SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 41/2015-38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MEGAWASTESLOVAKIA s. r. o., Nová 134, Považská Bystrica, zastúpenej L§B Legal Services s. r. o.,Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorej koná jej konateľkaa advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 a jehorozsudkom z 13. februára 2014, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o.,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 177/2012 z 13. februára 2014p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 177/2012 z 13. februára 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnostiMEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsaťeur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu L§B Legal Services s. r. o.,Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s. r. o., Nová 134,Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej L§BLegal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, prostredníctvom ktorejkoná jej konateľka a advokátka JUDr. Lucia Bušfy, ktorou namieta porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 177/2012 (ďalej aj„napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obchodná spoločnosť (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), zaslala9. novembra 2010 Obecnému úradu v Sverepci, ako aj všetkým poslancom Obecnéhozastupiteľstva obce Sverepec list (ďalej len „predmetný list“), obsah ktorého považovalasťažovateľka za „zavádzajúci a značne difamujúci“. Vzhľadom na to sťažovateľka podalaOkresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. novembra 2010 žalobu,ktorou sa proti žalovanej domáhala zdržania sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti,ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhrady trov konania.
Sťažovateľka ako dodávateľka uzatvorila 27. decembra 2007 s mestom PovažskáBystrica ako odberateľom zmluvu o poskytovaní služieb č. 296/2007 v oblasti nakladanias komunálnym odpadom – prevádzkovanie skládky. Predmetný list žalovanej obsahovaltento text:
„... Naša spoločnosť má informácie o tom, že spoločnosť... vystupuje ako majiteľ skládky KO Sverepec a aj vážne lístky sú na neexistujúcu skládku... Dôkazom sú vážne lístky, zmluvy, ktoré podpisovala spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. s obecnými úradmi v okrese Púchov. Neobsahovali vôbec informácie o zaplatení zákonného poplatku... Tieto zmluvy mohol podpisovať len štatutár Mesta Považská Bystrica a nikto iný. Máme za to, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o. úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala oprávnenie od majiteľa skládky Mesta Považská Bystrica a tým sa dopúšťala trestného konania a OU Sverepec jeho konaním vznikla značná strata a tiež aj nedôvera občanov obce Sverepec. Preto Vás žiadame, aby zástupca obce ako aj zastupiteľstvo OU Sverepec zvážilo spoluprácu so spoločnosťou Megawaste Slovakia spol. s. r. o., ktorá nezákonne získavala finančné prostriedky patriace obci Sverepec. Naša spoločnosť má ďalšie dôkazy o tom, že spoločnosť Megawaste Slovakia spol. s r. o., nemala zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety, na prevádzkovanie skládky ale túto zmluvu mala spoločnosť Megawaste spol. s r. o. Praha 1. Máme podozrenie, že táto zmluva bola pozmenená alebo inak upravená zatiaľ neznámou osobou. Týmto Vás žiadame, aby ste dôkladne prešetrili tieto zmluvy skôr ako bude vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože v opačnom prípade obci Sverepec budú vznikať škody.“
Po vykonanom dokazovaní vydal okresný súd 5. apríla 2012 rozsudok č. k. 10 C 200/2010-718 (ďalej len „rozsudok z 5. apríla 2012“), ktorým «I. určil, že odporca zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovaným obci Sverepec a poslancom obce neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti navrhovateľa. Odporca nepravdivo uviedol, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, že „nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a že „navrhovateľovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov.“ II. Vo zvyšku nároku návrh zamietol. III. Súd konanie v časti o zaplatenie 10.000 EUR zastavil. IV. Rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov nemá práva na náhradu trov konania.».
Na základe sťažovateľkou podaného odvolania smerujúceho proti výrokomII a IV rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 krajský súd napadnutým rozsudkomodvolaním napadnuté výroky potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľka namieta, že krajskýsúd napadnutým rozsudkom porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre „porušenie práva na dôkladné odôvodnenie súdneho rozhodnutia“ a „pre arbitrárnosť súdneho rozhodnutia“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „písomné vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa, ktoré tam adresoval žalovaný mu bolo doručené až odvolacím súdom po cca 1,5 roku a to tesne pred jeho rozhodnutím dňa 12. 02. 2014 (teda 1 deň pred rozhodnutím odvolacieho orgánu)!!! Keďže rozhodnutie Krajského súdu je zo dňa 13. 02. 2014 bolo sťažovateľovi odopreté právo na primeranú lehotu na vyjadrenie sa k podaniu žalovaného!!!“.
