znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 41/01-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna 2001 predbežne prerokoval podnet JUDr. P. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., bytom K., ktorým namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky konaním a rozhodnutiami Sociálnej poisťovne,   pobočky   Košice,   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   Krajského   súdu v Košiciach a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, vo veciach vedených pod sp. zn. 201-537a-4101/98, sp. zn. 201-537b-4101/98   a   sp.   zn.   201-537-4101/98   o d   m   i e   t   a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Podnet   JUDr.   P.   M.   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konaním   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp. zn. 6 Sž 14/99, sp. zn. 6 Sž 15/99 a sp. zn. 6 Sž 16/99   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.1   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   a rozhodnutiami Krajského   súdu   v   Košiciach vo veciach   vedených pod sp. zn. 2 S 227/99 a sp. zn. 2 S 277/99   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Podnet JUDr. P. M. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky konaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. VI Pz 217/00,   sp. zn. VI Pz 465/00, sp. zn. Pz 98/00, sp. zn. Pz 120/00   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 11. apríla 2001 doručený   podnet   JUDr.   P.   a M.,   bytom   K.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. K., bytom K., na začatie konania pred ústavným súdom.

1. Navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   konaním   a rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Košice, vo veciach vedených pod sp. zn. 201-537a-4101/98, sp. zn. 201-537b-4101/98 a sp. zn. 201-537-4101/98.

Rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Košice,   z 8.   septembra   1998   bolo navrhovateľovi predpísané penále na poistnom za rok 1993 (sp. zn. 201-537a-4101/98-174), za december 1992 (sp. zn. 201-537b-4101/98-174) a za roky 1991, 1992 a 1994 (sp. zn. 201-537-4101/98-174). Proti   všetkým   rozhodnutiam sa   navrhovateľ 23.   septembra 1998 odvolal na Ústredie Sociálnej poisťovne v B. (ďalej len „Ústredie Sociálnej poisťovne“). Namietal pritom skutočnosť, že v zmysle platných právnych predpisov v čase, keď nastala právna skutočnosť, ktorá zakladá vyrubenie penále, platil zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č.   7/1993   Z.   z.   o zriadení   Národnej   poisťovne   a o financovaní   zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 85/1993 Z. z., ktorý v § 30 ods. 1 ustanovoval trojročnú premlčaciu dobu na vyrubenie penále.

Ústredie Sociálnej poisťovne svojimi rozhodnutiami z 15. decembra 1998 sp. zn. 213-3115a-4003/98,   sp.   zn.   213-3115b-4003/98   a sp.   zn.   213-3115-4003/98   všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, potvrdilo.

Proti   všetkým   trom   rozhodnutiam podal   navrhovateľ   žaloby 5.   februára 1999 na Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v Bratislave.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením zo 6. augusta 1999 sp. zn. 6 Sž 15/99 (sp. zn. 213-3115a-4003/99) a 6 Sž 16/99 (sp.   zn.   213-3115b-4003/98)   uvedené   veci   postúpil   Krajskému   súdu   v Košiciach a ďalším uznesením, taktiež zo 6. augusta 1999, vo veci sp. zn. 6 Sž 14/99 (sp. zn. 213-3115-4003/98) určil príslušnosť Krajského súdu v Košiciach na prejednanie veci.

Navrhovateľ namieta nesprávny postup prvostupňového správneho orgánu (Sociálnej poisťovne, pobočky Košice), nakoľko podľa neho tento orgán mal predložiť jeho odvolanie v súlade   s §   57b   ods.   1   zákona   č.   54/1956   Zb.   o nemocenskom   poistení   zamestnancov v znení neskorších predpisov Krajskému súdu v Košiciach. Navrhovateľ sa pritom odvoláva na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 20/97, podľa ktorého § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom súdnictve podľa druhej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmali len   tie   rozhodnutia,   ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov.

Okrem   toho   navrhovateľ   namieta,   že   „prvostupňový   správny   orgán   pri   vyrubení penále vychádzal z ustanovenia § 34 ods. 1, 2 zákona NR SR č. 7/1993 Z. z. v znení zákona NR   SR   č.   85/1993   Z.   z.   o zriadení   Národnej   poisťovne   a o financovaní   zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, avšak pri posudzovaní otázky premlčania   obidva   správne   orgány   vychádzali   zo   zákona   NR   SR   č.   274/1994   Z.   z. o Sociálnej   poisťovni,   pričom   tento   zákon   nadobudol   účinnosť   až   1.   1.   1995“,   hoci navrhovateľ bol penalizovaný za obdobie pred 1. januárom 1995.

