znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 409/2013-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti TIPL spol. s r. o., Priemyselná 13, Ladomerská Vieska, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Záhoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Renáta Záhoráková, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR 56/2010-150 z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2   CoKR   56/2010-150 z 15. decembra 2011   b o l o   p o r u š e n é   základné právo spoločnosti TIPL spol. s r. o., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR 56/2010-150 z 15. decembra 2011   z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TIPL spol. s r. o.,   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,54 € (slovom štyristotrinásť eur a päťdesiatštyri centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Záhoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti TIPL spol. s r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Spoločnosť TIPL spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) je spoločnosť so sídlom v Bratislave, ktorá vykonáva aj obchodnú činnosť, v súvislosti s ktorou sa stala účastníčkou konkurzného konania voči spoločnosti VUIS NOVA, spol. s r. o., Lamačská 8, Bratislava (ďalej len „úpadca“).

1.1 Ešte pred vyhlásením konkurzu spoločnosť ARTICLE, s. r. o., dodala úpadcovi určité práce a tieto dodávky mu vyúčtovala okrem iného troma faktúrami, ktoré boli splatné postupne 17.   mája 2004 (585 748 Sk),   24.   mája 2004 (705 768,50   Sk) a 3. júna 2004 (16 812   Sk).   Úpadca   tieto   pohľadávky   splatil   len   sčasti,   no   v prospech   spoločnosti ARTICLE, s. r. o., vystavil 18. júna 2004 listinu označenú ako „Uznanie záväzku“. V nej uviedol, že „podľa § 323 Obchodného zákonníka... uznáva svoje záväzky, ktoré (úpadcovi) vznikli voči ARTICLE, s. r. o. na základe uskutočnených prác spočívajúcich v realizácii fasády,   zateplenia,   farby   na   ťahokov   a zateplení   niky“,   a to „záväzok   z faktúry   číslo... splatný dňa 17. 5. 2004 vo výške 335 748,- Sk“, „záväzok z faktúry číslo... splatný dňa 24. 5. 2004 vo výške 705 768,50,- Sk“ a „záväzok z faktúry číslo... splatný dňa 3. 6. 2004 vo výške 16 812,- Sk“.

1.2 Pohľadávky   voči   úpadcovi   sa   následne   postupne   stali   predmetom   dvoch postúpení, ktorých platnosť sa stala v ďalšom konaní predmetom sporu:

a) ARTICLE, s. r. o., ako postupca a inkaSOServis, s. r. o., ako postupník spísali 27. januára 2005 „Zmluvu o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka“. Podľa čl. I tejto zmluvy (p)ostupca postupuje dňom podpisu tejto zmluvy postupníkovi svoje pohľadávky“ voči úpadcovi, pričom «(š)specifikácia pohľadávky je obsahom prílohy „Zoznam   pohľadávok“,   ktorý   tvorí   nedeliteľnú   súčasť   tejto   zmluvy».   V konaní   zostalo sporné, či k zmluve bola táto príloha pripojená alebo nie (pozri ďalej bod 3.2). K tejto zmluve však je pripojené „Oznámenie o postúpení pohľadávky“ z 27. januára 2005, ktorým ARTICLE,   s.   r.   o.,   ako   postupca   oznamuje   úpadcovi,   že   pohľadávky   voči   nemu   boli postúpené na postupníka.

b) Ďalej taktiež 27. januára 2005 bola zo strany inkaSOServis, s. r. o., ako postupcu a LUX   Group,   a.   s.,   ako   postupníka   spísaná   ďalšia „Zmluva   o   odplatnom   postúpení pohľadávky“. Podľa čl. I tejto zmluvy má postupca voči úpadcovi „zročnú pohľadávku po lehote splatnosti, ktorá vznikla neuhradením záväzku za dodávku diela na základe faktúr, ktoré sú prílohou zmluvy“ a podľa čl. II (p)ostupca svoju pohľadávku uvedenú v čl. I... postupuje postupníkovi“. I vo vzťahu k tejto zmluve zostalo v konaní sporné, či k nej daná príloha bola alebo nebola pripojená, a v spise nie je založené ani oznámenie o postúpení pohľadávky.

1.3 Ďalšie postúpenia už neboli v prerokúvanej veci sporné, preto ich možno zhrnúť len stručne: zmluvou z 9. septembra 2005 spoločnosť LUX Group, a. s., postúpila uvedené pohľadávky   fyzickej   osobe – JUDr.   M. H.   a toto   postúpenie   oznámila úpadcovi   listom z rovnakého   dňa.   JUDr.   M.   H.   následne   zmluvou   z 2.   mája   2007   postúpil   uvedené pohľadávky spoločnosti JAMEXI s. r. o., a listom z rovnakého dňa toto postúpenie oznámil úpadcovi.

2. Keďže úpadca svoje záväzky nesplatil, začalo sa voči nemu konkurzné konanie, ktoré   sa   viedlo   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 6 K 15/2007.

2.1 Okresný   súd   najskôr   vyhlásil   konkurz   uznesením   z 12.   júna   2007.   V takto vyhlásenom konkurze si spoločnosť JAMEXI s. r. o., troma prihláškami č. 29, 30 a 31, ktoré došli okresnému súdu 26. júla 2007, prihlásila aj istiny pohľadávok opísané v bode 1.1, ako aj úrok z omeškania. Ku každej z nich bola ako príloha pripojená príslušná faktúra a okrem nej   boli   ku všetkým   prihláškam   pripojené   ako   spoločné   prílohy „Zmluva   o postúpení pohľadávky z 27. 1. 2005“, „Oznámenie o postúpení pohľadávky z 27. 1. 2005“, „Zmluva o odplatnom postúpení pohľadávky z 27. 1. 2005“, „Oznámenie o postúpení pohľadávok z 27. 1. 2005“,   „Zmluva o postúpení pohľadávok z 9. 9. 2005“, „Oznámenie o postúpení pohľadávok z 9. 9. 2005“, „Zmluva o postúpení pohľadávok z 2. 5. 2007“ a „Oznámenie o postúpení pohľadávok z 2. 5. 2007“. Uznesenie okresného súdu z 12. júna 2007 však bolo na odvolanie úpadcu zrušené Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

2.2 Okresný súd uznesením z 29. mája 2008 znova vyhlásil konkurz na úpadcu. Vzhľadom na to si spoločnosť JAMEXI s. r. o., znova prihlásila svoje pohľadávky novými prihláškami č. 29, 30 a 31, ktoré došli okresnému súdu 16. júna 2008. K nim boli okrem príloh   uvedených   v bode 2.1 pripojené   aj „Uznanie   záväzku   z 18.   6.   2004“ a bližšie neurčené „Uznanie záväzku z 9. 5. 2007“.

2.3 Správkyňa   konkurznej   podstaty   úpadcu   na   podnet   iného   veriteľa   (štátu   – daňového riaditeľstva) poprela nárok spoločnosti JAMEXI s. r. o., na úroky z omeškania prihlásené uvedenými prihláškou, pričom ako dôvod popretia uviedla: „Úroky z omeškania sú premlčané. Správca popiera pohľadávku čo do právneho dôvodu i výšky.“

3. Spoločnosť JAMEXI s. r. o., sa následne žalobou podanou na okresnom súde 20. októbra   2008   domáhala   určenia   pravosti   prihlásených   pohľadávok   na   úroky z omeškania.   Žaloba   nebola   bližšie   odôvodnená,   rovnako   tak   správkyňa   konkurznej podstaty úpadcu vo vyjadrení odkázala len na to, že dostala podnet na popretie zo strany štátu, ako aj konateľa úpadcu. Konanie sa viedlo pod sp. zn. 1 Cbi 49/2008.

3.1 Zmluvou z 15. augusta 2008 spoločnosť JAMEXI s. r. o., ako postupca postúpila svoje   pohľadávky   voči   úpadcovi   na   RNDr.   T.   C.,   ktorý   ich   následne   20.   marca   2009 postúpil na sťažovateľku. Okresný súd pripustil zámenu účastníkov uznesením z 13. apríla 2010.

