znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 408/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   RSDr.   V.   H.,   t. č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RSDr. V. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2009   doručená   sťažnosť   RSDr.   V.   H.,   t. č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009.Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 PP 112/08 zo 16. júna 2009 sťažnosť, v ktorej žiadal vysloviť porušenie nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení   osoby   sťažovateľa,   ktorý   t. č.   vykonáva   trest   odňatia   slobody.   Predmetom sťažnosti bola podľa sťažovateľa skutočnosť, že napriek tomu, že splnil všetky zákonné podmienky na to, aby mohol byť podmienečne prepustený na slobodu, okresný súd jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uložený mu rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 4 T 41/04 z 3. novembra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 1/05-800 z 10. februára 2005, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, zamietol.

Proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd uznesením č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 zamietol.

Podľa sťažovateľa týmto uznesením krajského súdu boli porušené jeho práva, krajský súd   dostatočným   spôsobom   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   pri   hodnotení   dôkazov nevychádzal zo skutkového stavu veci a jeho výber dôkazov smeroval k jednostranným záverom vychádzajúcim z odôvodnenia prvostupňového súdu.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vydať nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uznesenie krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009 a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 28/09-198 zo 6. októbra 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených   práv   uznesením   krajského   súdu   č. k.   7 Tos 28/09-198   zo   6.   októbra   2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 32 PP 112/08 zo 16. júna 2009, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: «Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 147 ods. 1 Tr. por. (rovnako ako prvostupňový súd konal podľa zák. č. 141/1961 Zb. a to vzhľadom na ust. § 564 ods. 3 Tr. por. zák. č. 301/2005 Z. z.) správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ mohol podať sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Prvostupňový súd správne zistil, že ods. RSDr. V. H. v súčasnej dobe vykonáva trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov nepodmienečne, uložený mu rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 4 T 41/04 zo dňa 3. 11. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove   sp.   zn.   3   To   1/05   zo   dňa   10.   2.   2005   so   zaradením   pre   jeho   výkon   do   prvej nápravnovýchovnej skupiny. Zo spisu ďalej vyplýva, že do výkonu trestu bol odsúdenému započítaný aj výkon väzby od 29. 12. 2003 do 10. 2. 2005 a tým istým dňom nastúpil výkon trestu, teda polovicu trestu odsúdený vykonal 29. 12. 2008.

Na základe žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zo dňa 12. 12. 2008 rozhodol Okresný súd Prešov po vykonanom dokazovaní dňa 26. 2. 2009 tak, že žiadosť odsúdeného zamietol, a v dôsledku sťažnosti odsúdeného krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 7/09 zo dňa 21. 4. 2009 zrušil napadnuté rozhodnutie a prikázal okresnému súdu vo veci znova konať a rozhodnúť.

Prvostupňový súd po doplnení dokazovania v zmysle pokynu krajského súdu, ako je to   už   aj   vyššie   konštatované,   opätovne   zamietol   žiadosť   odsúdeného   o   podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd cituje   doplnenie   hodnotenia   psychológa   Ústavu   na   výkon   väzby   Prešov,   kde   odsúdený v súčasnej dobe uložený trest vykonáva a konštatuje, že z hodnotení Ústavu na výkon väzby Prešov ani z výpovedí zástupcu ÚVV Prešov nevyplynulo, aby u odsúdeného v rámci výkonu trestu   odňatia   slobody   bol   zaznamenaný   náznak   polepšenia,   či   už   v   negatívnom   alebo pozitívnom zmysle.   Poukazuje   na   všetky   vo   veci   vykonané dôkazy a konštatuje   splnenie formálnych podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, no podľa jeho názoru však pre prepustenie odsúdeného na slobodu nebol naplnený materiálny znak a to preukázanie polepšenia sa odsúdeného plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody.

Prvostupňový súd pritom poukázal pozitívne a kladné hodnotenia z ústavu na výkon väzby, no podľa jeho názoru táto okolnosť pozitívneho hodnotenia sama osebe nemusí byť príznakom – dôkazom polepšenia bez toho, aby sa posudzovali aj ostatné okolnosti prípadu. Rozhodujúcim pre posúdenie, či skutočne k polepšeniu došlo, je práve vlastný psychický postoj odsúdeného k výsledkom vlastného protiprávneho konania, za ktoré je právoplatne vo výkone   trestu.   Konštatuje   ďalej,   že   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k záveru,   že zo strany   odsúdeného   absentuje   náznak   akejkoľvek   ľútosti   k celému   prípadu,   akýkoľvek pocit účasti na celej situácii, vlastný a hoc aj sebakritický postoj Svedčí tomu aj neosobný spôsob formulácie a prezentácie svojich požiadaviek. Vzorné a nekonfliktné správanie sa odsúdeného   počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   rešpektovanie   pokynov   a   nariadení zo strany   jeho   predstavených,   nie   je   podľa   názoru   prvostupňového   súdu   prejavom polepšenia,   ale   účelovým   a   cieleným   správaním   sa   v   snahe   zabezpečiť   si   vytvorenie podmienok k podmienečnému prepusteniu z výkonu trestu odňatia slobody, o čom podľa názoru prvostupňového súdu svedčí aj samotný spôsob spáchania trestnej činnosti a celkový postoj odsúdeného, ako ho prezentoval v priebehu trestného konania.

