znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 41/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., V., zastúpenej advokátom Mgr. J. M., B., vo veci   namietaného porušenia čl. 19 ods.   1, čl. 35 ods.   1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1 R 3/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. M., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl.   19   ods.   1,   čl.   35 ods.   1 a   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 R 3/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. januára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   1   R   3/2010-655 z 8. novembra 2011 bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu úpadcu F., s. r. o. (ďalej len „úpadca“). Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-663 z 24. novembra 2011   bola   sťažovateľke   priznaná   paušálna   odmena   za výkon   funkcie   správcu   vo   výške 5 576,58 €, pričom v prevyšujúcej časti bol návrh na priznanie odmeny zamietnutý. Prvé uznesenie   bolo   uverejnené   v   Obchodnom   vestníku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „vestník“) 16. novembra 2011 a druhé uznesenie zasa 1. decembra 2011. Uznesenia sa stali právoplatnými v deň ich zverejnenia vo vestníku.

Vydaniu   uznesení   predchádzal   návrh   zabezpečeného   veriteľa   T.,   a. s.   (ďalej   len „zabezpečený veriteľ“), na odvolanie sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty pre opakované a závažné porušenie povinností správcu.

Okresný súd v prvom uznesení považuje za porušenie povinností to, že sťažovateľka uverejnila súpis majetku úpadcu v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 39 ods. 5 vyhlášky č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „vyhláška“), a nie v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 76 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“).   Podľa   názoru   okresného   súdu   sú   dotknuté ustanovenia   zákona   o   konkurze   a   vyhlášky   v   rozpore,   a   preto   bolo   povinnosťou sťažovateľky aplikovať zákon (ktorý má vyššiu právnu silu), a nie vyhlášku. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nie sú kompetentné posudzovať súlad právnych predpisov, lebo takéto posudzovanie je v právomoci ústavného súdu.

Ďalším porušením povinností bola podľa názoru okresného súdu neverifikovateľnosť zápisnice z prvej schôdze veriteľov z dôvodu neuvedenia počtu hlasov hlasujúcich veriteľov jednotlivo   pri   každom   hlasovaní,   ako   aj to,   že sťažovateľka   uviedla   iba   celkový   počet hlasov veriteľov hlasujúcich za či proti. Pri hlasovaní o členoch veriteľského výboru zasa uviedla iba celkový počet hlasov hlasujúcich za. Napokon je neverifikovateľnosť zápisnice daná   aj   tým,   že   sťažovateľka   v   nej   nesprávne   uviedla   priebeh   hlasovania   o   návrhoch na výmenu správcu. Mala po každom hlasovaní vyhlásiť výsledok hlasovania (teda či návrh na nového   správcu   bol   prijatý,   a   ktorí   veritelia   hlasovali   za,   proti,   resp.   zdržali   sa) a v prípade, že návrh nebol prijatý, pristúpiť k ďalšiemu hlasovaniu o návrhu na výmenu správcu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   ňou   spísaná   zápisnica   vo   všetkom   zodpovedá ustanoveniu   §   35   ods.   6   zákona   o   konkurze.   Podľa   tohto   ustanovenia   má   zápisnica obsahovať priebeh konania schôdze veriteľov a iba výsledky hlasovania (teda nie priebeh hlasovania, ako to uvádza okresný súd). Zo zápisnice je jednoznačné, aké uznesenia boli prijaté a akým počtom hlasov sa tak stalo. Okresný súd vytýka sťažovateľke koncipovanie zápisnice   z   jej   formálneho   hľadiska.   Zo   zápisnice   má   byť zrejmé,   čo   bolo   výsledkom hlasovania   a   aké   uznesenie   bolo   hlasovaním   prijaté.   Okresnému   súdu   neprislúcha posudzovať, čo malo byť v zápisnici napísané najprv a čo potom. Okresný súd si formálne náležitosti zápisnice svojvoľne a protiprávne vykonštruoval napriek tomu, že tieto sú jasne stanovené.   Tým   vlastne   sankcionuje   sťažovateľku   za   porušenie   povinnosti,   ktorú   nikdy nemala.

