znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 41/2015-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MEGAWASTESLOVAKIA s. r. o., Nová 134, Považská Bystrica, zastúpenej L§B Legal Services s. r. o.,Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľkaa advokátka   JUDr.   Lucia   Bušfy,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 a jehorozsudkom z 13. februára 2014, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   MEGAWASTE   SLOVAKIA   s.   r.   o.,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   4   Co   177/2012   z   13.   februára   2014p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 177/2012 z 13. februára 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnostiMEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsaťeur   a   deväťdesiat   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   L§B   Legal   Services   s.   r.   o.,Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., Nová 134,Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej L§BLegal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorejkoná jej konateľka a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 (ďalej aj„napadnuté   konanie“)   a   jeho   rozsudkom   z   13.   februára   2014   (ďalej   aj   „napadnutýrozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   obchodná   spoločnosť (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), zaslala9. novembra   2010   Obecnému   úradu   v   Sverepci,   ako   aj   všetkým   poslancom   Obecnéhozastupiteľstva obce Sverepec list (ďalej len „predmetný list“), obsah ktorého považovalasťažovateľka za „zavádzajúci a značne difamujúci“. Vzhľadom na to sťažovateľka podalaOkresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. novembra 2010 žalobu,ktorou sa proti žalovanej domáhala zdržania sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti,ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhrady trov konania.

Sťažovateľka ako dodávateľka uzatvorila 27. decembra 2007 s mestom PovažskáBystrica ako odberateľom zmluvu o poskytovaní služieb č. 296/2007 v oblasti nakladanias komunálnym   odpadom   –   prevádzkovanie   skládky.   Predmetný   list žalovanej   obsahovaltento text:

„... Naša spoločnosť má informácie o tom, že spoločnosť... vystupuje ako majiteľ skládky KO Sverepec a aj vážne lístky sú na neexistujúcu skládku... Dôkazom sú vážne lístky, zmluvy, ktoré podpisovala spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. s obecnými úradmi v okrese Púchov. Neobsahovali vôbec informácie o zaplatení zákonného poplatku... Tieto zmluvy mohol podpisovať len štatutár Mesta Považská Bystrica a nikto iný. Máme za to, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala   oprávnenie   od   majiteľa   skládky   Mesta   Považská   Bystrica   a tým   sa   dopúšťala trestného konania a OU Sverepec jeho konaním vznikla značná strata a tiež aj nedôvera občanov   obce   Sverepec.   Preto   Vás   žiadame,   aby   zástupca   obce   ako   aj   zastupiteľstvo OU Sverepec zvážilo spoluprácu so spoločnosťou Megawaste Slovakia spol. s. r. o., ktorá nezákonne   získavala   finančné   prostriedky   patriace   obci   Sverepec.   Naša   spoločnosť   má ďalšie dôkazy o tom, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o., nemala zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety, na prevádzkovanie skládky ale túto zmluvu mala spoločnosť Megawaste spol. s r. o. Praha 1. Máme podozrenie, že táto zmluva bola pozmenená alebo inak upravená zatiaľ neznámou osobou. Týmto Vás žiadame, aby ste dôkladne prešetrili tieto zmluvy skôr ako bude vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože v opačnom prípade obci Sverepec budú vznikať škody.“

Po   vykonanom   dokazovaní   vydal   okresný   súd   5.   apríla   2012   rozsudok č. k. 10 C 200/2010-718 (ďalej len „rozsudok z 5. apríla 2012“), ktorým «I. určil, že odporca zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovaným obci Sverepec a poslancom obce neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti navrhovateľa. Odporca nepravdivo uviedol, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, že „nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a že „navrhovateľovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov.“ II. Vo zvyšku nároku návrh zamietol. III. Súd konanie v časti o zaplatenie 10.000 EUR zastavil. IV. Rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov nemá práva na náhradu trov konania.».

