znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 406/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej K. Š., T., zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou   M.   M.,   právne   zastúpenej   advokátkou   Mgr. Z.   D.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 2, čl. 3, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 126/2007 z 20. septembra 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 9 C 688/2002 z 31. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej K. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2008 doručená sťažnosť maloletej K. Š., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou   -   matkou   M.   M.,   právne   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Z.   D.,   B.,   ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj jej práv zaručených v čl. 2, čl. 3, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 126/2007 z 20. septembra 2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 688/2002 z 31. mája 2006.

Zo   sťažnosti vyplýva,   že «Žalobkyňa M.   M.   sa žalobou   zo   dňa   9.   8.   2002   proti Slovenskej republike v zastúpení Krajského riaditeľstva v Prešove domáhala zaplatenia 900 000,- Sk z titulu ochrany osobnosti svojho zomrelého manžela a z titulu zásahu do jej vlastnej ochrany osobnosti, ktorú utrpela stratou manžela. Dôvodom žaloby bolo smrteľné zranenie jej manžela Ľ. Š. v kancelárii obvodného oddelenia Policajného zboru Poprad počas výkonu služobnej činnosti policajta por. Mgr. M. F....

Z   výsledkov   vyšetrovania   bolo   nesporné,   že   Ľ.   Š.   utrpel   smrteľné   zranenie v kancelárii Obvodného oddelenia PZ Poprad počas výkonu služobnej činnosti policajta por. M. F. v zmysle § 8 zák. č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore. Nespochybniteľné je i to, že za spôsobenie tohto zranenia je zodpovedný štátny zamestnanec policajt por. M. F. Ten sa vo vzťahu k poškodenému dopustil nedbanlivostného trestného činu ublíženia na zdraví s následkom smrti. Tento fakt dokladuje výrok trestného rozkazu Okresného súdu v Poprade Sp. zn. 4T 104/00-376 por. M. F. „inému z nedbalivosti spôsobil smrť preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, tým spáchal trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zákona.“...

Žalobkyňa M. M. podanou žalobou chcela v zmysle § 13 OZ vyvodiť zodpovednosť za vyššie uvedené konanie štátneho zamestnanca. Zásah, ktorý spočíval v smrteľnom zranení, ktorý utrpel jej manžel počas výsluchu na policajnom oddelení vyvolal nenahraditeľnú ujmu na osobnosti Ľ. Š. ako aj ujmu na osobnosti jej vlastnej, keďže prišla o blízku osobu - manžela a otca jej dieťaťa.

V   priebehu   konania   Okresný   súd   v   Poprade   pripustil   pristúpenie   do   konania maloletej K. Š. - dcéry poškodeného Ľ. Š., ktorá žiadala zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške   150.000,-   Sk   z   titulu   zásahu   do   jej   osobnosti,   ktorú   utrpela   stratou   svojho biologického otca.

Neskôr Okresný súd v Poprade pripustil zmenu žalobného návrhu ako aj späťvzatie návrhu žalobkyňou M. M. Zmenou návrhu zodpovednosť z titulu ochrany osobnosti Ľ. Š. uplatňovala   jeho   dcéra   K.   Š.  ...,   ktorá   žiadala   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 600.000,- Sk a z titulu zásahu do vlastnej ochrany osobnosti zaplatenie 150.000,- Sk. Dňa 31. mája 2006 rozsudkom sp. zn. 9 C/688/2002-196 Okresný súd v Poprade žalobný návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka   proti   rozsudku   podala   odvolanie   dňa   10.   júla   2006.   Krajský   súd v Prešove   dňa   20.   septembra   2007   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co/126/2007-242   rozsudok Okresného   súdu   v   Poprade   potvrdil,   hoci   sa   nestotožnil   s   dôvodmi   prvostupňového zamietavého rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu na blízke osoby v zmysle § 15 OZ neprechádza právo na peňažnú satisfakciu a smrťou osoby toto právo zaniká.

Druhým   dôvodom   zamietnutia   žaloby,   ktorý   je   relevantný   nielen   vo   vzťahu k uplatneniu peňažnej satisfakcie za zásah do ochrany osobnosti sťažovateľky ale aj za zásah do práv Ľ. Š. je, že „Ľ. Š. si siahol na svoj život sám“.

