znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 405/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja   Kohuta a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. M., L., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2 To 151/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 151/2010 p o r u š i l   základné   právo   J.   M.   na   zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov), ktorú   j e   Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr.   L. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 405/2010-7 z 30. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn.   2   To   151/2010   rozhodovaním nepríslušného súdu.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 9. novembra 2010 a krajský súd v oznámení z 29. októbra 2010 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 1 T 74/74 z 11. júna 1974 bol sťažovateľ uznaný vinným za trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   16   mesiacov   nepodmienečne.   Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Na návrh sťažovateľa uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 15. marca 2010   bola   povolená   obnova   konania   a rozsudok   vojenského   súdu,   rovnako   ako   všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia boli zrušené. Proti uzneseniu okresného súdu podal   sťažnosť   vojenský   prokurátor.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2   To   151/2010 z 13. mája   2010   bolo   uznesenie   okresného   súdu   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu boli hrubo porušené jeho označené   práva.   Konkrétne   ide   o to,   že   o sťažnosti   vojenského   prokurátora   rozhodoval krajský súd, ktorý však na to vôbec nebol príslušný. Okrem toho sudca krajského súdu bol viazaný prísahou a sľubom rozhodovať v neprospech sťažovateľa.

Pokiaľ ide o rozhodovanie nepríslušného súdu, sťažovateľ zdôrazňuje, že v prvom stupni vo veci správne konal a rozhodol okresný súd vzhľadom na ustanovenie § 16 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, resp. § 7 ods. 2 písm. j) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.)   –   (ďalej   len   „zákon   o sídlach   súdov“).   Tomu   však   zodpovedá,   že   o sťažnosti vojenského   prokurátora   mal   správne   rozhodovať   Krajský   súd   v Trenčíne   vzhľadom   na ustanovenie   §   7   ods.   3   písm.   i)   zákona   o sídlach   súdov.   Ak   napriek   tomu   rozhodoval o sťažnosti   iný   odvolací   súd,   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

Ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej v senáte, ktorý rozhodoval o sťažnosti, zasadal aj sudca, ktorý bol vojenským sudcom za minulého režimu a zaviazal sa jednak vojenskou   prísahou   k vernosti „pracujúcemu   ľudu   vedenému   Komunistickou   stranou Československa“, ale aj   sudcovským   sľubom   k vernosti „veci   socializmu“ a k tomu,   že ústavu   a zákony   bude „vykladať...   v súlade   so   socialistickým   právnym   vedomím“, bola v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   už označeným uznesením ústavného súdu z 30. septembra 2010.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   listiny   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2 To 151/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 13. mája 2010 zrušené. Požaduje tiež priznanie primeraného   zadosťučinenia   vo   výške   1   000   €   a náhradu   trov   právneho   zastúpenia usadeným euroadvokátom v celkovej výške 382,32 €.

Z   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   1221/10   z   29.   októbra   2010 a z pripojeného   vyjadrenia   predsedu   senátu   krajského   súdu   z   toho   istého   dňa   (obe vyjadrenia doručené ústavnému súdu 4. novembra 2010) vyplýva, že pred rozhodnutím vo veci krajský súd skúmal aj otázku príslušnosti na rozhodnutie. V tejto súvislosti zistil, že v pôvodnom konaní bola vec sťažovateľa právoplatne skončená v roku 1974. Návrh na povolenie obnovy konania bol podaný 23. novembra 2009. V tejto konkrétnej veci ide o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku (o obnovu konania), ktoré sa právoplatne skončilo v roku 1974. Keďže nešlo o pôvodné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o vine a treste, ale o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, krajský súd dospel k záveru, že je vecne príslušný konať o sťažnosti prokurátora. Z uvedeného dôvodu rozhodol vo veci tak,   že   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Z repliky sťažovateľa z 9. novembra 2010 doručenej ústavnému súdu 25. novembra 2010 vyplýva, že je pravda, že pôvodné konanie skončilo v roku 1974. Vtedy vo veci rozhodoval ešte československý federálny súd, ktorým bol vojenský súd. Jeho nadriadeným súdom bol vtedy Vyšší vojenský súd v Trenčíne. Príslušnosť krajského súdu teda nebola daná   vtedajšími   predpismi,   a   nie   je   daná   ani   predpismi   súčasnými.   Krajský   súd   ani neuvádza žiaden konkrétny právny predpis, z ktorého by svoju príslušnosť mohol vyvodiť.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 29/2009 z 15. marca 2010, pričom sa okresnému súdu uložilo, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Podľa názoru krajského súdu okresný súd, ktorého uznesenie bolo potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie,   bude   musieť   opätovne   preskúmať,   či   v danom   prípade   boli   splnené podmienky na obnovu konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku s prihliadnutím na argumentáciu vojenského prokurátora, ktorú krajský súd vyhodnotil ako správnu.