Napokon   sťažovateľka   porušila   aj   povinnosť   bezodkladne   zverejniť   vo   vestníku oznámenie   o   práve   nahliadnuť   do   správcovského   spisu.   Porušenie   tejto   povinnosti sťažovateľka uznáva.

Keďže sťažovateľka porušila iba povinnosť uverejniť oznámenie o práve nahliadnuť do správcovského spisu, nemôže byť reč o opakovanom porušení povinností. Zároveň toto porušenie povinnosti je z hľadiska vedenia konkurzného konania bezvýznamné, a nemožno ho preto považovať za závažné porušenie povinností správcu.

Druhým uznesením okresný súd priznal sťažovateľke paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu, ktorú skrátil o 5 % za opakované porušenie povinností.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 R 3/2010. Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia vo výške 54 833,84 €, ako aj náhrady trov konania vo výške 269,58 € navýšených o príslušnú daň z pridanej hodnoty.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-655 z 8. novembra 2011 vyplýva, že ním bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu úpadcu. Podľa názoru okresného súdu v ustanovení § 76 ods. 2 zákona o konkurze je obsiahnutá povinnosť správcu vyhotoviť súpis majetku podstát do 30 dní od vyhlásenia konkurzu. Preto sťažovateľka bola povinná súpis vyhotoviť do 28. februára 2011 a bezodkladne ho zverejniť vo vestníku, čo sa však stalo až 30. marca 2011. Odvolávanie sa sťažovateľky na ustanovenie § 39 ods. 5 vyhlášky je nesprávne, pretože sťažovateľka bola povinná riadiť sa právnou normou obsiahnutou v predpise   vyššej   právnej sily, ktorá   má prednosť   pred normou   obsiahnutou   v predpise nižšej právnej sily. Z tohto dôvodu sťažovateľka bola povinná dodržať 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom o konkurze a následne súpis bezodkladne zverejniť vo vestníku. Ďalej okresný súd považoval za preukázané, že 1. marca 2011 bolo vo vestníku publikované oznámenie   sťažovateľky   o   práve   oprávnených   osôb   nahliadať   do   správcovského   spisu. Správne   však   malo   byť   oznámenie   uverejnené   bezodkladne,   čomu   nezodpovedá   jeho uverejnenie až 31. deň po ustanovení sťažovateľky do funkcie správkyne. Zo zápisnice z prvej   schôdze   veriteľov   vyplýva,   že   pri   jednotlivých   hlasovaniach   o   navrhovaných kandidátoch   na   nového   správcu   sťažovateľka   uviedla   pri   jednotlivých   hlasovaniach   len celkový počet veriteľov, ktorí hlasovali za, proti, resp. sa zdržali. V súvislosti s voľbou veriteľského výboru pri hlasovaní o jednotlivých návrhoch na členov veriteľského výboru zasa   uviedla   len   počet   hlasov   hlasujúcich   za.   V   zápisnici   chýba   údaj   o   počte   hlasov hlasujúcich veriteľov proti, resp. „zdržal sa“ spolu s konkretizáciou, ktorý veriteľ hlasoval za, proti, resp. sa zdržal. Zo zápisnice tiež vyplýva, že sťažovateľka nesprávne uviedla priebeh   hlasovania   o   návrhoch   na   výmenu   správcu.   Mala   totiž   po   každom   hlasovaní vyhlásiť   výsledok   hlasovania   (či   návrh   na   nového   správcu   bol   prijatý   a   ktorí   veritelia hlasovali za, proti, resp. sa zdržali) a v prípade, že návrh nebol prijatý, mohla pristúpiť k hlasovaniu o ďalšom návrhu na výmenu správcu. Zo zápisnice však vyplýva, že je v nej uvedený   priebeh   hlasovania   pri   prvom   návrhu   na   výmenu   správcu   a   následne   hneď hlasovanie o druhom návrhu. Až potom sa konštatuje, koľko hlasov jednotliví kandidáti na nového správcu dostali.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-663 z 24. novembra 2011 vyplýva, že ním bola sťažovateľke priznaná paušálna odmena za výkon funkcie správkyne vo výške 5 576,58 € s daňou z pridanej hodnoty s tým, že v prevyšujúcej časti bol návrh na priznanie odmeny   zamietnutý.   Podľa   názoru   okresného   súdu   vzhľadom   na   opakované   porušenie povinností, pre ktoré bola sťažovateľka z funkcie správkyne odvolaná, bolo treba paušálnu odmenu krátiť o 5 %.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenia   okresného   súdu   v   prevažnej   časti dostatočným   a   presvedčivým   spôsobom   vysvetľujú,   prečo   bolo   odvolanie   sťažovateľky z funkcie správkyne a v nadväznosti na to aj krátenie jej odmeny o 5 % dôvodné.