Podľa názoru odvolacieho súdu „o zásah do súkromia pozostalej osoby nepôjde vtom prípade, pokiaľ fyzická osoba ujmu pozostalej osoby spôsobila vlastným konaním. Podľa skutkového zistenia súdu prvého stupňa Ľ. Š. si siahol na svoj život sám a to tak, že por. M. F. vytiahol zbraň z puzdra, strelil si do brucha, sám si spôsobil zranenia, ktorým dňa 17. 8. 1999 podľahol.“...

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove došlo k zásahu do práva na život, právo na ochranu pred ponižujúcim zaobchádzaním jej otca Ľ. Š. ako aj do jej práva na súkromný a rodinný život, práva na spravodlivý proces a práva na účinný prostriedok nápravy....

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   namieta   právne   posúdenie,   ktoré   je v rozpore   s   vyššie   uvedenými   článkami   Ústavy   Slovenskej   republiky...   a   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... nie sú dôvody ani na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov - obnovy konania a dovolania....

Sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   súd   neposkytol ochranu jej právu na život jej otca Ľ. Š. ako aj ochranu pred ponižujúcim zaobchádzaním, pričom ako blízka osoba - dcéra zomrelého Ľ. Š., žaluje tieto práva v mene svojho otca, resp. ako nepriamo poškodená... Sťažovateľka rovnako tvrdí, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v súvislosti s rozhodnutím Okresného súdu v Poprade bolo porušené jej právo na rešpektovanie rodinného života a súkromia, právo na spravodlivý proces a právo na účinný prostriedok nápravy....

Krajský súd v Prešove spolu s Okresným súdom v Poprade neposkytnutím ochrany žalovaným právam, ktoré sťažovateľka uplatnila v konaní podľa § 11 a nasl. OZ zasiahli do namietaných práv zomrelého Ľ. Š. a sťažovateľky – K. Š....

Oficiálne...   bolo   preukázané   porušenie   povinnosti   štátneho   orgánu,   ktoré   je v bezprostrednej príčinnej súvislosti so smrťou poškodeného. Zamestnanec štátnej polície pri výkone služobnej činnosti porušil svoje povinnosti a umožnil poškodenému nielen dostať sa   k   jeho   služobnej   zbrani,   ale   sa   ňou   aj   zastreliť.   Ešte   predtým   si   ho   „dobrovoľne vyžiadal“   k služobným   úkonom,   hoci   nebol v službe,   nakoľko   ho   poznal   a   pripútal ho k radiátoru. Toto je potrebné považovať za neprípustné použitie sily, ktoré je v rozpore s ustanoveniami   ústavy   i   Dohovoru.   Tento   postup   možno   považovať   za   minimálne ponižujúce zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s čl. 16 ods. 2 ústavy ako aj čl. 3 Dohovoru.... Štát zlyhal nielen v tom, že prostredníctvom nadriadeného por. F. umožnil služobný úkon voči Ľ. Š. iniciatívnemu policajtovi, ktorý nebol v službe. Zlyhal aj v tom, že do svojich služieb prijal osobu, ktorá bola schopná neospravedlniteľným spôsobom priamo vo svojej služobnej miestnosti dopustiť stav, kedy sa jej vlastnej zbrane zmocnila osoba, voči ktorej bola vykonávaná služobná činnosť.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva štát poruší čl. 2 Dohovoru, ak je možné konštatovať, že štátne autority vedeli alebo mali vedieť v danom čase o reálnom a bezprostrednom   ohrození   života   konkrétneho   jednotlivca   trestným   činom   tretej   osoby a zlyhali pri prijímaní opatrení v rámci svojich právomocí, ktoré, po uváženom posúdení, mohli túto hrozbu odstrániť. (Osman vs. Spojené kráľovstvo z roku 1998, § 116, Kontrová vs. Slovenská republika z roku 2007, § 50)

Aplikujúc vyššie uvedené na prípad poškodeného Ľ. Š., je nesporné, že jeho osobná sloboda bola   obmedzená,   pričom orgány polície   mali   plnú kontrolu   a zodpovednosť   za dianie počas policajného výsluchu. Pri obmedzovaní osobnej slobody sú orgány polície povinné postupovať s náležitou predvídavosťou a odbornosťou, aby nedochádzalo k ujme na zdraví   a   živote   osôb,   ktoré   zadržiava.   Platí   to   o   to   viac   v konfliktných   situáciách obmedzovania   osobnej   slobody,   kedy   je   zásah   polície   prirodzene   spojený   s   nevôľou   a psychickým napätím. Už len z výsluchu por. F. je nesporné, že policajt zaobchádzal s Ľ. Š. ponižujúcim spôsobom....

