znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 41/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Trenčíne sp. zn. 19 Co 41/2010 z 22. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2010 doručená sťažnosť R. Č., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 41/2010 z 22. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa návrhom na začatie konania (žalobou) domáhal na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) proti J. H., T. (ďalej len „žalovaný“), náhrady škody na zdraví. Toto konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 14 C 439/2001.

Sťažovateľ   svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   ako   zamestnanec   žalovaného   utrpel 24. septembra 1999 pri vykonávaní stavebných prác pádom z lodžie budovy na zemský povrch pracovný úraz, pre ktorý sa stal ochrnutým a je schopný pohybovať sa iba pomocou invalidného vozíka. Sťažovateľ svoj škodový nárok oprel najmä o protokol Inšpektorátu bezpečnosti práce T. č. ŤPU – 19/99/ITN z 28. októbra 1999, podľa ktorého zisteným nedostatkom na strane žalovaného v príčinnej súvislosti s úrazom bolo to, že žalovaný „... nezabezpečil ochranu pracovníkov proti pádu z výšky, čo je v rozpore s § 8 ods. 1 písm. b/   zákona   č.   330/1996   Z.   z.   v   nadväznosti   na   §   48   ods.   1   vyhl.   SUBP   a   SBÚ č. 374/1990 Zb.“, pričom na strane sťažovateľa neboli zistené žiadne nedostatky.

Okresný   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   14   C/439/2001 z 2. novembra 2009, tak že žalobu zamietol v celom rozsahu.

Okresný   súd   svoje   skutkové   zistenia   založil   okrem   iného   prevažne   na   obsahu dodatku k protokolu Inšpektorátu bezpečnosti práce T. č. ŤPU – 19/99/ITN1 z 12. júla 2000, v ktorom sa konštatuje, že na strane žalovaného ako zamestnávateľa neboli zistené nedostatky,   ktoré   by boli   v   príčinnej   súvislosti   s   daným   pracovným   úrazom,   ale práve naopak,   boli   zistené   nedostatky   na   strane   sťažovateľa,   ktoré   boli   v   príčinnej   súvislosti s touto udalosťou, a to v tomto rozsahu:

„1/   zamestnanec   svojvoľne   zmenil   bezpečnostné   a   ochranné   zariadenie   tým,   že odstránil   umelú   prekážku   -   zábranu,   ktorá   rozdeľovala   lodžiu   na   priestor   určený   pre bezpečný pohyb pracovníkov - pravá strana lodžie a na ľavú časť, na ktorej sa nepracovalo a o čom postihnutý vedel. Odstránenie zábrany je v rozpore s § 4 ods. 1 písm. b/ Zák. č. 330/1996 Z. z. v nadväznosti na § 10 ods.1 písm. e/vyhl. č. SÚBP a SBÚ č. 374/1990 Zb. 2/   zamestnanec   použil   na   zvyšovanie   miesta   práce   drevenú   kozu   nebezpečným spôsobom, ktorý spôsobil stratu jej stability. Uvedené zvyšovanie miesta práce je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a/ zák. č. 330/1996 Z. z. v nadväznosti na § 54 ods.3 vyhl. č. SÚBP a SBÚ č. 374/1990 Zb....“

Z vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že jedinou príčinou vzniku pracovného úrazu bolo zavinené protiprávne konanie sťažovateľa, a preto sa žalovaný svojej objektívnej zodpovednosti za tento pracovný úraz zbavil v celom rozsahu.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 439/2001 z 2. novembra 2009.

V odvolaní sťažovateľ najmä namietal, že žalovaný nepreukázal prevedenie školenia zamestnancov na práce vo výške s ohľadom na konkrétne vykonávanú prácu, vypracovanie technologických a pracovných postupov na práce vrátane pokynov na použitie ochranných pracovných prostriedkov s ohľadom na konkrétne vykonávanú prácu, určenie a pridelenie ochranných pracovných prostriedkov, obzvlášť prostriedkov na zabezpečenie proti pádu, a tiež   ani   kontrolu   ochranných   pracovných   prostriedkov   v   intervaloch   určených v technologickom postupe.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   dva   kusy   drevených   kôz   nemôžu   predstavovať dostatočné zabezpečenie proti pádu, pretože tieto sú v prvom rade stavebnou pomôckou určenou na samotný výkon prác.

V tejto súvislosti poukazoval aj na ustanovenia § 40, § 48 a § 50 ods. 1 vyhlášky Slovenského   úradu   bezpečnosti   práce   a   Slovenského   banského   úradu   č.   374/1990   Zb. o bezpečnosti práce a technických zariadení pri stavebných prácach.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, dôsledkom čoho vec aj nesprávne právne posúdil, a preto žiadal, aby   krajský   súd   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 19 Co 41/2010 z 22. júla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 439/2001 z 2. novembra 2009 ako   vecne   správny   potvrdil.   Tento   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť 27. augusta 2010.

