znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 407/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. H., D., t. č. vo výkone trestu B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 82/2007 a jeho uznesením zo 7. augusta 2007 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tdo 4/2008 a jeho uznesením z 20. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2008 doručená sťažnosť F. H., D., t. č. vo výkone trestu B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a porušenie práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 82/2007 a jeho uznesením zo 7. augusta 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 4/2008 a jeho uznesením z 20. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 63/2006 z 27. apríla 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ako aj zo spáchania trestného činu   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   Trestného   zákona   v   štádiu   pokusu   podľa   §   8   ods.   1 Trestného   zákona.   Za   tieto   trestné   činy   bol   odsúdený   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere 13 rokov a 6 mesiacov so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň   bol   sťažovateľovi   uložený   trest   prepadnutia   veci   a   ochranné   ústavné protialkoholické liečenie.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd   uznesením   č.   k. 1   To   82/2007-773 zo 7.   augusta   2007   rozhodol   tak,   že   ho   ako nedôvodné   zamietol.   Vydaním   tohto   rozhodnutia   došlo   k   právoplatnému   skončeniu predmetnej   trestnej   veci.   Uznesenie   krajského   súdu   následne   sťažovateľ   napadol prostredníctvom svojho obhajcu mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 4/2008 z 20. februára 2008 odmietol, pretože neboli splnené   dôvody   dovolania   predpokladané   v   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   i)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   a   najvyšší   súd   svojimi   postupmi a rozhodnutiami porušili ním označené práva, čo odôvodnil v podstate tým, že všeobecné súdy   porušili   platné   trestnoprávne   predpisy   so   silou   zákona   (okrem   iného   aj   zásady trestného konania), pretože ho uznali vinným zo spáchania už uvedených trestných činov napriek tomu, že skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin znásilnenia v štádiu pokusu nebol   v   trestnom   konaní   riadne   preukázaný,   resp.   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   sa   tento skutok   nestal,   prípadne   nebolo   dokázané,   že   by   sa   ho   on   dopustil.   Ďalšie   pochybenie všeobecných súdov videl sťažovateľ v tom, že skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v štádiu pokusu mal byť kvalifikovaný nanajvýš ako trestný čin ublíženia na zdraví, pretože sťažovateľ poprel úmysel vraždiť. Obvinenie bolo podľa jeho slov vykonštruované. «Súd 1. stupňa má v rozsudku 1 T 63/2006 očividné a zrejmé rozpory a najmä závažné nedostatky a to najmä v otázkach dokazovania a spôsobe vyhodnocovania dôkazov... Súd neučinil takmer nič na odstránenie značných a zrejmých rozporov najmä vo výpovediach svedkov,   nevykonal   žiadne   relevantné   úkony,   ktorými   by   zabezpečil   zistenie   objektívnej pravdy!  ...   rozsudok   v   otázkach   viny   a   trestu   založil   na   očividne   pochybných   – rozporuplných   výpovediach   „dôkazoch“   ešte   pochybnejších   osôb   –   svedkov   o.   i. alkoholikov...» Podľa   názoru   sťažovateľa   je   rozsudok   okresného   súdu   nejasný   a nezrozumiteľný, pokiaľ ide o skutkové zistenia je neúplný, ďalej sa vyznačuje absenciou dôležitej právnej úvahy a dôkazmi nevyhnutnými na rozhodnutie. „Orgány - súdy vo veci činné   mnou   predložené   dôkazy   a   argumenty,   ktoré   mali   oporu   vo   faktoch   doslova ignorovali, čím potlačili moje práva a právo na spravodlivý proces v zmysle článku: 6 ods. 1   a   následovný   dohovoru.“ Všeobecné   súdy   podľa   slov   sťažovateľa   porušili   zásady trestného konania „in dubio pro reo“ a zásadu „objektívnej pravdy“.

Sťažovateľ   namieta   aj   nestrannosť   a   nezaujatosť   senátu   okresného   súdu   a   dĺžku trvania trestného konania.