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   smerujúceho   proti   výrokomII a IV rozsudku   okresného   súdu   z   5.   apríla   2012   krajský   súd   napadnutým   rozsudkomodvolaním napadnuté výroky potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľka namieta, že krajskýsúd napadnutým rozsudkom porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právopodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   pre „porušenie   práva   na   dôkladné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia“ a „pre arbitrárnosť súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „písomné vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa, ktoré tam adresoval žalovaný mu bolo doručené až odvolacím súdom po cca 1,5 roku a to tesne pred   jeho   rozhodnutím   dňa   12.   02.   2014   (teda   1   deň   pred   rozhodnutím   odvolacieho orgánu)!!! Keďže rozhodnutie Krajského súdu je zo dňa 13. 02. 2014 bolo sťažovateľovi odopreté právo na primeranú lehotu na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného!!!“.

V   nadväznosti   na   už   citované   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   rozhodolo potvrdení rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 bez toho, aby sa riadne vysporiadals obsahom   odvolania   a   so   skutočnosťami,   ktoré   v   ňom   boli   uvedené   na   podporusťažovateľkiných tvrdení, a následne riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil, čím porušilsťažovateľkou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podľa   sťažovateľky   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nespĺňa   požiadavky   riadnehoa dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keďže v ňom chýba „jeho samostatná argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd 1. stupňa.“.

Arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   spočíva   podľa   sťažovateľky v tom, že ním nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná   príslušnými   výrokmi   zasiahla   do   práva   na   ochranu   mena   a   dobrej   povesti sťažovateľky,   pričom   sťažovateľka   po   úprave   petitu   žiadala   výhradne   morálne zadosťučinenie   spočívajúce   v   povinnosti   žalovanej   napísať   ospravedlnenie   tak,   ako   ho špecifikovala v žalobnom petite. Sťažovateľka namieta, že sa „javí ako logické, že ak má súd za preukázané, zistil a sám určil, že bolo zasiahnuté do dobrej povesti konaním žalovaného, spojiť s týmto výrokom aj rozhodnutie o sankcii za takéto porušenie. Je logické, keďže sťažovateľ sa domáhal určenia, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľa viacerými a nielen tromi výrokmi, ktoré v konečnom rozhodnutí určil súd, že žiadal ospravedlnenie za všetky výroky. Preto bolo predmetné ospravedlnenie koncipované tak, že žalovaný sa má ospravedlniť za všetky výroky, ktorými malo   dôjsť k neoprávnenému zásahu do   práva sťažovateľa na   ochranu mena a   dobrej povesti. Sťažovateľ nemohol predpokladať, v akom rozsahu súd jeho žalobe vyhovie, resp. veril, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. V dôsledku toho, že súd úplne svojvoľne, bez dôkladnej   argumentácie   neuložil   povinnosť   žalovanému   ospravedlniť   sa   sťažovateľovi, markantne zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu. Zároveň v dôsledku tohto sa úplne stratil zmysel výroku I. predmetného rozhodnutia!!!“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 zo dňa 13. 02. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 zo dňa 13. 02. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,00 EUR (slovom desaťtisíc EUR) na účet sťažovateľa.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka tým, že„Skutočnosť,   že   žalovaný   nebol   nijakým   spôsobom   potrestaný   za   svoje   konanie,   ktoré jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel (naopak je tu zjavný rozpor a popretý účel ochrany daným zákonom).“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 41/2015 z 22. januára 2015 prijal sťažnosťna ďalšie   konanie   a následne   vyzval   predsedníčku   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrilak sťažnosti   a   zároveň   oznámila,   či   trvá   na   ústnom   pojednávaní   vo   veci.   Predsedníčkakrajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 40/2015 z 10. februára 2015,v ktorého podstatnej časti uviedla:

„Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami, riadne   zdôvodnil,   z   akých   právnych   a skutkových   dôvodov   považuje   rozhodnutie   súdu I. stupňa   za   vecne   správne   a   podľa   nášho   názoru   nejde   o   nedostatočne   zdôvodnené a arbitrárne   rozhodnutie.   V   tejto   súvislosti   si   dovoľujeme   poukázať   na   to,   že   podľa stabilizovanej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   a Najvyššieho   súdu   SR   ani   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti namieta, že písomné vyjadrenie k odvolaniu jej bolo doručené deň pred rozhodnutím odvolacieho súdu, k tomu je potrebné uviesť, že písomné vyjadrenie k odvolaniu   bolo   sťažovateľke   doručené   na   vedomie.   K ďalším   námietkam   sťažovateľky poukazujúcim na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúcom v tom, že žalovanej nebola uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky, tunajší súd zotrváva na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia. S poukazom na uvedené považujeme námietky sťažovateľky za nedôvodné.“

Predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.