Krajský súd v Prešove ohľadom namietaného zásahu do práva na život uviedol, že na blízke osoby uvedené v § 15 OZ neprechádza právo na peňažnú satisfakciu a smrťou osoby toto právo zaniká. Aj keď sa odvolací súd k samotnej zodpovednosti štátu za smrteľné zranenie na policajnej stanici priamo nevyjadril, nepriamo ho odmietol, keď odmietol uznať zásah do súkromia sťažovateľky z dôvodu, že „Ľ. Š. si siahol na svoj život sám.“

Počas konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka poukazovala na okolnosti smrti Ľ. Š. ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ústavy a Dohovoru. Súd sa však vôbec   nevysporiadal,   napriek   poukazom   sťažovateľky,   s objektívnym   zodpovednostným princípom štátu za zásah do ochrany osobnosti fyzickej osoby a teda aj do namietaných základných práv....

Aj   keď   teda   k   strate   života   došlo   podľa   oficiálnych   výsledkov   vyšetrovania pričinením   samotného   zadržaného,   štát   sa   nemôže   zbaviť   zodpovednosti   za   nesplnenie pozitívneho záväzku (povinnosti aktívneho vytvárania predpokladov na ochranu základných práv a povinnosti zabrániť zásahom do týchto práv) pri ochrane práva na život. Inými slovami, štát nesmie zlyhať ani pri povinnosti zabrániť sebapoškodzujúcemu správaniu sa fyzickej osoby, pokiaľ k nemu dôjde počas zásahu policajného orgánu....

Vzhľadom   na   uvedené   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom Sp.   zn.   8   Co/126/2007 zo dňa 20. septembra 2007 v súvislostí s rozsudkom Okresného súdu v Poprade, sp. zn. 9 C/688/2002 zo dňa 31. mája 2006 porušil čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 2 a čl. 3 Dohovoru....

Sťažovateľka vo veku necelých 10 mesiacov prišla o svojho otca. Nemala možnosť ho spoznať a vyrastať s ním. Vzhľadom na psychický vývoj 10-mesačného dieťaťa nie je možné skonštatovať,   že   by   utrpelo   citovú   ujmu,   ktorú   by   si   bolo   schopné   v   čase   smrti   otca uvedomovať. Avšak objektívnou skutočnosťou je, že sťažovateľka ako dieťa stratilo otca, stratilo možnosť vyrastať s ním, spoznať ho, komunikovať s ním a žiť s vedomím existencie oboch   rodičov,   čo   je   nepochybne   nevyhnutnou   súčasťou   vyváženého   dospievania. Sťažovateľka sa takto len dozvedela o otcovi, ktorý už nie je nažive, čo nepochybne s vekom pôsobí aj pocity straty a ľútosti nad nemožnosťou ho poznať. Dnes má sťažovateľka 9 rokov, žije so svojou matkou a hoci sa už v tomto veku o svojho skutočného otca zaujíma, vie, že jej otec už nežije....

Krajský súd v Prešove uznal možnosť zásahu do súkromného a rodinného života sťažovateľky stratou blízkeho člena rodiny. Odmietol však akúkoľvek zodpovednosť štátu a teda aj zásah do práv v jej prípade. „Podľa názoru odvolacieho súdu však o zásah do súkromia pozostalej osoby nepôjde v tom prípade, pokiaľ fyzická osoba ujmu pozostalej osoby spôsobila vlastným konaním.“

