znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 405/06-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 v zložení   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta   o sťažnosti   Ing.   Bc.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   so   sídlom   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   Ing.   Bc.   K.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2006 doručená   sťažnosť   Ing.   Bc.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 13 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006, platobným výmerom Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) sp. zn. 709/340/42307/03-Ma z 23. októbra 2003 (ďalej len „napadnutý výmer“) a rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko K. (ďalej len   „daňové   riaditeľstvo“),   sp.   zn.   VI/256/30/84/2004   z 29.   januára   2004   (ďalej   len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   20.   marca   2001   dodatočné   daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za január až jún 2000 a za august až november 2000 a súčasne požiadal o vrátenie nadmerných odpočtov uvedených v týchto daňových priznaniach. Daňový úrad vykonal u sťažovateľa za uvedené zdaňovacie obdobie kontrolu a dodatočným platobným výmerom č. 709/340/39619/03-Ma z 24. septembra 2003 mu vyrubil DPH v sume 564 852 Sk, pričom daň v tomto výmere sa neodlišovala od DPH vykázanej   a zaplatenej   sťažovateľom   podľa   daňových   priznaní.   Daňový   úrad   v tomto rozhodnutí uviedol, že sťažovateľovi nevznikla povinnosť uhradiť rozdiel na dani v sume 564 852 Sk, pretože vzniknutý rozdiel vznikol podaním dodatočných daňových priznaní a tento   rozdiel   nebol   sťažovateľovi   ani   vrátený,   ale   uvedená   suma   podľa   údajov v dodatočnom daňovom priznaní predstavuje rozdiel zistený kontrolou. Následne na základe tohto   dodatočného   platobného   výmeru   daňový   úrad   napadnutým   výmerom   určil sťažovateľovi podľa § 44 ods. 1, 3 a 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zvýšenie dane v celkovej sume 194 874 Sk.

Proti napadnutému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že jeho žiadosť o vrátenie nadmerných odpočtov mal správca dane posúdiť ako žiadosť o vrátenie preplatkov   na   dani   a postupovať   podľa   §   63   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov.   Daňové   riaditeľstvo   napadnutým   rozhodnutím   potvrdilo   napadnutý   výmer daňového úradu. Sťažovateľ požiadal o preskúmanie napadnutého rozhodnutia daňového riaditeľstva Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S 11/04 zo 14. januára 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu napadnutým rozsudkom potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutým výmerom daňového úradu, napadnutým rozhodnutím daňového riaditeľstva a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu porušené jeho   základné   práva,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

- v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach   a pri   zachovávaní   základných   práv   a slobôd   zakotvené   v článku   13   odsek   1 Ústavy SR rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   53/2005   zo   dňa   8.   3.   2006,   bolo porušené.

Právo sťažovateľa

- domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR

-   s právom   na   pokojné   užívanie   majetku   zakotvené   v článku   1   dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

-   nebyť   zbavený   majetku   zakotveného   v článku   1   dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

- jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13 odsek 1 Ústavy SR platobným výmerom Daňového úradu K. sp. zn. 709/340/42307/03-Ma zo dňa 23. 10. 2003, bolo porušené.

Právo sťažovateľa

- domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR

-   s právom   na   pokojné   užívanie   majetku   zakotvené   v článku   1   dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

-   nebyť   zbavený   majetku   zakotveného   v článku   1   dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

- jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13 odsek 1 Ústavy SR rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska K. sp. zn. VI/256/30/84/2004 zo dňa 29. 1. 2004, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje napadnuté rozhodnutia a vec vracia Daňovému riaditeľstvu SR na nové konanie.

Odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„V   predmetnej   veci   najvyšší   súd   rozhodoval   o odvolaní   žalobcu   proti   rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. januára 2005, č. k. 2 S 21/04-23, ktorým krajský súd zamietol   žalobu   žalobcu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného správneho orgánu – Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko K. zo   dňa   29.   januára   2004,   č.   VI/256/30/84/204,   ktorým   bol   potvrdený   platobná   výmer Daňového   úradu   K.,   zo   dňa   23.   októbra   2003,   č.   709/340/42307/03-Ma.   Predmetným platobným výmerom prvostupňovým správnym orgánom bolo podľa § 44 ods. 1, 3, 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov žalobcovi určené zvýšenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január – jún, august – november 2000 vo výške 194 874 Sk. Krajský súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, že sankcie   boli   žalobcovi   uložené   v dôsledku   rozdielov   dane   zistených   daňovou   kontrolou. Považoval postup žalovaného za zákonný, keď o sankcii rozhodoval podľa § 44 ods. 1, 3, 5 citovaného zákona o dani z pridanej hodnoty.

