SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 405/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného
, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenompod sp. zn. 21 CoKR 3/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2012a jeho uznesením zo 16. mája 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.21 CoKR 3/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2012 a jeho uznesením zo 16. mája 2013 (ďalejaj „napadnuté uznesenie“).
V sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že 26. mája 2005 uzatvoril s obchodnouspoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „ ⬛⬛⬛⬛ “), ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžičkavo výške 5 880 320 Sk s 34 % úrokom, so splatnosťou do 5. júla 2006. Zmluvné stranyuzavreli 5. júla 2006 dodatok k zmluve o pôžičke, ktorým predĺžili dobu splatnostido 31. júla 2006 a do 5. novembra 2006. Dňa 5. novembra 2006 uzavreli zmluvné stranydohodu o urovnaní a 6. februára 2008 ⬛⬛⬛⬛ uznal svoj dlh voči sťažovateľovivyplývajúci zo zmluvy o pôžičke.
Dňa 30. mája 2005 uzatvoril ⬛⬛⬛⬛ ako zhotoviteľ zmluvu o dieloso sťažovateľom ako objednávateľom, ktorej predmetom bola výstavba štyroch radovýchrodinných domov na kľúč v obci. Sťažovateľ 3. mája 2010 odstúpil od zmluvyo dielo z dôvodu nedodržania termínu dodania diela. ⬛⬛⬛⬛ faktúrou z 3. júna2010 uplatnil voči sťažovateľovi pohľadávku vo výške 435 513,94 € za práce vykonanépodľa zmluvy o dielo do okamihu odstúpenia.
Sťažovateľ a ⬛⬛⬛⬛ uzavreli 6. februára 2008 dohodu podľa § 262Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa ich vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o pôžičkea zmluvy o dielo budú riadiť režimom Obchodného zákonníka.
Dňa 7. júna 2010 si sťažovateľ svoju pohľadávku vo výške 486 015,33 € zo zmluvyo pôžičke započítal voči pohľadávke ⬛⬛⬛⬛ vo výške 435 519,94 € zo zmluvyo dielo. Na základe tohto započítania pohľadávka ⬛⬛⬛⬛ zanikla a z pohľadávkysťažovateľa zostala prevyšujúca časť vo výške 50 495,39 €.
Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 K 10/2010z 18. júna 2010 bol vyhlásený konkurz na majetok ⬛⬛⬛⬛ Sťažovateľ si v rámcikonkurzu prihlásil pohľadávku vo výške 50 495,39 €.
Správca konkurznej podstaty 7. septembra 2010 poprel pohľadávku sťažovateľavo výške 50 495,39 € z dôvodu jej premlčania a doplnil súpis oddelenej podstaty o novúsúpisnú zložku majetku – pohľadávku vo výške 435 519,39 € voči sťažovateľoviako dlžníkovi.
Na základe žaloby o určenie popretej pohľadávky rozhodol okresný súd rozsudkomsp. zn. 25 Cbi 16/2010 z 24. októbra 2012, ktorým určil pohľadávku sťažovateľa vo výške50 495,39 € za zistenú.
Sťažovateľ podal tiež vylučovaciu žalobu podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z.o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), ktorou sa domáhal vylúčenia pohľadávky ⬛⬛⬛⬛ zo súpisu majetku z dôvodu jej zániku započítaním.
O vylučovacej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cbi 15/2010z 29. februára 2012 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku,v ktorom okresný súd okrem iného uviedol právny názor, podľa ktorého vylučovaciu žalobu„je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patrí jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom“.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom z 29. februára 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresnéhosúdu.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Právny poriadok Slovenskej republiky explicitne nepozná tip konania, ktorým by sa osoba nesprávne označená za dlžníka v rámci konkurzu, mohla brániť voči takému konaniu, ktoré je plne spôsobilé zasiahnuť do jej osobnostných a vlastníckych práv a zároveň ju (ako aj jej právnych nástupcov) vystaviť značnej právnej neistote, že niekedy v budúcnosti mohla byť voči nim takáto pohľadávka vymáhaná súdnou cestou. Jediným spôsobilým typom konania, ktorý v danom prípade prichádza do úvahy je vylučovacia žaloba podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. ... Spôsob, akým sa všeobecné súdy vysporiadali so žalobou sťažovateľa, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv, preukazuje z ich strany mimoriadny formalizmus, ktorým zároveň vedome odňali sťažovateľovi právo na súdnu a inú ochranu, keď konštatovali, že svoje právo si môže úspešne uplatniť len v inom konaní, ktoré však musí iniciovať výhradne protistrana.
