znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 408/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 25 písm. c) v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   prostredníctvom   ministerky spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ministerka   spravodlivosti“)   pri   určovaní voľného miesta sudcu Okresného súdu T. (ďalej len „okresný súd“).

Sťažovateľ uviedol, že ako justičný čakateľ v stálej štátnej službe bol prijatý po úspešnom absolvovaní výberového konania do štátnozamestnaneckého pomeru 1. júla 2009, pričom jeho služobným úradom sa stal Krajský súd v T. s pridelením na výkon činnosti na okresný súd. Vo veku 30 rokov a po trojročnej prípravnej praxi 13. októbra 2010 úspešne vykonal odbornú justičnú skúšku. V dôsledku toho týmto dňom splnil zákonné podmienky na vymenovanie za sudcu všeobecného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 145 ods. 2 ústavy a § 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V okolnostiach prípadu konkrétne išlo o predloženie návrhu ministerkou spravodlivosti Súdnej rade Slovenskej republiky na jeho menovanie do funkcie sudcu, ktorá však takýto návrh nikdy nepodala.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že od 1. augusta 2010 bolo na okresnom súde uvoľnené miesto   sudcu,   ktoré   nebolo   obsadené,   pričom   sťažovateľ   po   úspešnom   absolvovaní a vykonaní   odbornej   justičnej   skúšky   13.   októbra   2010   spĺňal   všetky   predpoklady   na vymenovanie za sudcu.

Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   na   základe   sledovania   televízneho   rozhovoru s ministerkou spravodlivosti v médiách – diskusná relácia „N.“ z 21. januára 2011 – dospel k záveru, že nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri určovaní voľných sudcovských miest nie je náhodná, ale účelová a svojvoľná, pričom mu hrubo zasahuje do jeho ústavných práv. V   dôsledku   toho   tiež   tvrdí,   že „účelovou   nečinnosťou“ zo   strany   ministerstva spravodlivosti, resp. ministerky spravodlivosti pri určení voľného miesta sudcu dochádza voči nemu k diskriminácii a k porušovaniu označených práv. Dôvod, pre ktorý ministerstvo spravodlivosti   (ministerka   spravodlivosti)   účelovo   nekoná,   sa   sťažovateľovi   javí   ako „sankcia“ uložená za jeho príslušnosť k určitému zákonom podloženému statusu justičného čakateľa,   expresívne   ministerkou   spravodlivosti   prezentovanému   ako „H.   deti“.   Podľa názoru sťažovateľa však riadny a zákonný výkon kompetencie ministerstva spravodlivosti v personálnej oblasti podľa § 71 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočíva v tom, že určí počty justičných   čakateľov   na   jednotlivých   súdoch   tak,   aby   títo   po   splnení   zákonných predpokladov mohli plynulo nastúpiť na miesta sudcov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   25   písm.   c)   v   spojení   s   čl.   26   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   nečinnosťou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky prostredníctvom   Ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   pri   určovaní   voľného miesta sudcu Okresného súdu T. bolo porušené.

2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 € (slovom   päťdesiattisíc   eur),   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky povinné mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť trovy konania a právneho zastúpenia sťažovateľa, v sume 314,18 (za dva úkonu právnej služby,   2 x   režijný   paušál   a   DPH)   k   rukám   advokáta   JUDr.   J.   M.,   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavný súd oprávnený konať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie pri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa zaoberal otázkou, či sťažnosť bola podaná včas. Zákonná lehota na podanie sťažnosti je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojho základného práva dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je preto zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorenej   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde).   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   má   ustanovenie o dvojmesačnej lehote na podanie sťažnosti kogentnú povahu, v dôsledku čoho ústavný súd nemôže   jej   zmeškanie   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (I.   ÚS   64/03,   I.   ÚS   188/03, IV. ÚS 14/03).   Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   nevyhnutné   určenie   začiatku   plynutia subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa treba interpretovať rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom zásahu dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž potrebné posudzovať pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí venovať opatreniam alebo iným zásahom,   ktorými   mohli   byť   porušené   jeho   základné   práva   alebo   slobody,   náležitú pozornosť (IV. ÚS 287/09).