Vyjadrenie   krajského   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a   prípadné   zaujatiestanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvána   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľky   konalo   ústne   pojednávanie.   Právny   zástupcasťažovateľky vo svojom podaní zotrval na argumentácii zachytenej v sťažnosti a v stručnostisa   vyjadril   k   tvrdeniu   krajského   súdu   týkajúcemu   sa   práva   sťažovateľky   vyjadriť   sa   kpodaniu   žalovanej,   ktorým   tento   reagoval   na   odvolanie   sťažovateľky,   pričom   k tomutouviedol:

„Sme toho názoru, že takáto argumentácia krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko konajúci   súd   dlhodobo   disponoval   vyjadrením   protistrany,   keďže   toto   bolo   reálne   ešte na prvostupňový súd doručené dňa 22.05.2012 a teda postup odvolacieho súdu je absolútne neprijateľný. Je teda evidentné, že odvolací súd mal dostatočne dlhí časový priestor, aby toto zaslal účastníkovi konania s tým, aby sa tento k nemu mohol vyjadriť. Napriek tomu tak konajúci súd neurobil.“

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožedospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorýrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   medzi   obsahom   základnéhopráva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   obsahom   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorunemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na rovnakýchprávnych   východiskách,   a   preto   možno   ich   rešpektovanie   posudzovať   spoločne(m. m. IV. ÚS 147/08).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia,keďže   sa   v ňom   odvolací   súd   nedostatočne   vysporiadal   s   obsahom   odvolaniaa so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu sťažovateľkiných tvrdení.

Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže nímnebola   žalovanej   uložená   žiadna   sankcia,   a   to   aj   napriek   konštatovaniu,   že   žalovanápríslušnými   výrokmi   zasiahla   do   jej   práva   na   ochranu   mena   a   dobrej   povesti,   pričomsťažovateľka   po   úprave   petitu   žiadala   výhradne   morálne   zadosťučinenie   spočívajúcev povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala v žalobnom petite.Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom navrhla zmenu žalobnéhopetitu, pričom okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 200/2010 zo 7. septembra 2011 jejnávrhu vyhovel. Po príslušnej zmene petit znel takto:

«Súd určuje, že žalovaný zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovanému obci Sverepec a poslancom obce, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti žalobcu. Žalovaný nepravdivo uviedol, že žalobca „vystupuje ako majiteľ skládky v KO Sverepec, úmyselne uzatváral zmluvy, na ktoré nemal oprávnenie, a tým sa dopúšťal trestného konania, získaval nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec, nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety skládky, a že žalobcovým   konaním   vznikla   obci   Sverepec   značná   strata   a   nedôvera   občanov“,   a   to spôsobom   vyvolávajúcim   dojem,   že   žalobca   svojím   protizákonným   konaním   spôsobil rozsiahlu škodu obci Sverepec a ako obchodný partner je nedôveryhodný. Žalovaný je povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti žalobcu, poskytnúť žalobcovi morálne zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti napísať ospravedlnenie, ktoré písomne odošle na obecný úrad Sverepec a všetkým poslancom obecného zastupiteľstva, ako aj na verejnú tabuľu v obci Sverepec s nasledovným textom:

„OSPRAVEDLNENIE Ospravedlňujem sa spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s.r.o. za to, že som o nej formou   listov,   ktoré   som   odoslal   na   Obecný   úrad   Sverepec   a   poslancom   obecného zastupiteľstva rozširoval nepravdivé informácie, ktorými som sa snažil poškodiť jej dobrú povesť a meno vo vzťahu k občanom obce a obchodným partnerom a vyvolal som tak nepriaznivé   dôsledky   pre   jej   postavenie   a   uplatnenie   v   hospodárskej   súťaži. - konateľ MTS Považská Bystrica, s. r. o.“

Žalovaný je povinný vyššie uvedené ospravedlnenie napísať na liste formátu A4; typ písma Times New Roman, veľkosť 20.»

