znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 405/09-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. B., O., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. J. B. na slobodu prejavu zaručené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č. k.   8 C   321/01-253   z 25. októbra 2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 405/09-17   z 10.   decembra   2009   prijal podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B., O. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   slobodu   prejavu   zaručeného   v   čl.   26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 z dôvodu ich úzkeho prepojenia.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 321/01 okresný súd konal o žalobe J. V. (ďalej len „žalobca“) a M. V. (ďalej len „žalobkyňa“, spolu ďalej   len   „žalobcovia“)   proti   sťažovateľovi   o   ochranu   osobnostných   práv   a   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   V   zmysle   žaloby   mal   sťažovateľ   zasiahnuť   do osobnostných   práv žalobcov   tým, že   na zasadnutí   valného zhromaždenia   Pozemkového spoločenstva urbáru O. (ďalej len „pozemkové spoločenstvo“) konaného 1. apríla 2001 mal sťažovateľ   označiť   žalobcov   za   osoby,   ktoré   neprávom   zadržiavajú   peniaze   patriace pozemkovému spoločenstvu. Sťažovateľ bol pozemkovým spoločenstvom ako jeho vtedajší predseda splnomocnený, aby v mene pozemkového spoločenstva podal podnet na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu v súvislosti s peniazmi, ktoré za prebytky dreva nevyplatila spoločnosť P., v. o. s. (ďalej len „spoločnosť“), tak ako mala pozemkovému   spoločenstvu,   ale   ich   na   základe   uzavretých   nájomných   zmlúv   vyplatila žalobcom, ktorí ich však pozemkovému spoločenstvu nevydali. Sťažovateľ dal podnet na trestné stíhanie 19. januára 2000, pričom na valnom zhromaždení konanom 1. apríla 2001 oboznámil členov pozemkového spoločenstva so stavom trestného konania, a to tak, že im prečítal   znenie   uznesenia   vyšetrovateľa   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Dolný Kubín (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČTS: ORP-047/2000 z 10. augusta 2000, v zmysle ktorého mal   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   vyšetrovateľ   rozhodnúť,   že „...   žalobcovia   1)   a   2)   v novembri roku 1992 svojim konaním naplnili znaky trestného činu podvodu, avšak trestné konanie z dôvodu premlčania odložil“. Sťažovateľ po prečítaní predmetného uznesenia mal na   valnom   zhromaždení   pozemkového   spoločenstva   prítomných   členov   vyzvať,   aby   si žiadali   peniaze   patriace   pozemkovému   spoločenstvu   od   žalobcov,   ktorí   ich   mali neoprávnene zadržiavať.

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   č.   k.   8   C   321/01-253   z   25.   októbra   2007 rozhodol, že sťažovateľ svojím konaním nezasiahol do osobnostných práv žalobcu, preto žalobu žalobcu proti sťažovateľovi zamietol, avšak súčasne rozhodol, že sťažovateľ svojím konaním zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, preto jej žalobe vyhovel a sťažovateľovi uložil   povinnosť   ospravedlniť   sa   žalobkyni   na   najbližšom   valnom   zhromaždení pozemkového   spoločenstva,   a   tiež,   aby   okresným   súdom   určený   text   ospravedlnenia žalobkyni zverejnil na informačnej tabuli pozemkového spoločenstva. Navyše, okresný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 30 000 Sk, pričom vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa odvolali všetci účastníci konania, pričom   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   svojím   konaním   nemohol   zasiahnuť   ani   do osobnostných práv žalobkyne, pretože rovnako, ako aj v prípade žalobcu svoje hodnotiace úsudky,   ktoré   adresoval   voči   obom   žalobcom   na   dotknutom   valnom   zhromaždení pozemkového spoločenstva odvodzoval z „verejnej listiny“, a to z uznesenia vyšetrovateľa. Krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   60/08 z 26. novembra   2008   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   pričom   zmenil   iba   okresným súdom sformulovaný text ospravedlnenia žalobkyni.