Sťažovateľ   porušenie   ním   označených   práv   zaručených   ústavou   a dohovorom odôvodňuje okrem iného takto:

«Prvostupňový   i   druhostupňový   súd   nedostatočne   vyhodnotil   jednotlivé   skutkové okolnosti a na tom základe dospel k nesprávnym právnym záverom. Taktiež neboli vykonané všetky navrhované dôkazy....

Dôkazom   tohto   tvrdenia   sú   predovšetkým   prvotné   zistenia   štátneho   dozoru   nad BOZP, ktorý konštatoval, že zamestnávateľ nezabezpečil ochranu pracovníkov proti pádu z výšky.... Poukázal aj na § 40 vyhlášky č. 374/1990 Zb. podľa ktorej, z § 1 vyplýva, že „Dodávateľ   montážnych   prác   musí   vypracovať   technologický   postup   montáže   ním montovaných stavebných i technologických konštrukcií...“ ako aj nasledujúcich odsekov.... Ak   by   zodpovedný   zamestnávateľ   mal   vypracovaný   technologický   postup   prác, použitia pracovného náradia a ochranných pracovných pomôcok v zmysle právnej úpravy spolu s kvalifikovaným zaškolením zamestnancov, potom by k pracovnému úrazu nedošlo.... Nemôže preto obstáť tvrdenie podľa nového protokolu ŤPU-19/99/ITN/1 zo dňa 12. 7. 2000, bod 1), že zamestnanec svojvoľne zmenil bezpečnostné a ochranné zariadenie tým,   že   umele   odstránil   umelú   prekážku   -   zábranu...   o   ktorej   nebol   nijakým   spôsobom poučený! V konkrétnom prípade ide o drevenú kozu ako stavebná pomôcka určená na výkon prác......   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy   riadneho   a spravodlivého   procesu;   jedným   z   týchto   princípov,   predstavujúcim   súčasť   práva   na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia   odôvodniť   (§   157   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku),   spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

... Rozhodnutím Krajského súdu Trenčín bol nedostatočne zistený skutkový stav veci a   neboli   súčasne   vykonané   ďalšie   potrebné   dôkazy,   na   základe   čoho   došlo   aj   k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, tiež nesprávne aplikované platné právne predpisy, v dôsledku čoho bola sťažovateľova žaloba zamietnutá.

... Prvostupňový i druhostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie neudržateľnou argumentáciou pri rozhodovaní sa riadil neprávnym právnym názorom, v dôsledku čoho bolo   vydané   nesprávne   rozhodnutie,   ktorým   bolo   zasiahnuté   do   práva   na   spravodlivé prejednanie veci. Postup súdov pri interpretácii a aplikácii práva bol zjavne svojvoľný, účelový a arbitrárny.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Krajský súd Trenčín rozsudkom zo dňa 22. júla 2010, sp. zn. 19 Co 41/2010-178 porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   I   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníctva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. júla 2010, sp. zn. 19 Co 41/2010

-178 zrušuje a vec sa v tejto Časti vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. III. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania... vo výške 149,23 € do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. H....“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 41/2010 z 22. júla 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   19   Co   41/2010 z 22. júla   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   439/2001 z 2. novembra 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 41/2010 z 22. júla 2010 okrem iného vyplýva:

„Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť.

Odvolací   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli v odvolaní   navrhovateľom   vznesené   a   v   plnom   rozsahu   sa   stotožňuje   so   skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si odvolací súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia,   na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods.   2 O. s. p.). Navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol   žiadne podstatné okolnosti,   ktoré by mohli privodiť   zmenu   napadnutého   rozhodnutia.   Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva.

V   preskúmavanej   veci   sa   navrhovateľ   domáhal   náhrady   škody,   ktorá   mu   mala vzniknúť ako následok úrazu, ktorý utrpel dňa 24. 09. 1999 pri výkone práce, u odporcu. V predmetnej veci mali povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť a im zodpovedajúce bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v otázke základu nároku - ako vyplýva z ust. § 190 - § 191 Zákonníka práce - navrhovateľ pri preukazovaní, či utrpel pracovný úraz, či mu vznikla   škoda a či   je   daný vzťah   príčinnej   súvislosti   medzi   touto   škodou a pracovným úrazom,   a   odporca   pri   preukázaní,   či   sa   zodpovednosti   za   škodu   z   pracovného   úrazu navrhovateľ zbavil   celkom alebo aspoň sčasti.   Dôkazná povinnosť teda zaťažuje oboch účastníkov povinnosti preukázať celkom iné skutočnosti. Navrhovateľ v konaní preukázal, že pracovný úraz, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda, utrpel a rovnako bola preukázaná príčinná súvislosť medzi škodou a pracovným úrazom. Avšak rovnako odporca preukázal v konaní zbavenie sa zodpovednosti za túto škodu.

