znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 410/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť S., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť S. trovy právneho zastúpenia v sume   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. L. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2006 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozhodol medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 10 Cb 14/03 z 18. mája 2005 o základe nároku účastníka Š., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalobca“), tak, že jeho nárok na náhradu škody je voči sťažovateľke (ako žalovanej) opodstatnený.

V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady vo forme ušlého zisku z dôvodu porušenia dvoch zmlúv, ktoré uzavrel so sťažovateľkou. Išlo o zmluvu z 27. decembra 1997, ktorej predmetom bola koprodukčná výroba   televízneho   programu   „Dobré   ráno   Slovensko“,   a   o   zmluvu   z 30. októbra   1998 o spoločnej   koprodukčnej   výrobe   programu.   Z označeného   rozsudku   ďalej   vyplýva,   že okresný súd zmluvu z 30. októbra 1998 považoval za platnú s odkazom na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 62/99, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o jej platnosti. Vo vzťahu k zmluve z 27. decembra 1997 okresný súd v označenom rozsudku uviedol, že bola uzavretá platne, a zdôraznil, že ide o zmluvu, ktorá nespadá pod režim zákona č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb a verejných prác v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“).

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa tvrdení sťažovateľky došlo vydaným rozsudkom krajského súdu k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže krajský súd nepostupoval vo veci ústavne   konformným   spôsobom.   Vo   svojom   rozhodnutí   sa   nevyporiadal   s   podstatnými argumentmi uvedenými sťažovateľkou v odvolaní, keď okrem iného „ignoroval a žiadnym spôsobom neodôvodnil závažnú skutkovú okolnosť, na ktorú poukázal právny zástupca na pojednávaní   18.   5.   2005.   Podľa   §   545   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   veriteľ   nie   je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.

Podľa   čl.   3,   druhej   vety   zmluvy   zo   dňa   30.   10.   1998   v prípade,   že   pôjde o jednostranné porušenie zmluvy zo strany S., má š. právo uplatniť si zmluvnú pokutu vo výške 65.000.000,- Sk. Z textu zmluvy je teda zrejmé, že zmluvné strany si dohodli pre prípad akéhokoľvek porušenia zmluvy zo strany S., teda aj pre prípad neplnenia zmluvných povinností zo strany sťažovateľa, len zmluvnú pokutu 65.000.000,-Sk. Š. spol. s r. o. a si teda aj v prípade, že by boli splnené predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, mohlo voči sťažovateľovi uplatniť iba nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Účastníci sa totiž v zmluve nedohodli na tom, že by Š. spol. s r. o. malo nárok domáhať sa aj náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu. Š. spol. s r. o. v konaní nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty uplatnilo, avšak svoj nárok vzalo späť a aj súd 1. stupňa späťvzatie návrhu ohľadom zaplatenia zmluvnej pokuty svojím uznesením zo dňa 14. 10. 2004, č. k. 10 Cb 14/03-199, pripustil....

Ako už bolo konštatované vyššie túto skutkovú okolnosť oba súdy ignorovali a ani v odôvodnení svojich rozhodnutí sa k nej nevyjadrili. Ide pritom o závažnú otázku, lebo pri jej korektnom posúdení je zrejmé, že Š. spol. s r. o. nemá nárok na náhradu v prípade zmluvy zo dňa 30. 10. 1998“.

Za „nekorektný   a arbitrárny“ považuje sťažovateľka   tiež „záver Krajského   súdu v Bratislave v tom smere, že keď nenašiel spisovom materiály rozhodnutie Krajského úradu opatrené doložkou právoplatnosti, tak predmetné rozhodnutie nie je právoplatné. V takom prípade   si   odvolací   súd   neuvedomil,   že   na   záver   či   toto   rozhodnutie   je   alebo   nie   je právoplatné: 1. musel sám overiť spôsobom, ktorý je predpísaný správnym právom procesným, alebo 2. požiadať o vyznačenie právoplatnosti príslušný administratívny orgán, alebo 3. si uvedomiť, že ak jediný účastník správneho konania uloženú sankciu zaplatil, tak sa neodvolal, akceptoval rozhodnutie a jeho vykonateľnosť a vtedy už nemá žiaden význam to,   či   sa   vyznačí   alebo   nevyznačí   formálnym   spôsobom   doložka   právoplatnosti a vykonateľnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je „nepochybné,   že   uvedené   rozhodnutie   je   po materiálnej stránke právoplatné. To, že pravdepodobne v dôsledku administratívnej chyby sa predmetné rozhodnutie s doložkou právoplatnosti nenachádza v spise správneho orgánu nemá žiaden vplyv na jeho právoplatnosť. Tento záver odvolacieho súdu je tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný   a zároveň   má   za   následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu“.