3.2 Na   prerokovanie   veci   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   31.   máj   2010, na ktoré predvolal aj sťažovateľku, a s predvolaním jej doručil aj poučenie, na ktorom bolo doslovne odcitované znenie § 118a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Podľa zápisnice   o   pojednávaní   z   31.   mája   2010   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   po   otvorení pojednávania   zotrvala   na   žalobe,   pričom   odkázala   na   uznanie   pohľadávok   úpadcom, čo podľa   nej   predĺžilo   premlčaciu   dobu   aj   vo   vzťahu   k   úrokom   z   omeškania.   Vplyv na premlčaciu   dobu   mala   podľa   nej   aj   skutočnosť,   že   pôvodné   uznesenie   o   vyhlásení konkurzu z 12. júna 2007 bolo najskôr zrušené odvolacím súdom a následne bol vyhlásený nový konkurz. Na to dostala priestor správkyňa podstaty, ktorá poukázala na to, že prvé dve zmluvy o postúpení pohľadávky (t. j. cesie z ARTICLE, s. r. o., na inkaSOServis, s. r. o., a ďalej na LUX Group, a. s.) neobsahujú prílohy, z ktorých by bolo možné identifikovať postupované   pohľadávky.   Keďže   podľa   nej   sa   uznanie   pohľadávok   z 18.   júna   2004 nevzťahovalo   na   úroky   z   omeškania   a   opakované   vyhlásenie   konkurzu   nemalo   vplyv na plynutie premlčacej lehoty, sú prihlásené úroky z omeškania premlčané. Po vystúpení správkyne okresný súd dal obom účastníkom poučenie „v zmysle ust. § 118 a, § 120 ods. 1, 4 O. s. p.“ a po zistení, že účastníci poučeniu porozumeli, okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku na 21. jún 2010. Z   obsahu   zápisnice   je   ďalej   zrejmé,   že   správkyňa   založila   do   spisu   zmluvy o postúpení pohľadávok, chýba v nej však bližšia identifikácia týchto listín. V zápisnici tiež nie je údaj o tom, že by okresný súd týmito zmluvami alebo akoukoľvek inou listinou vykonával dôkaz. V samotnom spise okresného súdu sú však v prílohovej obálke založené po dve kópie zmlúv o postúpení uvedených v bode 1.2. K jednej kópii je vždy pripojená tabuľka so zoznamom faktúr, medzi nimi aj faktúry splatné 17. a 24. mája 2004 a 3. júna 2004, k druhej kópii takáto tabuľka pripojená nie je.

3.3 Sťažovateľka 16. júna 2010 predložila okresnému súdu písomnú záverečnú reč, v ktorej namietla v podstate toto:

a) správkyňa nesprávne poprela pohľadávky čo do dôvodu a výšky, keď premlčanie spôsobuje len nevymáhateľnosť,

b) sťažovateľka   svoje   pohľadávky   uplatnila   v   pôvodnom   konkurze   na   úpadcu vyhlásenom uznesením z 12. júna 2007, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené; to malo podľa nej za následok, že v zmysle § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka sa premlčacia doba predĺžila o jeden rok po zrušení vyhláseného konkurzu, keďže na premlčanie sa mal podľa nej aplikovať Obchodný zákonník,

c) tvrdenie   o   neplatnosti   zmlúv   o   postúpení   pohľadávok   predstavuje   podľa sťažovateľky   neprípustné   rozšírenie   dôvodov   popretia;   o   tejto   otázke   bolo   pritom rozhodnuté už v konkurznom konaní, v ktorom súd pripustil zmenu účastníka konkurzného konania z JAMEXI s. r. o., na sťažovateľku.

3.4 Okresný   súd   na   určenom   termíne   21.   júna   2010   vyhlásil   rozsudok   č.   k. 1 Cbi 48/2009-82, ktorého písomné vyhotovenie ihneď odovzdal prítomným účastníkom. V rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že „vykonal   vo   veci   dokazovanie   oboznámením   sa... s listinnými dôkazmi založenými v spise a to:... prihláškami pohľadávok č. 29, 30 a 31 a ich prílohami,...   zmluvami   o   postúpení   pohľadávok...   zo   dňa   27.   01.   2005...   z   pôvodného veriteľa   ARTICLE,   s.   r.   o.   na   Inkasoservis,   ďalej...   zo   dňa   27.   01.   2005   o   postúpení pohľadávok na LUX Group a. s.,... ako aj ďalšími dôkazmi založenými v spise“. Na základe takto   vykonaného   dokazovania   týkajúceho   sa   zmlúv   z   27.   januára   2005   o   postúpení pohľadávok z ARTICLE, s. r. o., na inkaSOServis, s. r. o., a ďalej na LUX Group, a. s., ustálil,   že „K prihláškam   pripojená   zmluva   žiadne   prílohy   neobsahovala.“.   Tento nedostatok zhodnotil okresný súd v odôvodnení rozsudku takto:

„Ako súd zistil prvé dve z citovaných zmlúv a to 1/ zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 01. 2005, ktorú pôvodný veriteľ spoločnosť ARTICLE, s. r. o. ako postupca uzatvoril   so   spoločnosťou   inkaSOServis,   s.   r.   o.   ako   postupníkom,   ako   aj   2/   zmluva o postúpení   pohľadávok   z   toho   istého   dňa   27.   01.   2005,   ktorú   uzatvorila   spoločnosť inkaSOServis, s. r. o. ako postupca so spoločnosťou LUX Group, a. s. ako postupníkom, pokiaľ ide o predmet zmlúv neobsahovali dostatočne určitú špecifikáciu pohľadávok, ktoré mali byť predmetom postúpenia, tak ako to vyžaduje zákon.

Podľa   citovaného § 524 OZ (Občianskeho zákonníka, pozn.) pohľadávku   možno postúpiť písomnou zmluvou, na základe ktorej namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) nastúpi   do   trvajúceho   záväzku   nový   veriteľ   (postupník)...   Nevyhnutným   predpokladom postúpenia pohľadávky... vždy je že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú). Vyššie uvedené   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   túto   podmienku   evidentne   nespĺňajú,   keďže pohľadávky v nich uvedené, ktoré mali byť predmetom postúpenia nie sú identifikované dostatočne určite, jasne a zrozumiteľne tak, aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť o tom, ktoré pohľadávky sú predmetom postúpenia. Vzhľadom na uvedené sú tieto zmluvy v zmysle § 37 a 39 OZ absolútne neplatné právne úkony... V dôsledku uvedeného, v duchu zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, sú potom absolútne neplatné   tiež   nadväzujúce   štyri   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   (3/   -   6/)   a   to   v   časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávok pôvodného veriteľa ARTICLE, s. r. o.

Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie pohľadávky je preukázanie vlastníckeho práva k predmetnej pohľadávke.

Vzhľadom   na   uvedené   súd   dospel   k   záveru,   že   žalobe   nemožno   vyhovieť.   Podľa názoru súdu totiž navrhovateľ (tak pôvodný ako aj nový) predmetné pohľadávky uplatnené prihláškami   č.   29,   30   a   31   v   dôsledku   vyššie   uvedenej   absolútnej   neplatnosti   zmlúv o postúpení pohľadávok nikdy nenadobudol, nikdy sa nestal veriteľom týchto pohľadávok a teda ani nie je (a nikdy nebol) aktívne legitimovaný na podanie návrhu na ich určenie. Odhliadnuc   od   uvedeného,   k   popretiu   pohľadávok   správcom   z   dôvodu   ich premlčania súd konštatuje, že bolo dôvodné, keďže uznaním záväzku pôvodným dlžníkom boli uznané výslovne len záväzky z faktúr, t. j. istiny, pričom pohľadávky z titulu úrokov z omeškania uznané neboli. Argumentáciu navrhovateľa, že uznaním hlavného záväzku sa predĺžila aj premlčacia doba vzťahujúca sa na príslušenstvo, ako aj, že opätovné vyhlásenie konkurzu má vplyv na plynutie premlčacej doby nebolo možné akceptovať, keďže ani jedna z uvedených skutočností nemá oporu v zákone. Preto aj v prípade, ak by došlo k platnému postúpeniu pohľadávok, návrhu navrhovateľa o určenie pohľadávky – úrokov z omeškania by nebolo možné vyhovieť.“

4. Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie   s   návrhom   na zmenu prvostupňového rozsudku v zmysle vyhovenia sťažovateľkinej žalobe.

