znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 407/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., Z., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., K, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny   Zvolen   pod   bližšie   neuvedenou   spisovou   značkou,   Obvodným   oddelením Policajného   zboru   Zvolen   pod   sp.   zn.   ORP-OBV-ZV-16-211/2010,   Okresným   súdom Zvolen   pod   sp.   zn.   12 C 137/2007   a Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 12 Co 164/2010 a sp. zn. 17 Co 52/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť Ing. I. R., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen (ďalej len „úrad práce“) pod bližšie neuvedenou spisovou značkou, Obvodným oddelením Policajného zboru Zvolen (ďalej len „obvodné oddelenie“) pod sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-211/2010, Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 137/2007 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 12 Co 164/2010 a sp. zn. 17 Co 52/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. júla 2010. Na výzvu ústavného súdu bola sťažnosť doplnená podaním z 2. septembra 2010 doručeným ústavnému   súdu   6.   septembra   2010,   ako   aj   ďalším   podaním   z 22.   septembra   2010 doručeným 23. septembra 2010 (bez vyzvania ústavného súdu).

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ 6. apríla 2010 osobne oznámil obvodnému oddeleniu a úradu práce, že jeho vtedajšia manželka odviedla bez jeho vedomia 31. marca 2010 zo Z. ich dve maloleté deti, tají miesto ich pobytu a znemožňuje mu s nimi akýkoľvek kontakt. Dňa 8. apríla 2010 podal okresnému súdu návrh na predbežné opatrenie, ktorým by sa mu deti zverili do opatery. Obvodné oddelenie a úrad práce zostali nečinné, čím nechránili jeho právo a povinnosť opatrovať deti, ako aj právo detí na opateru zo strany sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy v spojení s ustanovením § 28 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“).   Podľa   sťažovateľa   došlo   tým   aj k spáchaniu trestného činu únosu. Okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného   opatrenia,   rovnako   ako   ani   krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania. Krajský súd rozsudkom z 10. júna 2010 vyhovel návrhu manželky na rozvod manželstva a zverenie detí do jej opatery. Sťažovateľ zdôrazňuje, že od podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia uplynuli viac ako dva mesiace, čo treba považovať za nečinnosť krajského súdu aj napriek tomu, že zároveň prebiehalo rozvodové konanie. Krajský súd zostal absolútne ľahostajný k „doslova úpenlivým apelom“ sťažovateľa zo začiatku mája 2010 a na odvolacom pojednávaní 27. mája 2010, aby ukončil vtedy už jeden, resp. dva mesiace trvajúce svojvoľné, neodôvodnené, neuveriteľne bezohľadné porušovanie práva na vzájomný styk s deťmi. Niekoľko dní po únose detí syn sťažovateľovi potvrdil, že manželka deti trvalo presťahovala do B. Syn sa asi po troch týždňoch vrátil domov a spolu aj so staršou dcérou žijú aj so sťažovateľom vo Z. Napriek enormnej snahe sťažovateľa manželka naďalej   znemožňovala   jeho   kontakt   s mladšou   dcérou.   Sťažovateľ   informoval   o situácii

18. mája 2010   úrad práce   a 1. júna 2010   obvodné oddelenie s tým, že ide   o trestný   čin týrania   blízkej   a zverenej   osoby.   Obvodné   oddelenie   vec   odstúpilo   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen. Úrad práce zostal naďalej úplne nečinný. Návrh manželky na rozvod manželstva okresný súd v januári 2008 zamietol, avšak krajský súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Novým rozsudkom okresného súdu z októbra 2009 bolo manželstvo rozvedené, na základe posudku znalkyne boli deti zverené manželke a styk sťažovateľa s nimi bol určený na každú sobotu a nedeľu.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   a manželky   rozsudkom   krajského   súdu z 10. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pokiaľ ide o rozvod, zverenie detí a určenie   výživného.   Rozsah   styku   sťažovateľa   s deťmi   bol   obmedzený.   Sťažovateľ považuje   rozsudok   za   nespravodlivý   a diskriminačný.   Rozsudok   je   postavený   na subjektívnom   uznaní   dôveryhodnosti   vyjadrení   manželky,   cieľavedomej   účelovej kriminalizácii   sťažovateľa,   preceňovaní   významu   SMS   správ   posielaných   sťažovateľom manželke a znaleckom posudku. V rozsudku sú zámerne v neprospech sťažovateľa uvedené viaceré nepravdivé a nepodložené skutočnosti. Podľa okresného súdu totiž za všetko zlé môže   sťažovateľ.   V správaní   manželky   nenašiel   ani   jeden   nedostatok.   Nezodpovedá skutočnosti, že by syn potvrdil pred súdom zlé správanie sťažovateľa voči manželke, ide o výmysel.