V právnom štáte podľa neho by mala platiť zásada, že právne vzťahy sa posudzujú podľa zákona účinného v čase, keď ku právnej skutočnosti došlo. Podľa neskoršieho zákona by sa   mali posudzovať právne vzťahy   iba   v tom   prípade,   ak by to ustanovoval   zákon. V tomto   prípade   prechodné ani záverečné   ustanovenia zákona č.   274/1994 Z.   z. takúto právnu úpravu neobsahujú.

Navrhovateľ poukazuje pritom aj na nález ústavného súdu (PL. ÚS 36/95), podľa ktorého   v ústavnom   poriadku   Slovenskej   republiky   možno   všeobecný   zákaz   spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení odvodiť od článku 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne   patrí   aj   požiadavka   právnej   istoty   a ochrany   dôvery   občanov   v právny poriadok,   súčasťou   čoho   je aj zákaz spätného   pôsobenia   právnych   predpisov,   resp.   ich ustanovení.

Na základe týchto skutočností dospel navrhovateľ k záveru, že v dôsledku konania Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Košice,   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).

2.   V ďalšej   časti   svojho   podnetu   navrhovateľ   namieta   skutočnosť,   že   zdĺhavým konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zmeškal   lehotu   na   podanie   opravných prostriedkov;   je   toho   názoru,   že   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bol porušený čl. 48 ods. 2 v spojení s článkom 46 ods. 1 ústavy.

3.   Po   postúpení   veci   z Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   Krajský   súd v Košiciach konal vo veci tento súd, ktorý uznesením č. k. 2S 277/99-23 z 21. januára 2000 a č.   k.   2 S 227/99-16   z 10.   decembra   1999   odmietol   opravné   prostriedky   s tým,   že konštatoval, že „z obsahu spisov zistil, že v preskúmavanej veci ide o konanie podľa tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pretože navrhovateľ opravným prostriedkom napádal rozhodnutie v iných, než dávkových veciach nemocenského poistenia“.

Navrhovateľ   napáda   postup   Krajského   súdu   v Košiciach.   Je   toho   názoru,   že predmetné rozhodnutia sú v rozpore s § 247 ods. 2, § 250l, § 250m a § 250p Občianskeho súdneho   poriadku.   Argumentuje   tým,   že   podal   žalobu   na   preskúmanie   správneho rozhodnutia   až   po   vyčerpaní   riadneho   opravného   prostriedku   a rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   na   základe   podľa   neho   nezákonného   rozhodnutia   Ústredia   Sociálnej poisťovne. Podľa neho Sociálna poisťovňa, pobočka Košiciach, mala predložiť odvolania Krajskému súdu v Košiciach, a nie Ústrediu Sociálnej poisťovne, čím porušila čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd v Košiciach zasa podľa navrhovateľa odmietnutím odvolaní vo veciach č. k. 2 S 227/99-16 a č. k. 2 S 277/99-23 pre ich oneskorené podanie porušil čl. 46 ods. 1 v spojení s § 247 ods. 2, § 250m ods. 1 a § 250p Občianskeho súdneho poriadku.

4. Navrhovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 149 ústavy v spojení s § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti   s odložením   jeho   štyroch   podnetov   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky. Argumentuje tým, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo veci č. k. VI 669/00-8   podala   mimoriadne   dovolanie   a v ostatných   veciach   podnety   odložila. Vychádza pritom z toho, že ak generálny prokurátor Slovenskej republiky zistí porušenie zákona, je povinný podať podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne dovolanie.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ požaduje prijať podnet na ďalšie konanie a po jeho prerokovaní vydať tento nález :

„Sociálna   poisťovňa,   pobočka   Košice   svojím   konaním   a rozhodnutím   vo   veciach vedených   pod   sp.   zn.   201-537a-4101/98,   sp.   zn.   201-537b-4101/98,   sp.   zn.   201-537-4101/98 porušila základné právo podnecovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Najvyšší súd SR svojím konaním vo veciach vedených pod sp. zn. 6 Sž 14/99, sp. zn. 6 Sž 15/99 a sp. zn. 6 Sž 16/99 porušil základné právo podnecovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR.

