znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 41/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., Mgr. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I.,   všetci   bytom   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   A.,   B.,   vo   veci   porušenia   ich základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 19 S 149/02 z 30. septembra 2002 o zastavení konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu pre nezaplatenie súdneho poplatku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., Mgr. M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. februára 2003 doručené podanie Ing. M. P., Mgr.   M. P., Ing. arch. Ž. L., Ing. P. L., M. I. a P. I. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   všetci   bytom   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   A.,   B., označené ako „Sťažnosť proti porušeniu práv vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovatelia v ňom namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom,   ako   aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 S 149/02 z 30. septembra 2002. Týmto uznesením krajský súd podľa § 10 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov zastavil konanie o žalobe sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho   orgánu   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   v stanovenej   lehote.   Sťažovatelia namietali   tak   postup   krajského   súdu   pri   doručovaní   jeho   výzvy   na   zaplatenie   súdneho poplatku   (právnemu   zástupcovi,   resp.   sťažovateľom),   ako   aj   skutočnosť,   že „pre   toto zastavenie   konania   neboli   splnené   podmienky   stanovené   zákonom,   pretože   doposiaľ neuplynula lehota na zaplatenie súdneho poplatku“. Na základe uvedeného sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že: „konaním Krajského súdu v Bratislave   a jeho   rozhodnutím   č.   k.   19 S 149/02-17   boli   porušené   základné   práva sťažovateľov zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 Dohovoru o ľudských právach. Súčasne sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd označené rozhodnutie zrušil. Sťažovatelia   tiež   žiadajú,   aby   im   ústavný   súd   priznal   aj   primerané   finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- Sk pre každého, nakoľko skutočnosť, že všeobecný súd bez splnenia zákonných podmienok zastaví konanie, navyše vo veci   predmetom   ktorej   je   v podstate   ochrana   ústavného   práva   (čl.   20   ods.   4   Ústavy Slovenskej   republiky)   sa   negatívne   dotýka   dôvery   sťažovateľov   v nezávislé,   nestranné, spravodlivé, ale najmä zodpovedné a kompetentné rozhodovanie súdov.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj príslušnosť na jej prerokovanie a rozhodnutie, keďže na konanie a rozhodovanie o porušení základných práv fyzickej alebo právnickej osoby je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú iné súdy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov preto skúmal, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého namietali (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru), im neposkytujú všeobecné súdy na základe dostupných   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   súčasne   možno   považovať   za   účinné právne   prostriedky   ochrany   namietaného   porušenia   ich   základného   práva.   Hoci z priloženého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 19 S 149/02 ústavný súd zistil, že proti nemu opravný prostriedok nie je prípustný, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti súčasne skonštatoval,   že   sťažovatelia   nevyužili   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok podľa § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Dovolanie   z dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   bolo   v prípade   sťažovateľov prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 OSP ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6 dohovoru (podobne ústavný súd už rozhodol v prípadoch I. ÚS 31/00, II. ÚS 13/00).

Aj   doterajšia   súdna   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu dovolacieho   potvrdzuje,   že   dovolanie   v prípadoch   zmätočnosti   konania,   ktorá   spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania (§ 237 písm. f) OSP), predstavuje efektívny prostriedok ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania v systéme   všeobecného   súdnictva   (z   publikovanej   judikatúry   je   to   R   50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999). Ak preto: „okresný a krajský súd zastavili konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre takýto záver neboli dané dôvody, zabránili tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh bol posudzovaný meritórne, čím bol zároveň naplnený tvrdený dovolávací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“, takže „zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku“ (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky 5-6/1997, č. 50).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov preto ústavný súd skonštatoval, že   mali   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   nápravy   označených   základných   práv v systéme všeobecného súdnictva, ktorý ale nevyužili, a to dovolanie podľa § 236 OSP. Keďže ústavný súd je o namietanom porušení základného práva alebo slobody v konaní o sťažnostiach oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tomuto právu neposkytuje iný súd, a keďže   v tomto   prípade   mali   sťažovatelia   k dispozícii   právny   prostriedok   nápravy namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo treba ich sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003