znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 409/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej riaditeľom Ing. D. Č., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 130/2008 z 30. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., od m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej riaditeľom Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 130/2008 z 30. júna 2008.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta označené uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn.   27   Cb   130/2006   z   9.   mája 2008   tým,   že   tento   sa   argumentačne   nevysporiadal z dôvodmi   odvolania   z 23.   mája   2008,   v rozhodnutí   nevykonal   ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej normy v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorým je garantované právo sťažovateľky na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné a dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom, vo svojom rozhodnutí riadne neodôvodnil svoj právny názor, a jeho konanie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa sťažovateľky sa krajský súd odchýlil   od   znenia   príslušných   zákonných   ustanovení,   čím   zásadne   poprel   ich   účel a význam.   Skutkové   a právne   posudzovanie   krajského   súdu   ad   hoc podľa   sťažovateľky možno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne a neúčelné s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Cob 130/2008 z 30. júna 2008 bolo porušené, zrušil predmetné   uznesenie   krajského   súdu   a vec   mu   vrátil   na   nové   konanie   a rozhodnutie. Sťažovateľka   ďalej   žiadala,   aby ústavný   súd   zaviazal   krajský   súd   uhradiť   náhrady   trov konania sťažovateľky v sume 7 938 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Cob 130/2008 z 30. júna 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Cob 130/2008 z 30. júna 2008, ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   27   Cb   130/2006   z   9.   mája   2008,   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   by v prípade sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   ak   by   podmienky   na   prístup   k tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľky.

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „... Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 písm. c), f) OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V predmetnom súdnom spore podaním zo dňa 31. 1. 2008 žalobca cestou právneho zástupcu žiadal priznanie separátnych trov konania za neúčasť žalovaných na pojednávaní dňa 15. 2. 2007.

Ako vyplýva z obsahu spisu prvostupňový súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 15. 2. 2007. Zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že sa dostavil právny zástupca žalobcu.

Riadne predvolaný žalobca a žalovaný sa na toto pojednávanie nedostavili. Právny zástupca žalovaného predvolanie na pojednávanie nemal vykázané. Súdu sa nevrátila ani doručenka,   ani   závada.   Prvostupňový   súd   preto   nariadené   pojednávanie   odročil   bez prejednania veci samej.

Za tejto situácie a to tým viac, že na vytýčené pojednávanie sa nedostavil ani riadne predvolaný   žalobca,   skutočne   nie   je   možné   jednoznačne   konštatovať,   že   odročenie pojednávania spôsobil žalovaný alebo jeho právny zástupca a že teda z tohto dôvodu patria žalobcovi trovy konania podľa § 147 ods. 1 OSP.

K otázke svedočného sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, vysloveným v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľke   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008