Krajský súd v Košiciach svojím konaním a rozhodnutím vo veciach vedených pod sp. zn. 2 S 227/99, sp. zn. 2 S 277/99 porušil základné právo podnecovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Generálna prokuratúra SR svojím konaním vo veciach sp. zn. VI Pz 217/00, sp. zn. VI Pz 465/00, sp. zn. Pz 98/00, sp. zn. Pz 120/00 porušila základné právo podnecovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 149 Ústavy SR.“

II.

Ústavný súd môže podľa čl. 130 ods. 3 ústavy začať konanie na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv. Z takéhoto konania nemožno vylúčiť   postup   a rozhodovanie   žiadneho   orgánu   štátu,   pokiaľ   v jeho   dôsledku   došlo k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode právny predpis Slovenskej republiky neposkytuje účinnú ochranu konaním na inom štátnom orgáne.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu na začatie konania ústavný súd skúma jeho   všeobecné   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   ako   aj   prípadné   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2 citovaného   zákona.   Jednou   z podmienok,   ktorú   ústavný   súd   skúma   pri   predbežnom prerokovaní,   je,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnený   podnet.   Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním   takýchto   práv.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu:   „Jedným z dôvodov   odmietnutia   podnetu   je jeho zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal pisateľ podnetu“ (I. ÚS 7/00).

1.   Navrhovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   konaním   a rozhodnutím   Sociálnej poisťovne, pobočky K., vo veciach vedených pod sp. zn. 201-537a-4101/98, sp. zn. 201-537b-4101/98   a   sp.   zn.   201-537-4101/98.   Je   toho   názoru,   že   o jeho   odvolaní   proti rozhodnutiam   vydaným   vo   vyššie   uvedených   konaniach   nemalo   rozhodovať   Ústredie Sociálnej poisťovne, ale súd.

Článok   46   ods.   1   ústavy   ustanovuje:   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“ Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu (II. ÚS 26/96). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť.

Ústavný súd vo vzťahu k právu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy už vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že k porušeniu tohto práva by došlo vtedy,   pokiaľ   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   jeho   práva   na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Navrhovateľ svoje tvrdenie o porušení jeho práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy opiera o § 57b ods. 1 zákona č. 54/1956 Zb., pritom však v citovanom ustanovení je práve zakotvené, že proti rozhodnutiu v iných než dávkových veciach nemocenského poistenia, ktoré bolo vydané v odvolacom konaní (túto skutočnosť navrhovateľ vo svojom podaní neuvádza, napriek tomu, že má z hľadiska ďalšieho rozhodovania vo veci značný právny význam), možno podať opravný prostriedok na súd s odkazom na celú časť Občianskeho súdneho   poriadku   týkajúcu   sa   správneho   súdnictva   (t.   j.   obidvoch   typov   rozhodovania súdov   o   rozhodnutiach   správnych   orgánov)   bez   toho,   aby   bolo   ustanovené,   ktorý   typ rozhodovania sa má na tento typ správneho rozhodnutia použiť. Zato však pri poznámke k odkazu č. 35 pod čiarou k § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je uvedený § 57b ods.1   zákona č. 54/1956 Zb. o nemocenskom poistení zamestnancov v znení neskorších predpisov.

Napadnuté   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   K.,   obsahovali   poučenie o možnosti odvolania sa proti nim na Ústredie Sociálnej poisťovne. Rozhodnutia Ústredia Sociálnej poisťovne obsahovali zasa poučenie o možnosti podať opravný prostriedok do 30 dní odo dňa   ich doručenia na príslušný krajský súd prostredníctvom Ústredia Sociálnej poisťovne   (t.   j.   na   preskúmanie rozhodnutí   podľa   tretej   hlavy piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku).