Zo zberného spisu krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010, ktorý bol ústavnému súdu krajským   súdom   predložený,   vyplýva,   že   predkladacia   správa   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Nt 29/2009   z   26.   apríla   2010   je   adresovaná   Krajskému   súdu   v   Trenčíne,   avšak v skutočnosti bola 28. apríla 2010 doručená krajskému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa § 16 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku okresný súd uvedený v osobitnom zákone   v   prvom   stupni   a   krajský   súd   uvedený   v   osobitnom   zákone   v   druhom   stupni vykonávajú   konanie   o   trestných   činoch   vojnovej   zrady,   služby   v   cudzom   vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách.

Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa   skončilo   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   rozhoduje   iný   samosudca   alebo iný   senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Podľa § 567 ods. 3 časti vety pred bodkočiarkou Trestného poriadku ak rozhodnutie, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, vydal v prvom stupni už nejestvujúci súd, rozhoduje o návrhu na obnovu konania ten súd, ktorý by bol podľa tohto zákona vecne a miestne príslušný.

Podľa § 3 ods. 5 zákona o sídlach súdov sídlom Krajského súdu v Banskej Bystrici je mesto   Banská   Bystrica   a   jeho   obvod   tvoria   obvody   Okresného   súdu   Banská   Bystrica, Okresného   súdu   Brezno,   Okresného   súdu   Lučenec,   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota, Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Žiar nad Hronom, Okresného súdu Veľký Krtíš a Okresného súdu Revúca.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o sídlach súdov okresným súdom v sídle krajského súdu na účely   trestného   konania   sa   rozumie   okresný   súd,   ktorý   je príslušný   na   trestné   konanie o zákonom ustanovených veciach.

Podľa § 7 ods. 2 písm. j) zákona o sídlach súdov okresným súdom v sídle krajského súdu na účely trestného konania vo veciach podľa osobitného predpisu pre obvod krajských súdov   uvedených   v   §   3   ods.   5   a   6   sa   rozumie   Okresný   súd   Banská   Bystrica.   Podľa legislatívnej   poznámky č.   1   osobitným predpisom   sa   rozumie   ustanovenie   §   16   ods.   2 Trestného poriadku.

Podľa   §   7   ods.   3   písm.   i)   zákona   o   sídlach   súdov   na   rozhodovanie   o   riadnych opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých je príslušný súd podľa ods. 2 písm. i) až k), je príslušný Krajský súd v Trenčíne.

Podstatou   sťažnosti   je   námietka,   že   o   opravnom   prostriedku   prokurátora   proti uzneseniu okresného súdu rozhodol miestne nepríslušný krajský súd, hoci v skutočnosti mal rozhodovať Krajský súd v Trenčíne.

Podľa   názoru   krajského   súdu   tento   bol   príslušný   na   rozhodnutie,   keďže   išlo o konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, nie teda o rozhodovanie o vine a treste.

„Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje pre záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou na správne ustálenie   osoby   zákonného   sudcu   je   totiž   správne   ustálenie   vecnej,   resp.   miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne príslušného súdu stanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru“ (II. ÚS 283/09).

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku a zákona o sídlach súdov nepochybne vyplýva,   že   v   prípade   trestného   činu   nenastúpenia   do   služby   v   ozbrojených   silách   je v súčasnosti príslušný konať v prvom stupni okresný súd a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne. Keďže vojenský súd, ktorý pôvodne sťažovateľa odsúdil, už neexistuje, podľa ustanovenia   §   397 ods.   2 v spojení s ustanovením   § 568   ods.   3   Trestného poriadku   sú namiesto neho príslušné všeobecné súdy, ktoré by boli vecne a miestne príslušné podľa súčasnej   právnej   úpravy.   Ako   to   vyplýva   z citovaných   ustanovení,   v súčasnosti   by   boli vecne a miestne príslušné konať v prvom stupni okresný súd a v druhom stupni Krajský súd v Trenčíne.

Pokiaľ   v   danej   veci   namiesto   Krajského   súdu   v   Trenčíne   rozhodol   o   sťažnosti prokurátora krajský súd, došlo tým k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu tak podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny (bod 1 výroku nálezu). Platí totiž, že prvoradou podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený   podľa   rozvrhu   práce,   ktorý   je   sudcom   vecne   a   miestne   príslušného   súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 151/2010 z 13. mája 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 382,32 €.

Ústavný súd priznal celú požadovanú sumu, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť a replika) po 120,23 €, ako aj režijný paušál trikrát po 7,21 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného zadosťučinenia vo výške 1 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť,   a   to   napr.   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či opatrenia,   príp.   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V   danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v   plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   práva)   zrušením   uznesenia   krajského   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011