S týmito závermi, ako aj dôvodmi napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, sa stotožnil aj krajský súd.

Aj keď splnenie formálnej podmienky spočívajúcej vo výkone polovice uloženého trestu   je   v   danom   prípade   evidentné   a   pri   materiálnom   hodnotení   splnenia   podmienok v prospech obžalovaného svedči hodnotenie ústavu konštatujúce, že odsúdený počas výkonu trestu úlohy a nariadenia vyplývajúce z ústavného poriadku plní, režim dňa neporušuje, nedopúšťa sa nedovolenej činnosti, k príslušníkom ústavu na výkon väzby a k odsúdeným sa správa slušne, ich príkazy plní včas a bez pripomienok, v režimovej oblasti sa nedopustil priestupku, nebol disciplinárne potrestaný, patrí k vzorným odsúdeným a bolo mu uložených dvadsaťjeden disciplinárnych odmien, sedem z nich v najvyššej forme, ani podľa názoru krajského súdu, vychádzajúc najmä z postojov odsúdeného v priebehu celého konania, ale aj doplneného hodnotenia psychológa Ústavu na výkon väzby Prešov, kde odsúdený trest vykonáva,   odsúdený   doposiaľ   nepreukázal   polepšenie   a   bez   akýchkoľvek   pochybnosti nemožno očakávať, že v budúcností povedie riadny život.

Krajský   súd   sa   stotožňuje   s   konštatovaním   súdu   prvého   stupňa   v   dôvodoch napadnutého uznesenia, že polepšenie je psychickou kategóriou, ktorá predstavuje vlastne psychický   vzťah,   stanovisko,   postoj   subjektu   k   výsledkom   vlastného   konania,   ktoré   je protiprávne a za ktoré vlastne v rámci súdneho konania bola právoplatne uložená sankcia. Tu ďalej krajský súd opakovane dodáva, že polepšenie je aj vývojový proces vnútornej premeny   páchateľovej   osobnosti,   ktorý   sa   navonok   prejavuje   v   jeho   správaní.   Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení je nevyhnutné rozlíšiť, kedy vzorné správanie sa odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody je prejavom len vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti povedie riadny život. Správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie jeho povinnosti sú preto síce neopomenuteľnými,   nie   však   jedinými   hľadiskami,   z   ktorých   možno   usudzovať   na páchateľovo polepšenie.

Správanie   sa   odsúdeného   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   sa   musí   hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami odsúdeného, s motívmi a spôsobom spáchania trestného činu. Je nevyhnutné zohľadniť jeho celkový postoj k spáchanej trestnej činnosti a postoj k spoločenskému poriadku a spoločenským záujmom. Pojem „vo výkone trestu“ pritom nemožno chápať zužujúcim spôsobom. Musíme tu zaradiť páchateľovo správanie a plnenie povinnosti, ktoré nesúvisia priamo s miestom výkonu trestu, ako napr. náhrada škody, ľútosť nad spáchaným činom a pod., presnejší by zrejme bol pojem „počas výkonu trestu“.

Aj keď závažnosť trestného činu, za ktorý bol páchateľ odsúdený nie je samostatným hľadiskom pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, je potrebné na to prihliadať pri stanovení budúcej prognózy odsúdeného, teda či povedie riadny život.

Aj keď podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je mimoriadnym inštitútom,   ktorý by   súd mal aplikovať   len   výnimočne,   môže ho použiť   len   za   splnenia zákonom stanovených podmienok, a to tak formálneho charakteru, ktorým je vykonanie, v prejednávanej veci polovice súdom uloženého trestu odňatia slobody, ako aj materiálneho charakteru, a to preukázanie polepšenia odsúdeného, pričom podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie musí jednoznačne viesť k pozitívnemu záveru, že odsúdený sa svojim správaním a plnením povinností skutočne polepšil, čo znamená, že už doterajší výkon trestu bol postačujúci pre naplnenie účelu trestu, ktorým je najmä prevychová odsúdeného tak, aby viedol riadny život a jeho ďalší výkon preto už nie je potrebný. Pokiaľ teda súd, na základe vykonaného dokazovania, nedospeje k bezpečnému záveru, že odsúdený sa polepšil, nezostáva mu nič iné len jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietnuť, pričom nemôže ďalej skúmať, či trest uložený pôvodným rozhodnutím, ktorý   je   trestom   zákonným,   je   primeraný,   alebo   naopak   neprimerane   prísnym,   pretože v opačnom prípade by išlo o neprípustné preskúmavanie právoplatného rozhodnutia súdu mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov. Taktiež, podľa názoru krajského súdu, dobré správanie odsúdeného v dôsledku motivácie podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody nie je prejavom, že sa odsúdený polepšil, pretože v prípade jeho prepustenia,   teda po   odpadnutí motivácie dobrého   správania,   niet   záruky,   že odsúdený povedie riadny život.