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť   proti   potvrdzujúcej   časti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   60/08   z   26.   novembra   2008,   ktorú   túto   argumentačne zdôvodňuje   predovšetkým   skutočnosťou,   že   svojím   konaním nemohol zasiahnuť ani do osobnostných práv žalobkyne, pretože pri formulovaní svojich hodnotiacich úsudkov na jej adresu   (rovnako,   ako   aj   v   prípade   žalobcu)   vychádzal   zo   záverov   vyšetrovania vyšetrovateľa, teda z „verejnej listiny“, a teda si tieto konštatovania sám nevymyslel, takže sa nezakladajú ani na lži, ani na jeho domnienkach. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že svojimi výrokmi iba komentoval skutočnosti preukázané v trestnom konaní, pričom podľa neho možno zákonnú ochranu uplatniť len proti prejavom, ktoré sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujú. Zákonnú ochranu možno prípadne podľa sťažovateľa uplatniť aj proti prejavom, ktoré sú síce pravdivé, avšak týkajúce sa súkromnej – intímnej sféry života fyzickej osoby a sú spôsobilé privodiť jej ujmu, pričom v daných okolnostiach o takýto prípad nešlo. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho konštatovania adresované žalobkyni boli iba jeho hodnotiacimi súdmi, pričom „Hodnotiace súdy (kritika) majú vždy subjektívnu povahu (na rozdiel od skutkových tvrdení, ktoré majú povahu objektívnu), sú teda prejavom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok prednáša.“.

V súvislosti s výkladom pojmu „hodnotiaci úsudok“ sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «V zmysle judikatúry Európskeho dvora pre ľudské práva vo veci Feldek c. Slovensko   (rozhodnutie   z   12. 7. 2001,   29032/95)   „pravdivosť   vyhlásenia,   ktoré   je hodnotiacim úsudkom nepodlieha dokazovaniu. Súd zásadne nemohol prijať tvrdenie, že hodnotiaci   úsudok   môže   byť   za   takýto   považovaný,   len   ak   je   sprevádzaný   faktami,   na ktorých je založený.“ Otázka rozlíšenia medzi „tvrdenou skutočnosťou“ a „hodnotiacim úsudkom“   bola   riešená   v   prípade   Jerusalem   v.   Rakúsko   (rozhodnutie   z   27.   2.   2001, č. 26958/95): „Existencia tvrdených skutočností by mala byť preukázaná, kým pravdivosť hodnotiacich   úsudkov   nie   je   dokázateľná.   Požiadavku   dokázať   pravdivosť   hodnotiacich úsudkov   nemožno   splniť   a   sama   o   sebe   porušuje   slobodu   názoru,   ktorá   je   základnou súčasťou práva chráneného čl. X Európskeho dohovoru.“»

Súčasne   sťažovateľ   uviedol,   že   tieto   svoje   hodnotiace   úsudky   založil   na rozhodnutí orgánu   činného   v   trestnom   konaní,   pričom   tak   konal   v   dôvere   v   správnosť tohto rozhodnutia,   a   odvolávajúc   sa   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   (III. ÚS 116/01, III. ÚS 83/01) sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že nie je len úlohou súdu rešpektovať princíp prezumpcie neviny, ale aj nevhodné výroky orgánov prípravného trestného konania, ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu viny trestne stíhanej osoby, by mohli tento princíp porušiť, a to najmä vtedy, pokiaľ by napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná osoba je vinná.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „S uvedeným názorom Krajského súdu sa nestotožňujeme, naopak domnievame sa, že   k   poškodeniu   dobrého   mena,   cti   a   povesti   žalobkyne   2)   nedošlo   priamo   konaním žalovaného, ale na základe záverov uznesenia OO PZ Dolný Kubín ČTS: ORP-047/2000 zo dňa 10. 08. 2000, v ktorom orgán činný v trestnom konaní označil konanie žalobcov ako protiprávne....

Vzhľadom na to, že konanie žalobcov bolo predmetom trestného konania, nemožno hovoriť, že by spadalo do ich súkromnej (intímnej) sféry. Žalovaný, plniac úlohy predsedu PSU   pravdivo   informoval   členov   PSU   o   jeho   výsledkoch,   pričom   vyjadril   morálne odsúdenie žalobcov a apeloval na ich zmysel pre česť, keď žiadal od nich vrátenie peňazí, o ktoré UPS svojim konaním pripravili. Morálne odsúdenie žalobcov v spoločnosti, ako aj zníženie   ich   spoločenskej   vážnosti   nepramenia   z   konania   žalovaného,   ale   predstavujú negatívny dôsledok trestného konania voči žalobcom.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   zaručené   v   čl.   26   Ústavy Slovenskej republiky a čl. X. dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na súdnu ochranu, v zmysle čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Dolný   Kubín   vedenom   pod sp. zn.:   8 C/321/2001-253,   ako   aj v konaní   pred Krajským súdom Žilina   vedenom   pod sp. zn.: 7 Co/60/2008 porušené.

Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.: 7 Co/60/2008 z dňa 26. 11. 2008, v časti, v ktorej Krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín 8 C/321/2001-253 z dňa   25.   10.   2007,   vo   výrokoch   3.,   4.,   5.,   7   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 25. 10. 2007 vo výrokoch 3., 4., 5., 7., sa zrušuje.

Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 121/10 z 5. februára 2010, za krajský súd   jeho   predseda   listom   sp.   zn.   Spr.   78/2010   z   8.   marca   2010   a   právny   zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu listom zo 16. marca 2010.

2.1 Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 321/01 uviedol:

„Pokiaľ sa týka obsahu sťažnosti a namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 Ústavy slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky,   do hodnotenia dôkazov a vyslovenia právneho názoru sudcu v rozhodnutí zo strany predsedu súdu nebolo zasahované rešpektujúc skutočnosť, že podľa zákona č. 385/2000 Z. z. § 2 ods. 1.-4/, sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov....

Za   podmienok   ustanovených   osobitnými   predpismi   je   sudca   viazaný   aj   právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa....

Zároveň   oznamujem,   že...   súhlasím   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania.“

2.2 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Vo veci prijatej na ďalšej konanie sťažnosti Ing. J. B.,... rozsudkom KS v Žiline sp. zn. 7 Co/60/2008 z 26. 11. 2008 Vám oznamujem, že po vecnej, stránke nemám dodať viac, než je uvedené v rozhodnutiach týchto súdov a zároveň súhlasím s tým, aby... ústavný súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej   sťažnosti,   ak   dospeje   k   názoru,   že   od súdneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu uviedol:

„V plnej miere zotrvávame na našom písomnom stanovisku uvedenom v odôvodnení sťažnosti zo dňa 26. 11. 2008.

Zároveň vyjadrujeme súhlas s tým, aby Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti nášho klienta, vo veci porušenia základného práva, vedenej pod č. kon.: II. ÚS 405/09 upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu...“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv ústavy.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadril nespokojnosť predovšetkým s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008, ktorý podľa jeho názoru nenapravil pochybenie okresného súdu v rozsudku č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 týkajúce sa sťažovateľom tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia jeho zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobkyne podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, čím mal krajský súd   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   v   konečnom dôsledku aj jeho základné právo na slobodu prejavu.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný   súd   z   rozhodnutia   krajského   súdu   zistil,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu,   z vykonaného   dokazovania   ktorého   vyplynulo,   že hodnotiace úsudky, ktoré na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva sťažovateľ adresoval žalobkyni, sa nezakladali na pravde, na rozdiel od jeho tvrdení adresovaných žalobcovi. Sťažovateľ síce aj v konaní pred všeobecnými súdmi,   ako aj v konaní pred ústavným súdom argumentuje tým, že hodnotiaci úsudok tak voči žalobcovi, ako aj voči žalobkyni   odvodzoval   iba   z   rozhodnutia   vyšetrovateľa,   ktorý   konanie   oboch   žalobcov označil ako protiprávne, s čím sa podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd nevysporiadal.

Z   uznesenia   vyšetrovateľa   ČTS:   ORP   047/2000   z   10.   augusta   2000,   ktoré   bolo súčasťou vyžiadaného súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 321/01 a na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, vyplýva, že „Policajným preverovaním bolo zistené, že naplnenie zmluvy u M. V.... bolo čiastočné a u ostatných nedošlo k naplneniu obsahu uvedených   zmlúv.“.   Kvôli   identifikácií   zmlúv,   o   ktorých   pojednáva   vyšetrovateľ,   je nevyhnutné uviesť, že zo súdnych rozhodnutí, ako aj zo súdneho spisu vyplýva, že obaja žalobcovia   mali   so   spoločnosťou   uzatvorené   nájomné   zmluvy,   ktoré   podľa   výpovedí svedkov   mali   charakter   iba „fiktívnych   nájomných   zmlúv“,   keďže   na   ich   základe   mala v skutočnosti spoločnosť platiť prostredníctvom žalobcov pozemkovému spoločenstvu za ťažbu „urbárskeho“ dreva, pretože „... urbár zakladali, nebolo účtovníctvo a potrebovali peniaze“ alebo, že tento spôsob platby bol „... pre PSU výhodný z daňových dôvodov“. Súdnym dokazovaním však bolo tiež preukázané, že žalobkyňa, na rozdiel od žalobcu, v skutočnosti   spoločnosti   aj   prenajímala   priestory,   takže   v   jej   prípade   došlo   aspoň k čiastočnému   naplneniu   nájomnej   zmluvy,   čo   v   konečnom   dôsledku   konštatoval   aj vyšetrovateľ, ktorý však mieru naplnenia tejto zmluvy nekonkretizoval.