Sťažovateľ   zhrňuje   svoje   námietky   porušenia   čl.   41   a čl.   46   ods.   1   ústavy v doplňujúcom podaní z 22. septembra 2010. Ide o štyri okruhy otázok, ktoré formuluje takto:«Ad1) Na viacerých miestach svojich odôvodnení rozhodnutí sa ako prvostupňový súd tak aj odvolací súd explicitne vyjadrujú, že výpoveď odporkyne bola v konečnom dôsledku viac presvedčivejšia   ako   argumentácia   predložená   sťažovateľom.   Ak   berieme   do   úvahy skutočnosť, že súd hodnotí v zmysle Občianskeho súdneho poriadku dôkazy vo vzájomnom kontexte, dopracujeme sa k zisteniu, že nedostatky vykázané v rámci znaleckých posudkov (viď nižšie Ad 2) sa stali z kontextuálneho dôvodu základom pre priznanie vyššej miery pravdivostnej hodnoty výpovedi odporkyne. Pri akceptovaní záveru znalca PhDr. C. resp. pri vykonaní kontrolného znaleckého posudku na návrh sťažovateľa, by súd nebol mohol prikladať takú váhu tejto výpovedi odporkyne ako v skutočnosti urobil. Predmetnú výpoveď by   musel   hodnotiť   rovnako.   Viackrát   súdom   prízvukované   „osobnostné   nedostatky“ sťažovateľa by sa tak dostali do rovnakého pomeru s „nedostatkami osobnosti“, ktorými disponovala   odporkyňa,   a   ktoré   boli   rovnako   zachytené   v   znaleckých   posudkoch.   Tak napríklad   zo   znaleckého   posudku   PhDr.   H.   vyplývajú   negatívne   osobnostné   vlastnosti odporkyne   a   síce   (cit.):   „Snaží   sa   vyhnúť   riešeniu   nepríjemných   vecí,   dochádza k hromadeniu problémov, ľahko robí chyby, nekontroluje správanie. Pôvodne ľahkovážna, nedôsledná,   ľahostajná,   rozladená,   mrzutá...“ V   posudku   je   spomenuté   aj   priznanie odporkyne k mimomanželskému vzťahu. Ak si teda postavíme takto negatívne vykreslený charakter osobnosti odporkyne do kontrastu s pozitívnymi hodnotiacimi úsudkami znalca o sťažovateľovi   (cit.):   „Právne   povedomie   dostatočné,   Spektrum   sociálnokultúrnych   a morálne etických zábran   je   dostatočne   vytvorené.   Sféra záujmov a   hodnôt je bohatá   a kultivovaná.   Nezisťujeme   patologicky   podmienenú   agresivitu.   Základné   črty   disociality, asociality a antisociality nie sú prítomné. Nezisťujeme ilúziu, pseudoilúzie ani senzitívnu vzťahovačnosť zisťujeme   slabú   udržateľnosť   záveru   prijatého   súdmi,   ktoré   sa   priklonili k názoru odporkyne ako osobe psychologicky a emotívne vyspelejšej osobe. Nehovoriac o skutočnosti   podčiarkujúcej   takto   negatívne   vyobrazenú   osobnosť   odporkyne   a   síce vyšetrovanie v súvislosti s napadnutím a vyhrážaním sa zabitím sťažovateľa odporkyňou podloženej aj lekárskym posudkom.

Týmto   sťažovateľ   nemá   na   mysli   záver   o   jednoznačnom   splnení   podmienok   na zverení detí do jeho opatery (i keď vhodnosť sťažovateľa na výchovu potvrdil samotný Krajský   súd)   ale   mieni   upriamiť   pozornosť   na   relatívnosť   preukázaného   skutkového zistenia,   o   ktoré   súd   oprel   svoju   právnu   argumentáciu.   Teda   že   všeobecné   súdy nepostupovali   konformne   s ústavnými   princípmi   Slovenskej   republiky   (princípom dôkladného a   náležitého objasnenia skutkových   okolností   prípadu).   Výpovedná   hodnota sťažovateľa v komparácii s výpovednou hodnotou odporkyne sa dostáva v tejto relácii do quasi ekvivalencie a ťažko je za takýchto okolností prijať stanovisko na koho strane je pravda.