Na   základe   citovaného   a ďalších   skutočností   uvedených   v sťažnosti   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 5. 2006, č. k. 1 Cob 226/05-350.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 5. 2006, č. k. 1 Cob 226/05-350 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy tohto konania vo výške 5 302 Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval,   uznesením č. k. II. ÚS 410/06-14 z 8. decembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   a podpredseda   krajského   súdu   oznámili   ústavnému súdu,   že   netrvajú   na   tom,   aby sa   vo   veci   konalo ústne   pojednávanie,   v dôsledku   čoho ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie podpredsedu krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. januára 2007 a okrem iného sa v ňom uvádza:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o základe nároku žalobcu tak, že   tento   nárok   potvrdil   ako   opodstatnený.   Pritom   bral   do   úvahy   uplatnenú   sumu 790 599 336,-   Sk   žalobného   návrhu,   týkajúcu   sa   ušlého   zisku,   vzniklého   z   porušenia povinností jednej zo zmluvných strán.

Odvolací súd zo spisového materiálu súdu prvého stupňa zistil, že žalovaný prestal plniť   svoje   zmluvné   povinnosti   v   rozpore   s   obsahom   textu   platne   uzavretej   zmluvy. Nedodržaním špecifikovaných zmluvných podmienok došlo u žalobcu k vzniku škody. Ako to vyplýva z dôvodov druhostupňového rozhodnutia,   vychádzal odvolací súd z rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   doplnil   dokazovanie,   na   základe   čoho   vyslovil   svoj potvrdzujúci právny názor. Tento názor sa týkal správnosti posúdenia veci prvostupňovým súdom.

Odvolací   súd   bol   toho   názoru,   že   pri   posudzovaní   dôkazných   prostriedkov postupoval   objektívne   a   neopomenul   posúdiť   žiadnu   skutočnosť,   uvedenú   účastníkmi konania,   na   rozdiel   od   názoru   sťažovateľa,   ktorý   takúto   pochybnosť   uviedol   vo   svojej sťažnosti zo dňa 18. 09. 2006.

Z   tohto   dôvodu   odvolací   súd   aj   naďalej   zotrváva   na   svojom   právnom   názore, vyslovenom v rozsudku č. k. 1 Cob 226/2005-350 zo dňa 25. 05. 2006.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam sa domnievam, že sťažnosť sťažovateľa podaná na ÚS SR dňa 20. 09. 2006, nie je dôvodná.“

Sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   prijal   na ďalšie   konanie II.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi, ktorý je členom IV. senátu ústavného súdu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky rozhodoval IV. senát ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   odvolacom   konaní   (mutatis   mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a slobodám   fyzických   osôb   a právnických   osôb   rešpektujúc   pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom odvolacieho krajského súdu sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006, ktorým tento súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   10   Cb   14/03   z   18.   mája   2005 o opodstatnenosti základu žalobného návrhu žalobcu v konaní o zaplatenie 790 599 336 Sk s príslušenstvom voči sťažovateľke.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených listinných dôkazov, ako   aj   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   Cb   14/2003   zistil,   že   žalobca   sa   žalobou z 23. decembra 2002 domáhal, aby súd uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť mu sumu 409 330 128,40 Sk ako náhradu vo forme ušlého zisku. Podľa názoru žalobcu dôvodom vzniku nároku bolo porušenie povinností zo strany sťažovateľky vyplývajúcich zo zmlúv z 22. decembra 1997 a z 30. októbra 1998 o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu   „Dobré   ráno   Slovensko“.   V priebehu   súdneho   konania   žalobca   na   základe uskutočnenej komplexnej analýzy svoj návrh rozšíril a vyčíslil celkový uplatnený nárok sumou 790 599 336 Sk, pričom suma 140 090 196 Sk predstavovala ušlý zisk z porušenia zmluvy   uzavretej   účastníkmi   22.   decembra   1997   a   suma   vo   výške   650 509 140 Sk predstavovala ušlý zisk z porušenia zmluvy z 30. októbra 1998.