4.1 V podanom   odvolaní   sťažovateľka   sčasti   zopakovala,   sčasti   rozšírila   svoju argumentáciu z písomnej záverečnej reči a konkrétne namietla, že

a) okresný   súd   v   rozpore   so   zákonom   pripustil   rozšírenie   popretia   o   dôvody spočívajúce   v   údajnej neplatnosti   zmlúv o   postúpení   pohľadávok   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty, pričom sťažovateľkine námietky proti takémuto rozšíreniu v rozsudku nijako nevyhodnotil,

b) v   spise   sp.   zn.   6   K   15/2007   sú   založené   aj   prílohy   k   zmluvám   o   postúpení pohľadávok a zmluvy tak nie je možné považovať za neplatné,

c) správkyňa poprela pohľadávky nesprávne [pozri bod 3.3 písm. a)],

d) vyhlásenie a následné zrušenie konkurzu spôsobilo predĺženie premlčacej doby [pozri bod 3.3 písm. b)], takže pohľadávky neboli premlčané,

e) okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď si nepripojil konkurzný spis sp. zn. 6 K 15/2007,

f) možnosť predniesť záverečné reči bola účastníkom daná len písomne a až potom, čo bolo dokazovanie vyhlásené na skončené, v dôsledku čoho sa okresný súd v rozsudku nevyrovnal „s právnym a skutkovým hodnotením prípadu“ zo strany sťažovateľky, pretože ho vyhotovil vopred a bez týchto súčastí spisu.

4.2 Správkyňa   úpadcu   vo   vyjadrení   k odvolaniu   sťažovateľky   zrekapitulovala priebeh konania a k jednotlivým odvolacím námietkam uviedla:

a) z ustanovenia   §   32   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „konkurzný   zákon“)   ani   z Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   obmedzenie   pre správcu alebo súd, čo sa týka dôvodov popretia pohľadávok. Sťažovateľka nepredložila okresnému   súdu   žiadne   dôkazy   o platnom   a účinnosť   nadobudnutí   prihlásených pohľadávok,

b) konkurz   vyhlásený   v roku   2007,   konkurz   vyhlásený   v roku   2008   a listiny priložené k prihláškam z roku 2007 nemožno považovať za úradnú vedomosť okresného súdu v incidenčnom konaní, ktoré sa týka konkurzu vyhláseného v roku 2008,

c) popretie pohľadávky bolo správne,

d) sťažovateľka nepreukázala, že pohľadávky boli prihlásené do konkurzu v roku 2007, takže nie je zrejmé, či došlo k prerušeniu premlčania,

e) písomná   záverečná   reč   bola   predložená   po   skončení   prvého   pojednávania a dokazovania, takže okresný súd na ňu správne neprihliadol.

4.3 Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   CoKR   56/2010-150   z   15.   decembra   2011 rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   pričom   k   jednotlivým   odvolacím   námietkam sťažovateľky zaujal v odôvodnení toto stanovisko:

«Za   jednu   zo   zásadných   odvolacích   námietok   zo   strany   navrhovateľa (t.   j. sťažovateľky, pozn.) odvolací súd považoval jeho tvrdenie, že súd prvého stupňa rozšíril predmet incidenčného konania aj o dôvody a rozsah, ktoré neboli predmetom popretia pohľadávok   zo   strany   odporcu.   Po   oboznámení   sa   s   konkrétnym   obsahom   jednotlivých prihlášok o každej prejednanej pohľadávke navrhovateľa odvolací súd dospel k záveru, že uvedená   námietka   navrhovateľa,   t.   j.   odvolateľa   nie   je   dôvodná.   Správca   ako   odporca v tomto konaní poprel právny dôvod a výšku pohľadávky, pričom poukázal na skutočnosť, že   pohľadávka   je   s   ohľadom   na   obsah   uznania   dlhu   premlčaná.   Vzhľadom   na   to,   že námietka premlčania je klasický inštitút hmotného práva, spochybnenie obsahu tohto pojmu nie je prípustné. Úlohou súdu v incidenčnom konaní je skúmať, či pohľadávka v spornej časti je alebo nie je premlčaná, a teda či je alebo nie je v konkurze vymáhateľná.

Vzhľadom   na   právnu   argumentáciu   navrhovateľa   ako   veriteľa   a   odporcu   ako správcu úpadcu k otázke skúmania premlčania sporných pohľadávok považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie   dlhu   je   jednostranný   právny   úkon   dlžníka   voči   veriteľovi,   ktorý   musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti predpísané pre právne úkony (§ 34 a nasl. O. s. p. [správne má byť „Občianskeho zákonníka“, pozn.]) a jednak osobitné náležitosti stanovené pre   tento   právny   úkon   v   §   558   Občianskeho   zákonníka.   Pre   platnosť   uznania   dlhu   sa vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu a výšky dlhu. Určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky, musí jednoznačne vyplývať z obsahu listiny, na ktorej je zaznamenaný. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou   a   tento   prejav   nemôže   vzbudzovať   dôvodné   pochybnosti   o   jeho   obsahu   ani u tretích osôb.

...   Z   uvedeného   je   vzhľadom   na   obsah   sporných   zmlúv   zrejmé,   že   argumentácia správcu úpadcu,   že   úroky   z omeškania u prvých   dvoch zmlúv o postúpení   pohľadávok zo dňa 27. 01. 2005 neboli uznané uznaním dlhu, je právne irelevantná.

...   Nevyhnutným   predpokladom   postúpenia   pohľadávky...   je,   že   musí   ísť   o pohľadávku určitú, identifikovateľnú.

Súd prvého stupňa zistil, že v prípade prvých dvoch zmlúv o postúpení, t. j. Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 01. 2005, ktorú pôvodný veriteľ spoločnosť Article, s. r. o.,   Bratislava,   ako   postupca   uzatvoril   so   spoločnosťou   INKASOSERVIS,   s.   r.   o., Trnava, ako postupníkom, ako aj druhá Zmluva o postúpení pohľadávok z toho istého dňa 27. 01. 2005, ktorú uzatvorila spoločnosť INKASOSERVIS, s. r. o., Trnava, ako postupca, so spoločnosťou LUX Group, a. s., Bratislava, ako postupníkom, v časti predmetu zmlúv neobsahovali   dostatočne   určitú   špecifikáciu   pohľadávok,   ktoré   mali   byť   predmetom postúpenia...

Vzhľadom   na   uvedené   prvostupňový   súd   dospel   k   záveru,   že   tieto   zmluvy   sú s poukazom   na   ust.   §   37   a   39   Občianskeho   zákonníka   absolútne   neplatnými   právnymi úkonmi...

Odvolací   súd sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s názorom   súdu prvého stupňa   a   na doplnenie považuje za potrebné uviesť, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negótium nullum) nastáva bez ďalšieho zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon teda nespôsobí žiadne právne následky. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť   priamo   zo   zákona   už   v   čase   jeho   urobenia.   Konajúci   súd   nemá   možnosť zvažovať, či absolútnu neplatnosť úkonu uzná alebo neuzná, resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti – ex officio).