Ústavný súd už rozhodol, že „Súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovení do funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak tým porušia jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.“ (III. ÚS 75/01). Pre potreby konania o ústavnej   sťažnosti   ústavný   súd   rozhodol,   že   nesprávny   úradný   postup   ministerstva spravodlivosti   v   konaní   o   vymenovaní   za   sudcu   možno   podľa   „ústavnej   terminológie“ (čl. 127 ods. 2 ústavy), ako aj terminológie uplatňovanej v zákone o ústavnom súde [§ 50 ods. 1 písm. b) a nasl.] označiť ako „iný zásah“ (IV. ÚS 193/05). Z dikcie § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   začína plynúť pri opatrení alebo inom zásahu odo dňa, keď sa sťažovateľ o nich mohol reálne dozvedieť. Na základe uvedeného ústavný súd nečinnosť ministerstva spravodlivosti pri určovaní voľného miesta sudcu   (prostredníctvom   ministerky spravodlivosti)   posúdil   ako „iný   zásah“   do   základného   práva   sťažovateľa,   pričom   začiatok   dvojmesačnej   zákonnej lehoty   je   v   takomto   prípade   určený   subjektívne   v   závislosti   od   možnosti   sťažovateľa dozvedieť   sa   o   porušení   svojho   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   takýmto spôsobom. Ústavný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že posúdenie takejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, pričom sa prihliada tak na účel základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty (porovnaj I. ÚS 235/03).

Hoci sťažovateľ ku včasnosti podania svojej sťažnosti a dodržania dvojmesačnej lehoty neuviedol žiadne argumenty, zdôraznil, že z rozhovoru s ministerkou spravodlivosti v médiách (Diskusná relácia N. z 21. januára 2011 13.00 h) nadobudol presvedčenie, že nečinnosť   ministerstva   spravodlivosti   pri   určovaní   voľných   sudcovských   miest „nie   je náhodná   a   opodstatnená,   ale   účelová   a   svojvoľná“.   Uvedené   vyvodil   predovšetkým z vyjadrenia ministerky spravodlivosti, podľa ktorého: «Môžeme otvoriť možno desiatky nových sudcovských miest a mne nie je jedno, kto na nich nastúpi, či na nich nastúpia noví ľudia, alebo či na nich nastúpia, hovorím v úvodzovkách, „H. deti“.»

Podľa   ústavného   súdu   z   použitej   formulácie   ministerky   spravodlivosti   možno vyvodiť, že minimálne v dobe zverejnenia jej rozhovoru v médiách 21. januára 2011 sa sťažovateľ dozvedel,   resp.   pri náležitej   pozornosti   mohol dozvedieť   o existencii,   ako aj dôvodoch   nečinnosti   ministerstva   spravodlivosti   v   procese   menovania   nových   sudcov z radov   justičných   čakateľov.   Vzhľadom   na   januárový   termín   tohto   vyjadrenia   preto sťažovateľovi uplynula dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu najneskôr do konca marca 2011. Sťažovateľ sa však na ústavný súd svojou sťažnosťou obrátil až 30. júna   2011   (doručená   ústavnému   súdu   4.   júla   2011),   t. j.   po   uplynutí   zákonnej dvojmesačnej lehoty. Keďže dvojmesačnú lehotu uvedenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   vzhľadom   na   jej   kogentnú   povahu   nemožno   odpustiť   a   keďže   sťažovateľ   svoju sťažnosť   podal   až   po   tejto   lehote,   bolo   treba   jeho   sťažnosť   odmietnuť   ako   podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je neodstrániteľnou prekážkou konania,   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné   v   rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti skúmať existenciu eventuálnych ďalších dôvodov brániacich prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011