Navrhovateľ sa, ako vyplýva z rozhodnutí Krajského súdu K. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týmto poučením neriadil a podal žalobu na Najvyšší súd Slovenskej republiky na preskúmanie svojich rozhodnutí podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd skúmal možnosť porušenia ústavného práva navrhovateľa namietaným konaním Sociálnej poisťovne, pobočky K., a dospel k záveru, že nie je príčinná súvislosť medzi konaním a rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky K., a možným porušením základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vychádzal pritom z toho, že Sociálna poisťovňa, pobočka K., svojím postupom nijako neovplyvnila právo navrhovateľa   obrátiť   sa   s riešením   svojej   veci   na   súd,   nakoľko   v napadnutých   veciach rozhodovala ako správny orgán prvého stupňa a navrhovateľa poučila o možnosti odvolať sa na správny orgán druhého stupňa – Ústredie Sociálnej poisťovne, ktorú (túto možnosť) navrhovateľ   aj   využil.   Ústredie   Sociálnej   poisťovne   vo svojich   rozhodnutiach,   ktoré navrhovateľ   k svojmu   podnetu   aj   pripojil,   poučilo   navrhovateľa   o jeho   možnosti   podať opravný prostriedok do 30 dní odo dňa ich doručenia na príslušný súd prostredníctvom Ústredia Sociálnej poisťovne.

2. Ďalšia požiadavka navrhovateľa smeruje k vysloveniu porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to jeho konaním vo veciach vedených pod sp. zn. 6 Sž 14/99, sp. zn. 6 Sž 15/99 a sp. zn. 6 Sž 16/99. Navrhovateľ, napriek poučeniu Ústredia Sociálnej poisťovne obrátiť sa s opravným prostriedkom na krajský súd prostredníctvom tohto ústredia do 30 dní od doručenia rozhodnutia (rozhodnutí), nechal márne uplynúť 30-dňovú lehotu uvedenú v poučení druhostupňového správneho orgánu a žalobou doručenou Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   5.   februára   1999   sa   domáhal   preskúmania rozhodnutia (rozhodnutí) Sociálnej poisťovne (10 dní pred uplynutím dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby na preskúmanie právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku) podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Rozdielne režimy preskúmania správnych rozhodnutí v rámci správneho súdnictva sa líšia okrem rozdielnych typov rozhodnutí, spôsobov začatia konania, odlišných lehôt na podanie návrhov (žalôb alebo opravných prostriedkov) aj ďalšími procesnými podmienkami konania. Kým pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov v prípade, že žaloba bola podaná na vecne a miestne nepríslušnom orgáne, predseda senátu postúpi vec uznesením   príslušnému   súdu,   tak   pri   rozhodovaní   o opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam správnych orgánov treba návrh podať na príslušnom súde alebo na orgáne, ktorý vydal rozhodnutie (takto usmernilo navrhovateľa aj Ústredie Sociálnej poisťovne), v zákonom ustanovenej lehote, inak ho nemožno považovať za návrh podaný včas.

Navrhovateľ   argumentuje   tým,   že   v dôsledku   prieťahov   v konaní   (konaniach) na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   stratil   právo   domáhať   sa   súdnej   ochrany   na nezávislom súde, nakoľko Krajský súd v K. zamietol jeho žalobu ako podanú oneskorene.

Najvyšší súd Slovenskej republiky   však skúmaním svojej vecnej príslušnosti pred samotným   konaním   o veci   samej   podľa   §   104a ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku a postúpením   veci   Krajskému   súdu   v K.   podľa   §   250d   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   rešpektujúc   žalobu   navrhovateľa   ako   podanie   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   svojimi   procesnými   úkonmi   korešpondujúcimi   podaniu (žalobe) navrhovateľa nemohol spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní, tak ako ich vyslovenie požaduje navrhovateľ.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   20/97)   uzavrel,   že navrhovateľ sám svojím konaním tým, že napriek poučeniu Ústredia Sociálnej poisťovne sa týmto poučením nespravoval a podal žalobu (nie opravný prostriedok) na inom orgáne než na tom, ktorý bol označený v poučení rozhodnutia Ústredia Sociálnej poisťovne, a navyše po lehote v ňom uvedenej, sa vystavil riziku, že dôjde k zmeškaniu zákonom ustanovenej lehoty na podanie opravného prostriedku, ako nakoniec rozhodol Krajský súd v K., resp. takto odôvodnil svoje rozhodnutia vo veciach napadnutých navrhovateľom.

Okrem toho ústavný súd uvádza, že taktiež v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 34/99) poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte   trvalo.   V prípadoch,   v ktorých   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu navrhovateľa zistí, že tie súdne konania, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho   podnetu   na   ústavný   súd,   takéto   podnety   ústavný   súd   odmietne   ako   zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (pozri napr. II. ÚS 32/00).

