znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 407/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Daňového úradu P., P., zastúpeného JUDr. T. O., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 3 S 50/2012-116 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh spoločnosti S. s. r. o., S., na pristúpenie do konania ako vedľajší účastník vo   veci   vedenej   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   407/2013 o d m i e t a.

2. Sťažnosť Daňového   úradu   P.   o d m i e t a   ako podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 doručená   sťažnosť   Daňového   úradu   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 50/2012-116 z 28. februára 2013 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Krajský   súd   namietaným   rozhodnutím   rozhodol   v   konaní   o   ochrane   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   o   návrhu   podanom   spoločnosťou   S.   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len „navrhovateľka“), proti sťažovateľovi tak, že zakázal sťažovateľovi „pokračovať vo výkone daňovej   kontroly   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   za   zdaňovacie obdobie   október   2011,   začatú   upovedomením   o   začatí   daňovej   kontroly   oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2011 pod číslom: 735/320/35977/2011/Žem   zo   dňa   02.   12.   2011   a   ukladá   mu,   aby   do   troch   dní   od právoplatnosti   rozsudku   ukončil   vykonávanie   tejto   daňovej   kontroly“.   Zároveň   zaviazal sťažovateľa nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 775,98 €.

Krajský súd v namietanom rozhodnutí dospel k názoru, že „zo strany odporcu – jeho postupom   podľa   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   došlo   k   nezákonnému   zásahu   voči navrhovateľovi tým, že v čase kedy ešte nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti riaditeľa Daňového úradu S. Ing. J. Š. poveril zamestnancov Ing. P. Ž. a Ing. A. Š. výkonom daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie október 2011 u navrhovateľa“.

Z obsahu sťažnosti, ako aj odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu vyplynul tento skutkový stav:

«Dňa 16. 11. 2011 podal navrhovateľ u vtedy miestne príslušného správcu dane Daňového úradu S. daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011, na základe ktorého mu vznikol nadmerný odpočet v sume 310 812,26 €. Od 02. 06. 2011 vykonával sťažovateľ u navrhovateľa daňové kontroly oprávnenosti nároku   na   vrátenie   nadmerných   odpočtov   za   mesiace   marec,   apríl,   máj,   júl,   august a september 2011, pričom navrhovateľ konštatoval, že sťažovateľ postupuje pri vykonávaní týchto kontrol v rozpore so zákonom.

Navrhovateľ podal dňa 15. 11. 2011 námietku zaujatosti zamestnancov správcu dane a riaditeľa DÚ S..., ktorú doručil Daňovému úradu S...

O   tejto   námietke   zaujatosti...   rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutím č.: I/225/23503-133906/2011/990705-r zo dňa 08. 12. 2011... tak, že nevylúčilo vedúceho zamestnanca správcu dane Ing. J. Š., riaditeľa DÚ S. z daňového konania vedeného voči daňovému subjektu S. s. r. o...

Následne   DÚ   S.   prostredníctvom   riaditeľa   úradu   oznámil   listom č. 735/100/45742/2011/ŠidJ zo dňa 13. 12. 2011 daňovému subjektu (k námietke zaujatosti zamestnancov   a   riaditeľa   DÚ   podanej   dňa   15.   11.   2011;   námietke   proti   postupu zamestnancov   správcu   dane   podanej   dňa   18.   11.   2011   a   k   námietke   proti   postupu zamestnancov správcu dane podanej dňa 23. 11. 2011), že námietku podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov je možné podať len voči postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly, ktorý je poverený výkonom daňovej kontroly a teda že daňový subjekt... nie je oprávnený podať námietku proti postupu riaditeľa daňového úradu pri   výkone   daňovej   kontroly,   nakoľko   riaditeľ   DÚ   nie   je   poverený   výkonom   daňovej kontroly a ani v daňovej kontrole nekoná.