Sťažovateľka   považovala   obidve   uzatvorené   zmluvy   so   žalobcom   za   neplatné z dôvodu porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Argumentovala pritom rozhodnutím Krajského úradu v Bratislave (ďalej len „krajský úrad“) č. REG./64/4/1999/ULC z 2. marca 1999 o porušení zákona o verejnom obstarávaní, za čo jej tento úrad uložil finančnú pokutu v sume 20 000 Sk. Treba pripomenúť, že sťažovateľka prestala plniť, resp. neplnila zmluvné povinnosti (prestala šíriť televízny program „Dobré ráno Slovensko“), a to napriek tomu, že zmluvy zákonným spôsobom neukončila (neodstúpila od nich, ani ich nevypovedala).

V   záujme   hospodárnosti   konania   okresný   súd   rozhodol   vo   veci   medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 10 Cb 14/03 z 18. mája 2005, a to najprv o základe veci podľa § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že nárok žalobcu vyhodnotil ako opodstatnený. Okresný   súd vyslovil v odôvodnení tohto rozsudku   právny názor, že zmluva z 27. decembra 1997 bola uzavretá platne, pričom jej uzavretie nespadalo pod režim § 1 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní. Platnosťou zmluvy z 30. októbra 1998 sa krajský súd osobitne nezaoberal, len poukázal na to, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 62/99 (na návrh žalobcu) bolo právoplatne rozhodnuté, že táto zmluva je platná a týmto výrokom je súd viazaný podľa ustanovenia § 159 ods. 2 OSP. Okresný súd dospel k právnemu záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu ušlého zisku, ktorý je v príčinnej súvislosti s porušením povinností zo strany sťažovateľky. Výška nároku by mala byť predmetom ďalšieho konania vo veci.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľka   podala   odvolanie. Odvolací   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cob   226/05   z   25.   mája   2006   potvrdil prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny.   V   odôvodnení   rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

«Súd prvého stupňa v konaní zistil, že účastníci dňa 22. 12. 1997 uzavreli zmluvu o spoločnej-koprodukčnej výrobe televízneho programu - relácie pre potreby žalovaného, na   základe   ktorej   žalobca   bude   vyrábať   televízny   program   pod   názvom   „Dobré   ráno Slovensko“. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 31. 12. 2005 s tým, že prvý program bude vyrobený a vysielaný dňa 02. 02. 1998. Tento program bol v priebehu roka 1998 aj realizovaný. Listom zo dňa 28. 12. 1998 žalovaný oznámil žalobcovi, že uvedenú zmluvu zo dňa 22. 12. 1998 považuje „za neplatnú, o. i. z dôvodu porušenia zákona č. 263/1993 Z. z. (zákon   o   verejnom   obstarávaní)“.   Na   základe   tohto   listu   nasledujúcim   dňom   po   jeho doručení   prestal   žalovaný   šíriť   uvedený   program   z   dôvodu   neplatnosti   tejto   zmluvy. Následne   Krajský   úrad   v Bratislave,   odbor   regionálneho   rozvoja   a   iných   odvetvových vzťahov vykonal u žalovaného štátny dohľad nad verejným obstarávaním vo veci zmluvného dodávateľa relácie „Dobré ráno, Slovensko“ a v protokole zo dňa 25. 01. 1999 zistili porušenie ust. § 1 ods. 1, 2, písm. e), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 263/1993 Z. z. Žalovaný ako obstarávateľ   a verejnoprávna   organizácia   nepostupoval   v   súlade   s   týmto   zákonom a neuskutočnil verejnú súťaž. Pri prerokovaní tohto protokolu dňa 10. 02. 1999 žalovaný uznal zistenia správneho orgánu ako aj skutočnosť, že došlo k porušeniu zákona. Na záver tohto   prerokovania   správny   orgán   začal   správne   konanie   vo   veci   uloženia   pokuty obstarávateľovi   za   porušenie   zákona   o   verejnom   obstarávaní.   Žalovaný   predložil rozhodnutie správneho orgánu č. REG/64/4/4999/ULC zo dňa 03. 03. 1999, ktorým mu bola uložená pokuta 20.000,- Sk pre porušenie vyššie citovaných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní. Toto rozhodnutie nie je opatrené pečiatkou právoplatnosti.