Z týchto dôvodov ústavný súd podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

3. Navrhovateľ požaduje tiež vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Krajským súdom v K., a to jeho konaním a rozhodnutím vo veciach vedených pod sp. zn. 2 S 227/99 a sp. zn. 2 S 277/99. Navrhovateľ napáda stanovisko Krajského súdu v K. vyjadrené v odôvodnení rozhodnutí, z ktorého vyplýva, že v preskúmavanej veci (veciach) ide o konanie podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože   navrhovateľ   opravným   prostriedkom   napádal   rozhodnutie v iných   než dávkových   veciach. Navrhovateľ je toho názoru, že keďže vyčerpal riadne opravné   prostriedky   v správnom   konaní   a podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, v jeho prípade sa malo postupovať podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. na základe jeho žaloby. Podľa navrhovateľa z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd uznal vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, o ktorých rozhodol odvolací správny orgán. Preto krajský súd nemohol podľa neho odmietnuť opravné prostriedky podľa § 250p Občianskeho súdneho poriadku (konanie nezačalo na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu, v čom je aj v nesúlade s § 250m ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Na základe týchto skutočností dospel navrhovateľ k záveru, že krajský súd napadnutými rozhodnutiami porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o tejto časti podnetu navrhovateľa vychádzal z toho, že základné právo na súdnu ochranu sa v občianskom súdnom konaní upravenom v Občianskom   súdnom   poriadku   efektívne   garantuje   iba   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže občianskoprávny súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane opravných   konaní,   ako   aj   správneho   súdnictva.   Jeho   porušenie   sa   nedá   vyvodiť   iba z určitého   výkladu   a aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych   súdov   (podobne   aj   I.   ÚS   66/98).   Navrhovateľ   podmienky   spojené s uplatňovaním svojho práva nesplnil napriek poučeniu v rozhodnutiach, ktoré (poučenia) nerešpektoval,   čím   sa   sám   dostal   do   postavenia   navrhovateľa,   ktorý   oneskorene   podal opravný prostriedok, a to v situáciách, keď zákon presne ustanovuje, kedy je návrh podaný včas a aké sú dôsledky oneskoreného podania návrhu (§ 250m ods. 2 a § 250p Občianskeho súdneho poriadku).

Navrhovateľ   požaduje,   aby   ústavný   súd   inak   hodnotil   závery,   ku   ktorým   dospel Krajský   súd   v K.   v spojitosti   s procesnými   podmienkami   preskúmavania   napadnutých správnych rozhodnutí. Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov utváraných pri ich zákonných postupoch ústavný súd však nie je oprávnený. Ústavný súd je oprávnený a aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98).

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti   medzi   konaním   Krajského   súdu   v K.   a možným   porušením   základného   práva navrhovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti podnetu navrhovateľa.

4.   Navrhovateľ   sa   dožaduje   vyslovenia   porušenia   jeho   základného   práva   na   inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení   s čl.   149   ústavy   Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v konaniach vo veciach sp. zn. VI Pz 217/00, sp. zn. VI Pz 465/00, sp. zn. Pz 98/00 a sp. zn. Pz 120/00. Navrhovateľ je toho názoru, že generálny prokurátor Slovenskej republiky je povinný podať mimoriadne dovolanie, ak zistí porušenie zákona.   Napriek   tomu,   že   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   odložila   veci navrhovateľa   po   preskúmaní   možného   porušenia   zákonnosti   vo   všetkých   prípadoch s negatívnym výsledkom svojho zistenia, navrhovateľ sa nazdáva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky mal podať mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 19/01) podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak Generálny prokurátor Slovenskej republiky „na základe podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti   takémuto   rozhodnutiu   súdu   mimoriadne   dovolanie“.   Citovaná   právna   norma   však neukladá povinnosť (nezakladá právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora Slovenskej republiky o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie,   je   vylúčená   iba   v prípade,   že   zistí,   že   zákonné   podmienky   na   podanie mimoriadneho dovolania sú splnené. Podnecovateľ však má právo na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený. Toto právo však nezakladá základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a nie je ani jeho súčasťou (podobne II. ÚS 32/01, II. ÚS 45/00).   V danom   prípade   však   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   dospela k záveru, že nie sú splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania. Negatívny záver   o dôvodoch   na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemožno   spájať   s porušením základného práva na inú právnu ochranu, a preto ústavný súd podnet navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.