Právo na súkromie v zmysle ustálenej judikatúry slovenských i českých súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Niemietz v. Nemecko, z roku 1993, a rozhodnutie vo veci Beldjoudi v. Francúzsko, z roku 1992) zahŕňa aj rozvíjanie a možnosť rozvíjať vzťahy s blízkymi osobami. Z uvedeného je zrejmé, že k strate, ktorá výrazným spôsobom ovplyvňuje súkromný život a rodinný život sťažovateľky došlo. Do tohto práva   bolo   vzhľadom   na   zanedbanie   povinnosti   štátneho   orgánu   zasiahnuté.   Zlyhanie štátnych orgánov sťažovateľka vidí v skutočnostiach uvedených v bode 4 tejto ústavnej sťažnosti aj v odmietnutí príslušného súdu poskytnúť namietanému právu ochranu.... Krajský súd v Prešove ako aj Okresný súd v Poprade odmietli poskytnúť ochranu namietaným základným právam, pričom Krajský súd v Prešove dospel k záveru, že pri uplatňovaní   ochrany   osobnosti   za   svojho   zomrelého   otca   na   sťažovateľku   neprechádza právo na peňažnú satisfakciu. Takýto právny záver nie je odôvodnený existujúcou právnou úpravou Občianskeho zákonníka a teda ho možno považovať za zjavne arbitrárny. Takáto interpretácia právnej   úpravy (nevynímajúc   ústavu   a Dohovor,   ktoré   sú   všeobecné súdy povinné   vo   svojej   rozhodovacej   činnosť   interpretovať   a   aplikovať)   má   za   následok odopretie účinného prostriedku nápravy pred všeobecnými súdmi.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   požaduje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 9. 2007, Sp. zn. 8 Co 126/2007 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Poprade zo dňa 31. 5. 2006, Sp. zn. 9 C/688/2002, ktorým neposkytol ochranu namietaným základným právam, boli porušené čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2, čl. 3, čl. 8 a čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 9. 2007, sp. zn. 8 Co 126/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.... Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   do   siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   tohto   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľke na účet jej právnej zástupkyne trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy nikto nesmie byť pozbavený života.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života...

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s   tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 141/08).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľky postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 126/2007 z 20. septembra 2007, ktorým   na   základe   podaného   odvolania   sťažovateľky   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 9 C 688/2002 z 31. mája 2006 ako vecne správny. Okresný súd svojím rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala ochrany osobnosti svojho nebohého otca, ako   aj   ochrany   svojej   vlastnej   osobnosti   a v tejto   súvislosti   sa   domáhala   aj   práva   na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi názormi   krajského   súdu,   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení v predmetnej právnej veci.

Vzhľadom   na   povahu   namietaného   porušenia   základného   práva   sťažovateľky ústavný   súd   považoval   za   relevantné preskúmať napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu (napokon aj sťažovateľka namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu).

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 688/2002-196 z 31. mája 2006 návrh sťažovateľky zamietol s týmto odôvodnením:

„Súd   zistil   z   výpovede   účastníkov,   z   pripojených   písomných   dôkazov,   z   obsahu rozhodnutia OS Poprad č. 4 T 104/00 zo dňa 18. 10. 2000, z obsahu zriaďovacej listiny Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove zo dňa 8. 10. 1996, z obsahu Vestníka ministerstva vnútra SR, ročník 1999, čiastka 49, zo dňa 30. 9. 1999, z obsahu sobášneho listu navrhovateľky v 1) rade a z obsahu rodného listu navrhovateľky v 2) rade, z obsahu písomného stanoviska Ministerstva vnútra SR Bratislava zo dňa 17. 8. 2005, výsluchom svedkov R. M., A. Š., M. M., nasledujúci skutkový stav:

Navrhovateľka v 2) rade mal. K. Š. sa v tomto konaní domáhala nemajetkovej ujmy z titulu posmrtnej ochrany fyzickej osoby, ochrany osobnosti nebohého Ľ. Š., ktorý bol jej biologickým otcom, čo súdu oznámila prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ochrany osobnosti sa domáhala z dôvodu citovej ujmy na jej strane, ktorá je nenahraditeľná pretože dňa   5. 9. 1998   uzavrela   jej   matka   manželstvo   s Ľ.   Š.   a žili   spolu   ako   manželia   u   jeho rodičov až do jeho tragickej smrti, t. j. do 12. 8. 1999. Žili zo sociálnej podpory, ani jeden z nich nebol v priebehu manželstva zamestnaný. Navrhovateľka v 1) rade - jej matka bola preto úplne nemajetná, a jej motívom uzavrieť druhé manželstvo, ktoré uzavrela s R. M. dňa 6. 11. 2001, bola aj skutočnosť postarať sa o seba a o mal. navrhovateľku v 2) rade, ktorá pochádzala z jej prvého manželstva, aj materiálne, pretože po smrti Ľ. Š. nemala u jeho rodičov miesto na bývanie a tak si vytvorila nový citový vzťah k R. M., ktorý je jej druhým manželom, a v súčasnom období už spolu nebývajú. Mal. navrhovateľka v 2) rade býva spolu so svojou matkou v podnájme na adrese H., jej matka je nemajetná a žijú zo sociálnej podpory vo výške 5.300,- Sk mesačne. Keďže smrť prvého manžela jej matky Ľ. Š. bola nečakaná, vytvorila okrem citovej ujmy na jej strane aj nenapraviteľný sociálny stav v súvislosti s jej osobou. Mal. navrhovateľa v 2) rade si uplatňuje nemajetkovú ujmu, ide predovšetkým o gesto   slušnosti   a   spravodlivosti,   ktoré   však nemôže žiadnym   spôsobom odčiniť   dopady   tragickej   udalosti,   za   ktorú   jednoznačne   podľa   jej   názoru   zodpovedá odporca.