Dňa 05. 12. 2011 prevzal navrhovateľ upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly na zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   za   zdaňovacie   obdobie október 2011, so stanoveným termínom kontroly na deň 12. 12. 2011 v sídle navrhovateľa. Vykonaním tejto daňovej kontroly... boli dňa 02. 12. 2011 riaditeľom DÚ S. Ing. Š. poverení zamestnanci správcu dane Ing. P. Ž. a Ing. A. Š.

Proti   postupu   zamestnancov   správcu   dane   pri   výkone   daňovej   kontroly...   podal navrhovateľ podľa § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov dňa 12. 12.   2011   námietku   proti   postupu   zamestnancov   DÚ   S:   Ing.   P.   Ž.   a Ing.   Š.   a   proti postupu riaditeľa DÚ S. Ing. J. Š.

O námietke proti postupu zamestnancov správcu dane, ktorí sú zúčastnení na konaní voči daňovému subjektu - Ing. P. Ž. a Ing. A. Š., rozhodol Ing. M. L., vymenovaný na zastupovanie vedúceho oddelenia kontroly 5 dňa 19. 4. 2012, a to... tak, že títo neboli vylúčení z daňového konania...

Sťažovateľ...   oznámil   navrhovateľovi   listami   č.   9700/100/2012/201-PD, 9700/100/2012-202/PD a č. 9700/100/2012/203-PD zo dňa 12. 01. 2012, že námietku proti postupu podľa § 15 ods.   8 zákona o správe daní môže daňový subjekt podať len voči postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly, teda len voči postupu zamestnanca správcu dane, ktorý je poverený výkonom daňovej kontroly... Súčasne bolo daňovému subjektu ozrejmené,   že vedúci oddelenia kontroly daňového úradu a riaditeľ daňového úradu nie sú osobami zúčastnenými na daňovej kontrole.

Daňový úrad v liste ďalej konštatoval, že v súlade so zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo s účinnosťou odo dňa 01. 01. 2012 k zrušeniu pozície riaditeľa bývalého Daňového úradu S.

Listom zo dňa 09. 01. 2012... žiadal daňový subjekt Finančné riaditeľstvo SR, aby podľa   § 30a ods.   5 zákona o správe   daní   a   poplatkov rozhodlo   o   námietke   zaujatosti zamestnancov DÚ S. podanej dňa 15. 11. 2011 a to tak, že vylúči z daňového konania zamestnancov   DÚ   S.   (DÚ P.   -   pobočka S.)   a z dôvodu,   že   je spochybnená nezaujatosť zamestnancov   správcu   dane   -   DÚ   P.,   žiadal   vylúčiť   všetkých   zamestnancov   DÚ   P. z rozhodovania v daňových konaniach, ktorých účastníkom je daňový subjekt.

Finančné   riaditeľstvo   SR   odpovedalo   daňovému   subjektu   listom č. 1040507/1/29864/12 zo dňa 27. 01. 2012, pričom predmetné podanie daňového subjektu rozdelilo na dve podania, a to na žiadosť o rozhodnutie o vylúčení zamestnancov správcu dane z dôvodu nečinnosti správcu dane a na žiadosť o vylúčenie všetkých zamestnancov DÚ P. z daňového konania.

Vo veci týkajúcej sa žiadosti o rozhodnutie o vylúčení zamestnancov správcu dane z dôvodu nečinnosti správcu dane, finančné riaditeľstvo skonštatovalo, že napriek tomu, že Ing. J. Š. v oznámení č. 735/100/45742/2011 Šidj zo dňa 13. 12. 2011 vyhodnotil podanie o námietke zaujatosti proti zamestnancom DÚ S. ako námietku proti postupu zamestnancov správcu dane podľa § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zo spisového materiálu Daňového riaditeľstva SR, na základe ktorého rozhodlo o nevylúčení Ing.   J.   Š.,   riaditeľa   DÚ   S.   rozhodnutím   č. I/225/23503-133906/2011/990705-r   zo   dňa

