SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 405/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného

, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenompod   sp.   zn.   21   CoKR   3/2012   a   jeho   rozsudkom   z   25.   septembra   2012   a   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 67/2012a jeho uznesením zo 16. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.21 CoKR 3/2012 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   2   Obdo   67/2012   a   jeho   uznesením   zo   16.   mája   2013   (ďalejaj „napadnuté uznesenie“).

V sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že 26. mája 2005 uzatvoril s obchodnouspoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „ ⬛⬛⬛⬛ “), ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžičkavo výške 5 880 320 Sk s 34 % úrokom, so splatnosťou do 5. júla 2006. Zmluvné stranyuzavreli   5.   júla   2006   dodatok   k   zmluve   o   pôžičke,   ktorým   predĺžili   dobu   splatnostido 31. júla 2006 a do 5. novembra 2006. Dňa 5. novembra 2006 uzavreli zmluvné stranydohodu o urovnaní a 6. februára 2008 ⬛⬛⬛⬛ uznal svoj dlh voči sťažovateľovivyplývajúci zo zmluvy o pôžičke.

Dňa   30. mája 2005   uzatvoril ⬛⬛⬛⬛ ako   zhotoviteľ   zmluvu   o   dieloso sťažovateľom ako objednávateľom, ktorej predmetom bola výstavba štyroch radovýchrodinných domov na kľúč v obci. Sťažovateľ 3. mája 2010 odstúpil od zmluvyo dielo z dôvodu nedodržania termínu dodania diela. ⬛⬛⬛⬛ faktúrou z 3. júna2010 uplatnil voči sťažovateľovi pohľadávku vo výške 435 513,94 € za práce vykonanépodľa zmluvy o dielo do okamihu odstúpenia.

Sťažovateľ   a ⬛⬛⬛⬛ uzavreli   6.   februára   2008   dohodu   podľa   §   262Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorej   sa   ich   vzťahy   vyplývajúce   zo zmluvy   o   pôžičkea zmluvy o dielo budú riadiť režimom Obchodného zákonníka.

Dňa 7. júna 2010 si sťažovateľ svoju pohľadávku vo výške 486 015,33 € zo zmluvyo pôžičke započítal voči pohľadávke ⬛⬛⬛⬛ vo výške 435 519,94 € zo zmluvyo dielo. Na základe tohto započítania pohľadávka ⬛⬛⬛⬛ zanikla a z pohľadávkysťažovateľa zostala prevyšujúca časť vo výške 50 495,39 €.

Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 K 10/2010z 18. júna 2010 bol vyhlásený konkurz na majetok ⬛⬛⬛⬛ Sťažovateľ si v rámcikonkurzu prihlásil pohľadávku vo výške 50 495,39 €.

Správca   konkurznej   podstaty   7.   septembra   2010   poprel   pohľadávku   sťažovateľavo výške 50 495,39 € z dôvodu jej premlčania a doplnil súpis oddelenej podstaty o novúsúpisnú   zložku   majetku   –   pohľadávku   vo   výške   435   519,39   €   voči   sťažovateľoviako dlžníkovi.

Na základe žaloby o určenie popretej pohľadávky rozhodol okresný súd rozsudkomsp. zn. 25 Cbi 16/2010 z 24. októbra 2012, ktorým určil pohľadávku sťažovateľa vo výške50 495,39 € za zistenú.

Sťažovateľ   podal   tiež   vylučovaciu   žalobu   podľa   §   78   zákona   č.   7/2005   Z.   z.o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“),   ktorou   sa   domáhal   vylúčenia   pohľadávky ⬛⬛⬛⬛ zo súpisu majetku z dôvodu jej zániku započítaním.