Súd   zistil   z   obsahu   rozhodnutia   Okresného   súdu   Poprad   č.   4   T   104/00   zo   dňa 18. 10. 2000, ktoré sa stalo právoplatným dňa 9. 11. 2000, že por. Mgr. M. F. bol týmto rozhodnutím   odsúdený   za   to,   že   inému   z   nedbanlivosti   spôsobil   smrť,   pretože   porušil dôležitú povinnosť   vyplývajúcu z jeho   zamestnania,   podľa § 224 ods.   1 a 2 Trestného zákona. Dňa 12. 8. 1999 ako príslušník Policajného zboru služobne zaradený na Okresnom riaditeľstve   PZ   v   Poprade,   vypočúval   predvedeného   Ľ.   Š.,   v   priebehu   ktorého   úkonu nezabezpečil svoju pištoľ - služobnú zbraň, ktorú mal v puzdre na opasku tak, že zbraň nemal skrytú   čím   porušil   ustanovenie   § 43   ods.   1   písmeno   b) zákona č.   138/96 Zb.   o zbraniach a strelive, ktoré ukladá povinnosť tomu, kto má oprávnenie nosiť zbraň, riadne ju zabezpečiť proti zneužitiu, ako aj Zákon č. 171/93 Zb. o Policajnom zbore, ustanovenie § 8 ods. 1, podľa ktorého má policajt povinnosť nepripustiť, aby v súvislosti s jeho činnosťou vznikla bezdôvodná ujma a tiež aj nariadenie ministra vnútra SR č. 35/95, článok 3 ods. 4 o držaní, nosení a ukladaní zbraní. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tomto trestnom konaní nepochybne vyplýva, že Ľ. Š. si siahol na svoj život sám a to tak, že por. M. F. vytiahol   zbraň   z   puzdra,   strelil   si   do   brucha,   sám   si   spôsobil   zranenia,   ktorým   dňa 17. 8. 1999 podľahol....

O uplatnenie práva na ochranu osobností zomrelého proti zásahu smerujúcemu proti jeho osobnosti ide o to, či bol neoprávnený zásah vedený ešte za jeho života, alebo či bol vedený až po jeho smrti. Osoby podľa ustanovenia § 15 OZ, môžu na súde s úspechom uplatňovať aj právo na peňažné zadosťučinenie, ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby.

Realizácia tejto ochrany je teda vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v úzkom vzťahu k postihnutému občanovi a to takom, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti je aj ich osobným záujmom, keďže ide o najbližších príbuzných. Obsah tohoto práva je zhodný s obsahom práva, ktorý patril zomrelému občanovi. Možno sa teda domáhať upustenia od neoprávnených zásahov odstránenia následkov, ale aj zadosťučinenia v akejkoľvek, teda i finančnej forme. Ustanovenie § 15 OZ zabezpečuje so zreteľom na požiadavku zachovania piety a pamiatky, ochranu fyzickej osoby aj vtedy, keď už nie je na žive a nemôže sa sama brániť. Osoby uvedené v § 15 OZ, môžu na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby použiť všetky právne prostriedky, ktoré vymedzuje § 13 OZ. Možnosť priznania náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch aj pozostalým, možno vyvodiť aj zo všeobecnej zásady platnej v demokratických právnych štátoch, v zmysle ktorej je v rozpore s dobrými mravmi akúkoľvek ujmu neodškodniť.