V podanom odvolaní žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu   zmenil,   nakoľko   vec   bola   po   právnej   stránke   posúdená   nesprávne.   V podanom odvolaní   uviedol   prakticky   tie   isté   argumenty   ako   uplatnil   v žalobe   a s ktorými   sa vysporiadal v napadnutom rozsudku krajský súd.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v intenciách   dôvodov   uplatnených   v   odvolaní preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP a na nariadenom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP   rozhodol   podľa   §   219   OSP   tak.   že   napadnutý   rozsudok   potvrdil,   pretože   dospel k záveru, že je vecne správny.

V podanej sťažnosti sťažovateľ po vecnej stránke uvádza tie isté námietky ako už uplatnil   v   žalobe   a   v   podanom   odvolaní   s tým,   že   vyslovuje   názor,   že   rozsudkom Najvyššieho súdu SR bolo porušené jeho právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia verejnej správy súdom zakotvené v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku zakotvené v čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo nebyť zbavený majetku zakotvené v čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovávaní jeho základných práv a slobôd zakotvené v čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto námietky považuje najvyšší súd za nedôvodné. V   predmetnej   veci   krajský   súd   na   základe   žaloby   žalobcu   preskúmal   zákonnosť rozhodnutia   žalovaného   a   prvostupňového   daňového   orgánu,   pričom   postupoval v intenciách   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Súd viazaný ustanovením § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci bol náležite zistený skutkový stav veci a daňové orgány dospeli k správny právnym záverom, žalobu postupujúc podľa § 250j ods. 1 zamietol.

K   rovnakému   záveru   dospel   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací.   Aj   odvolací   súd   sa stotožnil s názorom daňových orgánov, že žalobca dodatočnými daňovými priznaniami za zdaňovacie obdobie roka 2000, ktorými upravoval výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu, v zdaňovacích obdobiach február, máj, september 2000 znižoval vlastnú daňovú povinnosť, v zdaňovacom období apríl 2000 zvyšoval nadmerný odpočet a v zdaňovacích obdobiach január, marec, jún, august, október, november 2000 prešiel z vlastnej daňovej povinnosti do nadmerného odpočtu.

Podľa   § 42 ods.   2 zákona č. 289/1995   Z.   z. o dani   z pridanej   hodnoty v znení neskorších   predpisov   v   dodatočnom   daňovom   priznaní   sa   uvádzajú   rozdiely   oproti podanému daňovému priznaniu. Výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu sa posudzuje vždy za ucelené zdaňovacie obdobie, t. j. vrátane podaného dodatočného daňového priznania. Samotné   podanie   daňové   priznania   alebo   dodatočného   daňového   priznania   je procesná forma ktorou sa iniciuje vyrubovacie konanie. Takéto podanie je návrhom na začatie daňového konania tak, ako to má na mysli § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe   daní a   poplatkov   v platnom   znení.   Podaním   dodatočného   daňového   priznania došlo   v   predmetnej   veci   zo   strany   žalobcu   k   zníženiu   dane,   ktoré   aj   podľa   názoru odvolacieho súdu dôvodne neuznal a v súlade so zákonom o tento rozdiel upravil výsledný vzťah žalobcu k štátnemu rozpočtu.

Najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že námietky žalobcu, že jeho vec bola nesprávne právne posúdená nie sú dôvodné.

Citovaný   zákon   č.   289/1995   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších predpisov stanovuje rigorózne podmienky pre uplatnenie jeho ustanovení v praxi, keďže zakotvuje podmienky pre uplatnenie fiskálnych záujmov štátu.

Najvyšší súd SR sa stotožnil so záverom krajského súdu, že daňové orgány v právnej veci žalobcu postupovali v súlade so zákonom. Preto aj najvyšší súd považuje za nedôvodnú námietku sťažovateľa, že došlo k porušeniu čl. 2 Ústavy SR ods. 2.