Ad 2) Znalecké   posudky   (Mgr.   O.   D.,   MUDr.   V.,   MUDr.   Ď.   a   PhDr.   H.)   zohľadnené všeobecnými súdmi pri rozhodovaní v konaní o rozvode a zverení deti do starostlivosti jednému z rodičov nemôžu z pohľadu sťažovateľa viesť   súd k názoru o ich pravdivosti z dôvodu podmienok za akých došlo v priebehu celého procesu k ich hodnoteniu. Sťažovateľ opakovane namietal objektívnosť znaleckých posudkov, ktoré spoločne smerovali proti jeho osobe, a ktoré ho vykreslili ako osobu menej vhodnú pre zverenie detí do starostlivosti v porovnaní s ich matkou. V rámci rozvodového konania, posúdenie predpokladov rodičov opatrovať deti riešil len posudok Mgr. D. Ostatné posudky, H., V. a Ď., C., boli v rámci trestného   konania   proti   osobe   sťažovateľa   po   účelovom   oznámení   odporkyne.   Na   ňu vypracovala posudok len H., kontrolné a obdobné posudky ktoré sťažovateľ žiadal urobiť aj na   ňu,   neboli   nariadené   a   teda   je   neproporcionálna   posudková   báza   na   porovnávanie oboch   osobností.   O objektivizáciu   názoru   súdu   ku   svojej   osobe   sa   sťažovateľ   pokúšal častejšie s odkazom   na znalecký posudok PhDr.   C.   (ako kontrolný   posudok   k posudku PhDr. H.) konkrétne na pojednávaní 15. 04. 2009, ktorý by vniesol do rozhodovania súdu objektívnejší   obraz   s   následkami   opísanými   v   predošlom   odseku.   Negatívnemu   obrazu o osobe   sťažovateľa   nahráva   predovšetkým   spôsob,   akým   súdy   dôvodili   nevhodnosť osobnostných   znakov   sťažovateľa   na   zverenie   detí   do   osobnej   starostlivosti.   Svojvoľná interpretácia výsledkov znaleckých posudkov vo forme účelového prispôsobovania zmyslu v ňom použitých viet (odôvodnenie rozsudku OS Zvolen 12C 137/2007, na ktoré sťažovateľ upozornil   v   odvolaní)   napomáha   spolu   s   ostatnými   zisteniami   ku   diskreditácii   osoby sťažovateľa.   Nevykonanie   dôkazu   kontrolného   znaleckého   posudku   resp.   nezohľadnenie posudku PhDr. C. vytvára spolu so svojvoľným výkladom existujúcich znaleckých posudkov nedostatočné   objasnenie   skutkového   stavu   s   následkami   a   legitimuje   tak   rozhodnutie o porušení práva na súdnu ochranu.

Ad 3) Sťažovateľ naďalej považuje svoje vyjadrenia materiálne zachytené v SMS správach ku osobe odporkyne za preceňované, ktorým sa prikladá v celkovom kontexte nadpriemerná výpovedná a dôkazná kvalita. Je si však vedomý eticky nesprávneho riešenia tejto veci, čo ako na pojednávaniach tak aj v pôvodne ústavnej sťažnosti potvrdil svojím stanoviskom o tom, že nepovažuje to za najvhodnejšiu reakciu na danú situáciu. Svoju chybu si v tomto prípade   priznal   a   nesprávnosť   tohto   konania   náležite   aj   reflektoval   a   oľutoval.   Nie   sú preto pravdou tvrdenia súdov (ako dôvod priklonenia sa k tvrdeniam odporkyne) o tom, že v priebehu procesu si sťažovateľ chybu nepriznal ako ani tú skutočnosť, že svojou mierou prispel k rozvráteniu manželských a rodinných vzťahov. Ešte raz však sťažovateľ prízvukuje, že tieto vyjadrenia boli výsledkom dlhodobých fyzických a vulgárnych verbálnych výpadov odporkyne   voči   jeho   osobe,   jej   úsilia   o   rozpad   rodiny   akýmikoľvek   prostriedkami, podvádzania v intímnej oblasti, zabránenia aj telefonickej komunikácie s milovanými deťmi, dlhotrvajúceho žiaľu z odlúčenia detí od neho, ako aj frustrácie z neprimeraného konania kompetentných   orgánov   pri   riešení   takto   bytostných   otázok.   Týka   sa   to   predovšetkým odvlečenia   najmladšej   dcéry   Adriany   matkou,   ku   ktorej   tak   vrúcny   a   plnohodnotný rodičovský vzťah bol týmto odvlečením pošliapaný. Súdy mu ani v tomto prípade, kedy matka dieťaťa bránila sťažovateľovi v styku s dieťaťom neposkytli účinnú právnu ochranu. Na   konanie   matky   dieťaťa   sťažovateľ   súdy   upozorňoval,   pričom   konanie   matky   ho podnietilo aj k podaniu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Trápenie a citové traumy, ktoré zažíval sťažovateľ v priebehu celého procesu (a ktoré sťažovateľ detailne opisoval   vo   svojich   podaniach)   nemôžu   byť   nezohľadnené   pri   vyhodnocovaní   obsahu textových správ.

