znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 405/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. B., P., zastúpeného advokátom Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky, čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina sp. zn. 32 T 78/2007 z 9. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. T. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. T. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   čl.   7   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych právach na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky (ďalej len „medzinárodný pakt“), čl. 11, čl. 28 a čl. 36 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv   a slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „listina“), a to postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 T 78/2007 z 9. júla 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp 360/2007 ustanovený M. C. za obhajcu. Po skončení veci vyšší súdny úradník mu uznesením sp. zn. 32 T 78/2004 zo 4. júna 2008 priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 15 853 Sk. Priznanie tejto sumy však nebolo správne, pretože jeho náklady v skutočnosti boli v celkovej sume 22 141 Sk. Toto vyplývalo z predložených dokladov, pričom však iba omylom došlo k tomu, že nedokladoval náhradu za odmenu a náhradu cestovného a stratu času s obvineným za dni 1. jún 2007 a 21. jún 2007. Toto rozhodnutie preto napadol opravným prostriedkom, o ktorom rozhodla samosudkyňa 9. júla 2008 pod sp. zn. 32 T 78/2008 tak, že jeho sťažnosť zamietla ako nedôvodnú, pretože postup vyššieho súdneho úradníka považovala za zákonný.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesenie o priznaní odmeny a náhrade výdavkov vypracoval vyšší súdny úradník, ktorý pracuje v oddelení pre JUDr. D. Ž. Všetky veci, ktoré pripadnú   do   trestného   oddelenia,   sú   nové   a   rozdeľujú   sa   podľa   poradia.   O opravnom prostriedku podľa rozvrhu práve tohto súdu mal preto rozhodnúť predseda senátu, a nie samosudca. Okrem toho tvrdí, že odmenu a náhradu za stratu času za právne služby uplatnil, predložil aj záznam o použití vlastného motorového vozidla za 1. a 21. jún 2007, nedoložil však záznam o vykonaní porady s klientom, čo urobiť mal. Ak však opomenul predložiť záznamy o porade s klientom už s návrhom na priznanie odmeny, to neznamená, že si tento nárok   neuplatnil.   Okresný   súd   preto   nepostupoval   správne,   keď   mu   nepriznal skutočné výdavky, pričom bol odňatý zákonnému sudcovi, pretože o jeho sťažnosti nerozhodoval predseda   senátu,   ale   samosudkyňa   JUDr.   M.   D.   Ž.   Na   základe   uvedeného   žiadal,   aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. 32 T 78/2007 z 9. júla 2008 porušil právo sťažovateľa podľa

- článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu   11   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom;

- článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru na pokojné užívanie majetku;

- článku 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky zabezpečujúce najmä: (a) odmenu, ktorá sa poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (I) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania;

- článku 20 Ústavy SR na právo vlastniť majetok;

- článku 46 ods. 1 Ústavy SR, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky;

- článku 48 ods. 1 Ústavy SR že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi;

-   článku   36   ústavného   zákona   č.   234/1991   Zb.,   že   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v určených prípadoch na inom orgáne;

-   článku   28   Listiny   na   právo   na   spravodlivú   odmenu   za   prácu   a na   uspokojivé pracovné podmienky;

- článku 11 Listiny že každý má právo vlastniť majetok. Uznesenie Okresného súdu Žilina spisová značka 32 T 78/2007 z 9. júla 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania a právneho   zastúpenia   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   advokáta   Mgr.   V.   L., do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru,   čl.   7 medzinárodného paktu, čl. 11, čl. 28 a čl. 36 listiny uznesením okresného súdu sp. zn. 32 T 78/2007 z 9. júla 2008.

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ tvrdil, že boli porušené jeho práva okresným súdom tým, že o jeho veci rozhodovala samosudkyňa v rozpore s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2008 a že jeho odmena a náhrada trov obhajoby bola súdom nesprávne priznaná.