V   zmysle   doteraz   platnej   štrasburskej   judikatúry   na   daňové   veci   sa   nevzťahuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na horeuvedené najvyšší súd považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.“

Sťažovateľ zaujal k vyjadreniu najvyššieho súdu toto stanovisko:«Vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   SR   neobsahuje   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mohli viesť k záveru o tom, že sťažnosť nie je možné prijať na konanie pred ústavným súdom. Najvyšší súd uvádza vo svojom vyjadrení tie isté argumenty, ktoré sú uvedené aj v jeho rozhodnutí, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Skutočnosť, že sťažovateľ uviedol v žalobe proti rozhodnutiu I. stupňového súdu, aj v odvolaní   proti   jeho   rozhodnutiu   zásadne   rovnaké   argumenty,   svedčí   len   o   tom,   že sťažovateľ   už   v   konaní   pred   súdmi   poukazoval   na   nezákonnosť   rozhodnutí   daňových orgánov,   na   nezlučiteľnosť   dôsledkov   interpretácie   a   aplikácie   práva   týmito   orgánmi s Ústavou   SR,   s   právami,   ktoré   Ústava   SR   a   Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd zaručujú.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   jasne   a   zreteľne   konkretizoval,   v   čom   vidí   nezlučiteľnosť aplikácie a interpretácie právnych predpisov daňovými orgánmi a aj Najvyšším súdom SR (keďže   pochybenia   daňových   orgánov   a   súdov   I.   stupňa   nenapravil   a   neposkytol   tým sťažovateľovi ochranu, ktorú mu bol povinný poskytnúť).

Podľa ustanovenia článku 152 ods. 4 Ústavy SR - výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Sťažovateľ   citovaním   konkrétnych   právnych   predpisov,   ktoré   boli   na   jeho   vec aplikované daňovými orgánmi a v konaní o jeho žalobe aj súdmi, preukázal, že uvedené rozhodnutia ukladali sťažovateľovi povinnosti, ktoré mu nevyplývajú z citovaných právnych predpisov (zákon č. 289/1995 Z. z. a zákon č. 511/1992 Zb.).

Sťažovateľ súhlasí s názorom vysloveným vo vyjadrení Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého:

„Citovaný zákon č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov stanovuje rigorózne podmienky pre uplatnenie jeho ustanovení v praxi, keďže zakotvuje podmienky pre uplatnenie fiskálnych záujmov štátu.“.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojich práv práve z dôvodu, že ustanovenia citovaného zákona neboli aplikované v jeho veci v súlade s ich znením.   Sťažovateľ   by   opätovným   poukazovaním   konkrétne   znenia   citovaného   zákona a porovnaním ich so skutkovou situáciou, ktorá je v predmetnej veci nesporná, len opakoval obsah svojej sťažnosti. Poukazuje však na to, že nie on, sťažovateľ, nahrádza pojmy zákona č.   289/1995   Z.   z.   inými   kategóriami   (ako   je   napr.   pojem   „výsledný   vzťah   k   štátnemu rozpočtu“), ale sú to daňové orgány a tento ich postup a rozhodnutia, v ktoré vyústil, najvyšší súd svojim rozhodnutím odobril.

Najvyšší súd ani neargumentuje vo svojom vyjadrení tým, že by tvrdenia obsiahnuté v sťažnosti neboli relevantné, ale znovu narába s kategóriou „výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu“.   Podstatou sťažnosti   sťažovateľa je,   že najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi ochranu pred takým postupom a rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli výsledkom ich konania v rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2, ods. 3 a článku 13 ods. 1 Ústavy SR. Tento rozpor spočíval v tom, že „rigorózne“ pojmy zákona č. 289/1995 Z. z. boli nahradené pojmami, ktoré zákon nepozná a ktoré znamenali konanie týchto orgánov mimo rámca a spôsobu   ustanoveného   zákonom   a   ukladanie   povinností   -   sankcií   bez   toho,   aby   tieto sankcie vyplývali zo zákona.

Sťažovateľ   poukázal   vo   svojej   sťažnosti   na   viaceré   rozhodnutia   ústavného   súdu, ktoré   zachovávanie   princípov   zakotvených   v   článku   2   ústavy   deklarujú   ako   jeden   zo základov právneho štátu.

Pokiaľ   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že:   „na   daňové   veci   sa nevzťahuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ sťažovateľ sa nemôže stotožniť ani s týmto konštatovaním. Z povahy práva zakotveného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že toto právo zaručuje ochranu majetku. Zo žiadneho z ustanovení Dohovoru nevyplýva, že by majetok kohokoľvek   mal   byť   zbavený   tejto   ochrany,   ak   je   podkladom   takého   postupu   konanie daňových orgánov.

