znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 409/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B. L., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. R. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B. L., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.   L.,   a. s.,   B.(ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   18   CoE   680/2009   z 29. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 11. marca 2009 doručila súdnemu exekútorovi Mgr. M. P. (ďalej len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny v sume 1 589 806,62 € s prísl. proti C. T. a K. T. (spolu ďalej len „povinní“). Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) poverením č. 5107/008422 z 30. apríla 2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora, ktorý 25. júna 2009 doručil okresnému   súdu   námietku   povinných   proti   exekúcii   s   návrhom   na   odklad   exekúcie   s odôvodnením, že okresný súd uznesením č. k. 6 C 6/08-321 z 22. októbra 2008 nariadil predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal   povinným   nakladať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré   sú predmetom   žaloby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6 C 6/08,   a   to   až   do   právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Povinní poukázali na to, že do tejto situácie, t. j. nesplácanie úveru   sťažovateľke,   sa   dostali   bez   vlastnej   viny,   v dôsledku   znemožnenia   vykonávania podnikateľskej činnosti vyplývajúceho zo súdneho sporu vedeného pod sp. zn. 6 C 6/08. Taktiež   uviedli,   že   pred   podaním   návrhu   na   predbežné   opatrenie   splátky   úveru   riadne uhrádzali.   Z   uvedených   dôvodov   požiadali   o odklad   exekúcie   do   doby   právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 6 C 6/08.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Er   116/2009-54   z   27.   júla   2009   povolil   odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 8 Er 116/2009, Ex 108/2009 do doby právoplatného skončenia veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   C   6/08.   Proti   predmetnému   uzneseniu   podala   sťažovateľka odvolanie,   v   ktorom   namietala   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia.   Podľa sťažovateľky okresný súd bez toho, aby zisťoval majetok (veci, práva a pohľadávky), ktorý je vylúčený z exekúcie, zastavil túto v celom rozsahu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 116/2009-54 z 27. júla 2009 potvrdil. Podľa sťažovateľky   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zopakoval   odôvodnenie uznesenia okresného súdu, pričom skonštatoval nedôvodnosť jej odvolania.

Podľa   sťažovateľky   uznesením   sp.   zn.   18   CoE   680/2009   z   29.   novembra   2009, ktorým krajský súd potvrdil odklad exekúcie na dobu do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 6/08, boli porušené ňou označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dodatkovým dohovorom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti B. L., a. s.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod sp. zn. 18 CoE 680/2009 porušené bolo.

Základné právo spoločnosti B. L., a. s.,... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod sp. zn. 18 CoE 680/2009 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   novembra   2009   pod   sp.   zn. 18 CoE 680/2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti B. L., a. s., v sume na účet jej právneho zástupcu vedený v T., a. s.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv a práv uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 116/2009-54 z 27. júla 2009, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. c/ OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že povinní sú podnikateľmi v kategórii § 2 ods. 2 písm. d) Obch. zák., teda fyzickou osobou vykonávajúcou poľnohospodársku výrobu   a   zapísanou   do   evidencie   podľa   osobitného   predpisu.   Súdny   exekútor   v   rámci exekučného   konania   zvolil   postup   vydania   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   v   ktorom vypočítal, ako spôsoby exekúcie, prikázanie pohľadávky z účtu v banke, predaj hnuteľných vecí,   predaj   nehnuteľnosti,   zrážky   zo   mzdy,   alebo   iným   spôsobom   podľa   exekučného poriadku. Teda zvolil akýsi univerzálny režim pre exekučné konanie (zo spisu je zrejmé, že postupoval tak ako by sa jednalo o tzv. všeobecné upovedomenie podľa § 48 EP, keďže upovedomenie   doručoval   len   oprávnenému   a   povinným).   Upovedomenie   obsahuje inhibitórium   v   podobe   zákazu   nakladania   z   akýmkoľvek   majetkom   povinných   do   výšky vymáhanej pohľadávky a to napriek ochrannému ustanoveniu obsiahnutému v ustanovení § 114a a § 115 ods. 3 EP podľa ktorého ak sa majú exekúciou postihnúť hnuteľné veci povinného, ktoré slúžia alebo súvisia s podnikaním, exekútor je povinný postupovať tak, aby exekúciou neohrozil podnikateľskú činnosť povinného nad nevyhnutnú mieru. Hnuteľné veci je povinný postihovať exekúciou v poradí: a) veci, ktoré neslúžia na podnikanie, b) veci, ktoré súvisia s podnikaním, ale bez ktorých je podnikanie možné, c) veci, bez ktorých nie je podnikanie   možné.   Ostatné   veci,   teda   i   nehnuteľnosti   sú   vylúčené   z   exekúcie   majetku podnikateľa   hospodáriaceho   na   pôde,   ak   by   ich   zexekvovaním   bolo   ohrozené   riadne obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy alebo zachovanie plynulej prevádzky rastlinnej a živočíšnej výroby podľa osobitných predpisov, a chovné zvieratá, t. j. dojnice, vysokoteľné jalovice, plemenné býky, plemenné prasnice, plemenné kance, bahnice a plemenné barany. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v rámci exekučného konania sa exekútor týmito ochrannými ustanoveniami pre osobitnú kategóriu podnikateľov neriadil keď   pri   vedení   exekúcie   postupoval   tak,   že   zvolil   všetky   spôsoby,   ktoré   pozná   EP   pre vymoženie peňažného plnenia.

