znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 407/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Tatianou   Polkovou,Gaštanová 3077/17, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žilineč. k. 13 Cob 19/2014-24 z 12. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Tatianou   Polkovou,   Gaštanová   3077/17,Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd(ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 13 Cob 19/2014-24 z 12. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v procesnom   postavení   žalobcudomáhal v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.38 Cb 33/2013 určenia, že právo na plnenie priznané rozsudkom okresného súdu č. k.11 Cb 1475/1996-74 z 10. marca 2000 neexistuje. Okresný súd konanie zastavil uznesenímz 20.   novembra   2013   z dôvodu   existencie   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci,pretože o predmete   konania   už   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   č.   k.   11   Cb   1475/1996-74z 10. marca 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. mája 2000. Krajský súd sťažnosťounapadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ   považuje   právny   názor   krajského   súdu   za   arbitrárny, „v   rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae a vo svojej podstate a dôsledkoch znamená odňatie práva   na   súdnu   ochranu“.   Argumentuje   tým,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.11 Cb 1475/1996 okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, rozsudok mu bol doručenýtzv. náhradným doručením, jeho odvolanie bolo odmietnuté ako oneskorene podané, a tedaje „jedinou možnosťou ochrany sťažovateľa pre exekúciou taká forma žaloby akú využil... vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   38   Cb   33/2013.   Sťažovateľ   totiž   tvrdí   v   žalobe,   že   v čase rozhodnutia   Okresným   súdom   Žilina   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   11   Cb/1475/1996 už pohľadávka priznaná v označenom konaní neexistovala.“.

Podľa   sťažovateľa: „V   rozpore   s dôvodmi   žaloby   doručenej   okresnému   súdu dňa 21. 8. 2013 sa (odporca ale ani okresný súd) v celom rozhodnutí ani slovom nezmieňuje o podstate   dôvodov   podanej   žaloby,   ktorou   je   ochrana   pred   exekučným   konaním... Je nesporné, že odporca sa v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí odchýlil bez relevantných dôvodov nielen od právnej teórie, ktorá pripúšťa žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáha súdnej   ochrany   ale   aj   od   vlastnej   judikatúry.   Bolo   povinnosťou   odporcu   relevantným spôsobom   vysvetliť   odklon   od   svojej   judikatúry   a právnej   teórie   a nielen   minimalizovať svoj právny názor na existenciu procesnej prekážky (res iudicata).“ V súvislosti s týmtonázorom   argumentuje   princípom   právnej   istoty   a uvádza: „Pri   absencii   relevantných dôvodov   potom   konanie   v sťažovateľovej   veci   nemohlo   byť   zastavené   pre   prekážku rozhodnutej   veci,   pretože   takýmto   postupom   odporca   (ale   i okresný   súd)   odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a uplatniť ústavné právo na súdnu ochranu.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, žejeho   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorubolo porušené   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   Cob 19/2014-24   z 12.   marca   2014,aby zrušil označené uznesenie a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť.Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v súvislosti s právnym zastupovaním.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať predsúdom,   a tým   aj   právo   domáhať   sa   súdnej   ochrany   jeho   nároku   uplatneného   v konanívedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   38   Cb   33/2013.   Sťažovateľom   namietaná   vadakonania zodpovedá dôvodu tzv. zmätočnosti konania, ktorý zakladá prípustnosť dovolaniapodľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom). K možnosti napadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním sa sťažovateľv sťažnosti   nevyjadril   a   podľa   zistenia   ústavného   súdu   dovolanie   proti   napadnutémuuzneseniu krajského súdu nepodal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07,III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípeuniverzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolaciehosúdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesnýchvád   konania   uvedených   v   tomto   ustanovení;   v   týchto   prípadoch   možno   napadnúťaj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

V tejto súvislosti možno odkázať na stabilnú súdnu prax. Napríklad v rozhodnutísp. zn.   2   Cdo   114/2000   z   28.   februára   2001   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky(ďalej len „najvyšší súd“) uviedol: „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   na   princípesubsidiarity, a teda zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosťnemožno napraviť iným spôsobom, predovšetkým právnymi prostriedkami vyplývajúcimi zpríslušných   procesných   noriem   (v   danej   veci   Občianskeho   súdneho   poriadku).Každý sťažovateľ   je pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   povinný   vyčerpať   všetkyprávne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôdúčinne poskytuje   a na použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov(napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   danáiba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrído právomoci   všeobecného   súdu.   Ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnouopravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorýchsústavu   završuje   najvyšší   súd   (m.   m.   II.   ÚS 1/95,   II.   ÚS 21/96).   Každý,   kto   namietaporušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktoréhokompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010,IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nevyužil   svoje   zákonné   právo   podať   dovolanie   protirozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je podľa jeho tvrdenia postihnuté procesnou vadouuvedenou v § 237 OSP, nie je dôvodom na to, aby ústavný súd nahrádzal rozhodovaciučinnosť najvyššieho súdu. V takom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu (obdobnenapr. I. ÚS 422/2014).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyužil na ochranu svojich práv protinapadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   jemu   dostupný   a   účinný   právny   prostriedok,a preto jeho sťažnosť nie je prípustná, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015