Uvedené je v súlade so zásadou rímskeho práva – nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet – podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, a v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. Je tiež potrebné zdôrazniť, že konkrétne   právo   nemôže   platne   nadobudnúť   právny   nástupca,   ak   subjekt,   od   ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje právo, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

Odvolací   súd nepovažoval   za   právne relevantnú ani argumentáciu navrhovateľa, v ktorej   spochybňoval   rozsah   a   spôsob   vykonania   dokazovania   zo   strany   súdu   prvého stupňa. Na priebeh konania a procesné postavenie účastníkov konania, najmä na veriteľa, t. j. navrhovateľa, má zásadný vplyv ustanovenie § 118a O. s. p., ktorým bola posilnená koncentračná zásada a ktorý sa vzťahuje na opísanie rozhodujúcich skutočností o veci samej účastníkmi konania a na označenie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolací súd za jednoznačne preukázané, že účastníci konania boli o tejto skutočnosti náležite poučení, čo dokladuje predvolanie na pojednávanie zo dňa 22. 04. 2010, ktorého súčasťou je aj uvedené poučenie ako aj zápisnica z pojednávania konaného dňa 31. 05. 2010.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré boli uvedené v žalobe a vo vyjadrení odporcu, t. j. správcu. Súd má ale možnosť rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov   vykoná,   pričom nie   je   viazaný návrhmi účastníkov na   vykonanie dokazovania; výnimočne však môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhnuté účastníkmi, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci. V prejednávanej veci má odvolací súd zato, že dokazovanie bolo vykonané   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku. Prvostupňový (zrejme súd, pozn.) po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku v súlade s ustanovením § 156 ods. 2 O. s. p.

Podľa   § 156   ods.   2 O.   s.   p.   rozsudok sa   vyhlasuje   spravidla hneď   po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí   pojednávanie   najdlhšie   na   tri   týždne;   v   takomto   prípade   súd   doručí   rozsudok prítomným   účastníkom   hneď   po   pojednávaní,   na   ktorom   bol   rozsudok   vyhlásený a neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní.

Z uvedeného je zrejmé, že aj ďalšia námietka odvolateľa, ktorému sa ako neobvyklá javila   skutočnosť,   že   súd   rozsudok   nielen   vyhlásil,   ale   tento   aj   priamo   v   písomnom vyhotovení na pojednávaní doručoval zástupcom sporových strán, nebola preukázaná ako dôvodná.»

5. Tento skutkový stav sa zhoduje so zisteniami vykonanými v predchádzajúcich konaniach, a preto z neho možno vychádzať aj v tomto konaní [§ 55 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

II.

6. Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) tvrdí, že postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 CoKR 56/2010-150 z 15. decembra 2011 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

6.1 Podľa   sťažovateľky   je   porušenie   jej   práv   dôsledkom   toho,   že   okresný   súd i krajský súd porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku i konkurzného zákona tým, že:

a)   nemali   skúmať   platnosť   zmlúv   o   postúpení   pohľadávok,   pretože   tá   už   bola vyriešená uznesením konkurzného súdu, ktorým povolil vstup sťažovateľky do konania; týmto   skúmaním   zároveň   súdy   neprípustne   rozšírili   predmet   incidenčného   konania o dôvody,   ktoré   neboli   predmetom   popretia   pohľadávky   zo   strany   správcu   konkurznej podstaty úpadcu, a to po uplynutí zákonnej lehoty na popieranie pohľadávok,

b) si nezistili obsah konkurzného spisu sp. zn. 6 K 15/2007, hoci jeho obsah mal byť okresnému súdu známy z úradnej činnosti a nemalo byť potrebné jeho dokazovanie,

c)   krajský   súd   sa   nevyrovnal   s   námietkou,   že   v   dôsledku   možnosti   predniesť záverečnú reč len písomne po vyhlásení dokazovania za skončené sa okresný súd vo svojom rozsudku nijako nevyrovnal s argumentáciou sťažovateľky.

6.2 Vzhľadom na to sťažovateľka (po oprave sťažnosti) navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa TIPL spol. s r. o... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... bolo postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej   pod sp.   zn.   2 CoKR   56/2010-150 zo dňa 15. 12. 2011 porušené.

Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 2 CoKR 56/2010 zo dňa 15. 12. 2011... zrušuje. Krajský súd... je povinný sťažovateľovi zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 €...

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

7. Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti,   ktoré   v podstatnej   časti sformulovala sudkyňa spravodajkyňa odvolacieho senátu 2 CoKR JUDr. Elena Kúšová, uviedol, že povolením vstupu sťažovateľky do konkurzu konkurzný súd riešil len otázku, či sú   splnené   podmienky   §   25   konkurzného   zákona.   Neriešil   nadobudnutie   pohľadávok v období   pred   vyhlásením   konkurzu,   ktoré   bolo   práve   predmetom   konania   sp.   zn. 1 Cbi 49/2008. Incidenčné konanie je samostatným konaním, ktoré sa začína samostatnou žalobou, ktoré sa spravuje Občianskym súdnym poriadkom a § 32 konkurzného zákona. Platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok sa konkurzný súd zaoberal ex offo s ohľadom na § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Slovo „irelevantná“ v odôvodnení rozsudku (pozri citáciu   na začiatku   s.   10 tohto nálezu) je podľa   krajského súdu   zjavnou chybou, čo   je overiteľné z jeho originálu. K námietke   nezistenia   obsahu spisu   sp.   zn. 6   K 15/2007   sa krajský súd nevyjadril, keďže sa týka postupu okresného súdu. Na námietku sťažovateľa, že okresný súd sa nevyrovnal s argumentáciou v záverečnej reči, krajský súd podľa svojho tvrdenia reagoval tým, že zdôraznil význam § 118a OSP a koncentračnej zásady v ňom. Záverečný návrh krajský súd neurobil.

8. Sťažovateľka   v   duplike   v   podstate   zotrvala   na   svojich   námietkach   z ústavnej sťažnosti.

9. V spise   okresného   súdu,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil,   bolo   založené   aj vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   JUDr.   Zuzany   Moťovskej   Dobošovej   k podanej   sťažnosti. Podobne ako krajský súd aj ona tvrdí, že incidenčné konanie je samostatným konaním a súd „postupoval v zmysle platných predpisov hmotného práva“ a skúmal platnosť postúpení pohľadávok v roku 2005. Správca nie je na rozdiel od konkurzného veriteľa obmedzený v uplatňovaní dôvodov popretí pohľadávok. Konkurzný spis sp. zn. 6 K 15/2007 si okresný súd   nepripojil,   pretože   to   sťažovateľka   nenavrhovala,   čo   výslovne   uviedla   aj   na pojednávaní.   Súd   umožnil   predniesť   sťažovateľke   záverečnú   reč   na   pojednávaní   pred vyhlásením   rozsudku.   Skutkové   a právne   hodnotenie   veci   bolo   súdu   predložené   pred ukončením   dokazovania.   S obsahom   písomnej   záverečnej   reči   sa   súd   oboznámil   pred vyhlásením rozsudku, keďže bolo doručené päť dní pred týmto dňom, a v rozsudku naň primerane reagoval.

10. Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   aj   správkyňa   konkurznej podstaty   úpadcu   podaním   zo   6.   marca   2014,   v ktorom   v podstate   vyjadrila   rovnaké stanovisko ako krajský súd a zákonná sudkyňa okresného súdu. Podľa nej bolo v konaní „zásadným   zistenie,   či   navrhovateľ   predmetné pohľadávky   nadobudol   platne   a účinne“, preto okresný súd správne skúmal platnosť prvých dvoch zmlúv o postúpení. Sťažovateľka nepredložila žiadne dôkazy na preukázanie svojho nároku, preto okresný súd vychádzal z toho, čo bolo v spise. Zo žiadneho právneho predpisu (ani z § 32 ods. 4 a 6 konkurzného zákona) nevyplýva, že by správca nemohol zmeniť alebo doplniť dôvody popretia. Konkurz pod   sp.   zn.   6   K 15/2007   vyhlásený   v roku   2007   a   konkurz   vyhlásený   v roku   2008   sú samostatné a prihlášky z roku 2007 nemožno považovať za úradnú vedomosť okresného súdu.   Navyše   pohľadávky   prihlásené   spoločnosťou   JAMEXI   s.   r.   o.,   si   v roku   2007 prihlásila spoločnosť LUX Group, s. r. o. Sťažovateľka sa navyše na prvom pojednávaní v zmysle § 118a OSP ani nezmienila, že pohľadávky už boli prihlásené do konkurzu v roku 2007. Odvolací súd sa podľa nej vyrovnal aj s námietkou nemožnosti predniesť záverenú reč ústne.