O   vylučovacej   žalobe   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   25   Cbi   15/2010z 29. februára 2012 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku,v ktorom okresný súd okrem iného uviedol právny názor, podľa ktorého vylučovaciu žalobu„je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patrí jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom z 29. februára 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresnéhosúdu.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodolnajvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. mája 2013 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Právny poriadok Slovenskej republiky explicitne nepozná tip konania, ktorým by sa osoba nesprávne označená za dlžníka v rámci konkurzu, mohla brániť voči takému konaniu, ktoré   je   plne   spôsobilé   zasiahnuť   do   jej   osobnostných   a   vlastníckych   práv   a   zároveň ju (ako aj jej právnych nástupcov) vystaviť značnej právnej neistote, že niekedy v budúcnosti mohla byť voči nim takáto pohľadávka vymáhaná súdnou cestou. Jediným spôsobilým typom konania, ktorý v danom prípade prichádza do úvahy je vylučovacia žaloba podľa § 78 zákona   č.   7/2005   Z.   z.  ...   Spôsob,   akým   sa   všeobecné   súdy   vysporiadali   so   žalobou sťažovateľa, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv, preukazuje z ich strany mimoriadny formalizmus, ktorým zároveň vedome odňali sťažovateľovi právo na súdnu a inú ochranu, keď konštatovali, že svoje právo si môže úspešne uplatniť len v inom konaní, ktoré však musí iniciovať výhradne protistrana.

Uvedené je o to závažnejšie, že sťažovateľ figuruje ako dlžník vo verejne dostupných zdrojoch, akými sú napríklad Obchodný vestník, resp. internetové vyhľadávanie. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je podnikateľom, jeho spájanie s nie malým dlhom voči inej spoločnosti má negatívne dopady na jeho kredibilitu a podnikateľské aktivity.

Je   nesporné,   že   vylučovacia   žaloba   podľa   §   78   ods.   3   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   sa   využíva   predovšetkým   pri   vylúčení   majetku,   ktorý   bol   zapísaný do súpisu,   ale   patrí   inej   osobe.   Odsek   3   §   78   však   nemožno   vykladať   izolovane od predchádzajúcich odsekov, ktoré sa rovnako týkajú vylučovacej žaloby.

V danom prípade, tieto pochybnosti jednoznačne svedčia v prospech sťažovateľa, ktorý svojim jednostranným úkonom a v rámci dispozície so svojim majetkom započítal svoju pohľadávku voči   pohľadávke ⬛⬛⬛⬛ čím zanikla. Vzhľadom   na omisívny postup správcu bol sťažovateľ nútený uplatniť svoje právo na súde.

Absentuje akýkoľvek právny základ, aby všeobecné súdy označovali za sporný len ten majetok,   pri   ktorom   existuje   nejaká   pochybnosť   o   oprávnenom   subjekte,   bez   ohľadu na možnú spornosť jeho samotnej existencie. Majetok je potrebné považovať za sporný vždy vtedy, ak (i) nie je zrejmý oprávnený subjekt alebo (ii) nie je zrejmý jeho predmet. Zužujúci výklad   všeobecných   súdov   označujúci   za   sporný   majetok   len   ten,   kde   nie   je   zrejmý oprávnený subjekt nemá zákonnú oporu a zároveň je v rozpore s akýmkoľvek legitímnym cieľom.

Všeobecné   súdy   na   všetkých   stupňoch   sa   odmietli   meritórne   zaoberať   návrhom sťažovateľa s tým, že vylučovacia žaloba nie je právny prostriedkom, ktorý by bol spôsobilý zabezpečiť sťažovateľovi sledovaný cieľ, pretože konanie v ktorom môže sťažovateľ uplatniť svoje právo je len možné budúce konania iniciované výhradne protistranou...

Svojim   formalistickým   výkladom   všeobecné   súdy   nerešpektovali   samotný   účel vylučovacej žaloby, ktorý spočíva v tom, že správcom vyhotovený súpis majetku možno meniť aj bez jeho súhlasu a to jeho oklieštením, v konaní o vylúčenie pohľadávky, prípadne doplnením, v konaní o určenie popretej pohľadávky. Tento formalizmus všeobecných súdov je o to podstatnejší, že ním vedome odňali sťažovateľovi jediný reálny prostriedok ochrany jeho práv, ktorý mal k dispozícii...“

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:

„Tým,   že   sťažovateľ   rozhodol   o   zániku   svojej   pohľadávky   započítaním   zároveň rozhodol o tom, že spoločne s tým zanikne aj jeho dlh, čím nebude ohrozené jeho ďalšie užívanie   majetku   prípadným   možným   vymáhaním   tohto   dlhu   v   budúcnosti.   Vzájomnosť pohľadávok ako nevyhnutný predpoklad pre započítanie spôsobuje, že právne následky pri oboch pohľadávkach nastávajú súčasne. Tým, že sťažovateľ svojim konaním spôsobil zánik   svojej   pohľadávky   a   zároveň   všeobecné   súdy   mu   odmietli   poskytnúť   ochranu pred účinkami   zániku   jeho   dlhu,   reálne   dochádza   k   ohrozeniu   práva   sťažovateľa   ďalej pokojne užívať svoj majetok.“

Na záver svojej argumentácie sťažovateľ uvádza:„Okresný   súd,   krajský   súd,   ako   ani   najvyšší   súd   nerešpektovali   ústavné   záruky prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane, ako ich stabilne judikuje ústavný súd, pretože:

- odňali právo sťažovateľa na prístup k súdu a to bez akéhokoľvek legitímneho cieľa,

- odkázali sťažovateľa na neisté budúce konanie, iniciovanie ktorého však nie je v jeho dispozícii, a

- ignorovali argument sťažovateľa o zániku pohľadávky z dôvodu započítania. Sťažovateľ v dôsledku napadnutého rozhodnutia zostal bez akejkoľvek súdnej ochrany svojich   majetkových   a   osobnostných   práv,   pretože   všeobecné   súdy   sa   odmietli   vôbec zaoberať možnosťou vylúčiť pohľadávku ⬛⬛⬛⬛ zo súpisu majetku z dôvodu jej zániku (neexistencie). Sťažovateľ bol týmto zbavený práva na prístup k súdu a ochranu svojich majetkových a osobnostných práv a to napriek tomu, že v súdnom konaní preukázal existenciu   jednostranného   započítania   pohľadávok.   Pre   sťažovateľa   tak   jediným prostriedkom ochrany jeho práv zostáva ústavný súd.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné   právo   sťažovateľa...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy   a   čl.   1   Protokolu...,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 16. mája 2013, sp. zn. 2 Obdo 67/2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2013, sp. zn. 2 Obdo 67/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Protokolu... rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. septembra 2012, sp. zn. 21 CoKR 3/2012 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

... Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   25.   septembra   2012,   sp.   zn. 21 CoKR 3/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.... Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trnave sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi...   náhradu   trov   právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveňvymedzí   rozsah   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čohosa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označilza   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05,   IV.   ÚS   287/2011). Vychádzajúc z petitu sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právnehozástupcu, je jej predmetom namietané porušenie práv sťažovateľa označených v sťažnostinapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdua konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a jeho   rozsudkom z 25. septembra 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   v   prípade   sťažovateľa   vychádzal   zo   svojej   judikatúry   (napr.   m.   m.I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadnépodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď tokonkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolacísúd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdunemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkomz 25.   septembra   2012   v   spojení   s čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokoluz hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 25. septembra2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej, poukázal na § 212 ods. 1a tiež na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a uviedol:

„Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné,   v   ktorom   sa   prvostupňový   súd   podrobne   zaoberal   všetkými   účastníkmi tvrdenými   skutočnosťami   a   vznesenými   námietkami,   tieto   správne   jednotlivo   i   v   ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že návrh   na   vylúčenie   pohľadávky   zo   súpisu   majetku   z   dôvodu   nepreukázania   zo   strany žalobcu, že mu táto pohľadávka patrí nie je dôvodný je správny.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací sud uvádza, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môže dlžník poukazovať až pri vymáhaní pohľadávky správcom. Existenciu pohľadávky zapísanej do   súpisu   dlžník   -   žalobca   ani   nespochybňuje,   iba   tvrdí,   že   ju   započítal   voči   svojej pohľadávke. Skutočnosť, že Žalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, že ona je veriteľom pohľadávky ale znamená, že sa vylučovacou žalobou žalobca nemôže domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktoré podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušeniav sťažnosti   označených   práv   relevantným   rozhodnutím   okresného   súdu)   preskúmalaj rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 25   Cbi 15/2010   z 29. februára   2012,   ktorým   tentozamietol vo vymedzenej časti žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal vylúčenia predmetnejpohľadávky   zo   súpisu   oddelenej   podstaty ⬛⬛⬛⬛ Okresný   súd   v   odôvodnenípoukázal na obsah vykonaného dokazovania a následne uviedol svoj právny záver, podľaktorého návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vylúčenia pohľadávky vo výške 435 519,94 €zo súpisu oddelenej podstaty z dôvodu, že pohľadávka v tejto výške zanikla započítaníms pohľadávkou ⬛⬛⬛⬛ vo výške 486 015,33 €, nie je dôvodný. Tento právny závernásledne takto odôvodnil:

„Súčasťou   konkurznej   podstaty   sú   pravidelne   aj   pohľadávky,   ktoré   má   úpadca v právnej   pozícii   veriteľa   voči   svojim   dlžníkom.   Tieto   pohľadávky   je   správca   povinný vymáhať, alebo ich môže speňažiť formou odplatného uspokojenia pohľadávok. Správca konal   s   odbornou   starostlivosťou,   keď   zahrnul   aj   predmetnú   pohľadávku   úpadcu   voči žalobcovi. Priložené písomné doklady, ako i vyjadrenie žalobcu na pojednávanie, totiž vzbudzujú potrebu ich dôsledného preskúmania pre určenie ich platnosti, či už vcelku alebo v častiach. V tomto konaní však nebolo potrebné skúmať platnosť či neplatnosť priložených dokladov,   nakoľko   toto   bude   predmetom   iného   konania,   napr.   konania   o   popretie pohľadávky alebo v ďalších konaniach, ktoré môžu vzniknúť po skončení tohto konania v prípade vymáhania prípadne speňaženia tejto pohľadávky, keďže podľa § 78 ods. 5 ZKR správca nemôže majetok speňažiť, kým sa o majetku vedie na súde konanie o jeho vylúčenie zo súpisu. Taktiež žiadny z účastníkov konania nenavrhol vykonať dokazovanie k týmto otázkam napriek poučeniu, že sú povinní tak urobiť do skončenia prvého pojednávania. Žaloba, v ktorej žalobca namieta existenciu dlhu, ktorý má voči úpadcovi, ktorý je v tomto prípade v pozícii veriteľa, nemôže byť úspešná. Žalobca môže byť vo vylučovacom konaní   úspešný   len   vtedy,   ak   preukáže,   že   mu   patrí   subjektívne   právo,   ktoré   vylučuje zapísanie majetku do súpisu. Vylučovaciu žalobu je možné podať len takou osobou, ktorá by tvrdila, že je veriteľom pohľadávky a teda pohľadávka patri jej a nie úpadcovi, nikdy však nie dlžníkom. K takej situácii by mohlo dôjsť vtedy, ak by napr. úpadca pred vyhlásením konkurzu postúpil spornú pohľadávku a neuviedol by toto v účtovnej evidencii, v dôsledku čoho by správca zapísal pohľadávku, ktorá patrí tretej osobe, do súpisu ako pohľadávku, ktorá patri úpadcovi.

Žalobca   teda   s   poukazom   na   vyššie   citované   ustanovenie   §   78   ods.   3   ZKR vôbec nepreukázal,   že   by   mu   patrilo   právo   vylučujúce   zapísanie   pohľadávky   vo   výške 435.519,94 eur do súpisu.