V nadväznosti na už citované sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodolo potvrdení rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 bez toho, aby sa riadne vysporiadals obsahom odvolania a so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporusťažovateľkiných tvrdení, a následne riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil, čím porušilsťažovateľkou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavky riadnehoa dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, keďže v ňom chýba „jeho samostatná argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd 1. stupňa.“.
Arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu spočíva podľa sťažovateľky v tom, že ním nebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky, pričom sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala v žalobnom petite. Sťažovateľka namieta, že sa „javí ako logické, že ak má súd za preukázané, zistil a sám určil, že bolo zasiahnuté do dobrej povesti konaním žalovaného, spojiť s týmto výrokom aj rozhodnutie o sankcii za takéto porušenie. Je logické, keďže sťažovateľ sa domáhal určenia, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľa viacerými a nielen tromi výrokmi, ktoré v konečnom rozhodnutí určil súd, že žiadal ospravedlnenie za všetky výroky. Preto bolo predmetné ospravedlnenie koncipované tak, že žalovaný sa má ospravedlniť za všetky výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na ochranu mena a dobrej povesti. Sťažovateľ nemohol predpokladať, v akom rozsahu súd jeho žalobe vyhovie, resp. veril, že vyhovie žalobe v celom rozsahu. V dôsledku toho, že súd úplne svojvoľne, bez dôkladnej argumentácie neuložil povinnosť žalovanému ospravedlniť sa sťažovateľovi, markantne zasiahol do jeho práva na súdnu ochranu. Zároveň v dôsledku tohto sa úplne stratil zmysel výroku I. predmetného rozhodnutia!!!“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 zo dňa 13. 02. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 4 Co/177/2012 zo dňa 13. 02. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,00 EUR (slovom desaťtisíc EUR) na účet sťažovateľa.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľka tým, že„Skutočnosť, že žalovaný nebol nijakým spôsobom potrestaný za svoje konanie, ktoré jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel (naopak je tu zjavný rozpor a popretý účel ochrany daným zákonom).“.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 41/2015 z 22. januára 2015 prijal sťažnosťna ďalšie konanie a následne vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrilak sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Predsedníčkakrajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 40/2015 z 10. februára 2015,v ktorého podstatnej časti uviedla:
„Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami, riadne zdôvodnil, z akých právnych a skutkových dôvodov považuje rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne správne a podľa nášho názoru nejde o nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne rozhodnutie. V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na to, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pokiaľ sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti namieta, že písomné vyjadrenie k odvolaniu jej bolo doručené deň pred rozhodnutím odvolacieho súdu, k tomu je potrebné uviesť, že písomné vyjadrenie k odvolaniu bolo sťažovateľke doručené na vedomie. K ďalším námietkam sťažovateľky poukazujúcim na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúcom v tom, že žalovanej nebola uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovaná príslušnými výrokmi zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky, tunajší súd zotrváva na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia. S poukazom na uvedené považujeme námietky sťažovateľky za nedôvodné.“
Predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.
Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatiestanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvána tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupcasťažovateľky vo svojom podaní zotrval na argumentácii zachytenej v sťažnosti a v stručnostisa vyjadril k tvrdeniu krajského súdu týkajúcemu sa práva sťažovateľky vyjadriť sa kpodaniu žalovanej, ktorým tento reagoval na odvolanie sťažovateľky, pričom k tomutouviedol:
„Sme toho názoru, že takáto argumentácia krajského súdu nemôže obstáť, nakoľko konajúci súd dlhodobo disponoval vyjadrením protistrany, keďže toto bolo reálne ešte na prvostupňový súd doručené dňa 22.05.2012 a teda postup odvolacieho súdu je absolútne neprijateľný. Je teda evidentné, že odvolací súd mal dostatočne dlhí časový priestor, aby toto zaslal účastníkovi konania s tým, aby sa tento k nemu mohol vyjadriť. Napriek tomu tak konajúci súd neurobil.“
Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnompojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožedospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorýrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), t. j. sú založené na rovnakýchprávnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať spoločne(m. m. IV. ÚS 147/08).