Vzhľadom   na uvedené   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 4/2008 a uznesením z 20. februára 2008 a krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 82/2007 a uznesením zo 7. augusta 2007 porušili čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 ústavy, ako aj jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práva zaručené v čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu a uložil okresnému súdu, „aby vo veci znovu konal a rozhodol“, prepustil   ho   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   a priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Napokon   sťažovateľ   požiadal,   aby   mu   bol   v konaní   pred   ústavným   súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 3 ústavy každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje   sa   akékoľvek   ovplyvňovanie   tohto   rozhodovania   a   všetky   spôsoby   nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť   za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1.   Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (obdobne   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Pokiaľ sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napadol postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 82/2007 a jeho uznesenie zo 7. augusta 2007, potom treba konštatovať, že tento postup a rozhodnutie preskúmal a rozhodol o ňom na základe podaného dovolania najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 4/2008, a teda proti namietanému porušeniu   základných   práv a slobôd   napadnutým   postupom   a rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ mohol domôcť (a aj sa domáhal) ochrany využitím jemu dostupných   a   aj   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   všeobecným   (najvyšším)   súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02). Právomoc všeobecného (najvyššieho) súdu preskúmať napadnutý   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu vo vzťahu k danej veci. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je   teda   z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom predovšetkým namietal porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mali všeobecné súdy   dopustiť   tým,   že   v jeho   trestnej   veci   postupovali a rozhodli   v rozpore   s   Trestným zákonom a Trestným poriadkom. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd ho odsúdil za trestný   čin   znásilnenia   v štádiu   pokusu   bez   toho,   aby   bolo   vykonaným   dokazovaním preukázané, že sa skutok znásilnenia, resp. jeho pokusu stal, prípadne, že by sa ho bol dopustil. Ďalej okresný súd odsúdil sťažovateľa aj za trestný čin vraždy v štádiu pokusu, ktorý však podľa jeho tvrdenia nebol týmto trestným činom, ale trestným činom ublíženia na zdraví.   Krajský   súd,   ako   aj najvyšší   súd   sa   so   závermi uvedenými v odsudzujúcom rozsudku okresného súdu podľa slov sťažovateľa „stotožnili“, pričom neprihliadli na jeho argumenty,   ktoré   slúžili   na   podporu   jeho   tvrdení,   a teda   nezabezpečili   nápravu „nezákonného a protiústavného stavu“ vyvolaného rozhodnutím okresného súdu, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Najvyšší súd 20. februára 2008 na neverejnom zasadnutí o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu   krajského   súdu   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   4/2008   tak,   že   dovolanie sťažovateľa odmietol.

V odôvodnení uznesenia najvyšší súd uviedol: „Proti... uzneseniu Krajského súdu v Žiline podal dňa 19. novembra 2007 obvinený F. H. prostredníctvom zvoleného obhajcu dovolanie,   ktoré bolo Okresným súdom v Žiline predložené na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 6. februára 2008.

Predmetné dovolanie bolo podané podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. a vytýka sa v ňom, že v predmetnej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu oboch skutkov, zo spáchania ktorých bol obvinený uznaný za vinného už rozsudkom Okresného súdu v Žiline. K   jednotlivým   skutkom   obvinený   v podanom dovolaní sa   vyjadril   ku   skutkovému stavu   ustálenému   okresným   súdom,   pričom   v   podstate   zotrval   na   svojej   obhajobe prednášanej v priebehu celého konania, že sa predmetných skutkov nedopustil.

Vo vzťahu ku skutku pod bodom 1) rozsudku Okresného súdu v Žiline uviedol, že nemal žiadny dôvod napadnúť poškodenú D. a pokúsiť sa ju znásilniť, pričom jediným priamym   dôkazom   proti   nemu   bola   v   tomto   smere   len   výpoveď   poškodenej.   Táto   bola v inkriminovanom čase pod značným vplyvom alkoholu a identifikovala ho iba podľa hlasu, pretože na izbe, kde sa nachádzala, bola tma.

