znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 405/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   a sudcu   Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti Ing. R. M., B., zastúpeného advokátom dr. M. K., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C 200/1998, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 200/1998   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 200/1998 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   R.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   8   000   € (slovom osemtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. R. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur), ktorú j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu dr. M. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11.   septembra   2012 doručená sťažnosť   Ing.   R.   M.,   B. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 200/1998.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní vedenom pred   okresným   súdom   o   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva.   Žaloba v predmetnej veci bola podaná 8. júla 1998.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza prehľad úkonov v konaní pred okresným súdom: «Dňa 08. 07. 1998 podal žalobca na Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd“) žalobu zo dňa   06.   07.   1998   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnosti prikázaním veci za náhradu. Žalobca svoj nárok zdôvodňoval znaleckým posudkom Ing. K. z roku 1997.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03. 11. 1998 a následne podaním zo dňa 22. 11. 1998 a doplnením vyjadrenia zo dňa 24. 11. 1998, ktorými žiadal žalobu zamietnuť.

Žalovaný   sa   domáhal   návrhmi   zo   dňa   18.   01.   1999,   19.   01.   1999   vydania predbežných opatrení v tom zmysle, aby mu žalobca umožnil platbu zadržaných výnosov v súlade   so   spoluvlastníckym   podielom,   aby   mu   žalobca   umožnil   výber   nájmu   v   dome v rozsahu   spoluvlastníckeho   podielu   a   žiadal o nahradenie súhlasu   žalobcu   k   trvalému užívaniu bytu číslo 4 na D. ul č. 14 súdom. Predmetné návrhy boli zamietnuté uznesením súdu   zo   dňa   01.   04.   1999,   ktoré   bolo   na   odvolanie   žalovaného   potvrdené   uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 08. 1999.

Uznesením zo dňa 03. 05. 2000 súd ustanovil znalca Ing. I., ktorý mal vyhotoviť a predložiť súdu znalecký posudok v lehote 40 dni od ustanovenia za účelom zistenia, či je možné nehnuteľnosť rozdeliť. Ing. I. znalecký posudok predložil súdu dňa 04. 08. 2000 a konštatoval, že rozdelenie nehnuteľnosti podľa bytov je možné.

Uznesením zo dňa 30. 03. 2001 súd ustanovil v konaní znalca Ing. V., za účelom zistenia ceny nehnuteľnosti, ktorý mal vyhotoviť a predložiť súdu znalecký posudok v lehote 40 dní od ustanovenia. Znalec Ing. V. doručil znalecký posudok súdu dňa 11. 10. 2001. Uznesením zo dňa 04. 09. 2003 súd ustanovil v konaní znalca Ing. Š. (za účelom zistenia ceny nehnuteľnosti), ktorý mal vyhotoviť a predložiť súdu znalecký posudok (aj kontrolný znalecký posudok na posudok znalca Ing. V. - tento nevyhotovil) v lehote 60 dní od ustanovenia.  ... Uznesením zo dňa 03.   03.   2005 súd zmenil znalcovi zadanú úlohu. Znalec Ing. Š. doručil znalecký posudok súdu dňa 24. 08. 2005.

Dňa 26. 10. 2006 prebehlo vo veci krátke pojednávanie, na ktorom súd odovzdal žalovanému podanie žalobcu.

Listom zo dňa 19. 11. 2006 doručeným súdu dňa 20. 11. 2006 sa žalovaný sťažoval na postup súdu v konaní.

Dňa 24. 11. 2006 sa vo veci konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý znalec Ing. Š. (ktorý sa okrem iného vyjadril kladne aj k možnosti rozdelenia nehnuteľnosti podľa   bytov,   tak   ako   to   v   priebehu   konania   navrhol   žalovaný)   a   pojednávanie   bolo odročené na neurčito.

Dňa 26. 06. 2008 sa vo veci konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom sa vec meritórne neprejednala, súd len konštatoval, že nedošlo k dohode a pojednávanie odročil na neurčito. Dňa   03.   11.   2009   prebehlo   vo   veci   ďalšie   pojednávanie,   kde   súd   rozhodol o opätovnom pribratí znalca Ing. Š. do konania a odročil pojednávanie na neurčito. Listom zo dňa 18. 11. 2009 žalovaný zaslal otázky na znalca a opätovne zdôraznil svoj záujem na rozdelení nehnuteľnosti podľa bytov.