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia,keďže sa v ňom odvolací súd nedostatočne vysporiadal s obsahom odvolaniaa so skutočnosťami, ktoré v ňom boli uvedené na podporu sťažovateľkiných tvrdení.
Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny, keďže nímnebola žalovanej uložená žiadna sankcia, a to aj napriek konštatovaniu, že žalovanápríslušnými výrokmi zasiahla do jej práva na ochranu mena a dobrej povesti, pričomsťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučinenie spočívajúcev povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovala v žalobnom petite.Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom navrhla zmenu žalobnéhopetitu, pričom okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 200/2010 zo 7. septembra 2011 jejnávrhu vyhovel. Po príslušnej zmene petit znel takto:
«Súd určuje, že žalovaný zaslaním listu zo dňa 9. 11. 2010 adresovanému obci Sverepec a poslancom obce, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu mena a dobrej povesti žalobcu. Žalovaný nepravdivo uviedol, že žalobca „vystupuje ako majiteľ skládky v KO Sverepec, úmyselne uzatváral zmluvy, na ktoré nemal oprávnenie, a tým sa dopúšťal trestného konania, získaval nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec, nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety skládky, a že žalobcovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, a to spôsobom vyvolávajúcim dojem, že žalobca svojím protizákonným konaním spôsobil rozsiahlu škodu obci Sverepec a ako obchodný partner je nedôveryhodný. Žalovaný je povinný zdržať sa neoprávnených zásahov do dobrej povesti žalobcu, poskytnúť žalobcovi morálne zadosťučinenie spočívajúce v povinnosti napísať ospravedlnenie, ktoré písomne odošle na obecný úrad Sverepec a všetkým poslancom obecného zastupiteľstva, ako aj na verejnú tabuľu v obci Sverepec s nasledovným textom:
„OSPRAVEDLNENIE Ospravedlňujem sa spoločnosti MEGAWASTE SLOVAKIA s.r.o. za to, že som o nej formou listov, ktoré som odoslal na Obecný úrad Sverepec a poslancom obecného zastupiteľstva rozširoval nepravdivé informácie, ktorými som sa snažil poškodiť jej dobrú povesť a meno vo vzťahu k občanom obce a obchodným partnerom a vyvolal som tak nepriaznivé dôsledky pre jej postavenie a uplatnenie v hospodárskej súťaži. - konateľ MTS Považská Bystrica, s. r. o.“
Žalovaný je povinný vyššie uvedené ospravedlnenie napísať na liste formátu A4; typ písma Times New Roman, veľkosť 20.»
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie jez hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru riadnea dostatočne odôvodnený, keďže v ňom chýba „... samostatná argumentácia, ktorou by reagoval na námietky v odvolaní. Odvolací súd... iba prevzal závery, ku ktorým dospel súd 1. stupňa“. V konkrétnostiach sťažovateľka namieta tie časti odôvodnenia napadnutéhorozsudku krajského súdu, ktoré sa dotýkajú (majú dotýkať) tých výrokov žalovanej,vo vzťahu ku ktorým bola žaloba zamietnutá.
V rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 sa okrem iného uvádza, že nepravdivýmitvrdeniami žalovanej, že „navrhovateľ sa dopúšťal trestného konania“, „nemal zmluvu, ktorá sa uvádza v prípravnom konaní na vybudovanie novej kazety“ a „navrhovateľovým konaním vznikla obci Sverepec značná strata a nedôvera občanov“, došlo k neoprávnenému zásahu do práv sťažovateľky na ochranu mena a dobrej povesti. Okresný súd ale zároveň rozsudkom z 5. apríla 2012 zamietol návrh v časti namietaného neoprávneného zásahu do práv na ochranu mena a dobrej povesti vyjadreniami žalovanej, podľa ktorých sťažovateľka „úmyselne uzatvárala zmluvy, na ktoré nemala oprávnenie“ (ďalej len „prvé sporné vyjadrenie“), „získava nezákonne finančné prostriedky patriace obci Sverepec“(ďalej len „druhé sporné vyjadrenie“) a „vystupuje ako majiteľka skládky v KO Sverepec“(ďalej len „tretie sporné vyjadrenie“).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd k prvému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej „jej právo uzatvárať zmluvy na ukladanie odpadu vyplýva z jej postavenia ako prevádzkovateľa skládky v súlade so zákonom o odpadoch“ (argumentácia obsiahnutá v odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), v podstatnej časti uviedol, že „odplatné zmluvy o uložení odpadu na skládku vo Sverepci bolo oprávnené uzatvárať iba Mesto Považská Bystrica ako vlastník skládky komunálneho odpadu a nie spoločnosť navrhovateľa. Vzhľadom k tomu, že zákon o odpadoch č. 223/2001 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo prevádzkovateľa skládky na uzatváranie zmlúv a ani zmluva medzi navrhovateľom a Mestom Považská Bystrica žiadne takéto oprávnenie nemá, treba vyvodiť, že odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 pravdivo uviedol, že navrhovateľ uzatváral zmluvy, na ktoré nemal oprávnenie. Súd prvého stupňa vyslovil správny právny názor, že v prípade neexistencie príslušných ustanovení v zákone o odpadoch je potrebné použiť všeobecnú úpravu o vlastníckom práve uvedenú v Občianskom zákonníku, a to ust. § 123 Obč. zákonníka. Z ust. § 123 Obč. zákonníka vyplýva, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“.
Vo vzťahu k druhému spornému vyjadreniu a argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej je toto sporné vyjadrenie nepravdivé „vzhľadom na to, že v predmetnom liste na inom mieste nižšie je presne uvedená informácia o tom, že žalobca neplatil riadne a včas poplatky“ (citované z odvolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, pozn.), krajský súd uviedol:
„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ neodvádzal poplatky za uloženie odpadov Obci Sverepec v zmysle zák. č. 17/2004 Z. z. o poplatkoch za uloženie odpadu. Sám navrhovateľ predložil doklad o zápočte, čo ale nie je spôsob platby, ktorý je v súlade so zákonom č. 17/2004 Z. z. Z ust. § 4 ods. 6 cit. zákona vyplýva, že prevádzkovateľ skládky alebo odkaliska odvedie poplatky za uloženie odpadov mesačne podľa ods. 2 do posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bol odpad na skládke odpadov alebo na odkalisku uložený.
Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že zákon presne stanovuje splatnosť poplatku za uloženie odpadu, v ktorej je povinný prevádzkovateľ skládky odviesť poplatky za uloženie odpadov. Navrhovateľ v konaní predložil zápočet zo dňa 31. 12. 2009 o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťou navrhovateľa a Obcou Sverepec, z ktorého je však zrejmé, že spoločnosť navrhovateľa neodvádzala včas, pravidelne, mesačne Obci Sverepec v roku 2009 zákonné poplatky za uloženie odpadov, nedodržala splatnosť tak, ako jej to ukladá zákon č. 17/2004 Z. z. v § 4 ods. 6. Aj keď medzi navrhovateľom a Obcou Sverepec bola uzavretá dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov ku dňu 31. 12. 2009, táto skutočnosť nič nemení na tom, že do 31. 12. 2009 navrhovateľ neplatil, resp. neodvádzal Obci Sverepec zákonné poplatky podľa zák. č. 17/2004 Z. z. Zo zákona č. 17/2004 Z. z. teda jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ mal povinnosť dodržiavať splatnosť odvedenia poplatkov podľa tohto zákona a mal aj povinnosť pri nedodržaní splatnosti zaplatiť úroky z omeškania a preto aj tvrdenie odporcu v liste zo dňa 09. 11. 2010, že spoločnosť navrhovateľa nezákonne získavala finančné prostriedky patriace Obci Sverepec nie je tvrdením nepravdivým. V tomto smere teda odporca uniesol dôkazné bremeno a preukázal pravdivosť svojich tvrdení, preto odvolacie námietky navrhovateľa neboli opodstatnené.“
K tretiemu spornému vyjadreniu, ku ktorému sťažovateľka v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu z 5. apríla 2012 zdôraznila, že tento je nepravdivý z dôvodu použitýchargumentov a absencie akýchkoľvek dôkazov na preukázanie daného tvrdenia, krajský súdv napadnutom rozsudku uviedol:
„V tomto smere súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že vlastníkom skládky KO Sverepec bolo výlučne Mesto Považská Bystrica a bolo len v jeho kompetencii uzatvárať ostatné zmluvy o uložení odpadu na predmetnej skládke. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nemal žiadne zákonné ani zmluvné oprávnenie uzatvárať odplatné zmluvy o uložení odpadu s inými subjektmi, je preto tvrdenie odporcu o tom, že navrhovateľ neoprávnené vystupoval ako majiteľ skládky pravdivé. Keďže odporca v liste zo dňa 09. 11. 2010 uviedol v tomto smere pravdivú informáciu, nemožno jeho konanie považovať za zásah do dobrej povesti navrhovateľa. Odvolanie navrhovateľa bolo preto aj v tejto časti neopodstatnené.“