Povinní poukazovali tiež na rozpor medzi zmluvou o úvere a exekučným titulom v úročení poskytnutej pôžičky povinným, ktorú títo považujú za bezúročnú a ktorá okolnosť je významná pre určenie vymáhanej sumy ako takej. Tiež poukázali na zaistenie nehnuteľného majetku označeného v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti v trestnom konaní v zmysle procesného inštitútu podľa § 50 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z. z. v platnom znení), sp. zn. ČVS: PPZ-9/BPK-S-2008. Poukázali ostatne i na súdny spor prebiehajúci pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 6 C 6/2008 v rámci ktorého bolo vydané predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladania povinných s nehnuteľnosťami identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti. Žaloba v rámci ktorej bolo predbežné opatrenie vydané má vplyv na to, či veci postihované exekúciou budú vo vlastníckej dispozícii povinných. Týmito výhradami sa prvostupňový súd zaoberal len okrajovo v súvislosti s hodnotením predaja nehnuteľností pre prípad úspechu žalobcu E., a. s.

Podľa § 56 ods. 1, 2 EP, na návrh povinného môže súd povoliť odklad exekúcie. Ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť   nepriaznivé   následky   a oprávnený   by   nebol   odkladom   exekúcie   vážne   poškodený.   Odklad   exekúcie,   môže   súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Z uvedeného vyplýva, že okrem dôvodu predpokladaného odsekom 1 § 56 EP bol ďalším dôvodom povolenia odkladu exekúcie súdny spor vedený pred Okresným súdom Pezinok   pod   sp.   zn.   6   C   6/2008,   teda   dôvod   od   ktorého   výsledku   je   závislý   osud predmetného exekučného konania vzhľadom na zvolené upovedomenie o spôsobe exekúcie. Tento   dôvod,   vzhľadom   na   úvahy   obsiahnuté   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   je ťažiskovým (vzhľadom na vyššie uvedené). Pre použitie odseku 1 § 56 EP súd prvého stupňa nemal   splnené,   resp.   preukázané   ustanovením   vyžadované   podmienky,   konkrétne   tú,   že oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený.

Keďže odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v zmysle   ustanovenia   §-u   219   OSP   rozhodnutie   o   povolení   odkladu   exekúcie   potvrdil. Dôvodom povolenia odkladu exekúcie je dôvod obsiahnutý v odseku 2 § 56 EP, ale i odseku 1,   keďže   oprávnený   neprezentoval   vo   svojom   odvolaní   relevantnú   okolnosť   ktorou   by prezentoval vážnosť poškodenia pre prípad povolenia odkladu exekúcie. Ďalšou okolnosťou pre odvolací súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa bola nevhodnosť zvoleného postupu v exekučnom konaní nerešpektujúceho ustanovenia §§ 114a a 115 ods. 3 EP, ktorý pri jeho nekonvalidovaní môže viesť k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť. Úlohou exekútora a následne súdu bude pri ďalšom svojom postupe zohľadniť naznačené okolnosti (vlastná výška vymáhanej sumy a rešpektovanie ochranných ustanovení EP v spojení s osobami povinných a v prípade zvolenia valídneho spôsobu exekúcie, pre tento spôsob exekúcie   exekúciu   uvoľniť   i   pred   ukončením   vo   výroku   prvostupňového   súdu identifikovaného súdneho konania).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté uznesenie okresného   súdu   potvrdil.   V   každom   prípade tento postup krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   krajský   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené základné   práva   sťažovateľky   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým uznesením porušil aj   jej   základné   právo   zaručené   v   čl.   20   ústavy   a   právo   zaručené   v   čl.   1   dodatkového protokolu tým, že rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   označených   práv   v   tom,   že   vymožiteľnosť   jej pohľadávok vyplývajúcich z exekučného titulu, na základe ktorého je vedená exekúcia, sa stala v dôsledku   povolenia odkladu   exekúcie do   doby   právoplatného skončenia   konania vedeného   pod   sp.   zn.   6   C   6/08   vážne   ohrozená   a   nechránená.   Napriek   legitímnemu očakávaniu sťažovateľky, že v rámci exekučného konania jej bude poskytnutá očakávaná zákonná   ochrana   vlastníckeho   práva,   jej   nebola   poskytnutá   rovnaká   úroveň   ochrany vlastníckeho práva a práva na pokojné užívanie majetku, aká bola zo strany krajského súdu poskytnutá povinným.

Keďže sťažovateľka nenamietala porušenie základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového   protokolu   samostatne,   ale   iba   v   spojení   s   porušením   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vzhľadom na nezistenie porušenia týchto práv dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Vychádzajúc   z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010