Dňa 20. 05. 2011 sa vo veci konalo ďalšie pojednávanie, ktoré súd po prejednaní veci (neboli uvedené žiadne nové skutočnosti) odročil na 20. 09. 2011.

Na pojednávaní dňa 20.   09.   2011 súd rozhodol o vykonaní ďalšieho znaleckého dokazovania a odročil pojednávanie na neurčito.

Listom   zo   dňa   07.   10.   2011   žalovaný   uviedol   otázky   k   novému   znaleckému dokazovaniu.

K dnešnému dňu súd ďalšie pojednávanie vo veci nevytýčil

3. Sťažovateľ uviedol, že 23. júla 2012 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť v zmysle § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pre porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Predseda   okresného   súdu   podľa   tvrdenia   sťažovateľa na sťažnosť odpovedal podaním z 24. augusta 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené po zákonnej   lehote   4.   septembra   2012,   pričom   uznal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní za opodstatnenú.

4. Zbytočné prieťahy v konaní vidí sťažovateľ najmä v tom, že podľa jeho názoru

- žaloba v predmetnej veci bola podaná na okresnom súde v roku 1998,   pričom v čase   podania   sťažnosti   o   nej   nebolo   rozhodnuté   a okresný   súd   svojou   neefektívnou činnosťou prispel k tomu, že predmetný prípad nie je po 14 rokoch rozhodnutý ani na prvom stupni;

-   okresný   súd   ustanovil   v   konaní   troch   znalcov,   ktorí   podali „znalecké   posudky s množstvom   chýb   a   odborných   nepresnosti“;   okresný   súd   napriek   tomu,   že   znalci nedodržiavali stanovené lehoty na vypracovanie posudkov alebo odpovedí na doplňujúce otázky,   nevyužil   voči   nim   žiadne   právne   prostriedky,   toleroval   im   neodborne   vykonané znalecké posudky;

- medzi jednotlivými termínmi pojednávaní sú neprimerané dlhé časové odstupy, čo samo osebe spôsobuje nemožnosť rýchleho rozhodnutia vo veci;

- predmetný prípad od začiatku súdneho konania rozhoduje už tretia sudkyňa.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:... Sťažovateľ namietal tento postup Okresného súdu Bratislava II vo svojej sťažnosti zo dňa 13. 07. 2012, avšak bezvýsledne.... Sťažovateľ sa domnieva, že predmetný spor, ktorý sa týka vyporiadania rodinnej nehnuteľnosti si vzhľadom k vyššie uvedenému vyžaduje osobitnú   rýchlosť   konania,   pretože   sa   týka   sťažovateľovej   schopnosti budúcej finančnej existencie ako dôchodcu. Sťažovateľ zároveň podotýka, že doterajší priebeh konania ho stál značné finančné prostriedky, ktoré boli vynaložené na neodborne vypracované znalecké posudky. Žalobca zároveň zadržiava sťažovateľovi výnosy z nájomného z nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vyporiadania. Z titulu nerozhodnutia súdu o vyporiadaní nehnuteľnosti, sťažovateľ musí viazať finančné prostriedky, ktoré by v prípade záujmu o nadobudnutie vlastníctva   celej   nehnuteľnosti   musel   vyplatiť   žalobcovi   a   teda   prichadádza   o   ich zhodnotenie.   Zároveň   sťažovateľovi   vznikajú   v   spore   náklady   právneho   zastúpenia. V neposlednom rade je tiež dôležité, že predmetný spor má pre sťažovateľa zásadný význam, pretože   sa   jedná   o   rodinný   majetok.   Sporom   je   teda   zasiahnutá   aj   celá   sťažovateľova rodina,   ktorá sa mu snaží v spore pomáhať.   Spor samozrejme zasiahol aj sťažovateľov sociálny a spoločenský život a život celej rodiny a to nie iba na krátky čas (14 rokov), pričom predstavuje traumu, ktorú sťažovateľ nevyvolal.

Z vyššie uvedených dôvodov si sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom uplatňuje aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 EUR.