III.

11. Sťažovateľka v sťažnosti namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

11.1 Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd však vo   svojej   konštantnej   judikatúre   v   podstate   rozširujúcim   výkladom   tohto   ustanovenia zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy majúcej svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky (porov. IV. ÚS 77/02). Súd preto podľa skoršej judikatúry ústavného súdu poruší základné   právo   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   vždy   vtedy,   keď   postupuje   v   rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním (I. ÚS 26/94).

11.2 Svojvôľa   (arbitrárnosť)   sa   v zásade   môže   prejavovať   v dvoch   podobách: v podobe   procesnej   svojvôle,   teda   hrubého   alebo   opakovaného   porušenia   zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo v podobe hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle, teda extrémneho nesúladu medzi právnym základom pre   rozhodovanie   veci   a závermi   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   sú   vo   vzťahu   k tomuto právnemu   základu   neobhájiteľné   všeobecne   akceptovateľnými   výkladovými   postupmi (II. ÚS 576/2012).

12. Prvá námietka sťažovateľky sa týka protiprávneho rozšírenia dôvodov popretia jej pohľadávky v incidenčnom konaní tým, že súdy skúmali platnosť prvých dvoch zmlúv o postúpení prihlásených pohľadávok a nedostatok odôvodnenia rozsudkov oboch súdov v tejto otázke.

12.1 Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   v podstate   nereaguje   na   túto   námietku sťažovateľky,   ale   naopak,   zaoberá   sa   v tejto   súvislosti   otázkou   vznesenej   námietky premlčania, ktorej riadne a včasné uplatnenie sťažovateľka v podstate nespochybňovala. Až krajský   súd,   ako   aj   správkyňa   konkurznej   podstaty   vo   svojich   vyjadreniach   pred ústavným   súdom   a tiež   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   argumentáciu   v tejto   otázke spresnili   v podstate   tak,   že   úlohou   súdu   v incidenčnom   konaní   je   skúmať   aktívnu legitimáciu   žalujúceho   konkurzného   veriteľa,   teda   zrejme   aj   otázku,   či   je   platným majiteľom prihlásených pohľadávok. Už takéto doplnenie argumentácie môže naznačovať nedostatočnosť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   a tým   v zmysle   záverov   judikatúry ústavného súdu   (pozri napr.   II.   ÚS   433/2012) aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd však bude na účely ďalšieho konania vychádzať z toho, že aj napadnutý rozsudok krajského súdu sa v podstate zakladal na tomto názore, aj keď v ňom nebol takto výslovne sformulovaný.

12.2 Ústavný   súd   však   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   tento   názor   nenachádza natoľko jednoznačnú oporu v doktríne. Napríklad M. Ďurica na viacerých miestach svojho komentára   ku   konkurznému   zákonu   uvádza,   že   obsah   žaloby   v incidenčnom   spore   je determinovaný obsahom popieracieho prejavu správcu – ak správca poprie právny dôvod či výšku, má sa veriteľ domáhať niečoho iného, než keby správca poprel len vykonateľnosť (porov.   Ďurica   M.   Zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii.   Bratislava   :   IURA   EDITION, 2012, s. 251 a nasl.). Tieto závery celkom zreteľne zodpovedajú aj systematike ustanovenia § 32 konkurzného zákona. Z jeho odsekov 3 a 4 je totiž zrejmé, že správca je pri popretí povinný jednoznačne vyjadriť aj dôvod a rozsah popretia pohľadávky, pričom obmedzenie popretia   len   na   určitý   dôvod   alebo   na   určitý   rozsah   znamená   právnu   fikciu   uznania pohľadávky v nepopretom rozsahu. Je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich poprieť alebo   nie,   pričom   nedostatok   popretia   má   za   následok   ich   uznanie   a tým   aj   účasť   na uspokojovaní v konkurze (§ 32 ods. 4 piata veta a § 95 ods. 1 konkurzného zákona). Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovné preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom,   či   popierací   prejav   správcu   obstojí   alebo   nie,   teda   či   dôvody   obsiahnuté v popieracom   prejave   správcu   zodpovedajú   skutočnosti   a vylučujú   pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená (teda úplne, alebo v určitej časti, alebo v určitom poradí).

Výklad, podľa ktorého by popretie v akomkoľvek rozsahu (čo do dôvodu, výšky, vymáhateľnosti   alebo   poradia)   automaticky   aktivovalo   prieskumnú   právomoc   súdu konajúceho v incidenčnom konaní v celom rozsahu, by znamenalo podstatné znevýhodnenie veriteľov tých pohľadávok, ktoré boli popreté čo do dôvodu alebo vymáhateľnosti. Z § 32 ods. 4 piatej vety konkurzného zákona totiž vyplýva, že popretie pohľadávky len čo do výšky   (teda   čiastočné   popretie   jej   výšky)   znamená   zároveň   uznanie   vo   zvyšnej   výške, a popretie len čo do poradia znamená uznanie oprávnenosti pohľadávky v celej výške, len v inom poradí. Predmetom incidenčného konania v prvom prípade sa tak stáva len popretá časť pohľadávky a v druhom len otázka poradia pohľadávky, teda ostatné otázky (právny dôvod   alebo   vymáhateľnosť)   sú   z jeho   kognície   vylúčené,   keďže   v tomto   rozsahu   sú pohľadávky   považované   za   uznané.   Z ustanovenia   §   32   konkurzného   zákona   pritom nevyplýva, že by práve len popretie čo do právneho dôvodu alebo čo do vymáhateľnosti malo mať privilegované postavenie, pri ktorom by kognícia súdu konajúceho o incidenčnej žalobe mala siahať ďalej než pri ostatných nárokoch.

Takáto   široká   kognícia   súdu   konajúceho   o incidenčnej   žalobe   nie   je   ani   akýmsi nevyhnutným   a imanentným   znakom   súdnej   právomoci,   ako   to   vo   svojom   vyjadrení naznačuje krajský súd i konajúca sudkyňa okresného súdu. Inak povedané, predpokladom prisúdenia určitého nároku súdom v občianskom súdnom konaní podľa procesného práva nemusí byť nevyhnutne aj existencia všetkých hmotnoprávnych predpokladov príslušného nároku. Už existujúca procesná úprava v Občianskom súdnom poriadku pozná prípady, pri ktorých   je   súd   povinný   vziať   určitý   hmotnoprávny   predpoklad   za   preukázaný,   resp.   je dokonca povinný vychádzať z určitého právneho stavu a je oprávnený ho preskúmavať len vo veľmi obmedzenej miere. Takými prípadmi sú napríklad rozsudky pre zmeškanie, pri ktorých súd v zásade vychádza zo skutkového stavu tvrdeného žalobcom (§ 153b ods. 3 OSP),   teda   z tzv.   procesnej   pravdy   (porov.   napr.   1   Obo   52/2010),   alebo   rozsudky   pre uznanie či vzdanie sa nároku, pri ktorých je súd v zásade povinný (porov. verba legalia § 153a ods. 1 OSP „súd... rozhodne“) akceptovať prejav žalobcu, resp. žalovaného ako dostatočný skutkový aj právny základ svojho rozhodnutia. Výnimočné prípady ako to, či súd   môže   takto   rozhodnúť,   ak   by   jeho   rozhodnutie   odporovalo verejnému   poriadku   či slovenským imperatívnym normám, možno v prerokúvanej veci ponechať stranou. Pritom použitie rozsudkov pre zmeškanie (§ 153b OSP), ako aj rozsudkov pre uznanie (§ 153a OSP)   v konaniach   o incidenčných   žalobách,   a tým   aj   zúžená   kognícia   súdu   v týchto prípadoch   sú   v súdnej   praxi   akceptované (porov.   k prvým   napr.   5   Obo 198/2006   alebo 4 Obo 17/2007, k druhým napr. 3 Obo 38/2009 alebo 5 Obo 27/11).