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie jez hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru riadnea dostatočne odôvodnený, keďže v ňom chýba „... samostatná argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd 1.   stupňa“.   V konkrétnostiach   sťažovateľka   namieta   tie   časti   odôvodnenia   napadnutéhorozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sa   dotýkajú   (majú   dotýkať)   tých   výrokov   žalovanej,vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá.

V rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 sa okrem iného uvádza, že nepravdivýmitvrdeniami žalovanej, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, „nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a „navrhovateľovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, došlo k neoprávnenému zásahu do práv sťažovateľky na ochranu mena a dobrej povesti. Okresný súd ale zároveň rozsudkom z 5. apríla 2012 zamietol návrh v časti namietaného neoprávneného zásahu do práv   na   ochranu   mena   a dobrej   povesti   vyjadreniami   žalovanej,   podľa   ktorých sťažovateľka „úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala oprávnenie“ (ďalej len „prvé sporné   vyjadrenie“), „získava   nezákonne   finančné   prostriedky   patriace   obci   Sverepec“(ďalej len „druhé sporné vyjadrenie“) a „vystupuje ako majiteľka skládky v KO Sverepec“(ďalej len „tretie sporné vyjadrenie“).

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   k prvému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej „jej právo uzatvárať zmluvy na ukladanie odpadu vyplýva z jej postavenia ako prevádzkovateľa skládky v súlade so zákonom o odpadoch“ (argumentácia obsiahnutá v odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), v podstatnej časti uviedol, že „odplatné zmluvy o uložení odpadu na skládku vo Sverepci bolo oprávnené uzatvárať iba Mesto Považská Bystrica   ako   vlastník   skládky   komunálneho   odpadu   a   nie   spoločnosť   navrhovateľa. Vzhľadom k tomu, že zákon o odpadoch č. 223/2001 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo prevádzkovateľa skládky na uzatváranie zmlúv a ani zmluva medzi navrhovateľom a Mestom Považská Bystrica žiadne takéto oprávnenie nemá, treba vyvodiť, že odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 pravdivo uviedol, že navrhovateľ uzatváral zmluvy, na ktoré nemal oprávnenie. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny názor, že v prípade neexistencie príslušných ustanovení v zákone o odpadoch je potrebné použiť všeobecnú úpravu   o   vlastníckom   práve   uvedenú   v   Občianskom   zákonníku,   a   to   ust.   §   123 Obč. zákonníka. Z ust. § 123 Obč. zákonníka vyplýva, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“.

Vo vzťahu k druhému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej je toto sporné vyjadrenie nepravdivé „vzhľadom na to, že v predmetnom liste na inom mieste   nižšie   je   presne   uvedená   informácia   o tom,   že   žalobca   neplatil   riadne   a včas poplatky“ (citované z odvolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), krajský súd uviedol:

„Z   obsahu   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   navrhovateľ   neodvádzal   poplatky za uloženie odpadov Obci Sverepec v zmysle zák. č. 17/2004 Z. z. o poplatkoch za uloženie odpadu. Sám navrhovateľ predložil doklad o zápočte, čo ale nie je spôsob platby, ktorý je v súlade so zákonom č. 17/2004 Z. z. Z ust. § 4 ods. 6 cit. zákona vyplýva, že prevádzkovateľ skládky   alebo   odkaliska   odvedie   poplatky   za   uloženie   odpadov   mesačne   podľa   ods.   2 do posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bol odpad na skládke odpadov alebo na odkalisku uložený.

Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákon presne stanovuje splatnosť poplatku za uloženie odpadu, v ktorej je povinný prevádzkovateľ skládky odviesť poplatky za uloženie odpadov. Navrhovateľ v konaní predložil zápočet zo dňa 31. 12. 2009 o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou navrhovateľa a Obcou Sverepec,   z   ktorého   je   však   zrejmé,   že   spoločnosť   navrhovateľa   neodvádzala   včas, pravidelne, mesačne Obci Sverepec v roku 2009 zákonné poplatky za uloženie odpadov, nedodržala splatnosť tak, ako jej to ukladá zákon č. 17/2004 Z. z. v § 4 ods. 6. Aj keď medzi navrhovateľom   a   Obcou   Sverepec   bola   uzavretá   dohoda   o   započítaní   vzájomných pohľadávok   a   záväzkov   ku   dňu   31.   12.   2009,   táto   skutočnosť   nič   nemení   na   tom,   že do 31. 12. 2009 navrhovateľ neplatil, resp. neodvádzal Obci Sverepec zákonné poplatky podľa   zák.   č.   17/2004   Z.   z.   Zo   zákona   č. 17/2004   Z.   z. teda   jednoznačne   vyplýva,   že navrhovateľ mal povinnosť dodržiavať splatnosť odvedenia poplatkov podľa tohto zákona a mal aj povinnosť pri nedodržaní splatnosti zaplatiť úroky z omeškania a preto aj tvrdenie odporcu   v   liste   zo   dňa   09.   11.   2010,   že   spoločnosť   navrhovateľa   nezákonne   získavala finančné prostriedky patriace Obci Sverepec nie je tvrdením nepravdivým. V tomto smere teda   odporca   uniesol   dôkazné   bremeno   a   preukázal   pravdivosť   svojich   tvrdení,   preto odvolacie námietky navrhovateľa neboli opodstatnené.“

K tretiemu spornému vyjadreniu, ku ktorému sťažovateľka v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu z 5. apríla 2012 zdôraznila, že tento je nepravdivý z dôvodu použitýchargumentov a absencie akýchkoľvek dôkazov na preukázanie daného tvrdenia, krajský súdv napadnutom rozsudku uviedol:

„V tomto smere súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že vlastníkom skládky KO Sverepec bolo výlučne Mesto Považská Bystrica a bolo len v jeho kompetencii uzatvárať ostatné zmluvy o uložení odpadu na predmetnej skládke. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nemal žiadne zákonné ani zmluvné oprávnenie uzatvárať odplatné zmluvy o uložení odpadu s inými subjektmi, je preto tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľ neoprávnené vystupoval ako majiteľ skládky pravdivé. Keďže odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 uviedol v tomto smere pravdivú informáciu, nemožno jeho konanie považovať za zásah do dobrej povesti navrhovateľa. Odvolanie navrhovateľa bolo preto aj v tejto časti neopodstatnené.“

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnenírozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnostipovažuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sapri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkovýstav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999,bod 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých jezaložené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí saposúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každýargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tentoargument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď navšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z   citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súdv ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľky týkajúce sa sporných vyjadrení.Okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 OSP odvolaciemusúdu poskytuje možnosť vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sav plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, akoaj právnej stránke) krajský súd napadnutý rozsudok doplnil o ďalšie dôvody podporujúcezávery okresného súdu vyjadrené v jeho rozsudku z 5. apríla 2012.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajskýsúd   rozsudok   okresného   súdu   v časti   týkajúcej   sa   (ne)pravdivosti   sporných   vyjadrenípotvrdil. Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nemožno preto považovať za svojvoľné,zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   krajský   súd   sa   pri   výkladea aplikácii zákonných   predpisov vo   veci   sťažovateľky   neodchýlil od   znenia príslušnýchustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúreopakovane   zdôrazňuje,   že   samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názoromvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdunahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v sťažovateľkounamietanej časti je napadnutý rozsudok krajského súdu riadne odôvodnený, a preto v tejtočasti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniunapadnutého rozsudku. Sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil, keď jej vyjadreniežalovanej   k jej   odvolaniu   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 5.   apríla   2012   nedoručilv primeranej lehote.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa postupu krajského súdu ústavný súdv prvom rade uvádza, že vo veci sťažovateľky nemá dôvod spochybňovať svoju doterajšiujudikatúru, podľa ktorej nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovikonania   vytvára   stav   nerovnosti   účastníkov   v konaní   pred   súdom,   čo   je   v   rozpores princípom kontradiktórnosti konania a princípom rovnosti zbraní, ktoré tvoria integrálnusúčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd zároveň ale už vo svojej doterajšejjudikatúre viackrát pripustil, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže byťabsencia   stanoviska   účastníka   konania,   ktorý   podal   opravný   prostriedok   k vyjadreniudruhého účastníka konania k podanému opravnému prostriedku, právne irelevantná. O takýprípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje rozhodnutiena vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho vyjadreniek opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku(m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06). Je zjavné, že v posudzovanom prípadenemohlo   mať   (nemalo)   vyjadrenie   žalovanej   k odvolaniu   sťažovateľky   zásadný   vplyvna rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnils odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2014 a navyše uviedol ďalšie dôvodyna podporu odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ani   v časti,   ktorousťažovateľka   namieta   postup   krajského   súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napadnutéhorozsudku, neexistujú dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel(bod 4 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu arbitrárnosti

Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v častineuloženia   žiadnej   sankcie   žalovanej,   a   to   aj   napriek   záveru,   že   žalovaná   príslušnýmivýrokmi neoprávnene zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky,pričom   navyše   sťažovateľka   po   úprave   petitu   žiadala   výhradne   morálne zadosťučineniespočívajúce   v   povinnosti   žalovanej   napísať   ospravedlnenie   tak,   ako   ho   špecifikovalav žalobnom petite.

Podľa   §   19b   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pri   neoprávnenom   použití   názvuprávnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jehoužívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktorésa môže požadovať aj v peniazoch.

Podľa   §   19b   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   odsek   2   platí   primerane   ajpre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle už citovaných ustanoveníObčianskeho   zákonníka   je   neoprávnenosť   zásahu   do   dobrej   povesti   právnickej   osobyskutočnosť,   že   takýto   zásah   je   objektívne   spôsobilý   ujmu   na   dobrej   povesti   vyvolať.Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickejosoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika,ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásahdo dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sapopri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočívav skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosťtvrdenia,   dôkazná   povinnosť,   bremeno   tvrdenia   či   dôkazné   bremeno)   občianskoprávnejsankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy; k tomu pozrinapr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 212/2007).

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súdpotvrdil rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 „vo výroku, ktorým vo zvyšnej častinávrh navrhovateľa, zamietol a vo výroku o náhrade trov konania“ (v časti týkajúcej sanamietaného nepriznania morálneho zadosťučinenia), predovšetkým uvádza:

«V   bode   IV.   podaného   odvolania   navrhovateľ   ďalej   namieta   zamietnutie   návrhu v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia spočívajúcom v povinnosti odporcu napísať ospravedlnenie tak, ako bolo uvedené v upravenom žalobnom návrhu. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu navrhovateľa v tejto okrem iného odôvodnil tým, že list navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje, aké konkrétne nepravdivé informácie   mali   byť   odporcom   rozširované,   za   ktoré   konkrétne   výroky   sa   má   odporca ospravedlniť.   Keďže   list   zo   dňa   09.   11.   2010   obsahoval   aj   pravdivé   výroky,   nemožno poskytnúť   zadosťučinenie   formou   ospravedlnenia,   ktoré   nevymedzuje   konkrétne   výroky a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol čiastočne pravdivý, čo je neprípustné. Taktiež nebolo preukázané, že by odporca vyvolal nepriaznivé   dôsledky   pre   postavenie   a   uplatnenie   navrhovateľa   v   hospodárskej   súťaži, naopak obchodná spolupráca navrhovateľa s Obcou Sverepec pokračovala. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti za vecne správne. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že znenie listu zo dňa 09. 11. 2010 vyvolalo nepriaznivé dôsledky, ktoré by ohrozili dobré meno a povesť navrhovateľa, o čom svedčí aj to, že navrhovateľ naďalej podniká v tomto odvetví, je vlastníkom novej kazety, ktorá sa nachádza na pozemku Obce Sverepec, uzatvára nové zmluvy o uložení odpadu a spolupracuje   s   Obcou   Sverepec.   Taktiež   navrhovateľov   žiadny   obchodný   partner nevypovedal   zmluvu   v   súvislosti   s   uvedeným   listom   a   navrhovateľovi   nevznikol   žiadny škodlivý následok v súvislosti s konaním odporcu. Nebolo teda preukázané, že by odporca vyvolal   nepriaznivé   dôsledky   pre   postavenie   a   uplatnenie   navrhovateľa   v   hospodárskej súťaži. Za tohto stavu boli odvolacie námietky navrhovateľa nedôvodné.»