Výška   uvedenej   sumy   je   odôvodnená   neefektívnym   a   nesústredeným   konaním Okresného   súdu   Bratislava   II   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej,   dĺžkou   obdobia,   ktoré uplynulo od podania žaloby na súd bez toho, aby vo veci bolo právoplatné rozhodnuté (14 rokov) ako aj skutočnosťou, že výsledok predmetného súdneho konania má pre sťažovateľa zásadný význam.“

5.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Neefektívnou, nesústrednou a nesprávnou činnosťou pri konaní a rozhodovaní ako aj procesnými nedostatkami na strane Okresného súdu Bratislava II v právnej veci, sp. zn. 13 C/200/1998, bolo porušené právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

2. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II,   aby   vo   veci   konal   bez prieťahov.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 EUR, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

4. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR,   na   účet 2627545003/1100, vo výške 323,52 EUR (á 127,17 EUR x 2 za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie právneho zastúpenia, písomné podanie na súd + 20% DPH a režijný paušál vo výške 7,63 EUR x 2 dva úkony právnej služby + 20% DPH).“

6. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   405/2012-11   z   10.   októbra   2012   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

7.   Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrila k prijatej sťažnosti a aby uviedla, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

8.   Predsedníčka   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   podaním zo 7. januára   2013,   doručeným   ústavnému   súdu   10.   januára   2013,   v   ktorom   uviedla: „Oboznámením   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   a   sťažnosti   sťažovateľa   považujem   túto, za dôvodnú   a   v   plnom   rozsahu   sa   pridržiavam   svojho   vyjadrenia   k   sťažnosti   zo   dňa 24. 8. 2012 Spr 2115/2012, ktorou bola prešetrená sťažnosť právneho zástupcu odporcu a ktorú Vám v prílohe zasielam na vedomie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákonná   sudkyňa   JUDr.   M.   F.   bola   Súdnou   radou Slovenskou republiky s účinnosťou od 1. 1. 2013 preložená na súd vyššieho stupňa, bol spis prostredníctvom elektronickej pošty prikázaný na vybavenie a rozhodnutie inému sudcovi civilného úseku za účelom predídenia vzniku ďalších prieťahov v konaní.“

9. Predsedníčka okresného súdu v závere podania zo 7. januára 2013 uviedla, že netrvá   na   ústnom   pojednávaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   vo   vyjadrení zo 6. februára   2013   uviedol,   že   súhlasí   s rozhodnutím   ústavného   súdu   bez   nariadenia pojednávania.

10. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

14.   Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

16.   Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

19. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010). Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

20. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

21. Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

22. Zo spisu okresného súdu vyplývajú tieto rozhodné skutočnosti:

- 8. júl 1998 – bol podaný návrh navrhovateľa na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti prikázaním veci za náhradu,

- 3. novembra 1998 – sa uskutočnilo pojednávanie,

-   20.   január   1999   –   bol   podaný   návrh   odporcu   (sťažovateľa)   na   vydanie   predbežného opatrenia,

- 23. februára 1999 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 1. apríla 1999 – sa uskutočnilo pojednávanie,

-   1.   apríla   1999   –   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného opatrenia uznesením č. k. 13 C 200/98-50,

-   6.   máj   1999   –   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 13 C 200/98-50 z 1. apríla 1999,

- 31 augusta 1999 – Krajský súd v Bratislave vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu č. k. 13 C 200/98-50 z 1. apríla 1999,

- 3. mája 2000 – okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca na zodpovedanie otázky možnej reálnej deľby nehnuteľností,

-7. august 2000 – znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 7/2000,

- 15. august 2000 – okresný súd vydal uznesenie o určení znalečného,

- 23. októbra 2000 – okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca,

-30. marca 2001 – okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca,

-11.   októbra   2001   –   znalec   predložil   znalecký   posudok   č.   16/2001   k stanoveniu   ceny nehnuteľnosti,

- 17. októbra 2001 – okresný sud vydal uznesenie o určení znalečného,

- 29. januára 2002 – sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré sa účastníci nedostavili,

- 21. februára 2002 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 16. apríla 2002 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 19. júna 2002 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 17. septembra 2002 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 4. septembra 2003 – okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku k posudku č. 16/2001,

- 20. novembra 2003 –spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu zo 4. septembra 2003 o ustanovení znalca,