Odvolací súd právnu otázku, či sa odporca zbavil svojej zodpovednosti za škodu vzniknutú   navrhovateľovi   pracovným   úrazom   (§   191   ods.   1   písm.   a/   Zákonníka   práce) posúdil rovnako ako súd prvého stupňa.

Na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   okresný   súd   správne   vyvodil,   že odporca   sa   v   celom   rozsahu   zodpovednosti   za   pracovný   úraz   zbavil,   lebo   preukázal liberačné dôvody uvedené v ust. § 191 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a jedinou príčinou vzniku úrazu bolo zavinené protiprávne konanie navrhovateľa.

Medzi   základné   povinnosti   zamestnanca   patrí   dodržiavanie   právnych   predpisov a ostatných predpisov vzťahujúcich sa na nim vykonávanú prácu, dbať pri práci o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka. Tieto povinnosti zamestnancovi ukladal Zákonník práce v ust. § 135. Ak si zamestnanec tieto základné   povinnosti   neplní,   dôsledky   takého   konania   zamestnanca   majú   vplyv   aj   na posudzovanie   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu   pri   pracovnom   úraze,   alebo   pri chorobe   z   povolania.   V   konaní   o   náhradu   škody   z   pracovného   úrazu   má   žalovaný zamestnávateľ povinnosť tvrdiť a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy, alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci   s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovalo a kontrolovalo a že porušenie týchto predpisov bolo jedinou príčinou škody.

Z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplýva,   že   odporca   v   konaní   predložil   dôkazné prostriedky na preukázanie liberačného dôvodu v zmysle § 191 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, ako aj označil dôkazné prostriedky (listiny, výsluch svedkov) na ich preukázanie. Po preskúmaní veci odvolací súd sa stotožnil aj s obsahom vyjadrenia odporcu v tom smere, že v konaní bolo preukázané, že škoda vznikla navrhovateľovi tým, že tento svojim vlastným zavinením porušil konkrétne právne a iné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako aj pokyny navrhovateľa ako zamestnávateľa, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený a ktorých znalosť a   dodržiavanie   sa   sústavne   vyžadovali   a   kontrolovali.   Zo   strany   odporcu   nešlo   len   o dovolávanie   sa   všeobecných   ustanovení,   podľa   ktorých   si   má   každý   počínať   tak,   aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných v zmysle § 191 ods. 4 Zákonníka práce 65/1965 Zb.   v znení   neskorších   predpisov,   platnom v čase   vzniku pracovného úrazu.   Na   strane navrhovateľa boli zistené nedostatky, ktoré boli v príčinnej súvislosti s jeho úrazom a ktoré spočívali v tom, že tento svojvoľne zmenil bezpečnostné a ochranné zariadenie tým, že odstránil   umelú   zábranu,   ktorá   zamedzovala   vstup   na   ľavú   časť   lodžie,   na   ktorej   sa nepracovalo, o čom navrhovateľ vedel a túto dokonca použil na výkon pracovnej činnosti nebezpečným   spôsobom,   čím   porušil   ustanovenia   právnych   predpisov   o   bezpečnosti   a ochrane zdravia pri práci, porušil pokyny zamestnávateľa a rovnako porušil ustanovenie § 135   ods.   2   písm.   d/   Zákonníka   práce.   Z   týchto   dôvodov   nieje   uplatnený   nárok navrhovateľa na náhradu škody voči odporcovi z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti odporcu   ako   zamestnávateľa   za   škodu   spôsobenú   navrhovateľovi   pracovným   úrazom opodstatnený.

V   rozpore   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania   a   navyše   aj   s   vyjadreniami samotného navrhovateľa, ktorý sa sťažoval na ustavičné školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia   pri   práci   je   tvrdenie   navrhovateľa   o   tom,   že   odporca   znalosť   a   dodržiavanie predpisov   na   zaistenie   bezpečnosti   a   ochrany   zdravia   pri   práci   nevyžadoval   a nekontroloval. Rovnako z vykonaného dokazovania, a to z výsluchu svedkov vyplynulo, že odporca   denne   kontroloval   dodržiavanie   predpisov   na   zaistenie   bezpečnosti   a   ochrany zdravia   pri   práci   a   aj   priamo   na   stavbe.   Okresný   súd   správne   prihliadal   v   rámci vykonaného dokazovania aj na závery zo šetrenia pracovného úrazu orgánmi bezpečnosti práce,   pretože   išlo   o   konkrétne   zistenia   odborného   orgánu,   ktorý   sa   posúdením   príčin predmetného pracovného úrazu zaoberal v rámci svojich právomocí v čase bezprostredne nasledujúcom po vzniku pracovného úrazu.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,   teda   krajský   súd   v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo sťažovateľa   nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011