Žalobca namietal správnosť konania i právoplatnosť tohto rozhodnutia o uložení pokuty z dôvodu, že i on je osoba, ktorej sa takého konanie i rozhodnutie dotýka, nebol však účastníkom správneho konania a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o pokute. Odvolací súd si preto od správneho   orgánu vyžiadal   spisový materiál   tejto veci   a   skúmal,   či je v zmysle ust. § 135 ods. 1, 2 O. s. p. viazaný rozhodnutím správneho orgánu o tom, že bol spáchaný   správny   delikt   postihnuteľný   podľa   osobitných   predpisov   a   kto   ho   spáchal. Doplnením dokazovania spisovým materiálom správneho orgánu bolo zistené, že v danej veci porušenia zákona o verejnom obstarávaní správne konanie proti žalovanému bolo začaté,   avšak   sa   v   ňom   nenachádza   rozhodnutie   o   uložení   poriadkovej   pokuty.   Toto rozhodnutie predložil súdu žalovaný, nie je však právoplatné a odvolací súd dospel preto k záveru, že nie je viazaný takýmto rozhodnutím správneho orgánu v zmysle citovaného ust. § 135 O. s. p.

Odvolací súd sa teda zaoberal otázkou, či takáto zmluva o koprodukčnej výrobe programu   uzavretá   medzi   obchodnou   spoločnosťou   ako   dodávateľom   a   žalovaným   ako obstarávateľom,   ktorý   je   verejnoprávnou organizáciou,   musela   byť uzavretá   podľa zák. č. 263/1993 Z.   z.   o verejnom   obstarávaní.   Podľa   ust.   § 2 ods.   1 tohto zákona   verejné obstarávanie je proces získavania predmetu záujmu zhotovením, kúpou, nájmom, kúpou prenajatej   veci   a   inými   právnymi   formami,   pričom   týmto   predmetom   sú   tovary,   služby a verejné práce, ak sú uhrádzané úplne alebo čiastočne z verejných prostriedkov. Podľa § 2 ods.   2,   písm.   e)   tohto   zákona   obstarávateľom   je   verejnoprávna   organizácia   zriadená osobitným zákonom, teda žalovaný.

Z obsahu oboch zmlúv však je zrejmé, že ich predmetom nebolo získanie tovaru, služieb alebo verejných prác, ale zhotovenie dohodnutého diela. Účastníci teda s poukazom na ust. § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka uzavreli nepomenované zmluvy, ktorých predmet, podmienky, vzájomné práva a povinnosti i cena i doba trvania zmluvy boli riadne dohodnuté. Výsledkom spolupráce zmluvných strán podľa týchto zmlúv mali byť relácie, na výrobe ktorých sa mali obaja účastníci   (resp.   ich zamestnanci alebo   iné   osoby)   podieľať.   Tvorivá činnosť   účastníkov zmluvy je predmetom ochrany podľa autorského zákona. Z uvedeného teda vyplýva, že pri uzatváraní zmlúv nedošlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní a tieto zmluvy teda podľa ust. § 24a tohto zákona nie sú neplatné.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20. 08. 2001 č. k. 10 Cb 62/99-82 bolo právoplatne určené, že koprodukčná zmluva uzavretá medzi účastníkmi dňa 30. 10. 1998 o výrobe televízneho programu na okruhu S. 2 je platná.

Nepochybne v oboch zmluvách bola dohodnutá doba ich trvania, a to v zmluve zo dňa 22. 12. 1997 do 31. 12. 2005 a v zmluve zo dňa 30. 10. 1998 do 21. 12. 2002. Rovnako bola dohodnutá možnosť odstúpenia od týchto zmlúv žalovaným kedykoľvek so zaplatením dohodnutého odstupného. Písomná výpoveď ktorejkoľvek zmluvnej strany bola dohodnutá v zmluve zo dňa 22. 12. 1997. Žalovaný obe tieto zmluvy považoval za neplatné z dôvodu porušenia zákona o verejnom obstarávaní, čo žalobcovi oznámil písomne listami zo dňa 28. 12. 1998 a prestal ich plniť.

Odvolací   súd   preto   skúmal,   či   sú   splnené   zákonné   predpoklady   na   naplnenie zodpovednostného   princípu,   ktorý   v   obchodnom   zákonníku   je   tvorený   na   princípe objektívnej   zodpovednosti   a   predpokladá   porušenie   právneho   vzťahu,   vznik   škody   a príčinnú súvislosť medzi nimi. Žalovaný prestal obidve zmluvy plniť, pričom k ukončeniu zmluvného vzťahu nedošlo spôsobom dohodnutým v zmluve a žalobcovi tým vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného.