08. 12.   2011   vyplýva,   že   nie   je   možné   tvrdiť,   že   bol   v   danej   veci   nečinný.   Uvedené rozhodnutie DR SR sa stalo právoplatným až dňa 27. 12. 2011... Zároveň bolo daňovému subjektu   oznámené,   že   nakoľko   zákonom   č. 479/2009   Z. z.   o   orgánoch   štátnej   správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov... dňom 31. 12. 2011 zanikol Daňový úrad S., preto už nie je možné rozhodovať o zaujatosti zamestnancov DÚ S... Následne FR SR listom č. 1040507/1/31422/12 zo dňa 27. 01. 2012 vyzvalo daňový subjekt, aby doplnil svoje podanie vo veci vylúčenia všetkých zamestnancov DÚ P. o mená a priezviská osôb, voči ktorým vznáša námietku zaujatosti, ako aj konkrétne dôvody zaujatosti...

Daňový   subjekt   svoje   podanie   doplnil   listom   zo   dňa   13.   02.   2012   tak,   že   jeho námietka   zaujatosti   smeruje   proti   všetkým   zamestnancom   DÚ   P.,   ktorí   sú   podľa organizačnej   štruktúry   DÚ   P.   zaradení   do   odboru   kontrol   DÚ   P.   a   proti   Ing. J.   Š., poverenému riadením odboru DÚ P.

Na   základe   doplnenia   podania   daňovým   subjektom,   Finančné   riaditeľstvo   SR postúpilo   vec...   v   časti   podania   na   vybavenie   najbližšie   nadriadenému   vedúcemu zamestnancovi (riaditeľovi DÚ P.), a... časť podania vybavilo Finančné riaditeľstvo SR, oddelenie daňového konania P...

Na   základe   opísaného   postupu   riaditeľ   DÚ   P.   Ing.   L.   B.   rozhodnutím   č. 9700000/1/652544/2012 zo dňa 27. 03. 2012 rozhodol o nevylúčení Ing. J. Š... z daňového konania vedeného voči daňovému subjektu S. s. r. o.

Daňový úrad P., Ing. J. Š. vymenovaný na zastupovanie riaditeľa odboru kontroly, následne oznámil daňovému subjektu listom č. 9700400/1/814528/2012 zo dňa 5. 4. 2012..., že   námietka   zaujatosti   smerujúca   proti   zamestnancom   správcu   dane   organizačne začleneným pod odbor kontroly DÚ P., ktorí nie sú zúčastnení na konaní voči daňovému subjektu... nie je... riadne kvalifikovaná... Súčasne bolo daňovému subjektu oznámené, že o námietke smerujúcej proti zamestnancom správcu dane, ktorí sú zúčastnení na konaní Voči daňovému subjektu, bude rozhodnuté v súlade so zákonom najbližšie nadriadenými zamestnancami:

Rozhodnutím zo dňa 11. 04. 2012 č. 9700400/1/848957 Ing. Š. nevyhovel námietke zaujatosti podanej daňovým subjektom dňa 11. 01. 2012 a nevylúčil zamestnanca Ing. M. L., vymenovaného na zastupovanie vedúceho kontroly 5 z daňového konania...

Rozhodnutím zo dňa 19. 04. 2012 č. 9712401/5/202001/2012 Ing. M. L. nevyhovel námietke zaujatosti podanej daňovým subjektom dňa 11. 01. 2012 a nevylúčil Ing. P. Ž. z daňového konania...

Rozhodnutím zo dňa 19. 04. 2012 č. 9712401/5/201990/2012 Ing. M. L. nevyhovel námietke zaujatosti podanej daňovým subjektom dňa 11. 01. 2012 a nevylúčil Ing. A. Š. z daňového   konania   v   súvislosti   s   výkonom   daňovej   kontroly   na   zistenie   oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2011.