Sťažovateľ sa domáha v konaní pred ústavným súdom len toho, aby bola poskytnutá ochrana jeho majetku (je nesporné, že sankcie ukladajúce mu zaplatenie určitej peňažnej sumy majú za následok zmenšenie jeho majetku). Sťažovateľ sa nedomnieva, že by jeho majetok   nepožíval   túto   ochranu,   ak   pôvodcom   nezákonného   postupu   je   štát   konajúci prostredníctvom daňových orgánov.

Sťažovateľ sa rovnako nedomnieva, že by právo na spravodlivé súdne konanie malo a mohlo byť   obmedzené   vtedy,   ak   je   predmetom   tohto   súdneho   konania   preskúmavanie rozhodnutí daňových orgánov. Aj v takomto prípade ide stále o konanie pred súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti zo dňa 2. 6. 2006 v celom rozsahu.»

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) 8. decembra 2006 a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti, prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie   konanie   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Po prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd sťažovateľa a najvyšší súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a najvyšší súd aj o vyjadrenie k sťažnosti a o zaslanie spisu sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006.

Sťažovateľ oznámil, že na ústnom pojednávaní netrvá a právna zástupkyňa vyčíslila úhradu trov konania v sume spolu 6 888 Sk vrátane DPH. Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu nereagoval.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   získal   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   už   pred predbežným   prerokovaním   sťažnosti   a súčasťou   príloh   sťažnosti   bolo   aj   namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006, ústavný súd mal za   to,   že   najvyšší   súd   tým,   že   na   výzvu   nereagoval,   nemal   záujem   trvať   na   ústnom pojednávaní. Preto rozhodol vo veci samej bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Podstata sťažovateľom namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočíva v tom, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 S 11/04 zo 14. januára 2005, ktorým krajský súd žalobu sťažovateľa na preskúmanie napadnutého rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým   daňové   riaditeľstvo   potvrdilo   napadnutý   výmer   daňového   úradu   o zvýšení   dane o sumu 194 874 Sk, potvrdil.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd svojím (namietaným) rozhodnutím porušil namietané   právo   sťažovateľa   tým,   že   pri   posudzovaní   zákonnosti   rozhodnutí   daňových orgánov aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov spôsobom, ktorý je v rozpore so základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uviedol: «Najvyšší   súd   SR   ako   súd,   ktorého   rozhodnutím   bolo   právoplatne   rozhodnuté o žalobe sťažovateľa, proti rozhodnutiu správneho orgánu, porušil vyššie namietané práva sťažovateľa tým, že pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných predpisov - Zákona č. 289/1995 Z. z. spôsobom, ktorý je v rozpore s uvedenými základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ   si   je   vedomý   ústavného   princípu,   podľa   ktorého   ochrana   zákonnosti v Slovenskej   republike   je   zverená   všeobecným   súdom.   Preto   nie   je   možné   domáhať sa preskúmania ústavným súdom každého rozhodnutia všeobecného súdu, s ktorým niektorý z účastníkov konania, pred takýmito orgánmi nie je spokojný. Ak výklad a aplikácia zákonov je v rozpore s obsahom a zmyslom základných práv sťažovateľa, ktoré mu zaručuje Ústava SR a Dohovor, potom v súlade s ustanovením článku 127 Ústavy SR je daná právomoc ústavného súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O. s. p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) - súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, a   podľa   okolností   aj   rozhodnutiu   správneho   orgánu   I.   stupňa   a   vráti   vec   žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podstatou postupu Daňového úradu K., Daňového riaditeľstva SR a súdov obidvoch stupňov je záver, že pri určovaní sankcie sťažovateľovi, ktorá mu bola platobným výmerom Daňového   úradu   K.   uložená,   nie   je   podstatný   text,   teda   obsah   konkrétnych   ustanovení Zákona č. 289/1995 Z. z., ale „výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu“.