Ad 4) V neposlednom rade na podporu tvrdenia o neudržateľnom skutkovom stave zistenom všeobecnými   súdmi   sťažovateľ   uvádza   aj   mechanizmus   vyhodnocovania   výpovede   syna Ondreja. Na jednej strane sa Krajský súd pri dôvodení prijatého rozhodnutia odvoláva na jeho   výpoveď   (cit.)   „...   Jeho   neuvážené   kroky   vedúce   k   trestnému   stíhaniu,   vulgárne správanie, čo potvrdila nielen navrhovateľka, ale aj obsah SMS správ, a túto skutočnosť dokonca uviedol vo výpovedi maloletý Ondrej, tieto vzťahy nielenže neutužujú, ale práve naopak rozvracajú.“ no hneď vzápätí v ďalšom texte jeho tvrdenia o iných skutočnostiach súd   spochybňuje.   Ako   Krajský   súd   uvádza   (cit.)   „Odvolací   súd   vyhodnotil   odpoveď, maloletého   Ondreja   ako   takú,   ktorá   ho   nepresvedčila   o   tom,   že   vy   navrhovateľka   vo výchove urobila také závažné pochybenia, ktoré by boli podkladom pre to aby maloletý bol zverený do výchovy a starostlivosti otca“. Týmto súd nepovažoval hodnovernosť tvrdení maloletého Ondreja za každých okolností pravdivú ale za často podľa okolností prípadu sa meniacu.

Preto aj tento dôkaz má podľa názoru sťažovateľa slabú uchopiteľnosť a v kontexte s ostatnými „slabými“ dôkazmi nevytvára spoľahlivé objasnenie skutkových otázok. Záverom   tohto   podania   si   sťažovateľ   opätovne   dovoľuje   namietať   stabilitu sudcovského zisťovania skutkových okolností v príslušných konaniach. Ak závery, o ktoré sa opierajú všeobecné súdy pri formulovaní rozhodnutia vychádzajú z takýchto „deravých“ základov   tak   ani   judicíálna   výstavba   práv   a   povinností   regulujúca   starostlivosť   o   deti v tomto prípade nie je z pohľadu ústavného poriadku Slovenskej republiky obhájiteľná. Súdy   hodnotili   dôkazy   selektívne,   pričom   tento   postup   v   odôvodnení   dostatočne nevyargumentovali. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že súdne rozhodnutia   sú   arbitrárne.   Pochybenia   v   procese   realizácie   práva   každého   účastníka konania na spravodlivé konanie sa tak ďalej prenášajú a zasahujú do iných ústavných práv a povinností, v tomto prípade rodičovských práv a práv detí zhmotnených v čl. 41 Ústavy. Práve zásah do tejto citlivej sféry, prejavujúci sa predovšetkým odvlečením maloletej dcéry Adriany matkou,   jej zverenie matke napriek tomu,   že Krajský súd uvádza,   že ideálnym riešením by bola striedavá výchova detí rodičmi a v prípade Adrianky tomu nič nebráni, zverenie Radky a Ondrejka matke, napriek tomu že bývali po odsťahovaní sa matky zo Zvolena s otcom je to, čo najviac trápi sťažovateľa v celej tejto kauze. V nadväznosti na to sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd rozhodol v intenciách pôvodnej ústavnej sťažnosti v znení jej doplnkov.»

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaniach vedených úradom práce, obvodným oddelením, okresným   súdom   a krajským   súdom   s tým,   aby   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co 52/2010 z 10. júna 2010 bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z úradného   záznamu   zo   6.   apríla   2010   spísaného   na   úrade   práce   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   osobne   dostavil   a uviedol,   že   jeho   manželka   31.   marca   2010   svojvoľne zobrala   deti   mimo   miesta   bydliska   bez   jeho   vedomia   a odmietla   povedať,   kde   sa nachádzajú.