Daňový   subjekt   okrem   vyššie   uvedených   námietok   zaujatosti   a   námietok   proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly, podal... aj sťažnosť na nezákonne   začatú   daňovú   kontrolu,   a   to   listom   zo   dňa   13.   02.   2012,   ktorú   adresoval Finančnému riaditeľstvu SR, oddeleniu daňového konania P. Sťažnosť bola postúpená na vybavenie odboru vnútornej kontroly a inšpekcie, ktorý sťažnosť odložil podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, teda z dôvodu, že sťažnosť neobsahovala povinné náležitosti podľa § 5 ods. 2 zákona o sťažnostiach.

Dňa   24.   5.   2012   bola   Finančnému   riaditeľstvu   SR,   odboru   vnútornej   kontroly a inšpekcie doručená „Sťažnosť - nezákonne začatá daňová kontrola október 2011“ zo dňa 22. 05. 2012. Táto sťažnosť bola odložená podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach z dôvodu, že vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti koná súd - a to Krajsky súd v Prešove, na ktorý   bola   dňa   11.   06.   2012   doručená   žaloba   daňového   subjektu...   proti   odporcovi Daňovému úradu P., ktorej predmetom bola ochrana pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy...»

Podľa tvrdenia sťažovateľa v odôvodnení namietaného rozhodnutia „boli vyvodené závery,   ktoré   sú   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo   slobody“.   Tieto   závery   sa   týkajú   otázky   prípustnosti   návrhu   na   ochranu   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250 ods. 3 OSP, ako aj posúdenia, či zo strany sťažovateľa došlo k nezákonnému zásahu podľa § 250v OSP.

Sťažovateľ vidí porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces v nesprávnej   aplikácii   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) krajským súdom na posudzovaný prípad, pričom rozsiahlo polemizuje s jeho právnym hodnotením účinkov podania námietky zaujatosti   proti riaditeľovi Daňového úradu   S. na poverenie zamestnancov a na začatie daňovej kontroly. Sťažovateľ tiež uvádza, že z odôvodnenia namietaného rozhodnutia nie sú zrejmé   dôvody,   na   základe   ktorých   krajský   súd   dospel   k   záveru   o prípustnosti   návrhu. Krajský súd síce uvádza, že predpokladom vyhovenia návrhu je, aby navrhovateľ vyčerpal všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, avšak tento svoj názor zjavne neaplikoval na skutkové okolnosti prípadu.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   28.   02.   2013,   sp.   zn.:   3S/50/2012-116;   8012200447 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 02. 2013, sp. zn.: 3S/50/2012-116; 8012200447 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   o   dočasnom   opatrení   a   odložil vykonateľnosť namietaného rozhodnutia až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Tiež žiadal, aby sa v prípade jeho sťažnosti ústavný súd neriadil poradím jej doručenia, ale aby v danej veci rozhodol prednostne.

Podaním   z   2.   septembra   2013   doručeným   ústavnému   súdu   3.   septembra   2013 a označeným ako „Žiadosť o rozhodnutie o pristúpenie do konania ako vedľajší účastník“ sa navrhovateľka ako úspešná účastníčka konania pred krajským súdom, ktorého výsledkom je namietané rozhodnutie, domáhala prostredníctvom svojho právneho zástupcu pristúpenia do konania ako vedľajší účastník, keďže má právny záujem na výsledku konania. Podľa slov navrhovateľky, „Vychádzajúc z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... sme toho názoru, že súčasťou obsahu tohto práva je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd nepochybuje o tom, že navrhovateľka má právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným súdom, avšak vzhľadom na ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je nútený konštatovať, že jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka nie je možný.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým   toto   postavenie   priznáva   tento   zákon,   ak   sa   tohto   postavenia   nevzdajú.   Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.

