SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 407/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,Gaštanová 3077/17, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žilineč. k. 13 Cob 19/2014-24 z 12. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Gaštanová 3077/17,Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)č. k. 13 Cob 19/2014-24 z 12. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcudomáhal v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.38 Cb 33/2013 určenia, že právo na plnenie priznané rozsudkom okresného súdu č. k.11 Cb 1475/1996-74 z 10. marca 2000 neexistuje. Okresný súd konanie zastavil uznesenímz 20. novembra 2013 z dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci,pretože o predmete konania už bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 11 Cb 1475/1996-74z 10. marca 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. mája 2000. Krajský súd sťažnosťounapadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ považuje právny názor krajského súdu za arbitrárny, „v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae a vo svojej podstate a dôsledkoch znamená odňatie práva na súdnu ochranu“. Argumentuje tým, že v konaní vedenom pod sp. zn.11 Cb 1475/1996 okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, rozsudok mu bol doručenýtzv. náhradným doručením, jeho odvolanie bolo odmietnuté ako oneskorene podané, a tedaje „jedinou možnosťou ochrany sťažovateľa pre exekúciou taká forma žaloby akú využil... vo veci vedenej pod sp. zn. 38 Cb 33/2013. Sťažovateľ totiž tvrdí v žalobe, že v čase rozhodnutia Okresným súdom Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 11 Cb/1475/1996 už pohľadávka priznaná v označenom konaní neexistovala.“.
Podľa sťažovateľa: „V rozpore s dôvodmi žaloby doručenej okresnému súdu dňa 21. 8. 2013 sa (odporca ale ani okresný súd) v celom rozhodnutí ani slovom nezmieňuje o podstate dôvodov podanej žaloby, ktorou je ochrana pred exekučným konaním... Je nesporné, že odporca sa v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí odchýlil bez relevantných dôvodov nielen od právnej teórie, ktorá pripúšťa žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáha súdnej ochrany ale aj od vlastnej judikatúry. Bolo povinnosťou odporcu relevantným spôsobom vysvetliť odklon od svojej judikatúry a právnej teórie a nielen minimalizovať svoj právny názor na existenciu procesnej prekážky (res iudicata).“ V súvislosti s týmtonázorom argumentuje princípom právnej istoty a uvádza: „Pri absencii relevantných dôvodov potom konanie v sťažovateľovej veci nemohlo byť zastavené pre prekážku rozhodnutej veci, pretože takýmto postupom odporca (ale i okresný súd) odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a uplatniť ústavné právo na súdnu ochranu.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, žejeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovorubolo porušené uznesením krajského súdu č. k. 13 Cob 19/2014-24 z 12. marca 2014,aby zrušil označené uznesenie a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť.Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v súvislosti s právnym zastupovaním.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať predsúdom, a tým aj právo domáhať sa súdnej ochrany jeho nároku uplatneného v konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 Cb 33/2013. Sťažovateľom namietaná vadakonania zodpovedá dôvodu tzv. zmätočnosti konania, ktorý zakladá prípustnosť dovolaniapodľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom). K možnosti napadnúť rozhodnutie krajského súdu dovolaním sa sťažovateľv sťažnosti nevyjadril a podľa zistenia ústavného súdu dovolanie proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu nepodal.
Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07,III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípeuniverzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolaciehosúdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesnýchvád konania uvedených v tomto ustanovení; v týchto prípadoch možno napadnúťaj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.
V tejto súvislosti možno odkázať na stabilnú súdnu prax. Napríklad v rozhodnutísp. zn. 2 Cdo 114/2000 z 28. februára 2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) uviedol: „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované na princípesubsidiarity, a teda zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosťnemožno napraviť iným spôsobom, predovšetkým právnymi prostriedkami vyplývajúcimi zpríslušných procesných noriem (v danej veci Občianskeho súdneho poriadku).Každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetkyprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov(napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).
Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je danáiba vtedy, ak rozhodovanie o namietanom porušení základných práv alebo slobôd nepatrído právomoci všeobecného súdu. Ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Každý, kto namietaporušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým,ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktoréhokompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010,IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).
Skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje zákonné právo podať dovolanie protirozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré je podľa jeho tvrdenia postihnuté procesnou vadouuvedenou v § 237 OSP, nie je dôvodom na to, aby ústavný súd nahrádzal rozhodovaciučinnosť najvyššieho súdu. V takom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu (obdobnenapr. I. ÚS 422/2014).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyužil na ochranu svojich práv protinapadnutému rozhodnutiu krajského súdu jemu dostupný a účinný právny prostriedok,a preto jeho sťažnosť nie je prípustná, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015