Uvedené je o to závažnejšie, že sťažovateľ figuruje ako dlžník vo verejne dostupných zdrojoch, akými sú napríklad Obchodný vestník, resp. internetové vyhľadávanie. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je podnikateľom, jeho spájanie s nie malým dlhom voči inej spoločnosti má negatívne dopady na jeho kredibilitu a podnikateľské aktivity.
Je nesporné, že vylučovacia žaloba podľa § 78 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa využíva predovšetkým pri vylúčení majetku, ktorý bol zapísaný do súpisu, ale patrí inej osobe. Odsek 3 § 78 však nemožno vykladať izolovane od predchádzajúcich odsekov, ktoré sa rovnako týkajú vylučovacej žaloby.
V danom prípade, tieto pochybnosti jednoznačne svedčia v prospech sťažovateľa, ktorý svojim jednostranným úkonom a v rámci dispozície so svojim majetkom započítal svoju pohľadávku voči pohľadávke ⬛⬛⬛⬛ čím zanikla. Vzhľadom na omisívny postup správcu bol sťažovateľ nútený uplatniť svoje právo na súde.
Absentuje akýkoľvek právny základ, aby všeobecné súdy označovali za sporný len ten majetok, pri ktorom existuje nejaká pochybnosť o oprávnenom subjekte, bez ohľadu na možnú spornosť jeho samotnej existencie. Majetok je potrebné považovať za sporný vždy vtedy, ak (i) nie je zrejmý oprávnený subjekt alebo (ii) nie je zrejmý jeho predmet. Zužujúci výklad všeobecných súdov označujúci za sporný majetok len ten, kde nie je zrejmý oprávnený subjekt nemá zákonnú oporu a zároveň je v rozpore s akýmkoľvek legitímnym cieľom.
Všeobecné súdy na všetkých stupňoch sa odmietli meritórne zaoberať návrhom sťažovateľa s tým, že vylučovacia žaloba nie je právny prostriedkom, ktorý by bol spôsobilý zabezpečiť sťažovateľovi sledovaný cieľ, pretože konanie v ktorom môže sťažovateľ uplatniť svoje právo je len možné budúce konania iniciované výhradne protistranou...