-   30.   apríla   2004   –   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   sp.   zn.   3   Co   297/03   potvrdil uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2003,

- 3. marca 2005 – okresný súd vydal uznesenie, ktorým zmenil výrok uznesenia okresného súdu zo 4. septembra 2003 v časti výroku o úlohe uloženej znalcovi,

- 24. augusta 2005 – bol okresnému súdu predložený znalecký posudok č. 155/2005,

- 29. marca 2006 – okresný súd vydal uznesenie o priznaní odmeny znalcovi,

- 26. októbra 2006 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 24. novembra 2006 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 15. decembra 2006 – okresný súd listom požiadal znalca o doplnenie znaleckého posudku,

- 26. júna 2008 – sa uskutočnilo pojednávanie,

- 3. novembra 2009 – sa uskutočnilo pojednávanie, - 6. októbra 2010 – sa uskutočnilo pojednávanie vo veci sp. zn. 14 C 318/1999 o zaplatenie sumy s prísl.,

- 18. februára 2011 – okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca vo veci sp. zn. 14 C 318/1999,

- 20. máj 2011 – sa uskutočnilo pojednávanie vo veci sp. zn. 13 C 200/1998,

- 20. septembra 2011– sa uskutočnilo pojednávanie vo veci sp. zn. 13 C 200/1998,

- 19. júla 2012 - okresný súd vydal uznesenie, ktorým nariadil vo veci znalecké dokazovanie znaleckým ústavom,

- 6. novembra 2012 – okresnému súdu bolo doručené oznámenie o odmietnutí vykonania úkonu znalca,

- 17. decembra 2012 – okresný súd vydal uznesenie, ktorým sa mení uznesenie okresného súdu   z 19.   júla   2012   v   časti   uloženej   lehoty   na   vykonanie   ohliadky   a vyhotovenie znaleckého posudku.

23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňoval tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2) a postup samotného súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

23.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie   o   návrhu   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, a teda sa nevymyká bežnej rozhodovacej činnosti.   Rozhodovanie v napadnutom konaní   môže   predstavovať   určitý   stupeň   skutkovej   náročnosti   súvisiaci   s   potrebným znaleckým dokazovaním, avšak doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej zložitosti prerokovávanej veci.

23.2 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom   konaní,   ústavný   súd   nezistil   významné   okolnosti,   ktoré   by   mali   byť osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

23.3   Napokon   sa   ústavný   súd zaoberal   postupom   okresného súdu   v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 14-ročné trvanie preskúmavaného konania je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné. Na   základe   prehľadu   úkonov   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   viaceré   obdobia nečinnosti, najmä od 23. októbra 2000 do 30. marca 2001 (5 mesiacov), od 30. marca 2001 do   11.   októbra   2001   (7   mesiacov),   od   17.   septembra   2002   do   4.   septembra   2003 (12 mesiacov),   3.   marca   2005   do   29.   marca   2006   (12   mesiacov),   od   29.   marca   2006 do 26. októbra 2006 (7 mesiacov), od 15. decembra 2006 do 26. júna 2008 (18 mesiacov), od 26. júna 2008 do 3. novembra 2009 (17 mesiacov), od 3. novembra 2009 do 6. októbra 2010 (11 mesiacov) a od 20. septembra 2011 do 19. júla 2012 (10 mesiacov).

Uvedený postup okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľný, pretože dlhodobo nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa účastníci konania v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobie nečinnosti   okresného   súdu   (viac   ako   8   rokov)   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov a s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   napadnutého   konania   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z   ústavnoprávneho   hľadiska   netolerovateľné.   K   uvedenej nečinnosti,   a teda k prieťahom pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že   sťažnosť   sťažovateľa   považovala   v zmysle   svojho   vyjadrenia   z 24.   augusta   2012 a 7. januára 2013 za dôvodnú aj predsedníčka okresného súdu.

24. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 1.

25. V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto nálezu v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl.   127   ods.   2   ústavy   a §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   konať vo   veci bez zbytočných prieťahov.

26.   Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 30 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä vzhľadom na dobu zistenej nečinnosti okresného súdu, celkovo dlhé trvanie napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané v sume 8 000 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

27. Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavuje sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania vo výške 407,55 € plus DPH, t. j. v celkovej výške celkom 489 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013