Pokiaľ ide o vyjadrenie miery akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby iba v prípade, že ak sa dostatočne preukáže, že reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, v zmysle § 13 ods. 2 OZ môže byť fyzickej osobe priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Uplatnenie   trestno-právnej   zodpovednosti   nevylučuje   súčasné   uplatnenie   právnej ochrany osobnosti. Navrhovateľka v 1) rade pôvodne, a neskôr navrhovatelia v 2) rade, vo svojej žalobe zdôraznila, že v jej prípade došlo k takému zásahu do práv, ktoré zahrňuje i rodinný   život,   teda   právo   fyzickej   osoby   vytvoriť   a   udržiavať   vzťah   s   inými   ľudskými bytosťami, hlavne v citovej oblasti, že vzniknutá trauma následkom protiprávneho zásahu - konania   pracovníka   odporcu,   aj   keď   z   nedbanlivosti   je   prakticky   neodstrániteľná   z   jej citového   života   a   náprava   týchto   následkov   zásahu   podľa   §   13   ods.   1   OZ   by   bola nedostatočná.

V priebehu konania však tieto skutočnosti v prípade navrhovateľky v 1) rade neboli preukázané, a táto vzala svoj návrh v priebehu konania spať. Už aj v súvislosti s tým, že navrhovateľka v 1) rade v čase podania návrhu už bola manželkou iného muža, R. M., s ktorým uzavrela manželstvo dňa 6. 11. 2001, po predchádzajúcej osemmesačnej známosti, svedčia o tom, že navrhovateľka v 1) rade po smrti svojho prvého manžela žila normálnym rodinným životom s iným mužom po tom, čo si jej prvý manžel, nebohý Ľ. Š. siahol na svoj vlastný život sám. Je pravdou, že pracovník odporcu v tomto prípade por. Mgr. M. F. sa dopustil nedbanlivostného konania tým, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, ktorá skutočnosť by však podľa názoru súdu zakladala zodpovednosť odporcu

- štátu za jeho nesprávny úradný postup v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb., čo však nebolo predmetom tohoto konania.

Navrhovateľka v 1) rade podala svoj návrh dňa 9. 8. 2002, pričom dňa 6. 11. 2001 uzavrela manželstvo s iným mužom, s ktorým už nežije....

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že mal. navrhovateľka v 2) rade bola dcérou neb. Ľ. Š., ktorého vzhľadom na svoj vek nepoznala, keďže v čase jeho smrti mala necelých 10 mesiacov, nevyrastala s ním, a teda nie je možné konštatovať, že by utrpela citovú ujmu, ktorú by si bola schopná vzhľadom na svoj vek schopná uvedomovať, dokonca vypočutí svedkovia potvrdili, že o mal. navrhovateľku v 2) rade sa starala jej stará matka. Aj z výsledkov doplneného dokazovania vyplýva, že Ľ. Š. si spôsobil svoju smrť sám. O jeho samovražedných sklonoch vypovedala aj svedkyňa A. Š....

Súd sa zaoberal námietkami odporcu, pokiaľ ide o vadu pasívnej legitimácie na jeho strane. Súd zistil, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove bolo zriadené dňom 1. januára 1997 ako rozpočtová organizácia Ministerstva vnútra SR. Podľa § 21 ods. 3 zák. č. 303/95   Zb.   a § 21 ods.   4 zák.   č. 523/04 Zb.,   rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie   odo   dňa   svojho   zriadenia   môžu   vo   vlastnom   mene   nadobúdať   práva a zaväzovať sa. Okresné riaditeľstvo PZ Poprad, v obvode ktorého došlo k prejednávanému skutku,   je   organizačne   začlenené   pod   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   Prešov. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Prešov je teda samostatnou právnickou osobou, má aktívnu, aj pasívnu legitimáciu konať v súdnych sporoch, nie je však legitimované konať za Slovenskú republiku. Slovenská republika teda nemôže byť zastúpená, pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu odporcu, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Prešov. Súd teda návrh navrhovateľky   v   2)   rade   zamietol   aj   pre   vady   pasívnej   legitimácie   na   strane   odporcu v tomto spore.

Odporca   vzniesol   aj   námietku premlčania; nemajetkovej   ujmy,   ktorú si uplatnila navrhovateľka v 2)rade.