Z potvrdenia obvodného oddelenia sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-211/2010 zo 6. apríla 2010 vyplýva, že uvedeného dňa sťažovateľ osobne oznámil, že jeho manželka mu odmieta umožniť stretnutie s deťmi, s ktorými odišla do B.

Z uznesenia Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen sp. zn. ČVS: ORP-1009/1-OSV-ZV-2010 z 23. júla 2010 vyplýva, že trestné oznámenie sťažovateľa bolo odmietnuté. Uznesenie bolo potvrdené uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen č. k. 1 Pn 493/10-5 z 25. augusta 2010.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 137/2007 z 19. apríla 2009 vyplýva, že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesenie bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 164/2010 z 3. júna 2010.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 52/2010 z 10. júna 2010 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   12   C   137/2007-317   z 23.   októbra   2009 vo výroku o rozvode, zverení detí na čas po rozvode a vyživovacej povinnosti sťažovateľa a zmenený vo výroku o úprave styku sťažovateľa s deťmi tak, že sa s týmito môže stretávať každý   párny   týždeň   od   piatku   16.00   h   do   nedele   16.00   h,   počas   jarných   prázdnin, veľkonočných   sviatkov,   vianočných   sviatkov   a   vianočných   prázdnin.   Podľa   názoru krajského súdu niet dôvodu spochybňovať závery znaleckého posudku, ktoré v kontexte s inými vykonanými dôkazmi vedú k záveru, že najlepším riešením je, aby boli deti zverené matke. Pritom však nemožno nebrať do   úvahy tú skutočnosť,   že sťažovateľ má všetky predpoklady   na   to,   aby   výchovu   detí   zvládol.   Dokázal   to   nielen   niekoľkomesačnou výlučnou   starostlivosťou   o dcéru,   ale   aj   ďalším   konaním.   Na   druhej   strane   však   treba zdôrazniť, že správanie sťažovateľa voči manželke je takého charakteru, ktorý nezaručuje, aby   sa   vývoj   detí   uberal   správnym   smerom.   Neuvážené   kroky   sťažovateľa   vedúce k trestnému stíhaniu, vulgárne správanie, ale aj obsah SMS správ vzájomné vzťahy nielenže neutužujú, ale práve naopak rozvracajú. Jediným možným riešením je, aby deti vyrastali spolu   u jedného   z rodičov,   ktorý   má   najlepšie   predpoklady,   aby   túto   situáciu   zvládol. Krajský súd pripúšťa, že najideálnejším riešením by bolo, aby deti vyrastali v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, s ktorou počíta novela zákona o rodine od 1. júla 2010. V tejto súvislosti treba uviesť, že predovšetkým vinou sťažovateľa bola manželka nútená odsťahovať sa zo Z. do B., a táto skutočnosť vylučuje vzhľadom na značnú vzdialenosť a plnenie školských povinností detí možnosť striedavej starostlivosti. Krajský súd uveril tvrdeniu   manželky,   že   jej   odchod   zo   Z.   do   B.   bol   motivovaný   konaním   a správaním sťažovateľa. Vyhodnotením výpovede syna nebolo možné dospieť k záveru, že by manželka vo   výchove   urobila   také   závažné   pochybenia,   ktoré   by   odôvodňovali   zverenie   syna sťažovateľovi. Hlavným motívom túžby syna vrátiť sa do Z. nie je totiž iba to, aby býval výlučne so sťažovateľom, s ktorým vo voľnom čase chytá ryby a hrá futbal, ale najmä to, že v novej škole sa nepresadil podľa svojich predstáv. Skôr sa krajskému súdu javí to, že tým, že   deti   spolu   nežijú   a nevyrastajú,   začali   sa   od   seba   citovo   vzďaľovať.   Svedčí   o tom správanie   dcéry   a obsah   jej   SMS   správy   z 3.   mája   2010.   Táto   nasvedčuje   tomu,   že sťažovateľ vyvíja malú, resp. žiadnu snahu o to, aby si dcéra svoju matku vážila, ctila a prechovávala k nej úctu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného úradom práce pod bližšie neuvedenou spisovou značkou, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

Predmetom tejto časti sťažnosti je sťažovateľovo podanie úradu práce zo 6. apríla 2010, v ktorom mu vytýka, že zostal vo veci nečinný. Odhliadnuc od skutočnosti, že tejto námietke zodpovedajúce porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy (podľa ktorého každý má právo, aby sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov)   sťažovateľ   nenamieta,   právomoc poskytnúť ochranu proti   nečinnosti   orgánu   verejnej správy   má všeobecný   súd v konaní podľa   piatej   časti   štvrtej   hlavy Občianskeho súdneho   poriadku,   teda   v rámci   správneho súdnictva   v konaní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   Občianskeho súdneho poriadku. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému obvodným oddelením pod sp. zn. ORP-OBV-ZV-16-211/2010.