Ako   už   bolo   uvedené   žalobca,   ktorého   zaťažuje   dôkazné   bremeno,   nepreukázal, že by bol   veriteľom   pohľadávky   namiesto   úpadcu,   a   preto   súd   žalobu   žalobcu   v   celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. septembra 2012.Sťažovateľ namieta, že krajský súd v spojení s okresným súdom mu odmietli v dôsledkupoužitého právneho výkladu poskytnúť súdnu ochranu. Tvrdí, že konajúce súdy uplatniliformalistický výklad § 78 zákona o konkurze, ktorý nerešpektuje účel vylučovacej žaloby.Namieta, že je arbitrárny ten právny záver konajúcich súdov, že sťažovateľ ako dlžníknemôže úspešne použiť v konkurznom konaní vylučovaciu žalobu ako právny nástroj. Svojuargumentáciu o zániku pohľadávky započítaním takto môže uplatniť až v inom konaní,v ktorom   dlžník   alebo   správca   konkurznej   podstaty   pristúpia   k   priamemu   vymáhaniupohľadávky.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   jezaložený na právnom názore, že vylučovaciu žalobu podľa § 78 zákona o konkurze nemôžeuplatniť dlžník pohľadávky, ktorý tvrdí, že pohľadávka zanikla. V takomto prípade podľakonajúcich súdov nie je potrebné skúmať argumentáciu žalobcu – dlžníka o neexistenciipohľadávky.   Relevantné   je   výlučne   to,   či   žalobca   v   žalobe   tvrdí,   že   on   je   veriteľompohľadávky, ktorá takto nemala byť zaradená do súpisu majetku úpadcu, a preto uplatňujejej vylúčenie zo súpisu. Ústavný súd považuje uvedený výklad § 78 zákona o konkurzeza jeden z možných výkladov, nie je v rozpore so zmyslom a účelom uvedeného zákonnéhoustanovenia, nemožno ho preto považovať za arbitrárny.

Uvedený právny výklad § 78 zákona o konkurze korešponduje aj s rozhodovacoučinnosťou najvyššieho súdu. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Obo 90/2007 z 30. júla 2008uviedol, že z „vylúčenia vecí sú vylúčené tie veci, ktoré aj po vyhlásení konkurzu zostávajúvo vlastníctve úpadcu. Osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,musí   preukázať   nielen   to,   že   vec   nemala   byť   do   súpisu   zaradená,   ale   aj   to,   že   právovylučujúce   zaradenie   veci   do   podstaty   náleží   jej,   t.   j.   že   vec   je   v   jeho   vlastníctve,spoluvlastníctve   alebo   držbe.   Nemožno   sa   úspešne   domáhať   vylúčenia   veci,   ktoráaj po vyhlásení konkurzu zostáva vo vlastníctve úpadcu.“. Obdobne z rozsudku najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Obo 64/2000 z 22. júna 2000 vyplýva, že ak bol na majetok objednávateľavyhlásený   konkurz,   zhotoviteľ   sa   nemôže   úspešne   domáhať   proti   správcovi   konkurznejpodstaty vylúčenia veci, ktorá bola predmetom údržby, opravy alebo úpravy z konkurznejpodstaty úpadcu, pretože vlastníkom veci je úpadca.

Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným súdom svoje právnezávery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenienapadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu ako súduprvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku krajského súdu, ktorýmtento potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   v   spojení   s čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu   (I.   ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosťporušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebopráva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojenís čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súduz 25. septembra 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súduv spojení   s   právnym   názorom   okresného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesťk záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   anioprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôlipri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad § 78zákona o konkurze krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom akosúdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením zo 16. mája 2013

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zo   16.   mája   2013   odmietol   dovolaniesťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolaniapodľa § 238 OSP, pričom uviedol:

„V   zmysle   ust.   §   238   O.   s.   p.   platí,   že   dovolanie   proti   rozhodnutiu   vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok, (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho   súdu,   vysloveného   v   tejto   veci   (§   238   ods.   2   O.   s.   p.),   alebo   rozsudok potvrdzujúci   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   odvolací   súd   v   jeho   výroku   vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého   stupňa   vo   výroku   vyslovil   neplatnosť   zmluvnej   podmienky),   je   nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.“

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:„S   prihliadnutím   na   obsah   dovolania   sa   dovolací   súd   zameral   na   otázku, či dovolateľovi   nebola   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čo   zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Podstatná časť dovolacích námietok žalobcu spočíva v odkazoch na prípady, podľa ktorých   argumenty   súdov   pre   odmietnutie   argumentov   účastníka   konania   musia   byť zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka   konania.   Z   uvedeného   je   preto   zrejmé,   že   podľa   dovolateľa   odôvodnenie písomného   vyhotovenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľné,   resp. nedostatočné.“

Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   požiadavky   na   riadne   odôvodnenierozhodnutí súdov, ktoré vyplývajú z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a taktiežna relevantné právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Následneuviedol svoje právne závery:

„Preskúmaním veci dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   rozhodnutia   súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zo   dňa   29. 02. 2012 č. k. 25 Cbi/15/2010-84, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

S   odôvodnením   súdu   prvého   stupňa   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Odvolací   súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že vylučovacia žaloba dlžníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, že dlh dodatočne zanikol, nemôže byť úspešná. Ako skonštatoval i súd   prvého   stupňa,   na   tieto   skutkové   okolnosti   môže   podľa   odvolacieho   súdu   dlžník poukazovať   až   pri   vymáhaní   pohľadávky   správcom.   Odvolací   súd   ďalej   uviedol, že existenciu pohľadávky zapísanej do súpisu dlžník – žalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, že   ju   započítal   voči   svojej   pohľadávke.   Skutočnosť,   že   žalobca   nie   je   osobou,   ktorá by tvrdila,   že   ona   je   veriteľom   pohľadávky,   ale   podľa   odvolacieho   súdu   znamená, že sa vylučovacou   žalobou   žalobca   nemôže   domáhať   práva   na   vylúčenie   pohľadávky zo súpisu.

Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).“

V odôvodnení najvyšší súd poukázal tiež na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa,podľa ktorej krajský súd v spojení s okresným súdom prerokúvanú vec nesprávne právneposúdili. K tejto skutočnosti najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd ďalej uvádza, že žalobca podané dovolanie odôvodnil s poukazom na tvrdenie, že súd prvého stupňa a odvolací súd v danom prípade nesprávne vec právne posúdili. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci...

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno   úspešne   odôvodniť   procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Námietka   dovolateľa,   týkajúca   sa   aktívnej   legitimácie   a   práva   pokojne   užívať svoj majetok, z pohľadu osoby dotknutej, je otázkou právneho posúdenia, čo v súvislosti s vyššie uvedeným, nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že nakoľko prípustnosť dovolaniu v danom prípade nemožno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) vady uvedené v ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolupostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. mája 2013.Vo svojej argumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniunajvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   tohtouznesenia. Argumentácia sťažovateľa sa všeobecne týka výkladu a aplikácie § 78 zákonao konkurze konajúcimi súdmi a toho, že v dôsledku prijatého právneho výkladu, podľaktorého vylučovaciu   žalobu nemôže v konkurznom konaní úspešne uplatniť ten, kto jedlžníkom   pohľadávky,   sa   konajúce   súdy   nezaoberali   tvrdením   sťažovateľa   o   zánikupohľadávky   započítaním.   Sťažovateľ   neuviedol   v   sťažnosti   takú   argumentáciu,   ktoráby priamo namietala arbitrárnosť právnych záverov najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,prípadne zjavnú neodôvodnenosť jeho uznesenia zo 16. mája 2013.

Vychádzajúc   z   týchto   skutočností,   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu z tých hľadísk, ktoré vyplývajúzo sťažnosti sťažovateľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,že najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 238 OSP.Vzhľadom   na   obsah   dovolania   skúmal   tiež,   či   konajúce   súdy   neodňali   sťažovateľovimožnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP predovšetkým tým, ako okresnýsúd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutéhorozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu dáva odpovedena všetky relevantné skutkové a právne otázky a spĺňa tak zákonné parametre odôvodneniapodľa § 157 ods. 2 OSP. Poukázal tiež na možnosť odvolacieho súdu vyhotoviť na základe §219 ods. 1 a 2 OSP zjednodušené odvolanie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia. Rovnakotak   uviedol,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   nezakladá   samo   osebe   prípustnosťdovolania a nemôže konštituovať dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Uvedenéprávne   závery   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať   za   arbitrárne   a   zjavneneodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva,   preto   môže   do   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačujesvojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenianajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej   neodôvodnenostinezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby lenna   jej   základe   bolo   možné   toto   rozhodnutie   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľnéa neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadkunajvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015