Okresný súd odvolal sťažovateľku z funkcie správkyne z troch dôvodov. Jedným z nich   bola   skutočnosť,   že   bezodkladne   po   ustanovení   do   funkcie   nezverejnila   oznam o mieste a čase, v ktorom možno nahliadnuť do správcovského spisu. Oprávnenosť tohto dôvodu sťažovateľka nenamieta.

Ďalším   dôvodom   bolo,   že   nevyhotovila   a nezverejnila   vo   vestníku   súpis   podstát v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 76 ods. 2 zákona o konkurze. Vyhotovila a uverejnila ho totiž v lehote podľa § 39 ods. 5 vyhlášky, hoci príslušné ustanovenia zákona o konkurze a vyhlášky si odporujú, a preto mala sťažovateľka povinnosť postupovať podľa zákona o konkurze, keďže tento je právnym predpisom vyššej právnej sily ako vyhláška.  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   prisvedčiť   argumentácii   sťažovateľky,   podľa ktorej vzhľadom na čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy právomoc posudzovať súlad všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev so zákonmi prináleží ústavnému súdu v rámci konania o súlade právnych predpisov. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k právnemu názoru o existencii   nesúladu   medzi   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   ministerstva a zákonom, nemôže postupovať tak, že bude aplikovať zákon ako normu vyššej právnej sily a všeobecne záväzný právny predpis ministerstva nevezme vôbec do úvahy. V takomto prípade   totiž   musí   všeobecný   súd   postupovať tak,   že   v   zmysle príslušných   procesných ustanovení   konanie   preruší,   podá   návrh   ústavnému   súdu   na   začatie   konania   o   súlade právnych   predpisov,   a   pokiaľ   ústavný   súd   nesúlad   právnych   predpisov   vysloví,   môže v konaní pokračovať tak, že na nesúladný právny predpis neprihliadne.

Vychádzajúc z uvedených úvah okresným súdom zistené porušenie povinnosti treba považovať   za   arbitrárne,   lebo   právna   úvaha   okresného   súdu   je   v   evidentnom   rozpore so zákonom.

Napokon   podľa   názoru   okresného   súdu   pochybila   sťažovateľka   aj   tým,   že   ňou spísaná   zápisnica   z   prvej   schôdze   veriteľov   je   nepreskúmateľná,   pretože   iba   neúplne a nedostatočne uvádza výsledky hlasovania o návrhoch na ustanovenie nového správcu, ako aj v súvislosti s voľbou veriteľského výboru.

Námietky sťažovateľky v súvislosti   s uvedenými závermi okresného súdu nie sú akceptovateľné. Podľa ustanovenia § 35 ods. 6 zákona o konkurze v zápisnici o schôdzi veriteľov má byť inter alia uvedený opis priebehu schôdze a znenia prijatých uznesení spolu s výsledkami hlasovania. Výklad okresného súdu, podľa ktorého povinnosť uviesť výsledky hlasovania   treba   vykladať   širšie,   rozhodne   nemožno   považovať   za   arbitrárny.   Úlohou zápisnice   je   poskytnúť   dostatočne   presný   a   preskúmateľný   obraz   o   rozhodujúcich skutočnostiach,   ku   ktorým   na   schôdzi   veriteľov   došlo.   Výklad   okresného   súdu   tomu zodpovedá.

Vzhľadom na skutočnosť, že aj podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka v dvoch prípadoch   porušila   svoje   povinnosti,   obstojí   záver   o   tom,   že   svoje   povinnosti   porušila opakovane.

Vzhľadom na uvedené v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenia okresného súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   okresným   súdom nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľky,   sama   osebe   porušenie   práv   sťažovateľky nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012