Svojim formalistickým výkladom všeobecné súdy nerešpektovali samotný účel vylučovacej žaloby, ktorý spočíva v tom, že správcom vyhotovený súpis majetku možno meniť aj bez jeho súhlasu a to jeho oklieštením, v konaní o vylúčenie pohľadávky, prípadne doplnením, v konaní o určenie popretej pohľadávky. Tento formalizmus všeobecných súdov je o to podstatnejší, že ním vedome odňali sťažovateľovi jediný reálny prostriedok ochrany jeho práv, ktorý mal k dispozícii...“
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:
„Tým, že sťažovateľ rozhodol o zániku svojej pohľadávky započítaním zároveň rozhodol o tom, že spoločne s tým zanikne aj jeho dlh, čím nebude ohrozené jeho ďalšie užívanie majetku prípadným možným vymáhaním tohto dlhu v budúcnosti. Vzájomnosť pohľadávok ako nevyhnutný predpoklad pre započítanie spôsobuje, že právne následky pri oboch pohľadávkach nastávajú súčasne. Tým, že sťažovateľ svojim konaním spôsobil zánik svojej pohľadávky a zároveň všeobecné súdy mu odmietli poskytnúť ochranu pred účinkami zániku jeho dlhu, reálne dochádza k ohrozeniu práva sťažovateľa ďalej pokojne užívať svoj majetok.“
Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza:„Okresný súd, krajský súd, ako ani najvyšší súd nerešpektovali ústavné záruky prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane, ako ich stabilne judikuje ústavný súd, pretože:
- odňali právo sťažovateľa na prístup k súdu a to bez akéhokoľvek legitímneho cieľa,
- odkázali sťažovateľa na neisté budúce konanie, iniciovanie ktorého však nie je v jeho dispozícii, a
- ignorovali argument sťažovateľa o zániku pohľadávky z dôvodu započítania. Sťažovateľ v dôsledku napadnutého rozhodnutia zostal bez akejkoľvek súdnej ochrany svojich majetkových a osobnostných práv, pretože všeobecné súdy sa odmietli vôbec zaoberať možnosťou vylúčiť pohľadávku ⬛⬛⬛⬛ zo súpisu majetku z dôvodu jej zániku (neexistencie). Sťažovateľ bol týmto zbavený práva na prístup k súdu a ochranu svojich majetkových a osobnostných práv a to napriek tomu, že v súdnom konaní preukázal existenciu jednostranného započítania pohľadávok. Pre sťažovateľa tak jediným prostriedkom ochrany jeho práv zostáva ústavný súd.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu..., uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. 2 Obdo 67/2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. 2 Obdo 67/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu... rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. septembra 2012, sp. zn. 21 CoKR 3/2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
... Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. septembra 2012, sp. zn. 21 CoKR 3/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.... Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveňvymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čohosa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označilza porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Vychádzajúc z petitu sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právnehozástupcu, je jej predmetom namietané porušenie práv sťažovateľa označených v sťažnostinapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdua konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadnépodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď tokonkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolacísúd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdunemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkomz 25. septembra 2012 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokoluz hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 25. septembra2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, poukázal na § 212 ods. 1a tiež na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a uviedol:
„Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že návrh na vylúčenie pohľadávky zo súpisu majetku z dôvodu nepreukázania zo strany žalobcu, že mu táto pohľadávka patrí nie je dôvodný je správny.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací sud uvádza, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže dlžník poukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Existenciu pohľadávky zapísanej do súpisu dlžník - žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že ju započítal voči svojej pohľadávke. Skutočnosť, že Žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom pohľadávky ale znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušeniav sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu) preskúmalaj rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 Cbi 15/2010 z 29. februára 2012, ktorým tentozamietol vo vymedzenej časti žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal vylúčenia predmetnejpohľadávky zo súpisu oddelenej podstaty ⬛⬛⬛⬛ Okresný súd v odôvodnenípoukázal na obsah vykonaného dokazovania a následne uviedol svoj právny záver, podľaktorého návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vylúčenia pohľadávky vo výške 435 519,94 €zo súpisu oddelenej podstaty z dôvodu, že pohľadávka v tejto výške zanikla započítaníms pohľadávkou ⬛⬛⬛⬛ vo výške 486 015,33 €, nie je dôvodný. Tento právny závernásledne takto odôvodnil:
„Súčasťou konkurznej podstaty sú pravidelne aj pohľadávky, ktoré má úpadca v právnej pozícii veriteľa voči svojim dlžníkom. Tieto pohľadávky je správca povinný vymáhať, alebo ich môže speňažiť formou odplatného uspokojenia pohľadávok. Správca konal s odbornou starostlivosťou, keď zahrnul aj predmetnú pohľadávku úpadcu voči žalobcovi. Priložené písomné doklady, ako i vyjadrenie žalobcu na pojednávanie, totiž vzbudzujú potrebu ich dôsledného preskúmania pre určenie ich platnosti, či už vcelku alebo v častiach. V tomto konaní však nebolo potrebné skúmať platnosť či neplatnosť priložených dokladov, nakoľko toto bude predmetom iného konania, napr. konania o popretie pohľadávky alebo v ďalších konaniach, ktoré môžu vzniknúť po skončení tohto konania v prípade vymáhania prípadne speňaženia tejto pohľadávky, keďže podľa § 78 ods. 5 ZKR správca nemôže majetok speňažiť, kým sa o majetku vedie na súde konanie o jeho vylúčenie zo súpisu. Taktiež žiadny z účastníkov konania nenavrhol vykonať dokazovanie k týmto otázkam napriek poučeniu, že sú povinní tak urobiť do skončenia prvého pojednávania. Žaloba, v ktorej žalobca namieta existenciu dlhu, ktorý má voči úpadcovi, ktorý je v tomto prípade v pozícii veriteľa, nemôže byť úspešná. Žalobca môže byť vo vylučovacom konaní úspešný len vtedy, ak preukáže, že mu patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu. Vylučovaciu žalobu je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patri jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom. K takej situácii by mohlo dôjsť vtedy, ak by napr. úpadca pred vyhlásením konkurzu postúpil spornú pohľadávku a neuviedol by toto v účtovnej evidencii, v dôsledku čoho by správca zapísal pohľadávku, ktorá patrí tretej osobe, do súpisu ako pohľadávku, ktorá patri úpadcovi.
Žalobca teda s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 78 ods. 3 ZKR vôbec nepreukázal, že by mu patrilo právo vylučujúce zapísanie pohľadávky vo výške 435.519,94 eur do súpisu.
Ako už bolo uvedené žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nepreukázal, že by bol veriteľom pohľadávky namiesto úpadcu, a preto súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012.Sťažovateľ namieta, že krajský súd v spojení s okresným súdom mu odmietli v dôsledkupoužitého právneho výkladu poskytnúť súdnu ochranu. Tvrdí, že konajúce súdy uplatniliformalistický výklad § 78 zákona o konkurze, ktorý nerešpektuje účel vylučovacej žaloby.Namieta, že je arbitrárny ten právny záver konajúcich súdov, že sťažovateľ ako dlžníknemôže úspešne použiť v konkurznom konaní vylučovaciu žalobu ako právny nástroj. Svojuargumentáciu o zániku pohľadávky započítaním takto môže uplatniť až v inom konaní,v ktorom dlžník alebo správca konkurznej podstaty pristúpia k priamemu vymáhaniupohľadávky.
Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu jezaložený na právnom názore, že vylučovaciu žalobu podľa § 78 zákona o konkurze nemôžeuplatniť dlžník pohľadávky, ktorý tvrdí, že pohľadávka zanikla. V takomto prípade podľakonajúcich súdov nie je potrebné skúmať argumentáciu žalobcu – dlžníka o neexistenciipohľadávky. Relevantné je výlučne to, či žalobca v žalobe tvrdí, že on je veriteľompohľadávky, ktorá takto nemala byť zaradená do súpisu majetku úpadcu, a preto uplatňujejej vylúčenie zo súpisu. Ústavný súd považuje uvedený výklad § 78 zákona o konkurzeza jeden z možných výkladov, nie je v rozpore so zmyslom a účelom uvedeného zákonnéhoustanovenia, nemožno ho preto považovať za arbitrárny.
Uvedený právny výklad § 78 zákona o konkurze korešponduje aj s rozhodovacoučinnosťou najvyššieho súdu. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Obo 90/2007 z 30. júla 2008uviedol, že z „vylúčenia vecí sú vylúčené tie veci, ktoré aj po vyhlásení konkurzu zostávajúvo vlastníctve úpadcu. Osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,musí preukázať nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právovylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej, t. j. že vec je v jeho vlastníctve,spoluvlastníctve alebo držbe. Nemožno sa úspešne domáhať vylúčenia veci, ktoráaj po vyhlásení konkurzu zostáva vo vlastníctve úpadcu.“. Obdobne z rozsudku najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Obo 64/2000 z 22. júna 2000 vyplýva, že ak bol na majetok objednávateľavyhlásený konkurz, zhotoviteľ sa nemôže úspešne domáhať proti správcovi konkurznejpodstaty vylúčenia veci, ktorá bola predmetom údržby, opravy alebo úpravy z konkurznejpodstaty úpadcu, pretože vlastníkom veci je úpadca.
Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným súdom svoje právnezávery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenienapadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu ako súduprvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku krajského súdu, ktorýmtento potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosťporušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebopráva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojenís čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súduz 25. septembra 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súduv spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôlipri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 78zákona o konkurze krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom akosúdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. mája 2013
Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 odmietol dovolaniesťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolaniapodľa § 238 OSP, pričom uviedol:
„V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok, (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.“
Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:„S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral na otázku, či dovolateľovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Podstatná časť dovolacích námietok žalobcu spočíva v odkazoch na prípady, podľa ktorých argumenty súdov pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania. Z uvedeného je preto zrejmé, že podľa dovolateľa odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, resp. nedostatočné.“
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na požiadavky na riadne odôvodnenierozhodnutí súdov, ktoré vyplývajú z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a taktiežna relevantné právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Následneuviedol svoje právne závery:
„Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 29. 02. 2012 č. k. 25 Cbi/15/2010-84, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol, nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže podľa odvolacieho súdu dlžník poukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Odvolací súd ďalej uviedol, že existenciu pohľadávky zapísanej do súpisu dlžník – žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že ju započítal voči svojej pohľadávke. Skutočnosť, že žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom pohľadávky, ale podľa odvolacieho súdu znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu.
Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).“
V odôvodnení najvyšší súd poukázal tiež na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa,podľa ktorej krajský súd v spojení s okresným súdom prerokúvanú vec nesprávne právneposúdili. K tejto skutočnosti najvyšší súd uviedol:
„Dovolací súd ďalej uvádza, že žalobca podané dovolanie odôvodnil s poukazom na tvrdenie, že súd prvého stupňa a odvolací súd v danom prípade nesprávne vec právne posúdili. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci...
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Námietka dovolateľa, týkajúca sa aktívnej legitimácie a práva pokojne užívať svoj majetok, z pohľadu osoby dotknutej, je otázkou právneho posúdenia, čo v súvislosti s vyššie uvedeným, nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že nakoľko prípustnosť dovolaniu v danom prípade nemožno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) vady uvedené v ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolupostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. mája 2013.Vo svojej argumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohtouznesenia. Argumentácia sťažovateľa sa všeobecne týka výkladu a aplikácie § 78 zákonao konkurze konajúcimi súdmi a toho, že v dôsledku prijatého právneho výkladu, podľaktorého vylučovaciu žalobu nemôže v konkurznom konaní úspešne uplatniť ten, kto jedlžníkom pohľadávky, sa konajúce súdy nezaoberali tvrdením sťažovateľa o zánikupohľadávky započítaním. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti takú argumentáciu, ktoráby priamo namietala arbitrárnosť právnych záverov najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,prípadne zjavnú neodôvodnenosť jeho uznesenia zo 16. mája 2013.
Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenienajvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu z tých hľadísk, ktoré vyplývajúzo sťažnosti sťažovateľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,že najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 238 OSP.Vzhľadom na obsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľovimožnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP predovšetkým tým, ako okresnýsúd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutéhorozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu dáva odpovedena všetky relevantné skutkové a právne otázky a spĺňa tak zákonné parametre odôvodneniapodľa § 157 ods. 2 OSP. Poukázal tiež na možnosť odvolacieho súdu vyhotoviť na základe §219 ods. 1 a 2 OSP zjednodušené odvolanie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia. Rovnakotak uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá samo osebe prípustnosťdovolania a nemôže konštituovať dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Uvedenéprávne závery nemožno podľa ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavneneodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačujesvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušeniezákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenianajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenostinezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby lenna jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadkunajvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015