Hoci   podľa   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   „ak   tento   zákon   neustanovuje   inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku“, neznamená to, že by do rozhodovacej činnosti ústavného súdu bolo možné bez ďalšieho „prenášať“ jednotlivé inštitúty Občianskeho súdneho poriadku. Toto ustanovenie pripúšťa iba primerané použitie Občianskeho súdneho poriadku (alebo Trestného poriadku). Ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu § 31a zákona o ústavnom súde lex specialis, pričom v zmysle uvedeného podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nemožno nikomu   priznať   postavenie   vedľajšieho   účastníka.   Takéto   postavenie   priznáva   zákon o ústavnom súde v ustanovení § 37 ods. 2 v rámci konania o súlade právnych predpisov iba vláde Slovenskej republiky (II. ÚS 379/09).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   uvedený   návrh   navrhovateľky odmietnuť.

2. Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal postavenie odporcu v správnom súdnictve, je predmetom sťažnosti tvrdenie, že správny súd nesprávnou aplikáciou ustanovení zákona o správe   daní   a   poplatkov   a   nesprávnym   právnym   posúdením   relevantných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti návrhu na začatie konania porušil jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola podaná   oprávnenou   osobou,   t.   j.   fyzickou   osobou   alebo   právnickou   osobou,   ktorá   je nositeľom   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zmyslom   ústavnej   sťažnosti   je   v   zásade   ochrana   súkromnej   sféry   fyzických a právnických   osôb   pred   verejnou   mocou   a   s   tým   previazané   presadzovanie   ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom   jednotlivých   základných   práv.   Nositeľ   základného   práva   je   takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak,   štátne   orgány   majú   právomoci   a   kompetencie.   Opačné   vnímanie   je   absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Otázka   spôsobilosti   orgánov   verejnej   moci   byť   sťažovateľom   v   konaní   pred ústavným súdom bola už v minulosti opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v   súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť,   len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných   úloh   (verejného   záujmu)“,   resp.   pri   výkone   právomocí   štátu.   Pokiaľ   štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu   postaveniu   mohol v konečnom dôsledku   brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04). Uvedené obdobne platí aj v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nezistil žiaden dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených uzneseniach, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov   plénu   ústavného   súdu   (§   6   zákona   o   ústavnom   súde).   V   konkrétnom   súdnom konaní, ktorého výsledkom bol rozsudok krajského súdu, vystupoval sťažovateľ ako orgán štátnej správy s vymedzenou územnou pôsobnosťou, ktorého postup v daňovom konaní preskúmaval   všeobecný   správny   súd   z   hľadiska   jeho   zákonnosti.   Sťažovateľ   bol   síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, pričom sa môže domáhať pred súdom ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie (§ 250v ods.   1   OSP).   Krajský   súd   takto   preskúmal,   či   postupom   sťažovateľa   pri   výkone   jeho právomoci orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy došlo k nezákonnému zásahu do práv navrhovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva, a preto aj procesné práva sú   prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže   byť   teda   namietané   cez   ústavnú   sťažnosť.   Súdna   ochrana   zvlášť   v   správnom súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol poškodiť súkromnú osobu – navrhovateľku v správnom súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym súdom.

Za   tohto   stavu,   vychádzajúc   z   charakteru   správneho   súdnictva   ako   verejného súdnictva, dospel ústavný súd (v zhode s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu) k záveru,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   v   postavení   odporcu,   ktorého   postup preskúmaval krajský súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil   základné   práva,   možno   kasáciou   zvrátiť   priebeh   alebo   výsledok   napadnutého konania.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec posudzovaná v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 501/2010, v ktorom ústavný súd nálezom rozhodol o prijatej sťažnosti Daňového úradu K., a na ktorý sťažovateľ poukázal vo svojej sťažnosti, je diametrálne odlišná od veci posudzovanej v tomto konaní. V označenom konaní sťažnosť smerovala proti rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vydanému   v   dovolacom   konaní   na   základe mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   v   spore o vymoženie neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci, ktorú jej poskytovateľ (Daňový úrad K.) vymáha žalobou podanou na všeobecnom súde od jej príjemcu na základe rozhodnutia Komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli. V danom prípade teda namietané rozhodnutie nebolo rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve, pričom nešlo o daňovoprávny vzťah, v ktorom by štát (orgán štátnej správy) vystupoval ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013