znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 409/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. C., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 3 S 219/99, sp. zn. 5 Sd 166/03, sp. zn. 4 Sd 37/08 a sp. zn. 5 Sd 167/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2011   doručená   sťažnosť   M.   C.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 S 219/99, sp. zn. 5 Sd 166/03, sp. zn. 4 Sd 37/08 a sp. zn. 5 Sd 167/08.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vo veciach vedených pod sp. zn. 3 S 219/99, sp. zn. 5 Sd 166/03, sp. zn. 4 Sd 37/08 a sp. zn. 5 Sd 167/08 konal krajský súd ako súd prvého stupňa vo veciach správneho súdnictva, a to konkrétne vo veciach, ktoré sa týkali opakovaných preskúmaní rozhodnutí   správneho orgánu,   ktorými   mala byť sťažovateľke uložená   povinnosť   vrátiť „...   neprávom   vyplatený   starobný   dôchodok...“.   Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť so zdĺhavým konaním krajského súdu v označených veciach, pričom v sťažnosti okrem iného uviedla: „Keďže sa táto záležitosť, vďaka Soc. Poisťovne preťahovala celých dvadsať rokov tým, že stále dávala podnety ma súd a súdy za 20 rokov neboli ochotné ani schopné tento priestupok ukončiť, súdne procesy pokračovali stále.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil, že postupom krajského súdu v označených konaniach bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 S 219/99, sp. zn. 5 Sd 166/03, sp. zn. 4 Sd 37/08 a sp. zn. 5 Sd 167/08 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Ústavný súd z listu krajského súdu sp. zn. Spr 10086/2011 z 27. júna 2011, ktorý bol prílohou sťažnosti, zistil tieto skutočnosti:

- sťažovateľkou napádané konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 3 S 219/99 bolo   právoplatne   skončené   29.   apríla   2003,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 S 219/99 z 22. marca 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. marca 2003,

- sťažovateľkou napádané konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Sd 166/03 bolo   právoplatne   skončené   24.   septembra   2007   (zistenie   ústavného   súdu,   pozn.),   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Sd 166/03 z 2. februára 2006 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 So 57/06 zo 4. septembra 2007,

- sťažovateľkou napádané konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 4 Sd 37/08 bolo   právoplatne   skončené   21.   júla   2008,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Sd 37/08 z 9. júna 2008,

- sťažovateľkou napádané konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 5 Sd 167/08 bolo   právoplatne   skončené   22.   júla   2010,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Sd 167/08 z 15. mája 2009 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 131/09 z 30. júna 2010.

Z uvedených zistení vyplýva, že od 29. apríla 2003 (právoplatne skončené napádané konanie sp. zn. 3 S 219/99) alebo od 24. septembra 2007 (právoplatne skončené napádané konanie sp.   zn.   5 Sd 166/03),   alebo od   21.   júla 2008   (právoplatne skončené   napádané konanie sp. zn. 4 Sd 37/08) a napokon aj od 22. júla 2010 (právoplatne skončené napádané konanie sp. zn. 5 Sd 167/08) do 10. augusta 2011, keď sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému   súdu   bola   podaná   na   poštovú   prepravu   (ústavnému   súdu   bola   doručená 12. augusta 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011