znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 408/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci   namietaného porušenia práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 2 T 143/01 zo 17. februára 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 9 To 87/03 z 20. mája 2003 podľa § 158 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) odsúdený na peňažný trest vo výmere 7 000 Sk a podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona na trest zákazu činnosti vykonávať povolanie v služobnom pomere policajta Policajného zboru Slovenskej republiky na dobu 1 roka. Podľa názoru sťažovateľa súd okrem iných vykonaných dôkazov pri   rozhodovaní   o vine   vychádzal   z   výpisu   hovorov   mobilnej   siete   Eurotel,   z   ktorého vyvodil nesprávny záver, že 4. mája 2001 o 19.04 h bol mobilný telefón poškodeného V. P. použitý na spojenie medzi telefónnymi číslami evidovanými na svedka K. a sťažovateľa, a to takým spôsobom, že SIM karta z telefónu sťažovateľa bola vložená do mobilného telefónu poškodeného P. Ďalší telefónny hovor z inkriminovaného aparátu poškodeného P. sa uskutočnil v ten istý deň o 21.36 h. Sťažovateľ uviedol, že z inkriminovaného mobilného telefónneho   prístroja   netelefonoval.   Po   zistení   novej   skutočnosti,   a to „spojenia   dňa 4. 5. 2001 o 19.04 hod. a 21.36 hod. z telefónu poškodeného P.“, podal návrh na obnovu konania.

V konaní o obnove konania vedenom pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   3   Nt   20/07   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie,   ktorého výsledky okresný súd vzal do úvahy a vyhodnotil ich ako novú skutočnosť podľa § 394 ods. 1   zákona   č.   301/2005   Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) a uznesením z 21. januára 2010 povolil obnovu konania v prospech sťažovateľa.

Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 na základe sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a návrh na povolenie obnovy zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   konaním   krajského   súdu   bolo porušené   jeho   právo   na spravodlivý   proces: „Krajský   súd   v   dôvodoch   rozhodnutia   uviedol,   že   znaleckým dôkazom(...)   bolo   preukázané,   že   svedkyňa   Krúpová   a   svedok   Krúpa   skutočne   mobilný telefón odovzdali na   policajnom oddelení.   Treba   však uviesť,   že odovzdanie   mobilného telefónu poškodeného P. na policajné oddelenie nezakladá protiprávne konanie ods. D. Krajský   súd   zrejme   prehliadol,   že   svedkovia   nehovoria,   že   mobilný   telefón   pošk.   P. odovzdali   ods.   D.,   svedkyňa   K.   uviedla,   že telefón   odovzdala   policajtovi,   ktorý   bol   pri okienku, pri okienku na policajnom oddelení nebol ods. D. ale policajt Š. Svedok K. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní nepotvrdil, že jeho manželka odovzdala mobilný telefón   odsúdenému   D.   ako   sa   v   dôvodoch   rozhodnutia   krajského   súdu   uvádza.   Práve naopak uviedol, že jeho manželka svedkyňa Krúpová komunikovala s policajtom, ktorý bol pri okienku a to bol odsúdený Š. (...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod číslom 3Tos 22/2010 uznesením zo dňa 11. 05. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a bol porušený zákon ust. §-u394 ods. 1 Tr. por.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 05. 2010 sp. zn. 3Tos 22/2010 sa zrušuje a vracia odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98,, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tos   22/2010   z   11.   mája   2010,   ktoré   považuje   za nezákonné, „lebo bolo znalcom preukázané, že ide o novú skutočnosť, ktorá by mohla mať sama o sebe alebo v spojení s ďalšími dôkazmi skôr neznámymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa“.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd (ktorý je pri svojom rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde týmto sťažnostným návrhom) zameral v prvom rade   svoju   pozornosť   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 a zisťoval, či dané rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je ústavne   akceptovateľné,   či   námietky   sťažovateľa   sú   v   príčinnej   súvislosti   s   obsahom jednotlivých namietaných porušení práv podľa dohovoru a či sú opodstatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   vzhľadom   na ďalšie   úvahy   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na odôvodnenie uznesenia okresného súdu o povolení obnovy konania v prospech sťažovateľa z 21. januára 2010 (ktoré sťažovateľ nenapadol), v ktorom je uvedené, že „odsúdený M. D. (tak   ako   vypovedal   počas   celého   dokazovania   -   prípravného   konania   a konania   pred súdom)   s doličným   predmetom   -   mobilným   telefónom   do   osobného   kontaktu   neprišiel. V prípravnom konaní ako i na hlavných pojednávaniach na súde vypovedal, že svoj mobilný telefón mal v práci vždy voľne položený na stole a nebol preto problém, aby jeho SIM karta bola   niekým   vybratá   a z jeho   telefónu   volať.   Znalec   vo   svojom   znaleckom   posudku(...) preukázal,   že   z mobilného   telefónu   odsúdeného   M.   D.   sa   síce   telefonovalo,   ale   nie z mobilného telefónu V. P., ale na SIM kartu svedka F. K., ktorá bola vložená do mobilného telefónu   V.   P.   Táto   skutočnosť   i podľa   názoru   súdu   je   významne   dôležitá   a je   takou okolnosťou, aby bol aplikovaný postup podľa §394 ods. 1 Tr. por.“.

Proti tomuto rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 22/2010 z 11. mája 2010 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že „okresnému súdu pri rozhodovaní o obnove konania unikla podstata protiprávnosti konania odsúdeného, za ktorú bol právoplatne uznaný vinným. V pôvodnom konaní bolo odsúdenému svedkami O. K. a R. K. nepochybne preukázané, že menovaný si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z jeho služobného zaradenia, keď po prevzatí mobilu nezaznamenal túto skutočnosť do knihy udalostí a nevykonal potrebné služobné opatrenia v súvislosti s nálezom mobilného telefónu tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 171/93 Z. z. o policajnom zbore s ustanovenie §§ 47, 48 ods. 3 písm. a), g) zákona č. 73/98 Z. z. o štátnej službe príslušníkov policajného zboru(...) ako aj článok 22 ods. 5 písm. a) zákona č. 74/97 Z. z. o činnosti obvodných oddelení policajného zboru.

Ako sa neskôr naložilo s mobilným telefónom a kto komu z neho telefonoval už nie je rozhodnou okolnosťou, ktorá by mohla zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu v otázke viny. Znaleckým   dôkazom(...)   sa   v konaní   o obnove   konania   iba   preukázalo,   že svedkovia(...)   skutočne   mobil   odovzdali   na   policajnom   oddelený   a tento   bol   daný k dispozícii aj iným osobám, ktoré s ním manipulovali(...)“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd podrobne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody, pre ktoré zrušil rozhodnutie okresného súdu a zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania. Jeho závery sú presvedčivé a dostatočné, a ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že podstatou   nespokojnosti   sťažovateľa   je jeho presvedčenie o tom, že výsledok súdneho konania vedený všeobecnými súdmi nebol z jeho pohľadu priaznivý. Sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecné súdy na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konali   a rozhodli,   pričom   svoje   rozhodnutie odôvodnili. Právom na spravodlivý proces nemožno rozumieť povinnosť súdu vyhovieť každému podanému návrhu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010