Ústavný súd sa oboznámil s rozvrhom okresného súdu na rok 2008 a z toho zistil, že vyšší   súdny   úradník   bol   pridelený   na   rozhodovanie,   spracovávanie   podkladov a poverenú činnosť tam uvedenú pre senát 32 T, ktorej predsedníčkou je JUDr. D. Ž. Bolo a je súčasne v jej právomoci prideľovať veci   a rozhodovať o činnosti vyššieho súdneho úradníka   aj   vo   veciach   priznávania   náhrady   trov   a nákladov   advokátom   vyplývajúcim z povinnej   obhajoby,   čo   vyšší   súdny   úradník   aj   urobil.   O opravnom   prostriedku   jeho rozhodnutia rozhodovala uvedená sudkyňa tohto súdu v súlade s rozvrhom práce a svojej kompetencie. V rozhodnutí je síce podpísaná ako samosudkyňa, nie je sporným však, že je predsedníčkou   senátu tohto   súdu,   preto námietka   sťažovateľa v uvedenom   smere   nie   je dôvodná. Okresný súd teda vo veci rozhodol v súlade s rozvrhom práce, a preto z toho dôvodu nemožno konštatovať, že išlo o porušenie základných práv sťažovateľa v rozsahu, ako to označil vo svojej sťažnosti.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsudiarity, ktorý určuje rozsah právomoci ústavného súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z toho postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 55/98).

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Samosudkyňa preskúmaním spisového materiálu zistila, že predmetné uznesenie je vecne správne, nakoľko čiastka 15.853,-Sk zodpovedá objektívne preukázaným nárokom advokáta vyplývajúcim z vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. a nemožno mu vytknúť žiadnu vadu   alebo   nedostatok,   pričom   odôvodnenie   rozhodnutia   učinil   vyšší   súdny   úradník zodpovedajúcim spôsobom,   a   preto   samosudkyňa   v   celom   rozsahu   v   zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje.

Rozhodovať   o   odmene   a   náhrade   hotových   výdavkov   ustanoveného   obhajcu (nároku) možno   iba   na   základe   návrhu   obhajcu.   Rozhodovanie   o   trovách   obhajoby za poskytovanie   právnych   služieb   láme   zásadu   oficiality   v   trestnom   konaní.   Toto rozhodovanie sa odvíja od návrhu   obhajcu,   pričom   z   povahy   veci   je   však   zrejmé,   že v úseku   konania,   v   ktorom   sa rozhoduje   o   nárokoch   obhajcu,   sa   neuplatní   zásada vyhľadávacia.

Povinnosťou advokáta pri podaní návrhu na zaplatenie trov povinnej obhajoby je nielen povinnosť presného definovania vykonaných úkonov právnej služby, ale aj ich zadokumentovania a preukázania v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodovanie súdu. Súd preskúma návrh obhajcu len v rozsahu uplatnených nárokov, pričom z úradnej povinnosti nevyhľadáva ďalšie skutočnosti či nároky, ktoré by si mohol advokát uplatniť, keďže návrh obhajcu je sám osebe skutočnosťou postačujúcou pre rozhodnutie súdu.

Sám obhajca musí byť zodpovedný za kvalitu a kvantitu uplatnených nárokov, ktorá zodpovednosť   sa   odvíja   od   jeho   autonómnej   vôle,   teda   rozhodnutia   uplatniť   alebo neuplatniť nejaký nárok, v akej výške a akým spôsobom. Z týchto dôvodov samosudkyňa ani nemohla dodatočne predložené potvrdenia o vykonaní porád s obvineným chápať ako nové dôkazy, ktoré neboli známe v predchádzajúcom konaní. Predmetné doklady nemožno z pohľadu súdu považovať za dostatočne odôvodnené a preukazujúce skutočne vykonané úkony právnej pomoci.“

Uvedený postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názorom svojím vlastným. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôli, pretože pri rozhodovaní vychádzalo zo skutkového stavu a z podkladov predložených samotným sťažovateľom, čo ho   zaväzovalo   pri   rozhodovaní   o veci.   Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad   príslušných   ustanovení citovaných   v napadnutom   rozhodnutí,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s článkami ústavy, listiny, dohovoru a ostatnými sťažovateľom citovanými zákonmi. Preto bolo treba sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   20   ústavy,   čl.   11   listiny   a   čl.   1   dodatkového protokolu

Uvedené   sťažovateľom   namietané porušenie   článkov okresným súdom   v rozsahu, ako   ich   namietal,   porušené   neboli,   vzhľadom   na   nedostatok   priamej   súvislosti   medzi označenými porušeniami a rozhodnutím súdu.

3. K namietanému porušeniu čl. 7 medzinárodného paktu a čl. 28 listiny

Namietané   porušenie   čl.   28   listiny   nemá   žiadnu   priamu   súvislosť   s tvrdeniami sťažovateľa,   ako   ani   namietané   porušenie   čl.   7   medzinárodného   paktu,   ktorý   nie   je aplikovateľný na konanie o porušovaní ústavných práv, ktoré označil sťažovateľ.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008