12.3 Ako už bolo uvedené, incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ (žalobca)   uplatňoval   svoju   pohľadávku   proti   dlžníkovi   (žalovanému)   a v ktorom   by   tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke   a   hĺbke.   V konkurze   si   veritelia   uplatňujú   svoje   pohľadávky   osobitne   určeným postupom u správcu (§ 32 konkurzného zákona), ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné „rozhodnutie“   (vyjadrenie)   o tom,   či   v konkurze   budú   alebo   nebudú   uspokojené. Z konštrukcie § 32 konkurzného zákona je zrejmé, že „rozhodnutie“ (vyjadrenie) správcu o tom,   že   pohľadávka   bude   uspokojená v určitom   rozsahu   alebo v určitom   poradí   (teda uznanie   prihlásenej   pohľadávky),   je   v podstate   konečné,   keďže   proti   nemu   v rámci konkurzného konania neexistuje žiaden prostriedok nápravy. Na účely prerokúvanej veci sa netreba zaoberať otázkou, akú úlohu tu   hrá   dohľad súdu   nad činnosťou   správcu   (§   39 konkurzného zákona) alebo existencia prípadnej (mimokonkurznej) žaloby z lepšieho práva medzi   jednotlivými   konkurznými   veriteľmi   (porov.   napr.   odlišné   stanovisko   sudcu Vladimíra Kůrku k nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 14/10). Uznanie určitej pohľadávky správcom v rámci konkurzu postupom podľa § 32 ods. 4 konkurzného zákona má teda na postavenie konkurzného veriteľa takmer totožné účinky, ako keby danú pohľadávku správca uznal pred súdom konajúcim o incidenčnej žalobe. Nie je preto zrejmé, prečo by mal byť incidenčný súd povolaný nahrádzať, resp. preskúmavať úkon správcu, ktorý zákonom ustanoveným postupom urobil prejav k uznaniu pohľadávky konkurzného veriteľa,   s ktorým   zákon   spája   účinky   konečného   a v procesnom   rámci   samotného konkurzného konania nenapadnuteľného zaradenia danej pohľadávky medzi uspokojované pohľadávky (§ 32 ods. 4 a § 95 ods. 1 konkurzného zákona). Inak povedané – nie je zrejmé, prečo by takáto široká kognícia súdu konajúceho o incidenčnej žalobe mala byť natoľko samozrejmá, že by nebolo potrebné dať sťažovateľke riadnu a presvedčivú odpoveď na jej argument,   ktorým   tvrdí,   že   správca   v incidenčnom   konaní   rozširuje   dôvody   popretia pohľadávky,   a že   na takéto   rozšírenie   nemožno prihliadať.   Krajský   súd   tak nevysvetlil, prečo   by   napríklad   popretie   pohľadávky   v konkurze   len   z určitého   jasne   vyjadreného dôvodu (napríklad premlčanie, ako je to v prerokúvanej veci) nemohlo mať ten účinok, že by   sa   právny   základ   pohľadávky   (vrátane   aktívnej   legitimácie   veriteľa   – in   casu sťažovateľky – na jej uplatnenie) považoval za uznaný v zmysle § 32 ods. 4 konkurzného zákona a spochybňovanie tohto právneho základu v incidenčnom konaní správcom by bolo vylúčené.   Podobne   krajský   súd   vôbec   nevzal   do   úvahy,   či   si   účel   incidenčnej   žaloby opísaný   v bodoch 12.2 a 12.3 (rozhodnutie   o   správnosti   či   nesprávnosti   popieracieho prejavu správcu, nie rozhodnutie o pohľadávke) práve nevyžaduje obmedzenie predmetu konania len na preskúmanie správnosti tých popieracích dôvodov, ktoré správca pri popretí pohľadávky výslovne uplatnil. Tieto otázky nie sú otázkami súvisiacimi s § 118a OSP, na ktorý   sa   odvolávajú   krajský   súd   aj   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   vo   svojich vyjadreniach,   pretože toto   ustanovenie   rieši   len procesnú   prípustnosť tvrdení   a dôkazov v určitom konaní. Nerieši však otázku, čo je predmetom konania a (prípustným) predmetom kognície a rozhodovania súdu.

12.4 Súvisiacou – i keď nie nevyhnutne previazanou – otázkou je v tejto súvislosti samotná   aktívna   legitimácia   sťažovateľky   ako   konkurzného   veriteľa   prihlásenej pohľadávky. Východiskom okresného súdu aj krajského súdu, na ktorom založili aj svoje rozsudky, je v podstate názor, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou skúmať platnosť   zmlúv   o postúpení   pohľadávok,   ktorými   mala   sťažovateľka   uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to správkyňa nenamietala. To však nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi. Podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž platí, že oznámenie postúpenia cedentom (doterajším veriteľom) zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení. Dlžník tak podľa citovaného ustanovenia nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená, a fortiori tak nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti (zhodne už R 119/2003; jeho závery boli síce neskôr čiastočne relativizované   v R   46/2009,   pokiaľ   ide   o postúpenie   pohľadávky   v rozpore   s   §   525 Občianskeho zákonníka, ale o taký prípad v prerokúvanej veci nejde; porov. zhodne napr. Eliáš, K. In: Eliáš, K. a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 2. svazek. Praha : LINDE, 2008, s. 1502). Vo vzťahu k dlžníkovi je tak v týchto prípadoch postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu (zmene veriteľa), podľa § 526   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Nerozhodné   je,   či   je   toto   oznámenie   kryté   aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky (v podobe kúpy pohľadávky, jej darovania či zabezpečovacieho postúpenia pohľadávky a pod.), ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí   sa   prípadne   môžu   navzájom   voči   sebe   domáhať   bezdôvodného   obohatenia. V prerokúvanej veci sa navyše na sporné postúpenia neuplatňuje ani § 28 konkurzného zákona, podľa ktorého je potrebné preukázať súdu zmluvou, že k prevodu došlo, pretože k sporným postúpeniam malo dôjsť 27. januára 2005. Išlo teda o postúpenia predkonkurzné, pričom   prvým   konkurzným   veriteľom   (účastníkom   konkurzu)   sa   stal   postupník,   nie postupca. Pritom z obsahu rozsudku okresného súdu z 21. júna 2010 vyplýva, že tento súd vykonal aj dokazovanie obsahom jednotlivých prihlášok založených v konkurzných spisoch, v ktorých sa medzi pripojenými prílohami uvádzajú nielen samotné zmluvy o postúpení, ale aj oznámenia o postúpení adresované dlžníkovi.

12.5 Vychádzajúc z úvah v bodoch 12.2 až 12.4, treba v prerokúvanej veci uviesť, že správkyňa pri popretí pohľadávky sťažovateľky na úrok z omeškania voči úpadcovi uviedla jedine   toľko,   že   pohľadávky   sú   premlčané   a že   ich   popiera   čo   do   dôvodu   a výšky. Nenamietla   pritom   neplatnosť   zmlúv   o postúpení,   práve   naopak,   platnosť   a účinky postúpenia   zreteľne   uznala   tým,   že   sťažovateľke   uznala   nárok   na   samotnú   istinu prihlásených pohľadávok, keďže popretie sa týkalo jedine prihláseného úroku z omeškania. Námietku údajnej neplatnosti postúpenia neuplatnila ani vo vyjadrení k žalobe v konaní pred okresným súdom, ale až na pojednávaní pred okresným súdom v incidenčnom spore. Záver okresného súdu i krajského súdu o neplatnosti prvých dvoch zmlúv o postúpení bol, naopak, kľúčový pre zamietnutie žaloby sťažovateľky o určenie pravosti a vymáhateľnosti prihlásených   pohľadávok   voči   úpadcovi.   Za   týchto   okolností   si   ako   kľúčový   dôvod vyžadoval   omnoho   precíznejšie   odôvodnenie   a   vyrovnanie   sa   s   existujúcou   zákonnou úpravou, ako bola zhrnutá v predošlých bodoch, ako aj s argumentmi sťažovateľky, ktorá na rozšírenie   predmetu   incidenčného   konania   poukazovala.   Zjednodušený   záver   okresného súdu   i   krajského   súdu,   že   je   skúmanie   platnosti   zmlúv   o postúpení   pohľadávok   akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou kognície súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, teda aj v incidenčnom konaní, treba na pozadí existujúcej zákonnej úpravy považovať za arbitrárny a nezodpovedajúci požiadavkám práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na tom nič nemení okolnosť, že sťažovateľka svoj argument spájala s hodnotením (zjavne nesprávnym) významu uznesenia konkurzného súdu o zmene účastníka konkurzného konania. V tomto smere totiž možno dať za pravdu krajskému súdu i okresnému súdu, ako aj správkyni, pokiaľ tvrdili, že takéto uznesenie nemôže záväzne riešiť   osud   predkonkurzného   postúpenia   z predošlých   veriteľov   na   posledného   veriteľa, ktorý si pohľadávky uplatnil v konkurze.