V konaní žalovaný namietal, že nebol poučený súdom prvého stupňa podľa ust. § 120 ods.   4   O.   s.   p.   a   nemohol   preto   predložiť   súdu   dôkazy   na   svoje   tvrdenia   a   vykonať i dokazovanie svedeckými výpoveďami. Zo spisu vyplýva, že obaja účastníci boli poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a toto poučenie bolo žalovanému doručené dňa 13. 11. 2003 ako to vplýva z listu č. 32 spisu.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie najmä listinnými dôkazmi, po ich vyhodnotení dospel k správnemu právnemu záveru, keď nárok navrhovateľa vyhodnotil ako odôvodnený a opodstatnený, pričom vzhľadom na charakter sporu otázku základu nároku žalobcu riešil podľa ust. § 152 ods. 2 O. s. p. medzitýmnym rozsudkom.

Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol a z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný súd zistil, že v období po doručení sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu v predmetnej veci rozhodol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 4 Obdo 34/2006 z 31. mája 2007 odmietol dovolanie sťažovateľky namietajúcej, že spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa znemožnenia označiť dôkazy postupom prvostupňového súdu, jej bola odobratá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z označeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že na základe zistených skutočností (predovšetkým zistenia, že okresný súd poučil účastníkov   o povinnosti   označiť   dôkazy   s odkazom   na   ustanovenie   §   120   ods.   4   OSP) dospel k záveru, že sťažovateľke nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a teda že v danom prípade prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP daná nie je.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa vo   svojom   rozhodnutí   v odvolacom   konaní   nevyporiadal   s podstatnými   argumentmi uvádzanými sťažovateľkou, za ktoré považuje najmä:

a)   skutočnosť,   že   odvolací   súd   ignoroval   a   žiadnym   spôsobom   v   rozsudku neodôvodnil   jej   námietku   ohľadom   dohodnutej   zmluvnej   pokuty   obsiahnutej   v   zmluve z 30. októbra   1998   pre   prípad   porušenia   zmluvných   povinností,   pričom   z   dojednania účastníkov zmluvy podľa jej názoru nevyplývalo, že by žalobca mal nárok domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu;

b)   záver   odvolacieho   súdu,   že   nie   je   viazaný   rozhodnutím   správneho   orgánu (o porušení zákona o verejnom obstarávaní a uložení pokuty sťažovateľke) len z dôvodu, že nezistil jeho právoplatnosť, ktorý hodnotí sťažovateľka za nekorektný a arbitrárny.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája 1997,   Higgins   c. Francúzsko   z 19.   februára 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 OSP   a   relevantnej   judikatúry   ESĽP,   ktorou   je   pri   svojom   rozhodovaní   tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o nasledovné skutočnosti:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového súdu, že nárok žalobcu na náhradu škody je opodstatnený (pričom o tejto otázke ako základe nároku žalobcu rozhodol medzitýmnym rozsudkom). Z odôvodnenia rozhodnutí nesporne vyplýva, že súdy (tak okresný súd, ako aj krajský súd) deklarovali opodstatnenosť nároku (jeho základu) z obidvoch zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a žalobcom.

Odvolací krajský súd neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na už uvedené a listinnými dôkazmi dokladované sťažovateľkine tvrdenia, že obsahom zmluvy uzavretej 30. októbra 1998 je aj dojednanie jej účastníkov o zmluvnej pokute.

Podľa čl. 7 bodu 3 druhej vety predmetnej zmluvy z 30. októbra 1998 „v prípade, že pôjde o jednostranné porušenie zmluvy zo strany S., má Š. právo uplatniť si zmluvnú pokutu vo výške 65.000.000.- Sk“. Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že na citované ustanovenie tejto zmluvy právny zástupca sťažovateľky poukázal už na pojednávaní okresného súdu v predmetnej   veci   18.   mája   2005,   a   to   ešte   pred   vyhlásením   medzitýmneho   rozsudku, a zároveň zdôraznil, že „ak by mal aj žalobca vo všetkom pravdu, čo tvrdí, mohol by žiadať iba zmluvnú pokutu. Toto je ďalší dôvod, prečo nemožno priznať nároku žalobcu súdnu ochranu“. Zároveň z obsahu odvolania sťažovateľky proti označenému rozsudku okresného súdu   vyplýva,   že   argumentácia   týkajúca   sa   citovaného   ustanovenia   tejto   zmluvy   a jej aplikácie na predmetný spor tvorila jednu z jej hlavných odvolacích námietok.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľky prakticky vôbec nezaoberal a neodpovedal na ňu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   išlo   v okolnostiach   prípadu   o zásadnú   odvolaciu námietku,   ktorá   by   mohla   v konečnom   dôsledku   spochybniť   nárok   žalobcu   na   náhradu škody zo zmluvy z 30. októbra 1998, a preto treba absenciu argumentácie krajského súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti. Ak totiž okresný súd a následne krajský súd vo výrokovej časti svojich rozhodnutí rozhodli o opodstatnenosti základu nároku na náhradu škody z obidvoch zmlúv, treba túto námietku sťažovateľky považovať za zásadnú, lebo v konečnom dôsledku môže mať významný vplyv na ďalšie konanie vo veci v súvislosti s rozhodovaním   o samotnej   výške nároku.   Preto   bolo   nevyhnutné, aby sa   odvolací   súd s touto   námietkou   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným   spôsobom   zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal, a to bez ohľadu na to, že v danom prípade rozhodoval „len“ o odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu preto treba už aj s ohľadom   na   túto   konkrétnu   skutočnosť   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka za arbitrárny považuje aj záver krajského súdu ako odvolacieho súdu týkajúci sa rozhodnutia krajského úradu č. REG./64/4/1999/ULC z 2. marca 1999, ktoré nepovažoval za právoplatné len z dôvodu, že nebolo opatrené doložkou právoplatnosti, hoci podľa ňou uvádzaných argumentov bolo nepochybné, že právoplatnosť už nadobudlo.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutiami ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd   viazaný   rozhodnutím   príslušných   orgánov   o   tom,   že   bol   spáchaný   trestný   čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal (...).