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnenírozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnostipovažuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sapri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkovýstav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999,bod 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých jezaložené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí saposúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každýargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď navšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súdv ňom reagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľky týkajúce sa sporných vyjadrení.Okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 OSP odvolaciemusúdu poskytuje možnosť vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sav plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, akoaj právnej stránke) krajský súd napadnutý rozsudok doplnil o ďalšie dôvody podporujúcezávery okresného súdu vyjadrené v jeho rozsudku z 5. apríla 2012.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajskýsúd rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa (ne)pravdivosti sporných vyjadrenípotvrdil. Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nemožno preto považovať za svojvoľné,zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa pri výkladea aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušnýchustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúreopakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názoromvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdunahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v sťažovateľkounamietanej časti je napadnutý rozsudok krajského súdu riadne odôvodnený, a preto v tejtočasti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniunapadnutého rozsudku. Sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil, keď jej vyjadreniežalovanej k jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012 nedoručilv primeranej lehote.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa postupu krajského súdu ústavný súdv prvom rade uvádza, že vo veci sťažovateľky nemá dôvod spochybňovať svoju doterajšiujudikatúru, podľa ktorej nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovikonania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpores princípom kontradiktórnosti konania a princípom rovnosti zbraní, ktoré tvoria integrálnusúčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd zároveň ale už vo svojej doterajšejjudikatúre viackrát pripustil, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže byťabsencia stanoviska účastníka konania, ktorý podal opravný prostriedok k vyjadreniudruhého účastníka konania k podanému opravnému prostriedku, právne irelevantná. O takýprípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloží svoje rozhodnutiena vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku, t. j. vtedy, keď jeho vyjadreniek opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku(m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06). Je zjavné, že v posudzovanom prípadenemohlo mať (nemalo) vyjadrenie žalovanej k odvolaniu sťažovateľky zásadný vplyvna rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnils odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2014 a navyše uviedol ďalšie dôvodyna podporu odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ani v časti, ktorousťažovateľka namieta postup krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutéhorozsudku, neexistujú dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosti nevyhovel(bod 4 výroku tohto nálezu).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu arbitrárnosti
Sťažovateľka namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v častineuloženia žiadnej sankcie žalovanej, a to aj napriek záveru, že žalovaná príslušnýmivýrokmi neoprávnene zasiahla do práva na ochranu mena a dobrej povesti sťažovateľky,pričom navyše sťažovateľka po úprave petitu žiadala výhradne morálne zadosťučineniespočívajúce v povinnosti žalovanej napísať ospravedlnenie tak, ako ho špecifikovalav žalobnom petite.
Podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka pri neoprávnenom použití názvuprávnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jehoužívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktorésa môže požadovať aj v peniazoch.
Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka odsek 2 platí primerane ajpre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.
Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle už citovaných ustanoveníObčianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osobyskutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať.Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickejosoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika,ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásahdo dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sapopri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočívav skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosťtvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia či dôkazné bremeno) občianskoprávnejsankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy; k tomu pozrinapr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 212/2007).