13. Druhá   námietka   sťažovateľky   sa   týka   nesprávneho   postupu   okresného   súdu vo vzťahu k jej záverečnej reči pred vyhlásením rozsudku 21. júna 2010.

13.1 Ustanovenie § 118 OSP rámcovo určuje sekvenciu procesného postupu súdu počas pojednávania. Z ustanovenia odseku 4 vyplýva, že súd je povinný dať účastníkom najskôr priestor na vyjadrenie sa k vykonanému dokazovaniu i k právnej stránke veci (tzv. záverečné reči), až potom môže vyhlásiť uznesenie o skončení dokazovania podľa § 120 ods. 4 OSP. Uvedená sekvencia má svoju logiku v tom, že až po vykonaní dokazovania a tvrdení ostatných účastníkov sa účastník môže zmysluplne vyjadriť o tom, či má ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, a má mu umožniť takéto návrhy naposledy predniesť predtým, než mu uznesenie podľa § 120 ods. 4 OSP túto možnosť vezme. V prerokúvanej veci je z obsahu písomných podaní, ako aj zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom 31. mája 2010 (pozri bod 3.2) zrejmé, že správkyňa predniesla svoje tvrdenie o neplatnosti zmlúv o postúpení z 27. januára 2005 len ústne na pojednávaní potom, čo sťažovateľka (žalobkyňa)   svoj   prednes   ukončila.   Pritom   zápisnica   o   pojednávaní   neobsahuje   vôbec žiadnu   zmienku   o   tom,   že   by   sťažovateľke   bola   daná   akákoľvek   možnosť   reagovať na prednes (tvrdenie) správkyne, resp. možnosť navrhnúť dôkazy na vyvrátenie. Za takú možnosť nemožno považovať poučenie podľa § 118a ods. 1 ani podľa § 120 ods. 4 OSP, ako to tvrdia krajský súd, zákonná sudkyňa okresného súdu, ako aj správkyňa vo svojich vyjadreniach v konaní a pred ústavným súdom, keďže zo zápisnice nie je zrejmé, že by bol okresný   súd   dal   najavo,   že   už   hodlá   pristúpiť   k uzneseniu   o skončení   dokazovania. Záverečná   reč   doručená   sťažovateľkou   okresnému   súdu   tak   bola   v skutočnosti   prvou príležitosťou,   kedy   mohla   sťažovateľka   zmysluplne   reagovať   na   tvrdenie   správkyne o neplatnosti zmlúv o postúpení a podľa okolností navrhnúť aj dôkazy na jej vyvrátenie (porov. v tomto smere výnimku z koncentračnej zásady vyjadrenú v § 118a ods. 2 OSP). Pokiaľ okresný súd na pojednávaní 21. júna 2010 doručil účastníkom písomné vyhotovenie rozsudku,   kvôli   čomu   nemohol   na   písomnú   záverečnú   reč   sťažovateľky   doručenú   mu 16. júna 2010 efektívne procesne reagovať, je jeho postup síce v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 druhej vety OSP, avšak jeho nesprávnosť a tým ukrátenie sťažovateľky na jej procesných právach je dôsledkom predchádzajúceho nedodržania ustanovenia § 118 OSP. V tomto   zmysle   možno   odkázať   aj   na   judikatúru   všeobecných   súdov   k problematike záverečnej reči (porov. už Zo súdnej praxe č. 49/1998, 2 Cdo 129/2009, ale z posledného obdobia aj 7 Cdo 172/2012 alebo 3 Cdo 47/2012, prípadne 4 Cdo 235/2012).

13.2 Krajský súd v rozsudku č. k. 2 CoKR 56/2010-150 z 15. decembra 2011 na uvedenú procesnú situáciu a námietky sťažovateľky proti nej nereagoval, ale zaoberal sa inými   otázkami,   ktoré   sťažovateľka   netematizovala:   sťažovateľka   nenamietala   samotnú skutočnosť, že rozsudok okresného súdu jej bol doručený v písomnom vyhotovení priamo na   pojednávaní   21.   júna   2010,   ale   to,   že   tento   rozsudok   bol   vyhlásený   a písomne vyhotovený   bez   jej   záverečnej   reči   a   nereaguje   na   jej   námietky   vo   vzťahu   k tvrdenej neplatnosti   zmlúv   o postúpení   pohľadávok.   Zároveň   sa   krajský   súd   snažil   odstrániť nedostatky   v postupe   okresného   súdu   tým,   že   sa   oboznámil „s   konkrétnym   obsahom jednotlivých prihlášok o každej prejednanej pohľadávke“. Ústavný súd pritom pripomína (bod 3.2), že v spise sú v prílohovej obálke založené dve rôzne verzie prihlášok a príloh k nim,   pričom   súčasťou   jednej   z   nich   sú   zmluvy   o   postúpení   z 27.   januára   2005   aj so spornou prílohou, súčasťou druhej sú tieto zmluvy bez prílohy. Z celého konania pred okresným súdom ani krajským súdom pritom nie je zrejmé, ktorou z týchto zmlúv vlastne súdy vykonávali dokazovanie. V zápisnici o pojednávaní pred okresným súdom z 31. mája 2010 nie je o vykonaní dôkazu listinou žiadna zmienka, hoci je to podľa ustálenej judikatúry všeobecných   súdov   nevyhnutné   (stabilná   judikatúra   počnúc   4   Cdo   221/2007,   ako   aj pomerne prísne 4 Cdo 102/2008, ale tiež 2 Cdo 129/2009, 2 Obo 162/2007, 1 Obo 32/2008, 5 Obdo 12/2010 a ďalšie), no napriek tomu je v jeho rozsudku uvedené, že ňou okresný súd vykonal   dokazovanie.   Krajský   súd   rozhodoval   bez   odvolacieho   pojednávania,   takže formálne   dokazovanie   nemohol   vykonávať,   a   ani   z   rozsudku   nie   je   zrejmé,   s   ktorou „verziou“ „jednotlivých   prihlášok“ sa   vlastne oboznámil a akým procesne   relevantným spôsobom sa to udialo. Ústavný súd len pripomína, že v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) OSP treba na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie nielen vtedy, keď chce odvolací súd dospieť   k odlišným   skutkovým   záverom,   ale   aj   vtedy,   keď   vykonávaním   dokazovania verifikuje   skutkové   závery   súdu   prvého   stupňa.   V prerokúvanej   veci   krajský   súd,   ako vyplýva z jeho rozsudku, neprevzal skutkový záver súdu prvého stupňa o obsahu listiny – zmlúv   o postúpení   pohľadávok   z 27.   januára   2005   bez   vykonania   dôkazu,   ale   naopak, verifikoval,   či   sa   v tejto   listine   skutočne   nenachádza   niečo,   čo   sa   v nej   podľa   tvrdenia sťažovateľky a odvolateľky malo nachádzať, a po oboznámení sa s obsahom danej listiny dospel k záveru, že záver okresného súdu o absencii určitej časti tejto listiny je správny. To však v merite veci bolo možné urobiť len riadnym vykonaním dôkazu listinou v zmysle § 129 OSP na pojednávaní (§ 122 ods. 1 v spojení s § 213 a § 214 OSP).