Najvyšší   súd   SR   sa   s   týmto   názorom   stotožnil   a   z   uvedeného   dôvodu   žalobe sťažovateľa   nevyhovel.   Sťažovateľ   takýto   postup   Najvyššieho   súdu   SR   považuje   za nezlučiteľný s ustanovením článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého, povinnosť možno ukladať len na základe zákona a v jeho medziach a v súvislosti s tým aj s ďalšími vyššie uvedenými článkami Ústavy SR, zaručujúcimi sťažovateľovi jeho základné práva. Sťažovateľ v priebehu konania tak pred daňovými orgánmi, tak aj pred najvyšším súdom poukazoval na skutočnosť, že nič z obsahu ustanovenia § 44 Zákona č. 289/1995 Z. z. sa nevzťahuje na jeho vec.

Je nesporné, že sťažovateľ v daňovom priznaní uviedol daňovú povinnosť, ktorá je totožná s daňovou povinnosťou zistenou daňovým úradom pri ním vykonanej kontrole. Je nesporné, že túto daňovú povinnosť aj sťažovateľ zaplatil. Rovnako je nesporné, že podal dodatočné daňové priznanie, ktorými si znížil daňovú povinnosť.

Nesporné   je   rovnako,   že   požiadal   o   vrátenie   dane,   ktorú   zaplatil   na   základe daňového priznania vo vyššej sume, ako mu vyplynula z dodatočného daňového priznania. Rovnako je nesporné, že mu daň, ktorú zaplatil a o ktorej vrátenie požiadal, vrátená nebola. Ustanovenie § 44 Zákona č. 289/1995 Z. z. vymedzuje vo svojich šiestich odsekoch, kedy a v akej výške je možné určiť daňovníkovi sankcie. Predpoklady na uloženie sankcie sú v každom z týchto odsekov ustanovené rozdielne. V odseku 2 tohto zákonného ustanovenia sa uvádza, že zvýšenie dane vo výške 20 % sa určí v prípade, ak platiteľ dane dodatočným daňovým priznaní zvýši vlastnú daňovú povinnosť uvedenú v daňovom priznaní. Rovnako aj v   odseku   štyri   a   v   odseku   6   citovaného   zákonného   ustanovenia   sa   uvádza:   dodatočné daňové priznanie.

Platobný výmer Daňového úradu K. uložil sťažovateľovi sankciu odvolávajúc sa na ustanovenie § 44 os. 1, 3, 5 citovaného zákonného ustanovenia.

Odsek 1 tohto zákonného ustanovenia neobsahuje žiadnu zmienku o dodatočnom daňovom priznaní.

Odsek 3 a 5 citovaného zákonného ustanovenia uvažuje o prípadoch nadmerných odpočtov.

Ako vyplýva z časti 2 citovaného ustanovenia § 42 ods. 3 Zákona č. 289/1995 Z. z. – v dodatočnom daňovom priznaní môže platiteľ dodatočne uplatniť nárok na odpočet dane. Nikde v tomto zákonom ustanovení, ani v iných ustanoveniach citovaného zákona nie je uvedené, že by si dodatočným daňovým priznaní mohol platiteľ dane uplatniť nárok na nadmerný odpočet. Nárok na nadmerný odpočet upravoval citovaný zákon v ustanovení § 23. Podľa tohto ustanovenia, jeho ods. 1 - si mohol platiteľ uplatniť nárok na vrátenie nadmerného odpočtu do 30 dní od predloženia daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie. Ustanovenie § 42, v časti týkajúcej sa dodatočného daňového priznania obsahuje odkazy   na   §   4,   20,   21   a   48,   neobsahuje   v   sebe   odkaz   na   ustanovenie   §   23.   Z   týchto zákonných ustanovení je možné vyvodiť jediný záver a to taký, že dodatočným daňovým priznaním,   resp.   v   súvislosti   s   jeho   podaním,   si   nemožno   uplatniť   nárok   na   vrátenie nadmerného   odpočtu.   Ak   teda   platobným   výmerom   bola   sťažovateľovi   uložená   sankcia podľa ustanovenia § 44 os. 1, 3 a ods. 5 Zákona a v týchto odsekoch ide prípady, kedy si platiteľ dane uplatnil nárok na nadmerný odpočet, sťažovateľovi bola uložená sankcie, nie na   základe   zákona.   V   tejto   súvislosti   je   irelevantnou   okolnosť,   že   spolu   s   dodatočným daňovým priznaním   si   sťažovateľov uplatnil   nárok   na vrátenie   dane,   ktoré   označil   ako právo   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu,   pretože   každé   podanie   daňového   subjektu   je potrebné   posudzovať   podľa   jeho   obsahu   a   nie   podľa   jeho   označenia.   Ak   si   sťažovateľ nemohol   na   základe   dodatočného   daňového   priznania   zo   zákona   uplatniť   právo   na nadmerný odpočet, potom mu ani na základe takéhoto jeho nesprávne označeného úkonu nemožno vyrubiť sankciu.