Zo spomínaného doplneného hodnotenia psychológia Ústavu na výkon väzby Prešov, kde odsúdený v súčasnej dobe uložený trest vykonáva, vyplýva, že odsúdený od začiatku až doposiaľ   popiera   spáchanie   trestného   činu   a   necíti   zodpovednosť   a   nemá   pocit   viny a ľútosti. Zotrváva na tvrdení, že nebol vodičom auta v inkriminovanom čase. Svoju chybu vidí iba v nezodpovednosti, že svoje vozidlo dal viesť úplne cudziemu človeku a najbližšie okolie neinformoval o tom, kto bude viesť auto a neoveril si jeho meno. Psychológ ďalej konštatuje, že jediným z možných vysvetlení takéhoto správania a konania odsúdeného sú vystupňované obranné mechanizmy, ktoré zabezpečujú obranu jeho vnútorného „ja“ a sú vo všeobecnosti   charakteristickou   reakciou   jedinca   na   frustráciu   ako   prekážku   pri dosahovaní cieľa. U odsúdeného sa mohol rozvinúť obranný mechanizmus vytesnenia, pri ktorom   dochádza   k   vytlačeniu   (zabudnutiu)   neprijateľného   impulzu   z   vedomia   do nevedomia   a   obranný   mechanizmus   popretia,   pomocou   ktorého   je   popieraný   bolestný zážitok z havárie, ktorá mala ďalekosiahle dôsledky. Popretie je symbolickým zatváraním očí pred problémom, ktorý by si vyžadoval uvedomeníe „bolestivých“ aspektov. Psychológ ďalej, vychádzajúc z výraznej a dlhotrvajúcej aktivity odsúdeného dokázať, že v ten deň sa udalosti udiali ináč a že je nevinný, uvažuje aj o ďalšom obrannom mechanizme, ktorým je racionalizácia, t. j. rozumové zastieranie spôsobov správania, ktoré majú v skutočnosti iné motívy.   Pri   racionalizácii   dochádza   k   prideleniu   logických   alebo   sociálne   žiaducich motívov tomu čo robíme. Slúži tiež na zmiernenie sklamania v prípade nedosiahnutia cieľa a poskytuje prijateľné motívy pre naše správanie. Psychológ ďalej, vzhľadom na niektoré osobnostné črty odsúdeného, ktoré mal možnosť pozorovať, najmä vysokú potrebu uznania a   ocenenia,   potrebu   zapôsobiť   ako   významná   resp.   niečo   znamenajúca   osobnosť, predpokladá, že v prípadoch zlomových a krízových situácií, kedy hrozí strata, či výrazné pošramotenie spoločenskej prestíže, sa môžu syndifikantne častejšie uplatniť vyššie uvedené obranné mechanizmy. Ani psychológ nedokázal jednoznačne odpovedať na otázku, či došlo k   polepšeniu   odsúdeného,   teda   k   dosiahnutiu   pozitívnych   resocializačných   zmien   aj z hľadiska jeho postojov k spáchanej trestnej činnosti.

S   námietkou   odsúdeného,   že   spĺňa   všetky   kritéria   pre   podmienečné   prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a len v dôsledku jeho popierania súdy v jeho prospech nerozhodli,   nemožno   súhlasiť.   Aj   keď   odsúdený   spáchanie   skutku   tak   ako   bol   ustálený vo výroku rozsudku popiera, pripúšťa svoju zodpovednosť za to, že umožnil inej osobe, tak ako to on tvrdí, viesť jeho motorové vozidlo. Avšak ani tomuto ním prezentovanému „pocitu zodpovednosti“   nezodpovedá   jeho   správanie   ani   jeho   výroky   uvedené   v   žiadosti, sťažnostiach, či osobne na verejnom zasadnutí pred prvostupňovým súdom.

Na základe vyššie uvedených skutočností potom aj krajský súd dospel k názoru, že najmä   vzhľadom   k   postojom   odsúdeného,   nielen   k   spáchanej   trestnej   činnosti,   ale   aj následkom, za ktoré odsúdený zodpovednosť pociťuje, nebolo bez akýchkoľvek pochybnosti preukázané polepšenie odsúdeného, ako jednej zo základných podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle ust. § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009