13.3 Ani v tejto časti tak konanie okresného súdu, ale ani krajského súdu nenapĺňalo požiadavky   čl.   46   ods.   1   ústavy   a ich   postup   vzhľadom   na   množstvo   nakopených procesných   pochybení   pri   zisťovaní   kľúčového   záveru   o   neplatnosti   zmlúv,   z   ktorých sťažovateľka odvodzovala svoje nároky, možno označiť za procesne arbitrárny (svojvoľný). Treba   však   dodať,   že   tento   dôvod   by   sám   osebe   na   vyhovenie   ústavnej   sťažnosti nepostačoval, pretože tieto vady podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov (citovanej v závere bodu 13.1) zaťažujú konanie vadou odňatia možnosti konať pred súdom, ktorá vždy   zakladá   prípustnosť   a dôvodnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Avšak vzhľadom na to, že tieto vady nadväzujú na principiálne chybný a ústavne neakceptovateľný záver okresného súdu i krajského súdu v otázkach jeho kognície, prihliadol na ne aj ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu a krajského súdu a vyslovení porušenia práv sťažovateľky.

14. V   dôsledku   toho,   že   okresný   súd   aj   krajský   súd   pri   zamietnutí   žaloby sťažovateľky vyšli v podstate z nedostatku jej aktívnej legitimácie kvôli neplatnosti zmlúv o postúpení   prihlásených   pohľadávok,   nedali   odpovede   ani na ďalšie otázky,   ktoré   boli vlastným   dôvodom   incidenčného   konania   a výslovným   dôvodom   popretia   týchto pohľadávok   zo   strany   správkyne   (premlčanie,   resp.   pretrhnutie   premlčania).   Odpoveď okresného súdu na argumenty sťažovateľky v prospech toho, že jej pohľadávka na úroky z omeškania nie je premlčaná, je v tejto časti absolútne nedostatočná, pretože je zhustená do jediného odseku s dôvetkom, že jej argumentácia „nie je nedôvodná“. Krajský súd sa síce opäť snažil nedostatok odôvodnenia rozsudku okresného súdu napraviť, avšak jeho právne úvahy sú veľmi nejasné. Predovšetkým krajský súd obsiahlo analyzuje ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka a z neho vyplývajúce náležitosti uznania dlhu, hoci je nepochybné, že právny vzťah medzi úpadcom a pôvodným veriteľom ARTICLE, s. r. o., vznikol pri výkone ich podnikateľskej činnosti, a teda sa spravuje Obchodným zákonníkom (pozri jeho § 261 ods. 1). Uznanie záväzku je pritom upravené aj v Obchodnom zákonníku v § 323 (toto ustanovenie je pritom aj citované v texte listiny o uznaní z 18. júna 2004), ktorého predpoklady   sú   čiastočne   odlišné   od   predpokladov   účinného   uznania   dlhu   podľa Občianskeho zákonníka.

Ešte   podstatnejšie   však je,   že krajský   súd sa   nijako nevyjadruje k sťažovateľkou výslovne zdôraznenému predĺženiu premlčacej doby v zmysle § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka,   ku   ktorej   malo   dôjsť   tým,   že   sťažovateľka   si   svoje   pohľadávky   uplatnila prihláškou v konkurze sp. zn. 6 K 15/2007 vyhlásenom už prvým uznesením z 12. júna 2007, teda celkom zjavne pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Tento konkurz bol však   neskôr   zrušený   bez   toho,   aby   sa   vôbec   pristúpilo   k preskúmavaniu   pohľadávok a rozvrhu výťažku. Sťažovateľka tak v podstate tvrdí, že prihlásením svojich pohľadávok do tohto   konkurzu   ich   uplatnila   s účinkami   uplatnenia   na   súde   (§   28   ods.   6   konkurzného zákona), ale v tomto konaní sa o pohľadávkach meritórne nerozhodlo, ako to má na mysli § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže premlčacia lehota jej pohľadávok, ktorá (ak by neboli uznané) začala plynúť v máji, resp. začiatkom júna 2004, mala uplynúť v máji, resp. začiatkom   júna   2008,   teda   skôr   než   jeden   rok   od   zrušenia   uznesenia   z   12.   júna   2007 o vyhlásení konkurzu, predĺžila sa premlčacia doba jej pohľadávok na jeden rok od zrušenia tohto   uznesenia.   Podľa   ústavného   súdu   takáto   argumentácia   má   racionálny   základ a v prerokúvanej veci je (po vyriešení aktívnej legitimácie sťažovateľky) rozhodujúca pre posúdenie dôvodnosti či nedôvodnosti popretia, čo potvrdzuje aj dostupná judikatúra (pozri 2 Obo 238/2007).

Tieto   nedostatky   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sú   pochopiteľné,   keďže okresný súd a krajský súd žalobu sťažovateľky zamietli z dôvodu nedostatku jej aktívnej legitimácie, v dôsledku čoho nepovažovali za potrebné obšírnejšie sa zaoberať jej ďalšími námietkami.   Tieto   nedostatky   sú   však   priamym   dôsledkom   postupu   okresného   súdu i krajského súdu, ktorý ústavný súd v predošlých odsekoch uznal za porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (body 12 a 13), preto ich ústavný súd nemohol posúdiť inak.

V   závere   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vysvetlenie   krajského   súdu   vo   veci nezrozumiteľnosti jeho úvah na tému uznania vo vzťahu k úrokom z omeškania, že slovo „irelevantná“ v jeho rozsudku je zrejmou pisárskou chybou a že v prvopise jeho rozsudku je uvedené slovo „relevantná“. Prostriedkom na odstránenie pisárskych a iných podobných chýb v písomných vyhotoveniach rozsudkov je opravné uznesenie v zmysle § 164 OSP. Z obsahu spisu, ktorý mal ústavný súd k dispozícii, pritom nevyplýva, že by krajský súd bol uvedenú   chybu   týmto   procesným   spôsobom   odstránil.   Vzhľadom   na   to,   že   slovo „irelevantná“ je obsiahnuté tak v prvopise rozsudku založenom v spise okresného súdu, ako aj v jeho rovnopise doručenom sťažovateľke, ústavný súd vychádza z toho, že takáto formulácia zodpovedá prejavenej vôli krajského súdu do rozsudku vtelenej.

15. Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 CoKR 56/2010-150 z 15. decembra 2011. V nadväznosti na to potom ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde tento rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd tak bude povinný   znova   prerokovať   odvolanie   sťažovateľky   a   rozhodnúť   o   ňom,   pričom   bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

IV.

16. Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde zaviazal krajský súd na úhradu trov konania úspešnej sťažovateľke, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti. V súlade s § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30. júna 2013, resp. s § 11 ods. 3, § 13a ods. 2 písm. f) per analogiam (v spojení s ods. 5), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky v znení účinnom od 1. júla 2013 pozostávajú uhrádzané trovy z tarifnej odmeny advokáta za dva úkony právnej   služby   v roku   2012   (príprava   a   prevzatie   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   po 127,16 € (základná sadzba tarifnej odmeny) spolu s paušálnou náhradou dvakrát po 7,63 € a za jeden úkon právnej služby v roku 2014 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) 67 € (jedna polovica základnej sadzby 134 €) s paušálnou náhradou v sume 8,04 €, teda celkovo 344,62 €.   K tomu   sa   v zmysle §   18   ods.   3   citovanej vyhlášky   pripočíta   daň   z pridanej hodnoty vo výške 68,92 €. Ústavný súd pritom priznal sťažovateľke za jej dupliku len odmenu ako za nemeritórne podanie (ako povahou najbližší úkon k „návrhu na opravu odôvodnenia   rozhodnutia,   na   odstránenie   následkov   zmeškania   lehoty   a   na   zmenu rozhodnutia o plnení v splátkach“), keďže v merite veci neobsahovala žiadnu argumentáciu a ako taká nebola potrebná na účelné uplatňovanie sťažovateľkiných práv. Určené trovy uhradí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet Advokátskej kancelárie Záhoráková & Partners, s. r. o. (§ 149 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde).

17. Ústavný súd so súhlasom účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania a prijal tento nález na neverejnom zasadnutí (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014