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sav ňom stotožnil s príslušnou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012,ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na priznanie morálneho zadosťučinenia vo formeospravedlnenia. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že list,ktorým sa mala žalovaná ospravedlniť, naformulovaný sťažovateľkou v žalobnom petiteneobsahoval,   aké   konkrétne   nepravdivé   informácie   mali   byť   žalovanou   rozširovanéa za ktoré   výroky   sa   má   žalovaná   ospravedlniť,   ako   aj   s poukazom   na   to,   že   nebolopreukázané, že by   žalovaná vyvolala nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatneniesťažovateľky v hospodárskej súťaži.

V rámci tzv. satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickejosoby   sa   možno   domáhať   satisfakcie   morálnej   (najčastejšie   vo   forme   ospravedlnenia)a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byťuplatnené   súčasne.   Výslovným   kritériom,   ktoré   zákon   ustanovuje   pre   poskytnutiezadosťučinenia   (nerozlišujúc   jeho   formu),   je   primeranosť   tejto   satisfakcie.   Z   pojmuprimeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiťa posudzovať   okolnosti konkrétneho   zásahu, prípadne   určiť   ďalšie   kritériá   na   posúdeniekaždého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané budepovažovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy (porovnajnapr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2010 z 10. augusta2011).

Konanie vo veci ochrany mena a dobrej povesti právnickej osoby je návrhovýmkonaním, v ktorom je všeobecný súd viazaný petitom návrhu. Formuláciou žalobného petitutak, ako bol už citovaný (uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 200/2010 zo 7. septembra2011 o pripustení zmeny návrhu), sa sťažovateľka domáhala ospravedlnenia ako morálnehozadosťučinenia   za   neoprávnený   zásah,   ktorého   sa   dopustila   žalovaná.   Ústavný   súdnespochybňuje,   že   v sťažovateľkou   navrhnutom   ospravedlnení,   ktoré   tvorilo   obsah   jej(zmeneného) žalobného petitu, neboli bližšie špecifikované nepravdivé výroky, ktoré malibyť žalovanou rozširované, za ktoré sa mala žalovaná sťažovateľke ospravedlniť. Zároveň aleústavný súd zastáva názor, že bolo v možnostiach všeobecného súdu – s prihliadnutím nažalobný petit ako celok – identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahudo práv sťažovateľky a za ktoré sa jej žalovaná má ospravedlniť.

V konaní vo veciach ochrany mena a dobrej povesti žalobný petit tvorí v nárokuna určenie, že určitým konaním došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, a v nárokuna poskytnutie morálneho zadosťučinenia za takýto neoprávnený zásah jeden celok. Preto ajkeď tá časť žalobného petitu, ktorá sa týkala nároku na priznanie morálneho zadosťučinenia,bola formulovaná všeobecne, bola vecne previazaná s tou časťou žalobného petitu, ktorý satýkal   vyslovenia   neoprávneného   zásahu   do   práv   žalobkyne   na   ochranu   mena   a   dobrejpovesti   za   presne   špecifikované   konania   žalovanej   (nepravdivé   výroky   obsiahnutév predmetnom liste).