Predmetný   platobný   výmer   uložil   sťažovateľovi   sankcie   aj   s   odvolaním   na ustanovenie § 44 ods. 1 Zákona č. 289/1995 Z. z.. Ako však už bolo uvedené, toto zákonné ustanovenie v sebe neobsahuje zmienku o dodatočnom daňovom priznaní.

Všetky tieto skutočnosti boli Najvyššiemu súdu SR známe, pretože boli súčasťou spisu daňových úradov, obsahom žaloby a obsahom právnych predpisov. Ak Najvyšší súd SR napriek   tomu   neposkytol   sťažovateľovi   ochranu,   ktorú   mu   v   súlade   s   citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku v konaní o žalobe sťažovateľa poskytnúť mal, porušil tým vyššie namietané sťažovateľove práva.

Najvyšší   súd   SR   však   pochybil,   keď   ignoroval   skutočnosť,   že   v   sťažovateľovom prípade neboli splnené zákonné podmienky na uloženie sankcií.

Najvyšší   súd   SR   sa   neriadil   ustanoveniami   zákona,   namiesto   toho   ustanovenia zákona č. 289/1995 Z. z. nahradil pojmom „výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu“.

Sťažovateľ je však toho názoru, že vzťah platiteľa dane k štátnemu rozpočtu nie je osobitnou kategóriou citovaného Zákona o dani z pridanej hodnoty. Ak uvedený zákon upravuje vzťahy platiteľov daní k štátnemu rozpočtu, robí to prostredníctvom inštitútov a nástrojov, ktorých pojem, obsah, zmysel, je v zákone uvedený. Sťažovateľ je toho názoru, že okrem obsahu zákona neexistuje žiadny jeho skrytý obsah, ktorý by mal prednosť pred reálnym a skutočným obsahom jednotlivých ustanovení právneho predpisu. Za absurdný považuje taký výklad predmetných ustanovení zákona, ktoré ignoruje ich skutočný obsah a nahrádza   ho   imaginárnym   vzťahom   k   štátnemu   rozpočtu.   Zákon   je   prejavom   vôle zákonodarcu.   Sťažovateľ   vychádza   z   názoru,   že   ak   zákonodarca   chcel   niečo   v   zákone vyjadriť, tak to aj vyjadril. Ak zákonodarca používa pojem „daňové priznanie“ a osobitne „dodatočné daňové priznanie“ a to aj v jednotlivých odsekoch ustanovenia § 44, potom nemožno urobiť iný záver ako taký, že tieto pojmy používa uvážene a presne a pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle zovšeobecniť obidva tieto pojmy pod pojem „daňové priznanie“, v zákone by to vyjadril. Ak však takéto vyjadrenie k totožnosti termínu „daňové priznanie“ a dodatočné   priznanie   v   zákone   absentuje,   potom   ho   nemožno   svojvoľne   do   zákona výkladom doplniť. Zvlášť nie preto, lebo citovaný zákon veľmi zreteľne odlišuje daňové priznanie a dodatočné daňové priznanie a v prípade, že dôsledky vyplývajúce z daňového priznania a dodatočného daňového priznania sú rovnaké, výslovne to uvedie (§ 42 ods. 3).»

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o správnosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 53/2005 z 8. marca 2006.

Ústavný súd preto skúmal, či namietaný rozsudok najvyššieho súdu má atribúty takej protizákonnosti,   ktoré   znamenali   vo   svojom   dôsledku   porušenie   základných   práv sťažovateľa.

V prvom   rade je potrebné konštatovať, že najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi prístup k súdnej ochrane, pretože odvolaním sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 2   S 11/04-23   zo   14.   januára   2005   sa   meritórne   zaoberal   a rozhodol   tak,   že   napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Ďalej ústavný súd zisťoval, či namietaný rozsudok nie je svojvoľný alebo arbitrárny, čo by mohlo viesť k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   OSP na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a rozhodol podľa § 219 OSP tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pretože dospel k záveru, že je vecne správny.