Žaloba na zaplatenie takejto náhrady môže byť úspešná len za predpokladu, že sú splnené   podmienky   pre   vyhovenie   žaloby   na   poskytnutie   primeraného   morálneho zadosťučinenia, ktoré sa však javí nepostačujúcim a navrhovateľ musí preukázať, že došlo k reálnemu zníženiu vážnosti v spoločnosti a dôstojnosti toho koho sa konanie na ochranu osobnosti týka, a to dokonca v značnej miere, § 13 ods. 2 a 3 O. z.. Takáto náhrada má jednorazový charakter a predstavuje definitívnu výšku peňažného zadosťučinenia.... Súd   dospel   k záveru,   že   v   prípade   navrhovateľky   v 2)   rade,   ktorá   sa   domáhala zadosťučinenia   v   peniazoch,   došlo   k   premlčaniu   jej   nároku,   pretože   nebol   uplatnený v trojročnej premlčacej dobe. Táto náhrada podlieha premlčaciu ako každé iné majetkové právo v trojročnej premlčacej dobe, ktorá sa počíta od doby, keď toto právo mohlo byť uplatnené po prvý krát.

Ľ. Š. zomrel dňa 17. 8. 1999. Do 17. 8. 2002 prebiehala teda trojročná premlčacia lehota,   pričom   mal.   navrhovateľka   v   2)   rade   si   uplatnila   finančnú   náhradu   z titulu nemajetkovej ujmy dňa 11. 4. 2005, č. l. 142, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, z ktorých dôvodov sa odporca úspešne dovolával premlčania jej nároku v tomto konaní, čo je ďalším dôvodom pre zamietnutie návrhu, ako aj z dôvodov, že neboli preukázané ani po doplnenom dokazovaní také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že tu došlo do zásahu práv na súkromie mal. navrhovateľky v 2) rade v dôsledku smrti jej blízkej osoby. Súd nezistil, vzhľadom na špecifickú situáciu v danej veci, že štát v tomto prípade spôsobil navrhovateľke v 2) rade traumu smrťou jej otca.

Na   základe   týchto   skutočností   súd   návrh   navrhovateľky   v   2)   rade   opätovne zamietol.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že prvostupňový súd vychádzal pri posúdení otázky pasívnej legitimácie odporcu, ďalej pri premlčaní   nároku   sťažovateľky,   ako   aj   pri   ochrane   osobnosti   Ľ.   Š.   a sťažovateľky   z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský   súd rozsudkom   č.   k. 8 Co 126/2007-242 z 20. septembra 2007 potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol, a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi sťažovateľkou a odporcom.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutom výroku, ktorým súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších právnych   predpisov   (ďalej   len   O.   s.   p.)   a   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   vecne správne....

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobkyňa v tejto veci v žalobe žiada uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť mal. K. Š. nemajetkovú ujmu z titulu ochrany osobnosti zomrelého Ľ. Š. vo výške 600 000,- Sk a z titulu ochrany osobnosti mal. K. Š. nemajetkovú ujmu vo výške 150 000,- Sk. Aktívnu legitimáciu žalobkyňa mal. K. Š. na podanie návrhu na ochranu osobnosti zomrelého Ľ. Š. vyvodzuje z ust. § 15 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého   po   smrti   fyzickej   osoby   patrí   uplatňovať   právo   na   ochranu   jeho   osobnosti manželovi a deťom.

Aj po zmene žaloby zostali žalobné tvrdenia nezmenené, o čom svedčí aj vyjadrenie žalobkyne v písomnom podaní zo dňa 6. 3. 2006, že žalobkyňa v 1. rade M. M. sa rozhodla vziať svoj návrh v celom rozsahu späť a prenechať právo na uplatnenie práva na ochranu osobnosti Ľ. Š. svojej dcére K. Š.

Žalobkyňa žiadala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej nemajetkovú ujmu... Odvolací   súd   zvýrazňuje   tú   skutočnosť,   že   smrťou   osoby,   do   práv   ktorej   sa neoprávnene zasiahlo,   vzniká   originálne   právo   na jej ochranu,   a to   osobám   uvedeným v § 15   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   však   na   tieto   osoby neprechádza právo na peňažnú satisfakciu, keďže toto právo bolo viazané len na postihnutú osobu, na ktorú bolo obmedzené aj plnenie z titulu peňažnej satisfakcie. Smrťou tejto osoby toto právo zaniklo.

Ak teda súd prvého stupňa žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala toho, aby súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mal. K. Š. nemajetkovú ujmu z titulu ochrany   osobnosti   zomrelého   Ľ.   Š.   vo   výške   600   000,-   Sk,   zamietol,   jeho   rozhodnutie vyznieva ako vecne správne.

Čo sa týka možnosti pozostalých domáhať sa náhrady citovej ujmy, k tomu treba uviesť, že za určitých podmienok zásahom do práva na ochranu súkromia fyzickej osoby treba považovať aj zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej rodinnej väzby usmrtením iného člena rodiny.