Tvrdenie obsiahnuté v rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, podľa ktorého „list navrhovateľa   formulovaný   v   žalobnom   petite   neobsahuje   aké   konkrétne   nepravdivé informácie   mali   byť   odporcom   rozširované,   za   ktoré   konkrétne   výroky   sa   má   odporca ospravedlniť.   Keďže   list   zo   dňa   09.   11.   2010   obsahoval   aj   pravdivé   výroky,   nemožno poskytnúť   zadosťučinenie   formou   ospravedlnenia,   ktoré   nevymedzuje   konkrétne   výroky a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol čiastočne pravdivý, čo je neprípustné.“, s ktorým sa krajský súd stotožnil, je prejavomneprimeraného formalizmu. Jeho akceptovanie vedie k záveru ad absurdum, keďže podľaneho by v prípade, ak sa žalobca domáha určenia, že došlo k neoprávnenému zásahu do jehopráv niekoľkými tvrdeniami žalovaného (z ktorých všeobecný súd môže vyhodnotiť lenniektoré   ako   také,   ktorými   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv   žalobcu),   bolopovinnosťou   žalobcu   predložiť   všeobecnému   súdu   na   rozhodnutie   všetky   alternatívnežalobné   návrhy   podľa   všetkých   existujúcich   kombinácií,   čo   je   vzhľadom   na   poňatiemateriálnej ochrany práv sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom neprípustné.

Z   viazanosti   súdu   žalobným   petitom   vyplýva,   že   súd   nemôže   prekročiť   návrhyúčastníkov   a   prisúdiť   viac,   ako   sa   domáhajú.   Zásada   viazanosti   súdu   petitom   budevyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musírešpektovať   predmet   konania   vymedzený   žalobným   návrhom,   čo   znamená,   že   plnenienemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzenýv žalobnom návrhu. Nie je porušením ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhuvo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časťrozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálnevykonateľná (m. m. I. ÚS 122/2012).

Povinnosť úpravy petitu návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia je v medziach svojejprávomoci pre všeobecný súd daná predovšetkým v konaniach o ochranu mena a dobrejpovesti   právnickej   osoby,   keďže   od   určenia   všeobecného   súdu   o tom,   že   viacerými(ne)pravdivými   výrokmi   (ne)došlo   k zásahu   do   práva   na   ochranu   mena   a/alebo   dobrejpovesti právnickej osoby, závisí aj rozhodnutie týkajúce sa právnych prostriedkov ochrany(reštitučná žaloba, zdržovacia žaloba a satisfakčná žaloba).

Vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorýmrozsudok   okresného   súdu   z   5.   apríla   2012   („vo   výroku,   ktorým   návrh   navrhovateľazamietol“) potvrdil (v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia, pozn.), arbitrárny, tedataký, ktorým došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu(jeho príslušnou časťou) bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujmeefektívnej ochrany práv sťažovateľky aj o jeho vrátení na ďalšie konanie a rozhodnutie(bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konaniebude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnyminázormi   ústavného   súdu   vyjadrenými   v   časti   II.3   tohto   nálezu   (§   56   ods.   6   zákonao ústavnom súde), t. j. právnymi názormi vyjadrenými ústavným súdom v súvislosti s tým,že krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol sťažovateľke nárok na priznanie morálnehozadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že„Skutočnosť,   že   žalovaný   nebol   nijakým   spôsobom   potrestaný   za   svoje   konanie,   ktoré jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   danom   prípade   predstavuje   samotné   vyslovenieporušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s poskytnutímpriestoru   krajskému   súdu   na   reparáciu   ústavným   súdom   zistených   nedostatkov   jehosťažnosťou napadnutého rozsudku dostatočnú satisfakciu, a preto sťažovateľke požadovanéfinančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bol 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnymzástupcom L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica. Podľa§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľavýsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčastiuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trovkonania, pričom ich výšku v sťažnosti vyčíslila na sumu 340,90 €.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súd sťažovateľkepriznal po 134 €, t. j. spolu 268 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkonyvykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupcasťažovateľky   je   platcom   DPH,   pozn.) predstavuje   sumu   340,90   €   (bod   3   výroku   tohtonálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015