znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 408/08-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   novembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   advokáta   Mgr.   V.   L.,   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   T. B.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   zaručeného   v   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   zaručeného v čl.   48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva pokojne užívať majetok a práva na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady   medzinárodného   práva,   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na spravodlivú odmenu za prácu zaručeného v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 76/2002 a jeho uznesením z 3. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť advokáta Mgr. V. L. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2008 doručená sťažnosť advokáta Mgr. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   práva   na   spravodlivé   prejednanie   svojej   záležitosti   nezávislým   a nestranným súdom zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý zákonnému   sudcovi   zaručeného   v čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva   pokojne   užívať   majetok a práva na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivú odmenu za prácu zaručeného v čl. 28 listiny postupom Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 T 76/2002 a jeho uznesením z 3. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 11. októbra 1996 sudcom Okresného súdu   Považská Bystrica   podľa § 39 ods.   1 a § 36 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ustanovený za obhajcu obvinenému V. B. (ďalej len „obvinený“). Dňa 31. októbra 1996 bolo ustanovenie sťažovateľa za obhajcu obvinenému Okresným súdom Považská Bystrica zrušené.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   76/2002   z   8.   apríla   2003   v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 438/03 z 8. októbra 2003 bola trestná vec obvineného právoplatne skončená.

Sťažovateľ   po   právoplatnom   skončení   veci   v zmysle   citovaného   ustanovenia požiadal okresný súd o priznanie trov obhajoby, ktorý o jeho žiadosti rozhodol uznesením vyššieho súdneho úradníka z 23. augusta 2007 tak, že mu priznal odmenu za obhajobu obvineného a náhradu „hotových“ výdavkov v sume 430 Sk. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol samosudca okresného súdu uznesením z 3. júla 2008 tak, že zrušil uznesenie okresného súdu z 23. augusta 2007 a priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu „hotových“ výdavkov za obhajobu v sume 430 Sk. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2008.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 76/2002   a jeho   uznesením   z   3.   júla   2008   nesprávnym   priznaním   výšky   právneho zastúpenia bolo porušené jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy,   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, právo pokojne užívať majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a právo na spravodlivú odmenu za prácu zaručené v čl. 28 listiny.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Martin uznesením sp. zn. 3 T/76/2002 zo dňa 3. 7. 2008 a v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3 T/76/2002,   ktoré   tomuto   uzneseniu   predchádzalo,   porušil   právo sťažovateľa Mgr. V. L., advokáta, na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   právo domáhať   sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na to, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivú odmenu za prácu, zaručené v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. 3 T/76/2002 zo dňa 3. 7. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

3. Mgr. V. L., advokátovi, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Martin   povinný   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Martin   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   všetkých   trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. B., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   domáhať   sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať majetok a práva na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady   medzinárodného   práva,   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu,   práva   na spravodlivú odmenu za prácu zaručeného v čl. 28 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 76/2002 a jeho uznesením z 3. júla 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie označených   základných   práv   zaručených   príslušnými   článkami   ústavy   a   listiny   a   práv zaručených príslušnými článkami dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 76/2002 a jeho uznesením z 3. júla 2008, ktorým rozhodol o trovách jeho právneho zastúpenia, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu okrem iného vyplýva: «Opatrením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   zo   dňa   11. 10. 1996,   sp.   zn. Tp 363/96, bol ods. V. B., nar...., podľa § 39 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 z dôvodov uvedených v § 36 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného do 31. 12. 2005, ustanovený obhajca Mgr. V. L., ktorý po právoplatnom skončení veci postupujúc v zmysle § 553 ods. 2 Tr. por. predložil súdu vyúčtovanie odmeny za obhajobu a náhrady hotových výdavkov v celkovej výške 860,-Sk.

Napadnutým   uznesením   vyšší   súdny   úradník   Okresný   súd   Martin   po   preskúmaní vyúčtovania   trov   právneho   zastúpenia   zo   strany   obhajcu,   ako   aj   spisového   materiálu, priznal ustanovenému obhajcovi Mgr. V. L. odmenu a náhradu hotových výdavkov iba za jeden   úkon   právnej   služby   a   to   spísanie   sťažnosti   zo   dňa   21. 10. 1996   proti   uzneseniu vyšetrovateľa OÚV PZ SR v Považskej Bystrici v celkovej výške 430,- Sk, s odôvodnením, že úkon - prevzatie a príprava obhajoby - nemá obhajca zadokumentované prvou poradou s klientom, preto mu nemožno odmenu priznať. Vyšší súdny úradník pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že na priznanie odmeny za tento úkon sa vyžaduje aj vykonanie prvej porady s klientom.