Ústavný súd z napadnutého rozsudku zistil, že právny záver odvolacieho súdu o tom, že nie je viazaný takýmto rozhodnutím správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 135 OSP sa opiera len o argumentáciu, že vo vyžiadanom spise správneho orgánu sa nenachádza rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke v súvislosti s porušením zákona o verejnom obstarávaní vo veci uzavretia zmlúv o spoločnej koprodukčnej výrobe programu „Dobré   ráno   Slovensko“   so   žalobcom,   a skutočnosť,   že   rozhodnutie   predložené sťažovateľkou nebolo opatrené pečiatkou právoplatnosti.

Posudzujúc obsah argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa tejto časti jej sťažnosti, ktorú   uplatnila   aj   v odvolacom   konaní,   ako   aj   dotknutej   časti   spisovej   dokumentácie obsahujúcej   aj   spisovú   dokumentáciu   krajského   úradu   týkajúcu   sa   jeho   rozhodnutia č. REG./64/4/1999/ULC z 2. marca 1999 ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa vysporiadal   s otázkou   právoplatnosti   uvedeného   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavne neprimeraným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol   na   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorý   vo   veci   postupu   sťažovateľky   pri uzatváraní   označenej   zmluvy   dospel   k opačnému   záveru   (konštatoval   porušenie   zákona o verejnom obstarávaní) ako prvostupňový súd. Podľa názoru ústavného súdu bol odvolací súd   povinný   dôsledne   preskúmať   túto   skutočnosť   a až   na   tomto   základe   vyvodiť   svoj právny záver a odôvodniť ho.

Preto   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   tejto   časti   napadnutého   rozsudku krajského súdu je vzhľadom na obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 226/05 z 25. mája 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   evidentnú   a   nespochybniteľnú   spojitosť   čl.   46   ods.   1   ústavy s ústavnými   princípmi   vyjadrenými   v čl.   1   ods.   1   a v čl.   2   ods.   2   ústavy   nepovažoval ústavný   súd   za   potrebné   výslovne   uviesť   vo   výrokovej   časti   tohto   nálezu   aj   to,   že k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu došlo v spojení s porušením čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy,   keďže   už   v samotnom   deklarovaní   porušenia   tohto základného práva je táto skutočnosť nepochybne implicitne obsiahnutá.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné zároveň aj zrušiť tento rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie za účelom jej opätovného prerokovania a rozhodnutia v odvolacom konaní (bod 2 výroku tohto nálezu).

V   ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v II. a zvlášť v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský   súd   bude   tiež   viazaný rozhodnutím   o   vrátení   veci   na ďalšie   konanie,   ktoré   je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   úspešnej   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Sťažovateľka vo svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný súd   zaviazal   krajský   súd   uhradiť trovy   konania   jej právnemu zástupcovi v sume 5 302 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   vychádzajúc   z   predmetného   návrhu   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   jej   právneho zastúpenia   v požadovanej   sume   za   dva   úkony   právnej   služby   a   dvakrát   režijný   paušál, keďže táto zodpovedá sume stanovenej vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov ako odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom vychádzajúc z toho, že tieto úkony boli vykonané v roku 2006.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. augusta 2007