Podstatou tejto časti sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ 6. apríla 2010 osobne oznámil obvodnému oddeleniu, že jeho manželka odviedla ich dve deti bez jeho vedomia 31. marca 2010 zo Z., pričom tají miesto ich pobytu a znemožňuje mu akýkoľvek kontakt s nimi.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   obvodnému   oddeleniu   nemožno   vytýkať   žiadne pochybenie vo veci za situácie, keď zrejme z dôvodu vecnej príslušnosti muselo podanie sťažovateľa   postúpiť   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Zvolen,   ktorý   sa   potom   podaním   sťažovateľa   meritórne   zaoberal a uznesením   z 23.   júla   2010   ho   odmietol.   Následne   potom   bolo   uznesenie   potvrdené Okresnou   prokuratúrou   Zvolen   25.   augusta   2010.   Ak   bol   sťažovateľ   so   spôsobom vybavenia   podania   nespokojný,   mal   napadnúť   konečné   uznesenie   o odmietnutí   jeho trestného oznámenia.

Nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť ani o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 12 C 137/2007. Popri všeobecných úvahách o subsidiárnej povahe právomoci ústavného súdu už uvedených v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti konaniu vedenému úradom práce, treba konkrétne uviesť, že tak proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 C 137/2007 z 19. apríla 2009, ako aj proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 137/2007-317 z 23. októbra 2009 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľ podal proti obom rozhodnutiam okresného súdu odvolanie, čím využil zákonom danú možnosť ochrany označených práv vo vzťahu voči okresnému súdu.

Napokon za zjavne neopodstatnenú treba považovať sťažnosť aj v časti smerujúcej proti   konaniu   vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   12   Co   164/2010   a sp.   zn. 17 Co 52/2010, a to tak s ohľadom na uznesenie krajského súdu z 3. júna 2010, ako aj s ohľadom na jeho rozsudok z 10. júna 2010.

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   vyjadruje   v podstate   nespokojnosť   s konečným rozhodnutím krajského súdu, ktorý podľa neho deti nesprávne zveril manželke a v dôsledku toho nebolo ani správne upravené výživné a rozsah styku s deťmi. Výslovne pritom žiada zrušiť iba konečný rozsudok sp. zn. 17 Co 52/2010 z 10. júna 2010, teda nie aj uznesenie sp. zn. 12 Co 164/2010 z 3. júna 2010, ktorým bolo potvrdené zamietnutie jeho návrhu na predbežnú úpravu práv a povinností k deťom.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   medzi   uznesením   z 3.   júna   2010   a konečným rozsudkom z 10. júna 2010 je minimálny časový rozdiel, možno námietky sťažovateľa proti obom týmto rozhodnutiam skúmať z rovnakého uhla pohľadu, teda z hľadiska toho, či je konečný verdikt o úprave práv k deťom v súlade s označenými článkami ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Treba   konštatovať,   že   sťažovateľ   vlastne   pokračuje   v polemike   so   všeobecnými súdmi   pred   ústavným   súdom   uplatňovaním   podstatnej   časti   argumentácie,   na   ktorú   sa odvolával   už   pred   všeobecnými   súdmi.   Domáha   sa   odlišného   skutkového   a právneho posúdenia podstaty veci. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ ide o medze možností   jeho   zasahovania   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   tak   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom,   ale   ani ochrancom   zákonnosti.   Jeho   úlohou   je   kontrola   zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Krajský súd svoje závery veľmi podrobne, teda dostatočne a presvedčivo zdôvodnil, a to   predovšetkým   z hľadiska   rozhodujúcich   skutkových   okolností,   ktoré   považoval   za základ svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa nie sú tieto skutkové závery správne, nie je z pohľadu ústavného súdu rozhodujúca. Závery krajského súdu totiž nemožno v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet ani dôvodu, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010