Preto okresný súd a následne aj krajský súd pochybili, keď pri ustálení jeho viny v tomto   skutku vychádzali   len   z výpovede   tejto poškodenej.   Jej   výpoveď   bola   čiastočne spochybnená aj závermi znalkyne z odboru psychológie PhDr. T., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že poškodená sa k veci vyjadrila vágne, nejasne a náznakovo, pričom sa nevedela ani orientovať v čase. V jeho prospech naopak vyzneli výpoveď svedka MUDr. B. a lekárske správy založené v spise. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti ho mal už Okresný súd v Žiline oslobodiť spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. por. Pretože nebolo jednoznačným a nepochybným spôsobom preukázané, že dňa 16. augusta 2005 spáchal predmetný skutok. Ku   skutku   pod   bodom   2)   rozsudku   Okresného   súdu   v   Žiline   rovnako   napadol skutkové závery tohto súdu, ako aj výrok o jeho vine, pričom zotrval na svojej prednášanej obhajobe, že v inkriminovanom čase sa on len bránil proti útoku J. Z. a ďalších osôb a pri tejto obrane spôsobil J. Z. zranenie. Na základe vykonaných dôkazov sa podľa jeho názoru nedá vylúčiť verzia, že bol na svojej izbe napadnutý viacerými útočníkmi, ktorí ho udierali do hlavy a pokiaľ spôsobil poškodenému J. Z. poranenie, tak to bolo len v rámci jeho sebaobrany, na ktorú použil nôž. Konal teda v nutnej obrane, ktorá bola primeraná útoku viacerých osôb proti nemu, a preto ho mal okresný súd v tomto prípade podľa § 285 písm. b) Tr. por. spod obžaloby oslobodiť.

Ak by Krajský súd v Žiline pri rozhodovaní o jeho odvolaní postupoval dôsledne, mal rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušiť a vrátiť mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Tým, že jeho odvolanie Krajský súd v Žiline ako nedôvodné zamietol, porušil podľa jeho názoru zákon v jeho neprospech a to v ustanoveniach § 319 Tr. por., § 8 ods. 1, § 241 ods. 1, § 238 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, § 13 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v ustanovení § 287 ods. 1 Tr. por.

V závere dovolania preto obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci rozsudkom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením Krajského súdu v Žiline   a   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   bol   porušený   zákon   vo   vyššie   citovaných zákonných   ustanoveniach   a   v   jeho   neprospech,   aby   toto   uznesenie   následne   zrušil a Krajskému   súdu   v   Žiline   aby   prikázal   vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu   prerokovať a rozhodnúť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.] v zákonnej lehote a na mieste kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok   podať   (§   370   ods.   1   Tr.   por.).   Zároveň   však   dospel   k   záveru,   že   podané dovolanie je potrebné podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože je zrejmé, že nie sú splnené zákonné dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Podľa § 371 písm. i) Tr. por. dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Rozsah preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu je teda obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd už nemôže hodnotiť) bol podradený pod právnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad by odôvodňoval naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Dovolacie   námietky   obvineného   F.   H.   v   predmetnej   veci   sa   vôbec   nedotýkajú právneho   posúdenia   zistených   skutkov,   ale   naopak   spochybňujú   skutkové   závery   súdov prvého a druhého stupňa vo vzťahu k obom skutkom ustáleným v rozsudku Okresného súdu v Žiline. Obvinený vo vzťahu k právnemu posúdeniu týchto skutkov vyvodzuje iba ten záver, že pri inom hodnotení vykonaných dôkazov a inom ustálení oboch skutkov kladených mu za vinu, mal byť v končenom dôsledku v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora.