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súdpotvrdil rozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 „vo výroku, ktorým vo zvyšnej častinávrh navrhovateľa, zamietol a vo výroku o náhrade trov konania“ (v časti týkajúcej sanamietaného nepriznania morálneho zadosťučinenia), predovšetkým uvádza:
«V bode IV. podaného odvolania navrhovateľ ďalej namieta zamietnutie návrhu v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia spočívajúcom v povinnosti odporcu napísať ospravedlnenie tak, ako bolo uvedené v upravenom žalobnom návrhu. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu navrhovateľa v tejto okrem iného odôvodnil tým, že list navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje, aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol čiastočne pravdivý, čo je neprípustné. Taktiež nebolo preukázané, že by odporca vyvolal nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie navrhovateľa v hospodárskej súťaži, naopak obchodná spolupráca navrhovateľa s Obcou Sverepec pokračovala. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti za vecne správne. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že znenie listu zo dňa 09. 11. 2010 vyvolalo nepriaznivé dôsledky, ktoré by ohrozili dobré meno a povesť navrhovateľa, o čom svedčí aj to, že navrhovateľ naďalej podniká v tomto odvetví, je vlastníkom novej kazety, ktorá sa nachádza na pozemku Obce Sverepec, uzatvára nové zmluvy o uložení odpadu a spolupracuje s Obcou Sverepec. Taktiež navrhovateľov žiadny obchodný partner nevypovedal zmluvu v súvislosti s uvedeným listom a navrhovateľovi nevznikol žiadny škodlivý následok v súvislosti s konaním odporcu. Nebolo teda preukázané, že by odporca vyvolal nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatnenie navrhovateľa v hospodárskej súťaži. Za tohto stavu boli odvolacie námietky navrhovateľa nedôvodné.»
Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sav ňom stotožnil s príslušnou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012,ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na priznanie morálneho zadosťučinenia vo formeospravedlnenia. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že list,ktorým sa mala žalovaná ospravedlniť, naformulovaný sťažovateľkou v žalobnom petiteneobsahoval, aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť žalovanou rozširovanéa za ktoré výroky sa má žalovaná ospravedlniť, ako aj s poukazom na to, že nebolopreukázané, že by žalovaná vyvolala nepriaznivé dôsledky pre postavenie a uplatneniesťažovateľky v hospodárskej súťaži.
V rámci tzv. satisfakčnej žaloby za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickejosoby sa možno domáhať satisfakcie morálnej (najčastejšie vo forme ospravedlnenia)a satisfakcie majetkovej (v peniazoch). Tieto nároky sa navzájom nevylučujú a môžu byťuplatnené súčasne. Výslovným kritériom, ktoré zákon ustanovuje pre poskytnutiezadosťučinenia (nerozlišujúc jeho formu), je primeranosť tejto satisfakcie. Z pojmuprimeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiťa posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne určiť ďalšie kritériá na posúdeniekaždého prípadu. Súd má teda možnosť voľnej úvahy pre rozhodnutie, či za primerané budepovažovať len morálne alebo len finančné zadosťučinenie alebo obe tieto formy (porovnajnapr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 7/2010 z 10. augusta2011).
Konanie vo veci ochrany mena a dobrej povesti právnickej osoby je návrhovýmkonaním, v ktorom je všeobecný súd viazaný petitom návrhu. Formuláciou žalobného petitutak, ako bol už citovaný (uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 200/2010 zo 7. septembra2011 o pripustení zmeny návrhu), sa sťažovateľka domáhala ospravedlnenia ako morálnehozadosťučinenia za neoprávnený zásah, ktorého sa dopustila žalovaná. Ústavný súdnespochybňuje, že v sťažovateľkou navrhnutom ospravedlnení, ktoré tvorilo obsah jej(zmeneného) žalobného petitu, neboli bližšie špecifikované nepravdivé výroky, ktoré malibyť žalovanou rozširované, za ktoré sa mala žalovaná sťažovateľke ospravedlniť. Zároveň aleústavný súd zastáva názor, že bolo v možnostiach všeobecného súdu – s prihliadnutím nažalobný petit ako celok – identifikovať výroky, ktorými malo dôjsť k neoprávnenému zásahudo práv sťažovateľky a za ktoré sa jej žalovaná má ospravedlniť.