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybné, že z uznesenia vyšetrovateľa vyplývala iba   všeobecná   informácia,   že   u   žalobcu   vôbec   nedošlo   k   naplneniu   obsahu   nájomnej zmluvy, zatiaľ čo u žalobkyne došlo k jej naplneniu iba čiastočne. Sťažovateľ však túto všeobecnú   informáciu   vyšetrovateľa   pri   svojom   prejave   na   valnom   zhromaždení pozemkového   spoločenstva   zovšeobecnil   a   konkretizoval   generálne   vo   vzťahu   k   obom žalobcom, a to tak, že obaja zadržiavajú „urbárske“ peniaze.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (rovnako ako pred ním aj okresný súd) logicky a vo vzájomne neodporujúcich si súvislostiach odôvodnil svoj záver, že hodnotiace (generalizujúce)   úsudky   sťažovateľa   adresované   žalobcom   prekročili   rámec   skutočných zistení vyšetrovateľa (na ktoré sa sťažovateľ odvolával), iba pokiaľ išlo o žalobkyňu, keďže u nej došlo iba k čiastočnému avšak bližšie nezistenému naplneniu zmluvy. Toto zistenie však sťažovateľ opomenul a bagatelizoval tak, že v zmysle ním vyslovených tvrdení všetky finančné   prostriedky,   ktoré   žalobkyňa   prevzala   od   spoločnosti,   patrili   podľa   neho bezpochyby pozemkovému spoločenstvu. Uvedené konštatovania sťažovateľa mohli mať teda za následok zásah do osobnostných práv žalobkyne v jej sociálnej sfére, keďže sa na ňu mohlo nahliadať ako na osobu, ktorá zadržiavala všetky „urbárske“ peniaze.

Vzhľadom   na   rozpor   medzi   neurčitým   záverom   vyšetrovateľa   a   prejavom sťažovateľa,   ako   aj   vzhľadom   na   výsledky   súdneho   dokazovania,   v   rámci   ktorého   aj konatelia spoločnosti vyhlásili, že finančné prostriedky vyplatené žalobkyni boli nájomným na   základe   s   ňou   uzavretou   nájomnou   zmluvou,   všeobecné   súdy   dospeli   k   záveru,   že uvedené vyhlásenie sťažovateľa zasiahlo do osobnostných práv žalobkyne.

Podľa záverov krajského súdu však tento následok (zásah do osobnostných práv) nemal prejav sťažovateľa adresovaný žalobcovi, pretože v jeho prípade nedošlo vôbec k naplneniu   nájomnej   zmluvy,   čo   bolo   v súlade   aj   so   závermi   vyšetrovateľa,   z ktorých sťažovateľ vychádzal.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery v spojení so závermi okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol a zdôvodnil v ich logickej postupnosti.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu (v spojení s rozhodnutím okresného súdu) v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Uvedené bolo základom pre rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   tak   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

2.   Sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   60/08 z 26. novembra   2008   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   8   C   321/01-253 z 25. októbra 2007 namietal aj porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ústavy, avšak aj napriek tomu, že sťažovateľ bol v konaní pred ústavným súdom zastúpený   kvalifikovaných   právnym   zástupcom,   namietané   porušenie   tohto   základného práva osobitne nezdôvodnil, ale jeho porušenie sám odvodzuje, resp. nadväzuje iba na ním tvrdené   porušenie základného   práva na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl.   46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   už   uvedený   spôsob   odôvodnenia   sťažovateľa   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 26 ústavy ústavný súd konštatuje, že keďže nedošlo k zisteniu porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 26 ústavy.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu ústavný súd osobitne nezistil ani žiadnu existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 26 ústavy a namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/08 z 26. novembra 2008 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 321/01-253 z 25. októbra 2007 nebolo porušené ani základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu zaručené v čl. 26 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O   uložení   povinnosti   niektorému   z   účastníkov   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy,   rozhoduje   ústavný   súd   podľa   „výsledku konania“   (§ 36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   zohľadňujúc   (obdobne   ako   v   prípade rozhodovania   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia),   či   bola   sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010