znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 406/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 36/2012 z 18. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013 doručená   sťažnosť   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 36/2012 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ (ako nástupca Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky) bol ako žalovaný účastníkom súdneho konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vedeného pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 89/2011, ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí sťažovateľa č. I/221/13452-68718/2011/990390-r z 21. júla 2011, č. I/221/13452-68725/2011/990390-r z 21. júla 2011 a   č.   I/221/13452-68723/2011/990390-r   z   21.   júla   2011   na   základe   žaloby   podanej spoločnosťou I., s. r. o., B. (ďalej len „žalobca“). Označenými rozhodnutiami sťažovateľ potvrdil   rozhodnutia   Daňového   úradu   B.   č. 851/230/19776/11/Pajg   z   21.   marca   2011, č. 851/230/19784/11/Pajg z 21. marca 2011 a č. 851/230/19782/11/Pajg z 21. marca 2011, ktorými správca dane podľa § 63 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010, marec 2010 a apríl 2010 v celkovej sume 1 762 163,91 €. Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 89/2011-39 z 15. februára 2012 zrušil označené rozhodnutia sťažovateľa a veci vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd zistil, že „v danom prípade daňové orgány nevyhoveli žiadostiam žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani z pridanej hodnoty v podstate z dôvodov, že daňové priznania podala neoprávnená osoba – Ing. K. a táto chyba konania nebola odstránená ani po výzvach správcu   dane“.   Krajský   súd   sa   nestotožnil   s   názorom   sťažovateľa,   že „zastupovanie žalobcu Ing. I. K. na základe splnomocnenia zo dňa 6. septembra 2008 a 20. januára 2009 nemá oporu v zákone“, naopak, dospel k záveru, že „z textu uvedených splnomocnení, ako aj   článku   III.   Príkaznej   zmluvy...   jednoznačne   vyplýva,   že   Ing.   I.   K.   mal   jednoznačné a nespochybniteľné   splnomocnenie   na   spísanie   a   podpísanie   daňových   priznaní“. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd ako súd odvolací o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 36/2012 z 18. apríla 2013 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 89/2011-39   z   15.   februára   2012   ako   vecne   správny   potvrdil.   Tento   rozsudok   bol   sťažovateľovi doručený 10. mája 2013.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozhodnutia „vyhodnotil skutkový stav po právnej stránke nesprávne a predmetný rozsudok neodôvodnil jednoznačným a relevantným spôsobom“. Sťažovateľ tiež vyčíta najvyššiemu súdu, že „sa predmetnou vecou nezaoberal dostatočne najmä preto, že pri jeho stotožnení sa so závermi krajského súdu absentuje odôvodnenie v širšom slova zmysle“.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   rozsiahlym   spôsobom   polemizuje   s   názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého „zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že jedinou osobou oprávnenou v mene žalobcu spísať a podpísať daňové priznanie bol Ing. K., a preto nebolo povinnosťou žalobcu doplniť daňové priznanie o podpis Mgr. F. P“. Podľa názoru sťažovateľa „Je preukázateľné, že plnomocestvá pre Mgr. F. P. majú povahu všeobecnej generálnej   plnej   moci...   a   preto   máme   zato,   že úkon   podpísania   daňových   priznaní   za predmetné zdaňovacie obdobia na dani z pridanej hodnoty podpísané Ing. I. K. je právne irelevantný a preto nemôže mať ani právny účinok na procesnoprávny predpis, resp. ho obmedzovať.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/36/2012 z 18. apríla 2013 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/36/2012 z 18. apríla 2013   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal postavenie žalovaného v správnom súdnictve, je predmetom sťažnosti tvrdenie, že správny súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci porušil jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola podaná   oprávnenou   osobou,   t.   j.   fyzickou   osobou   alebo   právnickou   osobou,   ktorá   je nositeľom   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zmyslom   ústavnej   sťažnosti   je   v   zásade   ochrana   súkromnej   sféry   fyzických a právnických   osôb   pred   verejnou   mocou   a   s   tým   previazané   presadzovanie   ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom   jednotlivých   základných   práv.   Nositeľ   základného   práva   je   takto determinovaný   oblasťou   ochrany,   ktorú   má   dané   základné   právo   zaručovať.   Existujú základné   práva,   ktoré   prislúchajú   každej   ľudskej   bytosti,   práva,   ktoré   prislúchajú   len štátnym občanom,   alebo práva, ktorých   nositeľom   môže   byť len cudzinec.   Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak,   štátne   orgány   majú   právomoci   a   kompetencie.   Opačné   vnímanie   je   absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Otázka   spôsobilosti   orgánov   verejnej   moci   byť   sťažovateľom   v   konaní   pred ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v   súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť,   len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných   úloh   (verejného   záujmu)“,   resp.   pri   výkone   právomocí   štátu.   Pokiaľ   štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu   postaveniu   mohol v konečnom dôsledku   brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod na odklon od právnych názorov ústavného súdu vyslovených v uvedených uzneseniach, ktorý by mohol viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov   plénu   ústavného   súdu   (§   6   zákona   o   ústavnom   súde).   V   konkrétnom   súdnom konaní,   ktorého   výsledkom   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu,   vystupoval   sťažovateľ   ako orgán   štátnej   správy   s   pôsobnosťou   pre   celé   územie   Slovenskej   republiky,   ktorého rozhodnutia a postup preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania, avšak bez možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo je zverené len fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd takto preskúmaval zákonnosť rozhodnutí a postupu sťažovateľa pri výkone jeho právomoci orgánu štátnej správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy.

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva, a preto aj procesné práva sú   prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže   byť   teda   namietané   cez   ústavnú   sťažnosť.   Súdna   ochrana   zvlášť   v   správnom súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol poškodiť súkromnú osobu – navrhovateľa v správnom súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym súdom.

Za   tohto   stavu,   vychádzajúc   z   charakteru   správneho   súdnictva   ako   verejného súdnictva, dospel ústavný súd (v zhode s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu) k záveru,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   v   postavení   žalovaného,   ktorého   postup a rozhodnutia preskúmaval najvyšší súd, nemohol byť nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil   základné   práva,   možno   kasáciou   zvrátiť   priebeh   alebo   výsledok   napadnutého konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013