V konaní vo veciach ochrany mena a dobrej povesti žalobný petit tvorí v nárokuna určenie, že určitým konaním došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, a v nárokuna poskytnutie morálneho zadosťučinenia za takýto neoprávnený zásah jeden celok. Preto ajkeď tá časť žalobného petitu, ktorá sa týkala nároku na priznanie morálneho zadosťučinenia,bola formulovaná všeobecne, bola vecne previazaná s tou časťou žalobného petitu, ktorý satýkal vyslovenia neoprávneného zásahu do práv žalobkyne na ochranu mena a dobrejpovesti za presne špecifikované konania žalovanej (nepravdivé výroky obsiahnutév predmetnom liste).
Tvrdenie obsiahnuté v rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2012, podľa ktorého „list navrhovateľa formulovaný v žalobnom petite neobsahuje aké konkrétne nepravdivé informácie mali byť odporcom rozširované, za ktoré konkrétne výroky sa má odporca ospravedlniť. Keďže list zo dňa 09. 11. 2010 obsahoval aj pravdivé výroky, nemožno poskytnúť zadosťučinenie formou ospravedlnenia, ktoré nevymedzuje konkrétne výroky a v prípadnom adresátovi by znelo ako ospravedlnenie sa za celý obsah listu, ktorý bol čiastočne pravdivý, čo je neprípustné.“, s ktorým sa krajský súd stotožnil, je prejavomneprimeraného formalizmu. Jeho akceptovanie vedie k záveru ad absurdum, keďže podľaneho by v prípade, ak sa žalobca domáha určenia, že došlo k neoprávnenému zásahu do jehopráv niekoľkými tvrdeniami žalovaného (z ktorých všeobecný súd môže vyhodnotiť lenniektoré ako také, ktorými došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu), bolopovinnosťou žalobcu predložiť všeobecnému súdu na rozhodnutie všetky alternatívnežalobné návrhy podľa všetkých existujúcich kombinácií, čo je vzhľadom na poňatiemateriálnej ochrany práv sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom neprípustné.
Z viazanosti súdu žalobným petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhyúčastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada viazanosti súdu petitom budevyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci domáhali. Súd musírešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenienemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzenýv žalobnom návrhu. Nie je porušením ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhuvo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časťrozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálnevykonateľná (m. m. I. ÚS 122/2012).
Povinnosť úpravy petitu návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia je v medziach svojejprávomoci pre všeobecný súd daná predovšetkým v konaniach o ochranu mena a dobrejpovesti právnickej osoby, keďže od určenia všeobecného súdu o tom, že viacerými(ne)pravdivými výrokmi (ne)došlo k zásahu do práva na ochranu mena a/alebo dobrejpovesti právnickej osoby, závisí aj rozhodnutie týkajúce sa právnych prostriedkov ochrany(reštitučná žaloba, zdržovacia žaloba a satisfakčná žaloba).
Vzhľadom na uvedené je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorýmrozsudok okresného súdu z 5. apríla 2012 („vo výroku, ktorým návrh navrhovateľazamietol“) potvrdil (v časti nepriznania morálneho zadosťučinenia, pozn.), arbitrárny, tedataký, ktorým došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu(jeho príslušnou časťou) bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujmeefektívnej ochrany práv sťažovateľky aj o jeho vrátení na ďalšie konanie a rozhodnutie(bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konaniebude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnyminázormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II.3 tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákonao ústavnom súde), t. j. právnymi názormi vyjadrenými ústavným súdom v súvislosti s tým,že krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol sťažovateľke nárok na priznanie morálnehozadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že„Skutočnosť, že žalovaný nebol nijakým spôsobom potrestaný za svoje konanie, ktoré jednoznačne nebolo v súlade so zákonom, čo súd konštatoval, znamená, že ochrana ktorej sa sťažovateľ domáhal na súde bola absolútne zbytočná a nenaplnila svoj zmysel.“.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade predstavuje samotné vyslovenieporušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s poskytnutímpriestoru krajskému súdu na reparáciu ústavným súdom zistených nedostatkov jehosťažnosťou napadnutého rozsudku dostatočnú satisfakciu, a preto sťažovateľke požadovanéfinančné zadosťučinenie ústavný súd nepriznal (bol 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnymzástupcom L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica. Podľa§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľavýsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčastiuhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trovkonania, pričom ich výšku v sťažnosti vyčíslila na sumu 340,90 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak ústavný súd sťažovateľkepriznal po 134 €, t. j. spolu 268 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkonyvykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupcasťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohtonálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015