V zákonnej lehote podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť advokát Mgr. V. L. Obhajca v podanej sťažnosti namietal postup vyššieho súdneho úradníka, pokiaľ mu nepriznal odmenu a náhradu hotových výdavkov za poskytovanie právnych služieb za úkon

-prevzatie a príprava obhajoby - v celkovej sume 430,- Sk. Okrem toho obhajca vo svojej sťažnosti poukázal aj na pisárske chyby v napadnutom uznesení.

Samosudca   Okresného súdu   Martin,   ako   nadriadený   orgán,   podľa   § 192 ods.   1 písm. a), b) Tr. por. s použitím § 190 ods. 2 písm. c) Tr. por. na podklade podanej sťažnosti preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   mohol sťažovateľ podať sťažnosť a tiež konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o trovách obhajoby je v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., ktorý platí pre rozhodovanie akejkoľvek otázky v trestnom konaní, povinný skúmať, či   ustanovenému   obhajcovi   vznikol   nárok   na   priznanie   odmeny   a   náhrady   hotových výdavkov a či uplatnené úkony boli skutočne vykonané a v akom rozsahu (či a v akej výške zodpovedajú advokátskej tarife).

Samosudca dospel k záveru, že vyšší súdny úradník v danom prípade nepochybil pri rozhodovaní o uplatnenom nároku advokáta za obhajobu.

Z ustanovenia § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (advokátskej tarify) vyplýva, že advokátovi   patrí   odmena   za   úkon   právnej   pomoci   spočívajúci   v   prevzatí   a   príprave zastúpenia, alebo obhajoby, vrátane prvej porady s klientom.

Zmyslom   tohto   právneho   úkonu   je   poskytnúť   advokátovi   možnosť   oboznámiť   sa s vecou v záujme toho, aby pokiaľ ide o trestné konanie mohol v jeho ďalšom priebehu dôsledne uplatniť právo obvineného (obžalovaného, odsúdeného - § 12 ods. 6 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005). To predpokladá vykonanie úkonov (napr. štúdium spisu, porada s klientom a pod.) smerujúcich k oboznámeniu sa s okolnosťami, ktoré sú v konkrétnom prípade predmetom obhajoby (NS SR 3 To 36/92).

Za   takýto   úkon   právnej   pomoci   preto   nemožno   považovať   samotné   prevzatie opatrenia o ustanovení obhajcu bez vykonania ďalších úkonov s cieľom vytvoriť reálne predpoklady pre zabezpečenie práv obvineného v rámci nutnej obhajoby. Pokiaľ obhajca takéto úkony vykoná, treba ich zdokumentovať v procesnom spise, aby pri rozhodovaní o trovách obhajoby bola táto okolnosť preskúmateľná.

V   posudzovanej   veci   obhajca   Mgr.   V.   L.   mal   podľa   návrhu   na   priznanie   trov obhajoby v rámci jej prípravy a prevzatia po obdržaní „opatrenia o ustanovení“ vykonať poradu s klientom. Z tohto návrhu a aj z procesného spisu je však zrejmé, že k takejto porade nedošlo, preto samosudca nemá pochybnosti o tom, či tento úkon bol vykonaný alebo nebol vykonaný.

Vzhľadom na to, že sa tak nestalo, nedošlo v danom prípade ani k obsahovému naplneniu pojmu úkonu právnej pomoci v zmysle § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 240/1990   Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci (advokátskej tarify) a obhajcovi nepatrí za tento úkon ani odmena.

Na   základe   uvedených   skutočností   samosudca   dospel   k   záveru,   že   napadnuté uznesenie je vecne správne, no vzhľadom na rozsah pisárskych chýb v napadnutom uznesení samosudca ako nadriadený orgán podľa § 194 ods. 1 písm. a) zrušil napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka zo dňa 23. 08. 2007, sp. zn. 3 T/76/2002 a opätovne rozhodol vo veci.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie vyššieho   súdneho   úradníka   okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   zrušil,   ako   aj dôvody,   pre   ktoré   rozhodol   o úhrade   trov   právneho   zastúpenia   poskytovaných sťažovateľom,   keďže   úkon,   ktorý   si   advokát   uplatnil   na okresnom   súde   na úhradu,   bol nepreskúmateľný.   V každom   prípade   tento   postup   okresného   súdu   pri   odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade neporušil označené základné práva a práva sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   okresného   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008