Podľa názoru odvolacieho súdu však o zásah do súkromia pozostalej osoby nepôjde v tom prípade, pokiaľ fyzická osoba ujmu pozostalej osoby spôsobila vlastným konaním. Podľa skutkového zistenia súdu prvého stupňa Ľ. Š. si siahol na svoj život sám a to tak, že por. M. F. vytiahol zbraň z puzdra, strelil si do brucha, sám si spôsobil zranenia, ktorým dňa 17. 8. 1999 podľahol.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   vo   výroku,   ktorým   súd   žalobu zamietol   a   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   medzi   žalobkyňou   v   2.   rade a žalovaným.

Čo   sa   týka   odvolacích   námietok   žalobkyne   o   pasívnej   legitimácie   odporcu,   či o premlčaní nároku mal. K. M., odvolací súd sa s nimi stotožňuje, avšak napriek tejto skutočnosti nemajú vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.“

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľky týkajúca sa odôvodnenia jej tvrdení o pochybeniach krajského súdu, ktoré mali spôsobiť porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, uvedená v sťažnosti je v podstate totožná s argumentáciou prezentovanou   sťažovateľkou   v jej   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   z 31.   mája 2006.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorým reagoval na jednotlivé body argumentácie sťažovateľky uvedené v jej odvolaní konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostačujúcim spôsobom, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné   a reagovalo   na   námietky   sťažovateľky.   Postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za svojvoľný alebo za zjavne arbitrárny.

Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   spĺňa kritériá   ústavného   rozhodnutia   a   je   aj   náležite   odôvodnený.   Ústavný   súd   si   neosvojil argumentáciu sťažovateľky o porušení označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľky,   ešte   neznamená,   že   došlo   aj   k porušeniu   uvedených   práv.   Je nepochybné, že odvolací   súd   vzal   do   úvahy   argumenty   sťažovateľky   uplatnené   nielen   v rámci prvostupňového konania, ale aj v rámci odvolacieho konania a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 8 Co 126/2007 z 20. septembra 2007.

Ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Do   skutkových a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ako   už   bolo   uvedené,   môže   zasiahnuť   jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského súdu   nezistil,   keďže   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické,   a preto aj legitímne.

Treba   ešte   zdôrazniť,   že   úloha   ústavného   súdu   v danom   prípade   nespočívala v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení ďalších zákonných podmienok. Úloha ústavného súdu spočívala v posúdení zlučiteľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s označenými článkami ústavy a dohovoru. V danom prípade   ústavný   súd   nezistil   zo strany   krajského   súdu   takú   interpretáciu   a aplikáciu príslušných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   ani   iné   procesné   vady,   ktoré   by závažným spôsobom mohli ovplyvniť proces dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu.

Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľky,   že   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá dostatočné odôvodnenie a je nepreskúmateľné, naopak zastáva   názor,   že   z predmetného   rozhodnutia   je   zrejmé,   ktoré   dôkazy   mal   krajský   súd za preukázané a ako sa ich hodnotenie premietlo do jeho právnych záverov.

S prihliadnutím na spôsob a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 2, čl. 3 a čl. 8 dohovoruSťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom namietala aj porušenie označených základných   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu. Ústavný   súd   v   tejto súvislosti pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 273/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 2, čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). O prípadnom   porušení   základných   práv   podľa   označených   článkov ústavy   a práv podľa označených článkov dohovoru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv   alebo ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ústavy.

V okolnostiach danej veci preto ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o namietané porušenie   uvedených   práv   sťažovateľky,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou považoval   aj   túto   časť   sťažnosti   za   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   k porušeniu ústavnoprávnych princípov označeným rozsudkom krajského súdu nedošlo, a teda v danom prípade   nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému   porušeniu   označených   hmotných   práv sťažovateľky garantovaných ústavou a dohovorom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti, ktorá smerovala k vysloveniu porušenia základných práv sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho práva na účinný opravný prostriedok zaručeného   v čl.   13   dohovoru.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd v konal   a rozhodol   v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   procesno-právneho   predpisu upravujúceho postup v občianskoprávnom konaní, od ktorých sa všeobecný súd žiadnym spôsobom neodchýlil. Krajský súd teda neodoprel sťažovateľke právo na účinný opravný prostriedok,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím na výrok tohto rozhodnutia už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008