Keďže   dovolací   súd   nemôže   v   danom   prípade   preskúmavať   úplnosť   a   správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, je v dovolacom konaní potrebné oba skutky považovať za správne ustálené. Keďže takto ustálené skutky vykazujú zákonné znaky trestných činov, z ktorých bol pôvodným rozsudkom Okresného súdu v Žiline obvinený F. H. uznaný za vinného je preto tento rozsudok, ako aj nadväzujúce napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline založené na správnom právnom posúdení konania   obvineného,   pričom   nebolo   zistené   ani   nesprávne   posúdenie   iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesením na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného F. H. odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.“

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia zameral predovšetkým na skutočnosť, či boli splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a zistil, že to tak nebolo, preto dovolanie sťažovateľa odmietol. Tento   právny   záver   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   odôvodnil, preto ho nemožno v žiadnom prípade považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v danom   prípade   neporušil   označené   práva sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom namieta aj porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 13 dohovoru, ktoré spája s rovnakými dôvodmi, ktoré uviedol v súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a to vzhľadom na znenie citovaných článkov ústavy a dohovoru, z ktorého   je evidentné,   že   medzi   namietaným   porušením   práv   a postupom   všeobecných súdov v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi neexistuje žiadna príčinná súvislosť.

Základné   právo   zaručené   v čl.   46   ods.   2   ústavy   sa   nevzťahuje   na   konanie a rozhodnutie   v trestných   veciach,   ale   na   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy   a s tým súvisiace   následné   konanie   a rozhodovanie   súdov   v rámci   tzv.   správneho   súdnictva,   čo nebol prípad sťažovateľa.

Tvrdenia o porušení základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 (rovnosť účastníkov v konaní) a čl. 50 ods. 2 a 3 (prezumpcia neviny a základné právo na obhajobu) ústavy sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom žiadnym spôsobom argumentačne nepodporil. Neuviedol,   akým   spôsobom   (čím)   všeobecné   súdy   tieto   jeho   práva   porušili.   To,   že sťažovateľ nesúhlasí s výsledkom trestného konania, samo osebe neznamená bez ďalšieho porušenie jeho základného práva na obhajobu, príp. porušenie rovnosti účastníkov konania a rovnako ani porušenie prezumpcie neviny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru   ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd v konal   a rozhodol   v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   procesno-právneho   predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní, od ktorých sa všeobecný súd žiadnym spôsobom neodchýlil. Rovnako proti uzneseniu krajského súdu podal mimoriadny opravný prostriedok –   dovolanie,   o ktorom   konal a rozhodol   najvyšší   súd opäť v súlade s procesno-právnym predpisom. Krajský súd a ani najvyšší súd teda neodopreli sťažovateľovi právo na účinný opravný prostriedok.

Vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa ústavný súd v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   Napokon   sťažovateľ   tvrdí,   že   trestné   konanie   vedené   proti   jeho   osobe   bolo neprimerane dlhé,   čím   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   konanie bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS   22/01, I.   ÚS   77/02, I.   ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Trestné konanie vo veci sťažovateľa bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia krajského súdu č. k. 1 To 82/2007-773 zo 7. augusta 2007, ktorým krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 63/2006 z 27. apríla 2007. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Dovolacie konanie bolo právoplatne   skončené   vydaním   uznesenia   sp.   zn.   1   Tdo   4/2008   z 20.   februára   2008. Sťažnosť ústavnému súdu na zbytočné prieťahy v konaní podal (3. jún 2008) teda v čase, keď   konanie   pred   okresným   súdom,   krajským   súdom   alebo   najvyšším   súdom   bolo   už právoplatne skončené, teda v čase, v ktorom už nedochádza k namietanému porušovaniu práv zo strany všeobecných súdov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 13 ústavy treba poznamenať, že ustanovenia   týchto   článkov   kvalifikuje   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu   ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho   orgánu   na   základne   právo   alebo   slobodu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, I. ÚS 36/07).

Porušenia citovaných ustanovení čl. 12 a čl. 13 ústavy už v samostatnom chápaní a v danom   prípade   ani   v spojení   s namietaným   porušením   iných   článkov   ústavy zakotvujúcich základné práva a slobody sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať jednak pre ich všeobecný charakter, ale najmä vzhľadom na skutočnosť, že v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ním označených základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok   odmietol,   jeho žiadosťami   o zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   o vrátenie   veci   na ďalšie   konanie,   o jeho   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   a   o priznanie primeraného   finančného   sa   už nezaoberal.   Rovnako   tak   bolo   bez   významu   rozhodovať o ustanovení právneho zástupcu sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008