znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 407/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vedené   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   2262/2011,   sp.   zn. Rvp 2323/2011   a   sp.   zn.   Rvp 2329/2011   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   42 CoE 36/2011   z 10.   mája   2011,   sp.   zn.   43   CoE   38/2011 z 19. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 170/2011 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod.   sp.   zn.   Rvp 2262/2011,   sp.   zn. Rvp 2323/2011 a sp. zn. Rvp 2329/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2262/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta 2011   a 8.   septembra   2011   doručené   sťažnosti   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 42 CoE 36/2011   z 10. mája   2011,   sp.   zn.   43   CoE   38/2011   z   19.   apríla   2011   a   sp.   zn. 16 CoE 170/2011 z 28. apríla 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

1. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2262/2011

Na   základe   zmluvy   o   úvere   uzavretej   14.   októbra   2004   poskytla   sťažovateľka fyzickej osobe (dlžníkovi) úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník   povinný   vrátiť   v 10   mesačných   splátkach.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným. Dňa 27. marca 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 1070/2005 zo 4. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 10. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2323/2011

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 31. marca 2004 poskytla sťažovateľka fyzickej osobe   (dlžníkovi)   úver   v   sume   165,97   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník povinný   vrátiť   v 14   dvojtýždňových   splátkach.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle   čoho   sa   stal   úver   okamžite   splatným. Dňa   12.   septembra   2004   bola   notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 1590/2004 z 27. mája 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 19. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. K veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2329/2011

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 5. apríla 2004 poskytla sťažovateľka fyzickej osobe   (dlžníkovi)   úver   v   sume   331,94   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho   sa   stal   úver   okamžite   splatným. Dňa   12.   septembra   2004   bola   notárom   spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na okresnom súde bol podaný   návrh   na   výkon   exekúcie. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   1575/2004 z 15. februára   2011   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Sťažovateľka podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   uznesením z 28. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie   konania   o   vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie,   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takého   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá poskytuje oprávnenie súdu zahájiť   konanie   na   vyhlásenie   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   čo   spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania   na   vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania   z   vlastného   podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť... Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojim   rozhodnutím   zlomili   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok....

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom pod dohľadom súdu....

Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného   podnetu   zasiahnu   do výkonu   rozhodnutia   takým spôsobom,   že zmaria možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo   štandartného   obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať   za   otázku   verejného   záujmu   znemožnenie   vymožiteľnosti   pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie majetku...   môže   byť   vo   verejnom   záujme   i   keď   celá   spoločnosť   priamo   tento   majetok nevyužíva...   Zásah   do   pokojného   užívania   majetku   však   napriek   tomu   musí   zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný sledovanému cieľu..., sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ   má   za   to,   že   prípad   nespadá   do   rámca   ochrany   spotrebiteľov.   Navyše   je opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandartného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými predpismi,   súd   musí   podľa   názoru   sťažovateľa   postupovať   tak,   aby   neznemožnil   výkon sťažovateľovho   práva.   Inak   povedané   zastavením   vykonávacieho   (exekučného)   konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnenie vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1   dohovoru   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu“ uzneseniami krajského súdu, zruší predmetné uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   2262/2011,   sp.   zn. Rvp 2323/2011   a   sp.   zn.   Rvp   2329/2011   týkajú   tých   istých   účastníkov   konania (sťažovateľka   a   krajský   súd),   pričom   navyše   sú   takmer   identické   z hľadiska   právnej argumentácie   použitej   v   nich   sťažovateľkou,   ako   aj   z   hľadiska   právneho   problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažností rozhodol o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje svoje výhrady   proti   uzneseniam krajského   súdu   sp.   zn. 42 CoE 36/2011 z 10. mája 2011, sp. zn. 43 CoE 38/2011 z 19. apríla 2011 a sp. zn. 16 CoE 170/2011 z 28. apríla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivý   proces   tým,   že   krajské   súdy   verifikovali   zastavenie   už   prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).

Krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   ako vecne   správne   v   súlade   s   §   219   ods.   1   OSP.   Podľa   názoru   krajského   súdu   napadnuté uznesenia okresného súdu sú založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutých uznesení súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.

Krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   uviedol,   že   sťažovateľka   a   jej   dlžníci uzavreli   zmluvy   o   úvere,   ktorých   súčasťou   je   aj   splnomocnenie,   ktorým   dlžníci   dali advokátovi Mgr. T. K. (ďalej len „advokát“) okrem iného oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v ich mene uznal záväzok dlžníkov vyplývajúci z úveru. Vo svojich záveroch poukazuje najmä na skutočnosti, že:  

– povinný (dlžník) už pri uzatváraní zmluvy o úvere nemal možnosť voľby výberu zástupcu,   pretože   v zmluve   bola   použitá   už   predtlač,   ktorá   obsahovala   meno splnomocnenca, teda už dopredu bola určitá osoba predurčená, že bude konať za povinnú, čo spochybňuje základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to, že splnomocnenec bude jednoznačne   hájiť   záujem   povinnej,   ako   aj   slobodnú   voľbu   pri   voľbe   svojho splnomocnenca. Zastúpenie na základe splnomocnenia v zmluve o úvere vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiadny dlh neexistoval. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, preto je takáto dohoda neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka).

– uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže aj nemusí. Záleží od rôznych okolností, či toto právo využije, a preto nie je prípustné, aby   sa   niekto   vzdal   práva,   ktoré   môže   vzniknúť   až   v budúcnosti.   Právo,   ktoré   môže v budúcnosti   vzniknúť,   je   právom,   ktoré   v čase   uzavretia   dohody   nie   je   ešte   známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol   splnomocniť   tretiu   osobu   na   takýto   úkon.   Preto   je   splnomocnenie   obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom.

Uvedené skutočnosti spôsobujú, že dlžníci platne nesplnomocnili advokáta svojím zastupovaním, na základe čoho notárske zápisnice nie sú exekučným titulom.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto sú podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   právne   závery   krajského   súdu   vychádzajúce z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v napadnutých   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   § 58   ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosti   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy, predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   zaručeným   v   čl.   1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2011