Z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu vyplýva, že Daňový úrad K., dodatočným platobným výmerom na daň z pridanej hodnoty zo dňa 24. septembra 2003, Č. j.: 709/340/39619/03-Ma podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január - jún 2000, august - november 2000 v sume 564 852 Sk. Žalobca dňa 20. marca 2001 podal dodatočné daňové priznania, v ktorých deklaroval preplatok na dani   z   pridanej   hodnoty.   Daňový   úrad   K.   vydal   následne   dňa   23. októbra 2003,   Č.   j.: 709/340/42307/03-Ma platobný výmer, ktorým žalobcovi v zmysle § 44 ods. 1, 3 a 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov určil zvýšenie dane za zdaňovacie obdobie január - jún, august - november 2000 vo výške 194 874 Sk. Krajský   súd   v žalobe   vznesené   námietky   žalobcu,   že   vec   bola   nesprávne   právne posúdená, nakoľko ak správca dane zistil bez ohľadu na to, či vykonal alebo nevykonal kontrolu, že v prípade podania dodatočných daňových priznaní došlo k porušeniu predpisu spôsobom uvedeným v zákone, mal uložiť sankciu podľa § 44 ods. 2, 4 a 6, a nie podľa odseku 1, 3 a 5 zákona o dani z pridanej, považoval za nedôvodné.

Pri rozhodovaní o určení daňovej povinnosti prihliada daňový úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na jej stanovenie a určenie konkrétneho dlžníka,   t.   j.   osobu,   ktorej   je   príslušná   daňová   povinnosť   vyplývajúca   z   individuálneho správneho aktu adresovaná.

Krajský   súd   sa   stotožnil   s   názorom   daňových   orgánov,   že   žalobca   dodatočnými daňovými priznaniami za zdaňovacie obdobie roka 2000, ktorými upravoval výsledný vzťah k   štátnemu   rozpočtu,   v   zdaňovacích   obdobiach   február,   máj,   september   2000   znižoval vlastnú daňovú povinnosť, v zdaňovacom období apríl 2000 zvyšoval nadmerný odpočet a v zdaňovacích obdobiach január,   marec,   jún,   august,   október,   november 2000 prešiel z vlastnej daňovej povinnosti do nadmerného odpočtu.

Uvedený právny názor krajského súdu je správny aj podľa odvolacieho súdu. Podľa § 42 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v   dodatočnom   daňovom   priznaní   sa   uvádzajú   rozdiely   oproti   podanému   daňovému priznaniu. Výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu sa posudzuje vždy za ucelené zdaňovacie obdobie,   t.   j.   vrátane   podaného   dodatočného   daňového   priznania.   V   zmysle   uvedeného citovaného   ustanovenia   zákona   platiteľ   v   dodatočnom   daňovom   priznaní   vykazuje   iba rozdiely oproti podanému daňovému priznaniu, na daňové priznanie vrátane dodatočného daňového priznania sa hľadí ako na jeden celok a výsledný vzťah platiteľa k štátnemu rozpočtu sa posudzuje ucelene.

Najvyšší súd Slovenskej republiky iba konštatuje, že v prípade právne relevantných predpisov (zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení) musel daňový úrad rozhodnúť o povinnosti zvýšenia dane a zaviazať žalobcu na jej zaplatenie. Samotné podanie daňového priznania alebo dodatočného daňového priznania je procesná forma, ktorou   sa   iniciuje   vyrubovacie   konanie.   Takéto   podanie   je   kvalifikovaným   návrhom   na začatie daňového konania tak, ako to má na mysli ustanovenie § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 511/192   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   v   platnom   znení.   Postup   správcu   dane v predmetnej veci bol v súlade so zákonom.   Podaním dodatočného daňového priznania došlo zo strany žalobcu k zníženiu dane, ktoré správca dane dôvodne neuznal a správne o tento rozdiel upravil výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   preto   rozsudok   krajského   súdu potvrdil.“

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vyvodzujúcimi postup v občianskoprávnom konaní.

Púha   nespokojnosť   s rozhodnutím   súdu   sama   osebe   nemôže   byť   bez   ďalšieho dôvodom na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa.

Z uvedených skutočností, postupu najvyššieho súdu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že sťažovateľovi nebol odopretý prístup k súdu a že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je ani svojvoľné a ani arbitrárne. Preto rozhodol, že základné právo sťažovateľa upravené v čl. 46   ods.   1   ústavy   a jeho právo podľa   čl.   6 ods. 1 Dohovoru porušené neboli.

Vzhľadom na toto rozhodnutie ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007