trovách konania a to podľa ust. § 251 ods. 4 O. s. p., to znemená, že pri nedostatku osobitnej právnej úpravy pre rozhodnutie o trovách exekúcie medzi oprávneným a povinným je nutné aplikovať všeobecnú úpravu obsiahnutú v Občianskom súdnom poriadku. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že táto situácia môže nastať len v prípade, ak bude exekúcia zastavená. Zastavenie exekúcie sa účinkami rovná zastaveniu konania, preto v prípade zastavenia exekúcie alebo zastavenia exekučného konania podľa § 36 ods. 3 Exekučného poriadku bude súd o trovách exekučného konania medzi   oprávneným   a   povinným   rozhodovať   podľa   §   146   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku podľa toho, ktorý z účastníkov procesné zavinil zastavenie exekúcie (exekučného konania); trovy priznané povinnému voči oprávnenému si musí povinný (v prípade, že mu ich oprávnený neuhradí dobrovoľne) vymáhať v samostatnom exekučnom konaní.

Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   v   druhej   výrokovej   vete   uznesenia   ako   vecne   správne   potvrdil   (aj   keď z iných dôvodov vo vzťahu k aplikácii ustanovenia upravujúceho rozhodovanie o trovách konania)   podľa   ust.   §   219   ods.   1   O. s. p.,   ktoré   umožňuje   odvolaciemu   súdu   potvrdiť rozhodnutie okresného súdu aj v prípade, že je správne len vo výroku a nie aj v dôvodoch. Zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie spočíva v tom, že proti povinnému (v zmysle návrhu   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   označeného   identifikačným   číslom)   podal návrh   na   vykonanie   exekúcie,   hoci   ním   označený   povinný   nebol   hmotnoprávne legitimovaným účastníkom (nositeľom povinnosti z exekučného titulu), preto bola exekúcia po právoplatnosti uznesenia o jej vyhlásení za neprípustnú zastavená.“

17.   K   sťažovateľkou   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   rozhodnutia krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.

V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovil   zákon.   Ústavný   súd   sa   vo   svojej doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k   zásade   prednosti   ústavne   konformného   výkladu,   čo v konaní   o   súlade   právnych   predpisov   vyjadril   týmto   právnym   názorom:   „Keď   právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými   dohovormi   a   druhý   výklad je s   nimi   v   nesúlade,   nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom   zdôrazňuje,   že   z   tejto   zásady   „vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd“   (II.   ÚS   148/06, m. m.   napr.   IV.   ÚS   96/07).   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   citovaným   dodáva,   že   ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu   ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnosť tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z   ústavy,   ako   aj   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

19.   Vychádzajúc   z   týchto   úvah   sa   ústavný   súd   zaoberal   posúdením   obsahu napadnutého   rozhodnutia   z   uvedených   hľadísk   a   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade boli splnené podmienky na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného.

20. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom poriadku   nerieši   explicitne   možnosť   náhrady   trov   exekučného   konania   vzniknutých povinnému.   V   okolnostiach   daného   prípadu   bolo   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa preukázané, že sťažovateľka pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie uviedla nesprávne a nepresné   označenie   povinného,   na   základe   čoho   bolo   exekučné   konanie   zastavené z dôvodu   zavinenia   oprávneného   (sťažovateľky).   Aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 6 Sž 99/00 názov (obchodné meno) právnickej osoby je jej nevyhnutným pojmovým znakom a slúži predovšetkým na jej identifikáciu, a tým aj na odlíšenie   od   ostatných   subjektov.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   23   Er   653/2008-58 zo 4. januára 2010 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách konania, tak ako už bolo uvedené. Na základe týchto skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala návrh   na   vykonanie   exekúcie   napriek   tomu,   že   nebol   splnený   základný   materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je presné a správne označenie povinného. Sťažovateľka mala k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej   opatrnosti   predísť   takýmto   dôsledkom.   Za   takéhoto   stavu   by   bolo   v   rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

21. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto otázku v osobitných prípadoch (ako to je aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach prípadu aj výklad pripúšťajúci aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku, pretože táto prichádza do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu (Exekučný poriadok, ako už bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom, nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie predchádzajúcich   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (prvá   až   piata   časť),   pričom krajským súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 142 ods.   1, § 146 ods. 2 a § 137 OSP) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho občianske súdne konanie.

22. Pokiaľ ide o odvolávanie sa sťažovateľky na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, ako i na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 65/2008 z 21. augusta 2008, ktorým tento rozhodnutie okresného súdu o   priznaní   trov   právneho   zastúpenia   povinnému   zrušil,   a   pritom   v   ňou   označenej   veci rozhodli   všeobecné   súdy   odlišne,   ústavný   súd   považuje   poukazovanie   na   označené rozhodnutia za nie celkom náležité, pretože ním nebol riešený prípad s úplne rovnakým skutkovým a procesným základom.

V   spojitosti   s   tým   ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   zásadne   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je predovšetkým   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu   (I.   ÚS   199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

23. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako aj pred ním okresný súd) vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a použitých   právnych   noriem. Jeho   rozhodnutie   je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci nezohľadniť ani   ďalšiu   podstatnú   skutočnosť,   a   to,   že   sťažnosť   smeruje   proti   výroku   napadnutého rozhodnutia,   ktorým   krajský   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   vo   výroku   o   uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť právnemu zástupcovi povinného náhradu trov právneho zastúpenia, resp. výroku, ktorým ju zaviazal zaplatiť povinnému náhradu trov odvolacieho konania. Tieto sumy možno totiž označiť za celkom bagateľné a aj táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označeného základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na síce pomerne stručnú, ale dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

25.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietala   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy „zasiahli do ústavného vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce   absentuje   legálna   definícia   majetku   ako   podstatného   súkromnoprávneho   inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že majetok zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.“.

26. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a   ani oprávnenie   na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona. V okolnostiach danej veci sťažovateľka spojila porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy, ústavný súd uvádza, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010