znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 407/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   V.,   B., namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č.   k.   17   C   135/1998-207   z 25.   januára   2005   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 198/05 z 27. júla 2005 a nevyužitím práva generálneho prokurátora Slovenskej republiky podať proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.   17   C   135/1998-207   z 25.   januára   2005   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 198/05 z 27. júla 2005 mimoriadne dovolanie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2006 doručená sťažnosť J. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 135/1998-207 z 25. januára 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 198/05 z 27. júla 2005 a nevyužitím práva generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podať proti označeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 19. marca 1998 proti žalovaným 1. M. S. a 2. J. S. (ďalej len „žalovaní“) domáhala, aby okresný súd nahradil prejav vôle žalovaných uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu k nehnuteľnostiam, ktorých je sťažovateľka spolu so žalovanými podielovou spoluvlastníčkou. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 135/1998-116   z 8.   februára   2001   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 1382/01 zo 17. apríla 2002 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne okresný súd opätovne napadnutým rozsudkom č. k. 17 C 135/1998-207 z 25. januára 2005 návrh sťažovateľky zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že   žalovaný   v 1.   rade   uplatnil   námietku   premlčania.   Proti   tomuto   rozsudku   podala sťažovateľka   odvolanie.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutým rozsudkom sp. zn. 15 Co 198/05 z 27. júla 2005 tak, že označený rozsudok okresného súdu potvrdil,   „hoci   z iných   dôvodov“.   Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazuje   na   vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré „na jednej strane súd správne cituje čoho sa sťažovateľka v súdnom konaní domáhala, správne poukazuje na vec sa vzťahujúce ustanovenia občianskeho zákonníka a správne ich aj vysvetľuje, avšak svoje rozhodnutie odôvodňuje zamietnutím návrhu, ktorého sa sťažovateľka vôbec nedomáhala, a to,   že   sa   nedomohla   relatívnej   neplatnosti   kúpnych   zmlúv,   ktorými   zaviazaní spoluvlastníci   porušili   jej   predkupné   právo...“. Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   to,   že v napadnutom rozsudku konajúci senát vyslovil „úplne odlišný právny názor ako iný senát toho istého súdu v tej istej právnej veci v uznesení zo dňa 17. 04. 2002, č. k. 16 Co 1382/01, ktorým   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   08.   02.   2001,   č.   k. 17 C/135/1998-116.“

Keďže   podľa   názoru   sťažovateľky   bol   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu a krajského   súdu   porušený   zákon,   sťažovateľka   podala   8.   decembra   2005   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho   dovolania.   Listom   zo 6.   júna   2006   č.   Kc   2014-12   oznámila   Krajská prokuratúra v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) sťažovateľke, že jej podnet bol z dôvodu príslušnosti postúpený generálnou prokuratúrou na priame vybavenie. Z uvedeného listu zároveň vyplýva, že krajská prokuratúra „sa stotožnila s výrokmi konajúcich súdov, aj keď z iných právnych dôvodov a keďže nezistila porušenie zákona a neboli splnené podmienky podľa   §   243e   OSP,   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   odložila   bez   ďalších opatrení“. Sťažovateľka žiadala krajskú prokuratúru listom z 15. júna 2006 o prehodnotenie názoru.   Na   toto   podanie   reagovala   prokurátorka   generálnej   prokuratúry   listom zo 17. augusta 2006, č. VI/2 Pz 299/06, v ktorom uviedla, že ani po opätovnom preskúmaní veci   nebol   zistený   dôvod   na   zmenu   právneho   stanoviska   prokuratúry.   Podľa   názoru sťažovateľky   bol   postupom   orgánov   prokuratúry   porušený   zákon,   keďže   procesnú legitimáciu   na podanie   mimoriadneho   dovolania   má generálny   prokurátor,   pričom „má dôvodné podozrenie, že jej podnet sa ku Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky nikdy ani nedostal“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„Rozsudkom   Okresného   súdu v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   25.   01.   2005,   č.   k. 17 C/135/1998-207 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 07. 2005, č. k. 15 Co 198/05 a nevyužitím práva Generálneho prokurátora Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolanie proti týmto rozhodnutiam súdu boli porušené základné práva J. V., bytom B., podnikateľky, občianky Slovenskej republiky:

na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na   právnu   pomoc,   zakotveného   v čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a vyjadrené v ust. § 5 ods. 1 OSP v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vlastniť majetok, ústavnoprávnej zásady, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a že dedenie majetku sa zaručuje, zakotvených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v z. n. p. zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 01. 2005, č. k. 17 C/135/1998-207 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 07. 2005, č. k. 15 Co 198/05 a podľa ust. § 56 ods. 3 citovaného zákona vracia vec Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej Bystrici, Krajskému súdu v Banskej Bystrici   a Generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky,   aby   do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu spoločne a nerozdielne zaplatili J. V., bytom B., primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základného práva vo výške 300.000,- Sk   s tým,   že   plnením   jedného   zo   zaviazaných   zaniká   povinnosť   ostatných   zaviazaných v rozsahu poskytnutého plnenia.

Ústavný súd v súlade s ust. § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v z. n. p. ukladá Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici,   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   a Generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky,   aby   do   15   dní   od   doručenia   nálezu   spoločne a nerozdielne zaplatili náhradu trov konania J. V. na účet jej právneho zástupcu, J. V., advokáta,   B.   s tým,   že   plnením   jedného   zo   zaviazaných   zaniká   povinnosť   ostatných zaviazaných v rozsahu poskytnutého plnenia.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   namieta   sťažnosťou   porušenie   svojich   základných   práv   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   17   C   135/1998-207   z 25.   januára   2005   v spojení   s rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   198/05   z 27.   júla   2005   a nevyužitím   práva   generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom mimoriadne dovolanie.

1. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   nevyužitím   práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   To   znamená,   že   nejde o základné   právo   sťažovateľa,   ktoré   by   bolo   možné   zahrnúť pod   čl.   46   ods.   1   ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom okresného súdu   a krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených základných práv sťažovateľky, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľom právo (právny nárok) na vyhovenie ich podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Z citovaného textu § 25 ods. 2 vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne   neopodstatnený.   V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť   k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľky,   ústavný   súd   túto   časť sťažnosti sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou jej časťou, ktorou namieta porušenie svojich základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 17   C   135/1998-207   z 25.   januára   2005   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Co 198/05 z 27. júla 2005.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka tvrdí, že „dvojmesačná lehota na podanie tejto sťažnosti uvedená v ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v z. n. p. začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, kedy   bolo   sťažovateľke   doručené   upovedomenie   prokurátorky   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky – list zo dňa 17. 08. 2006, číslo VI/2 Pz 299/06-7, t. j. odo dňa 03. 09. 2006“. Z citovaného   tvrdenia   vyplýva,   že   sťažovateľka   považuje   podanie   podnetu generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   za   právny   prostriedok ochrany, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pred tým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

S citovaným   tvrdením   sťažovateľky   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nestotožnil.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podanie   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   adresované   generálnemu   prokurátorovi   nezakladá podnecovateľovi (v danom prípade sťažovateľke) právny nárok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu začala plynúť nadobudnutím ich právoplatnosti. Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol aj túto jej časť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade   sú   dané   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky   v časti   namietajúcej porušenie   jej   základných   práv   označeným   rozsudkom   okresného   súdu   aj   z dôvodu nedostatku   právomoci,   keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   vylučuje   vzhľadom   na   zásadu   subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2006